ASO - 25. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Weston

Special a ja sa na seba pozeráme po návrhu jej babičky. Je to o niečo viac, ako nepríjemné a celkom zrejmé, že sa Mimi snaží hrať na dohadzovačku.

„Najlepšie asi bude, keď teraz odídem.”

„Chceš odísť?”

To je dobrá otázka. Samozrejme, že nechcem. „Nie. Chcem s tebou stráviť viac času.“

„Prečo by si potom odchádzal?”

Po prehnanom pokrčení plecami jej odpovedám. