CV - 5. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

VIVI

 

 

Prescott mal pravdu. Použila som prsty. Nie raz, ale trikrát. A zakaždým, keď som sa urobila, videla som jeho tvár.

 

 

Dnes ráno trpím. Pre neho. Čo mi to do pekla urobil? Zakaždým, keď si spomeniem na tie hriešne slová, ktoré mi povedal, cítim medzi stehnami vlhkosť. Nohy dnes zvieram viackrát, ako by som mohla spočítať. Na moje zdesenie som sa dokonca ocitla cez prestávku v kúpeľni a horúčkovito sa trela, len aby som zmiernila tlak, ktorý sa tam vytvára.

 

 

Prečo musel v ten deň prísť do kaviarne?

 

 

Dnešok je nekonečný. Potom, zo všetkých dní, práve dnes ma Joe obťažuje s nejakým nepríčetným problémom, ktorý vôbec nie je problém. Chce iba skontrolovať, či si stále robím svoju prácu. Môj mozog je všade, len nie v práci, a zjavne nie som vo svojej koži.

 

 

„Vivi, zaujímalo by ma, kedy tu budeš hotová,“ hovorí.

 

 

„Joe, ako som ti už predtým povedala, v pondelok. Budúci týždeň potom pokračujem v ďalších podnikoch.“

 

 

„Potom je to perfektné načasovanie.“

 

„Na čo?“

 

 

„Mám problémy s implementáciou tvojho programu.“

 

 

Nie je taký hlúpy. „Verím, že postačí jeden zo zamestnancov, ktorý ťa naučí, ako to používať. Je to naozaj celkom jednoduché a efektívne.“

 

 

Potom to vycítim. Pozerá sa na mňa. Do riti. Človeče, vošla som do jeho pasce.

 

 

„Myslím, že sa práve pozerám na dokonalého človeka. Prečo neprídeš v pondelok do mojej kancelárie? Myslím, že pre mňa budeš dokonalým inštruktorom.“

 

 

„Hm, vlastne, ako som už spomínala, navštívim ďalšie podniky, aby som vedela čo odo mňa zamestnanci potrebujú. Vieš, nejaké osvedčené postupy.“

 

 

„Máš jeden týždeň, Vivi. Potom budeš moja.“ Naše pohľady sa spoja a ja krátko prikývnem.

 

 

Mám týždeň na to, aby som si našla inú prácu.

 

 

Keď prídem domov, neobťažujem sa s večerou. Pripojím sa on-line a okamžite sa znova uchádzam o prácu. Môj životopis je na toľkých miestach, nie som si istá, kde inde ho ešte môžem zverejniť. Svrbí ma ruka, aby som zavolala Prescottovi. Viem, že to odo mňa očakáva, ale momentálne je dôležitejšie nájsť si inú prácu. Frustrujúcou súčasťou hľadania zamestnania je čakanie. Som však vynaliezavá a ochotná robiť podradnú prácu, kým nenájdem niečo lepšie. Budem drhnúť podlahy, alebo budem opatrovateľkou detí, len, aby som sa dostala preč od mrzúňa. Keď na mňa Joe pozerá, mám husiu kožu..

 

 

Keď vypnem lampu, ktorá je na podlahe vedľa nafukovacieho matraca, na ktorom spím, je skoro o 2:00 ráno, potom to vidím. Správa, ktorá mi takmer vypáli dieru v telefóne, na mňa obviňujúco hľadí. Skoro počujem jeho hlas, ako mi tie špinavé veci hovorí stále dookola. A čo je horšie, počujem, ako ma karhá, že som nezavolala.

 

 

Vivi, je po polnoci, čo znamená, že dnes je PIATOK. Mala si mi zavolať VČERA. Myslel som vážne, čo som povedal. Dlhuješ mi telefonát. A očakávam ho. ZAVOLAJ MI! Nemám rád ignorovanie.

 

 

Strčenie telefónu pod vankúš, len aby som tú prekliatu vec dostala z dohľadu, nepomáha. V skutočnosti to zhoršuje. Predstavujem si ten prekliaty text, ktorý útočí na môj telefón, infikuje ho ako vírus a rozposiela doň všelijaký malware. Bože môj, to je smiešne. Musím byť hore o štyri hodiny a Prescott Beckham je skurvene v mojej hlave. Keby som nebývala v tak nebezpečnej oblasti Brooklynu, obula by som si bežecké topánky a vybila svoju frustráciu na ulici. Ale aké mám šťastie, uniesli by ma, padla by som do rúk obchodníkov s ľuďmi a nikto by o mne už nikdy nepočul. Kto by sa o mňa zaujímal? Nemám rodinu, ak nerátame vzdialenú tetu, s ktorou hovorím zriedka. Mohli by ma odviezť do vzdialeného kúta sveta a bolo by po Vivienne Renard.

* * *

Keď môj telefón pípne, som stále hore. Toto bude pekelný deň. Keď sa pustím do práce, môj žalúdok je uzlíkom nervov. Vince je dnes ráno mimo a nepríde skôr ako o jednej. Jackie je tu a pri vstupe ma zdraví.

 

„Dobré ráno, Vivi.“

 

„Ránko, Jackie.“

 

Keď prichádzam za pult, pýta sa ma, či som v poriadku. „Áno, prečo?“

 

„Si bledá ako duch. Deje sa niečo? Možno chrípka, teraz tu poletuje.“

 

„Áno, viem. Som v poriadku.“

 

Jej ruka sa  natiahne a dopadne na moje čelo. „Nemáš horúčku.“

 

„Ako som povedala, som v poriadku. Myslím, že som sa len zle vyspala.“

 

Začína dlhým pretiahnutým vysvetlením, prečo by som mala brať melatonín, a ako by mi to prospelo k lepšiemu spánku. Všetko, čo chcem urobiť, je zakričať na ňu, aby držala hubu, pretože potrebujem lepšiu prácu, ktorá si nevyžaduje zvráteného Joea. Ale hryziem si do jazyka a usmievam sa, pretože sa snaží iba pomôcť.

 

„Vyskúšam to.“ Potom na mňa vybehne problém menom Prescott, ale znova ho zametám pod starý koberec.

 

„Dáš si šálku kávy?”

 

„Urob mi rovno džbán,” hovorím.

 

Jackie sa smeje. „Latte môže byť?”

 

„Prosím. Vadilo by ti, keby som si požičala tvoj mozog?”

 

„Nech sa páči.”

 

Medzi zákazníkmi sa jej pýtam na nový systém - konkrétne na to, čo sa jej páči a nepáči. Väčšina z toho, čo sa jej nepáči, súvisí s jej neznalosťou určitých aspektov. Potom, čo vysvetlím veci a prejdeme to, má lepšiu mienku o systéme.

 

„Joe ťa mal najať už dávno.”

 

„Vtedy by si ma nemohol dovoliť,” zamrmlem.

 

„Čo si hovorila?”

 

„Nič. Takže čo študuješ? Si na NYU (New York University), nie?”

 

„Správne. Som v programe kreatívneho písania. Chcem jedného dňa pracovať pre Veľkú Päťku ako editorka.”

 

„Veľkú Pätku?” pýtam sa.

 

„Veď vieš, jedno z veľkých obchodných vydavateľstiev.”

 

„Správne.“ Dávam si obrovský dúšok kávy, aby som zakryla svoju neznalosť. Neznášam vyzerať hlúpo. Mala by som vedieť, čo je Veľká Päťka, keďže čítam toľko kníh, alebo som aspoň čítala.

 

Keď tu sedím a zaznamenávam všetko, čo mi povedala, zazvoní zvonček nad dverami, ktorý naznačuje, že vstúpil ďalší zákazník. Je blízko poludnia, čo znamená, že prišiel na polievku. „More“ v programe Java Beans & More je polievka, chlieb a ďalšie obedové menu, ktoré podnik ponúka. Nie je to tradičné jedlo, ako sú sendviče a šaláty. Joe to pochopil, keď vyjednával s jednou z miestnych talianskych reštaurácií o predaji ich polievok a chleba. Uzavrel tiež zmluvu s jednou z miestnych bagetových spoločností. To je to, čo z nás robí hit raňajkového davu. Ak sem neprídete skoro ráno, máte smolu.

 

„Môžem Vám pomôcť?” Jackie sa pýta.

 

„Bol by som rád, keby si na mňa urobila čas Vivi.“ Každé jedno písmeno môjho mena vyslovuje s presnosťou.

 

Skurvený. Prescott.

 

Pozriem hore a hľadím priamo do dvojice nahnevaných zlatých očí. Pero v ruke sa mi trasie, a tak ho položím na pult, aby som skryla strach.

 

„Um, ahoj.“ Možno, ak sa budem správať veselo, prekazím jeho hnev. „Ako sa máš?“

 

„Mala si mi volať. Zabudla si? Alebo ... počkaj. Ako by si mohla? Napísal som ti správu, pozrime sa“ - vytiahne telefón a potichu odškrtne počet správ, ktoré poslal – „ šesťkrát, Vivi. Napísal som ti šesť správ.“

 

Kútikom oka vidím Jackie, ako pozoruje túto výmenu s ústami dokorán.

 

„Ohľadne toho. Bola som zaneprázdnená.”

 

„O“ - znova skontroluje telefón - „o pol jednej ráno? Bola si zaneprázdnená niekým, Vivi?“ Nakloní sa na pult a chytí ma rukami. „Máš vo zvyku prijímať hostí v takú hodinu, pretože, ako som bol presvedčený, mala si len dvoch -“

 

„To stačí, Prescott.“

 

„Och, Vivi, ani zďaleka to nestačí.“ Jeho pery sú o chlp od mojich a na chvíľu som si istá, že ma pobozká, alebo možno aj pohryzie. Potom ma prekvapí tým, že ustúpi a mieri na mňa prstom. „Dlhuješ mi hovor. Očakávam ho dnes.“

 

Odchádza, akoby vlastnil svet, a v mnohých ohľadoch to je pravda. Ďalšia hodina a pol je taká rušná, moje ruky sú plné a pomáhajú Jackie vybavovať objednávky. Ale moja myseľ je spojená s Prescottom Beckhamom. Aké by to bolo ísť s ním von? Spať s ním?

 

Ale poznám odpoveď. Navždy by som bola zničená pre kohokoľvek iného. Neexistuje spôsob, ako by som to mohla urobiť.

 

Keď sa dav konečne zriedi, Jackie sa opiera o jednu zo stoličiek, ktoré máme vzadu, a pýta sa: „Kto bol ten boh?“

 

„Čože?”

 

„No tak, Vivi. Nehraj hlúpu.”

 

„Nebol to nikto.”

 

„Tomu mám veriť?”

 

„Som hladná.“ Prechádzam k jednému z hrncov na polievku a naberám si. Je to chutné.

„Mmm. Milujem tieto veci.“

 

„Je to skoro také dobré, ako Prescott vyzerá,” hovorí.

 

Jej úsmev ma prinúti usmievať sa späť.

 

„Sklapni,” hovorím. „A ako poznáš jeho meno?”

 

„Tak si ho nazvala. Ten človek je úplne mimo sexi hitparád. Je ex, alebo také niečo? Teplo, ktoré vás dvoch sprevádzalo, stačilo na to, aby sa hrniec s polievkou prevaril.“

 

„Nie, nie je to bývalý,“ rozčuľujem sa.

 

„Určite si prajem, aby sa na mňa pozeral tak, ako na teba. Odhrýzla by som si z jeho bagety každý deň v týždni.“

 

„Jackie! Bože, ani ho nepoznáš.“

 

„No a? S jeho očami a zadkom, čo potrebujem ešte viac poznať?”

 

Odkloniac sa od svojej chutnej  polievky, hovorím: „No tak. To nemôže byť všetko.“

 

„Hmm. Niekedy.“ Vyrušila nás skupina zákazníkov, ale keď odídu, pobádam ju, aby pokračovala.

 

„Závisí to od toho chlapa. Ten, ktorý išiel po tebe, zaváňa peniazmi.“

 

„Ako to vieš?“ Naozaj by ma zaujímalo, prečo to hovorí.

 

„Jeho oblečenie. Mal na sebe kabát Burberry, tie zasrane úžasné topánky Louis Vuitton, za ktoré by som dala svoje malíčky na nohách, a - počkaj chvíľu. Nevenuješ pozornosť týmto sračkám?“

 

Zväzujem kúsok svojich vlasov do uzla, rozväzujem ich a opätovne spájam. „Vlastne nie. Aký to má zmysel?“

 

Buchne ma po pleci. „Ide o to, kamoška, že o človeku sa toho môžeš veľa naučiť podľa toho, čo nosí.“

 

„To je smiešne.“

 

Jackie nakloní hlavu a potom si zahryzne do kútika pery. „Dovoľ mi pozrieť sa. Aj keď tvoj kabát nie je lacný, miluješ huňatý teplý kabát, ale nemôžeš si ho dovoliť.“ Strčí mi sveter medzi palec a ukazovák. „Tento sveter pre teba tiež nie je dosť teplý, že? Celý čas mrzneš a podľa vzhľadu tvojho šatníka sa domnievam, že máš super obmedzený rozpočet. Zakaždým, keď ťa vidím, máš oblečenie do mesta kde je teplejšie. Tvoje topánky majú niekoľko rokov a nie je to nič, čo by si si obula, keď v New Yorku mrzne. To mi hovorí, že nie si odtiaľto a nestrávila si v týchto obchodoch veľa času. A ešte jedna vec. Tvoja kabelka je dosť opotrebovaná a vyzerá, že už zažila lepšie dni. Nezhoduje sa skutočne s ostatnými tvojimi vecami. Chceš vedieť, čo mi to hovorí? Ak by som sa mala staviť, povedala by som, že si mala kedysi lepšiu, možno aj oveľa drahšiu, ale možno si ju predala za peniaze navyše.“

 

„Čo si ty? Detektív alebo čo?“

 

„Nie, len veľmi pozorná. Chodím na veľa kurzov tvorivého písania. A štúdium beriem veľmi vážne. Vidíš, oblečenie hovorí veľa.“

 

Nereagujem, aj keď viem, že na to čaká.

„Čo sa stalo, Vivi?”

 

„Čo tým myslíš?”

 

Znovu zazvoní zvonček a zákazník ju vďaka Bohu zastaví. Posledná vec, ktorú potrebujem, je jej vkĺznutie do môjho života. Zákazník si bohužiaľ objedná iba bežnú kávu a keksík.

 

Okamžite sa vráti k svojim sondovaním otázkam. Iba tentoraz má oči jemné a sympatické. „Môžeš mi to povedať. Viem, aké to je, potrebovať priateľa. Ty a Vince ste si blízki. Tiež viem, že je pekné mať priateľku. Nie, že by som sa snažila vytlačiť Vinca z cesty.“

 

Chytím sa za ruku a hovorím: „Nie, tak to nie je. Ide len o to, dobre, moja mama zomrela a veci s lekárskymi účtami sa trochu zhoršili.“

 

Zrazu ma nečakane objíme. Je to čudné, pretože si nepamätám, kedy ma naposledy niekto objal. Keď som uvidela Prescotta v reštaurácii, objala som ho, aby to videl Joe, a to bolo čudné, ako peklo.

 

Ide o to, že keď moja mama bola chorá, nemohla ma objať. Mnohokrát som ju držala, ale nikdy sa mi nevrátilo žiadne teplé objatie. Oči sa mi plnia vodou a znova sa objaví ten známy uzol, ktorý sa nachádza v krku. Neexistuje spôsob, ako by som sa tu mohla rozplakať. O dvadsať metrov stoja ľudia.

 

„Um“ - odkašlem si - „Jackie, musíš ma pustiť.“ Keď to urobí, vrhnem sa do kúpeľne, aby som znovu získala kontrolu. Som trasúci sa neporiadok. Opierajúc sa o umývadlo si špliecham vodu do tváre. Keď tam stojím, bzučí mi telefón. Prečo sa nedivím, keď vidím, kto píše?

 

Stále čakám na telefonát.

 

Chcem kričať: „Áno? Budeš ešte chvíľu čakať, kámo!“

 

Jackie na mňa čaká s ospravedlňujúcim zamračením. „Je mi to ľúto, Vivi. Nemyslela som-“

 

„Nebola to tvoja chyba. Snažila si sa byť milá. Úprimne povedané, bolo to dobré, byť objatá, len ma to tak nejako dostalo.“

 

„Myslela som vážne to, čo som povedala o tom, že som tvoja kamarátka. To znamená, že ak ma budeš niekedy potrebovať som tu.“

 

Zvyšok popoludnia ubieha hladko, až na tie prekliate správy, ktoré stále dostávam. Potom okolo piatej sa objaví muž s gigantickou škatuľou. Je zabalená v krásnom papieri a uviazaná peknej mašličkou.

 

„Toto je pre Vivienne Renard.”

 

„Ja som Vivienne.”

 

„Podpíšte sa sem.“ Podá mi počítačovú podložku a ja na ňu vložím svoj podpis. Krabica sedí na pulte a on odchádza, necháva ma hľadieť na obludnosť.

 

„Neotvoríš to?” pýta sa Jackie.

 

„Myslím, že áno.” Roztrhnem papier a krabica je z Saks.

 

„Oooh, drahé.”

 

Keď zdvihnem vrch, zabudnem  dýchať. Vo vnútri je nádherný, teplý zimný kabát. Vytiahnem ho, a Jackie sa nad ním rozplýva.

 

„Panebože, Vivi, to je Chanel. Muselo to byť veľmi drahé.”

 

„Čože! Kto by toľko zaplatil za kabát?”

 

„Ty vieš kto.”

 

Keď ho idem zabaliť späť do krabice, pretože neexistuje spôsob, ako môžem niečo také prijať, všimnem si, že vo vnútri je niečo ďalšie. Ani to nie je úplne malé. Vytlačím hodvábny papier, natiahnem sa a vytiahnem kabát kanadského husacieho peria.

 

„Niekto ťa má naozaj rád, dievča.”

 

Môj mozog vystreľuje do nesprávnych smerov.

 

„Aspoň ti už nebude zima.” Chichoce sa.

 

„To nie je vtipné.”

 

„Oh, ale no tak. Mimochodom, kto je Pán Prescott Zazobanec?”

 

„Prescott Beckham.”

 

„Kto?”

 

„Prescott Beckham.”

 

„Myslíš toho boháča?”

Ukážem smerom ku kabátom. „Naozaj sa na to musíš pýtať?”

 

„Musíš ho dostať.”

 

Pozerám na krabicu a až potom zbadám kartu a pod niečím červeným vykúkajúcim. Keď vyberiem kartu, sú tam saténové tangá.

 

Zo všetkého …

 

Jackie sa pozerá cez moje rameno a uškŕňa sa. „Zdá sa mi, že má s tebou plány.“

 

Pri otvorení karty sa trasiem pri slovách, ktoré na mňa kričia. „Teraz mi už prosím zavoláš?“

 

„Vytočila by som číslo toho muža, keby som bola tebou.“

 

„Áno, ale ty nie si ja, že, Jackie?“

* * *

Uplynie týždeň bez známok nového zamestnania. Rezignujem s tým, že budem musieť skončiť a nastúpiť ako čašníčka, kým dokážem zohnať niečo trvalé. Moje prostriedky nie sú úplne dostatočné.

 

Je tu ešte jedna možnosť. Vytiahnem telefón a pozriem si tam fotografie. Diamantový prsteň a náramok sú posledné veci, ktoré mi po mame zostali. Mali by mať peknú cenu, pretože prsteň je viac ako dva karátový a má okolo seba veľa menších diamantov. Náramok je nabitý diamantmi a zafírmi. Šperky sú jediné, čo zostalo z toho, čo jej otec dal počas lepších dní, keď peniaze neboli problémov. Dúfala som, že si ich môžem uchovať ako spomienku na tie časy, ale asi nebude iná možnosť. Pri tejto myšlienke sa mi rozbúril žalúdok.

 

Keby som dokázala predať aspoň náramok, peniaze by mohli zaistiť hypotéku na šesť mesiacov. Problémom môže byť hľadanie kupca, ktorý je ochotný zaplatiť požadovanú cenu. Mám možnosť ísť do záložne, ale nie vždy dajú najlepšiu cenu.

 

Po zapnutí počítača spustím vyhľadávanie webových stránok, ktoré mi umožnia jeho on-line predaj. Vyhľadanie jedného z nich netrvá dlho, ale musím im poslať hodnotiace dokumenty, aby som dokázala hodnotu náramku. Našťastie som myslela dopredu a urobila som to pred odchodom z Virgínie. Sú naskenované v mojom počítači. Firme pošlem e-mail a pošlem im dokumenty spolu s fotografiou náramku. Potom idem do skrine a skontrolujem kôš, kde sú schované plyšové zvieratá. Vo vnútri každého je ukrytý šperk. Nevedela som kam inak to skryť. Keď som sa dozvedela, kam sa sťahujem, a že by nemuselo byť bezpečné miesto na ich uchovanie, domyslela som si, že najlepšie bude, keď ich tu nechám. Bol to chytrý krok, vzhľadom na to, aká nebezpečná je táto oblasť.

 

Ďalej začnem hľadať prácu pre akýkoľvek druh práce, ktorá by udržala jedlo v mojej chladničke a vyplatený účet za elektrinu. Ak dokážem náramok predať a pracovať niekoľko zamestnaní naraz, kým získam trvalé zamestnanie,. Ak nie, budem musieť ísť s plánom B. Problém je, že nemám plán B.

 

Musím na ňom pracovať.

* * *

V pondelok ráno sa stretnem s Joeom v jeho kancelárii, aby som mu ponúkla dohodu. Ak ma neprestane obťažovať, dám mu facku súdnym procesom.

 

„Si vtipná, Vivi. Ako presne som ťa obťažoval?“

 

„No tak, Joe, vieš presne, o čom hovorím. Chceš odo mňa jednu vec a nesúvisí to s novým systémom, ktorý som nainštalovala. Tak mi povedz, chceš, aby som pokračovala v rotácii v obchodoch, alebo mám dať hneď výpoveď?“

 

Odsunie svoju veľkú koženú stoličku dozadu a postaví sa.

 

„Vivi, naozaj by si dala výpoveď?“

 

„Áno, som pripravená to urobiť.“

 

Chytí ma za ruku, strasiem sa a vytrhnem ju z jeho zovretia.

 

„Čo, nerada ma držíš za ruku?“

 

Z jeho slizkého hlasu, mi ide mráz po chrbte.

 

„Nie, nerada ťa držím za ruku. Nemám rada, keď sa ma dotýkaš.”

 

„Ale mohli sme sa spolu zabaviť.”

 

„Joe, si môj šéf a toto je nevhodné.”

 

„Iba ak by si to nechcela.”

 

Vrhám na neho štipľavý pohľad. „Prečo si myslíš, že to chcem? Pri koľkých príležitostiach som ti povedala nie? Už to nemôžem ani spočítať.“

 

Prejde rukou po svojich mastných vlasoch a chcem vracať. „Sľubujem, jedna noc so mnou a zmeníš názor.“

 

„Dosť.“ Siahnem do vrecka a vytiahnem telefón. „Mám tu dosť na dokázanie sexuálneho obťažovania. Trvá to od začiatku nášho pracovného vzťahu a idem s tým k právnikovi. Považuj to za moju výpoveď.“

 

Pochodujem k dverám na ceste z jeho kancelárie, keď ma buchne o stenu. Hrudník mi tlačí o tvrdý povrch, z pľúc mi vyprcháva vzduch. Deje sa to tak rýchlo, že to nestihnem spracovať. Uvedomujem si, že som Joea podcenila a som v skutočnom nebezpečenstve.

 

Zašepká mi do tváre a na mojej tvári cítim jeho dych. Moje telo vibruje hrôzou. „Myslíš si, že si skurvene múdra, však, Vivi? S tým titulom z MIT a tvojim malým škaredým trikom? Tiež si si myslela, že som zožral tie kecy o Prescottovi Beckhamovi, však? No sledoval som ťa týždne a nikdy si s ním nemala žiadnu  interakciu.“ Chytí mi telefón a hoci nevidím, čo robí, som si istá, že vymazáva konverzáciu, ktorú som nahrala.

 

„Teraz skús zistiť, čo s tým môže urobiť tvoj malý právnik, alebo tvoj takzvaný priateľ.“ Počula som, ako môj telefón naráža na zem. Potom mi rozopne kabát a povie: „Dráždila si ma už dosť dlho, malá kurva, a konečne dostanem to, čo si zaslúžim.“

 

Mysli rýchlo!

 

Som otočená chrbtom k nemu, takže ho nemôžem kolenom udrieť do slabín, ale môžem bojovať a kričať. Piskot, ktorý zo mňa vyjde je iný ako hocijaký zvuk, aký som kedy vydala. Krútim sa, aby mi nemohol rukou zakryť ústa. Nejako stratí zovretie a ja sa krútim natoľko, že ho lakťom trafím. Neublíži mu to veľmi, ale poskytne mi to priestor na to, aby som sa otočila a kopla ho do gulí. Bežím, akoby môj zadok horel a kričím o pomoc.

 

Ľudia sa začnú zhromažďovať. Možno počuli môj krik. Nie som si istá Ale stále kričím: „Pokúsil sa ma napadnúť. Pokúsil sa ma znásilniť.“ A stále sa opakujem.

 

Nejaká láskavá žena ma vezme na ruky a niekto iný volá políciu. Joe vyjde cez dvere a tvrdí, že som šialenec, ktorý ho napadol. Prichádza polícia a oboch nás predvádza na výsluch.

 

Policajtka sa pýta, či chcem ísť do nemocnice, ale odmietam. Vysvetľujem všetko, čo sa stalo, počnúc časom, keď som bol prijatá do práce. Nevynechávam žiadne podrobnosti, vrátane toho, čo mi Vince povedal o Jenny, dievčati, ktoré dalo výpoveď. Bolí ma hrudník a predná časť ramien, ktorou ma Joe vrazil do steny a stálym trením snažím zmierniť bolesť.

 

„Ste v poriadku?” pýta sa policajtka.

 

„Je to len udreté, som v poriadku.”

 

„Môžem?”

 

Vyzlečiem si kabát, ale môj sveter všetko zakrýva.

 

„Vadilo by Vám, keby ste si trochu stiahli sveter z ramena?“ Keď to urobím, som šokovaná, keď vidím, fialovú farbu.

 

„Áno, do zajtra to bude oveľa horšie. Mali by ste si to nechať skontrolovať v nemocnici. Môžete mať zlomeninu kľúčnej kosti, alebo niečo iné.“

 

„Nemám žiadne poistenie.“

 

Potľapká ma po ruke. „Ak to spôsobil, možno to nebudeš potrebovať. Je to tiež ďalší spôsob, ako získať dôkazy.“

 

Možno má pravdu. Už neviem. Prečo musel Joe ísť a urobiť to? Teraz nebude ľahké si nájsť prácu. Sakra.

 

„Poďte. Odveziem vás.”

 

„Ďakujem.”

 

Ako sa neskôr ukáže, mám zlomené rebro. Lekár hovorí, že nemôžu robiť nič iné, len tíšiť bolesť. Policajt ich vyfotografuje a predloží ako dôkaz útoku.

 

Na spiatočnej ceste na stanicu hovorí: „Nepredpokladám, že ste sa vrhla do tej steny, však?“

 

„Čože?”

 

„Tvrdí, že ste ho napadli.”

 

„Jasne, zvyčajne si lámem rebrá.”

 

Zasmeje sa. „To som si myslela. Myslím, že vám to vyjde.“

 

„Chcela som dať výpoveď. Zaznamenala som jeho rozhovor. Nebolo to prvýkrát, ako som povedala. Všetko, čo som chcela, bolo ísť von a nájsť si inú prácu. Teraz mám zlomené rebro a pravdepodobne dátum súdu.“

 

Vrhá na mňa sympatický pohľad. „Hej, vzišla z toho jedna dobrá vec. Už to nebude viac robiť.“

 

„Nerátajte s tým. Tej slizkú guli by som neverila.“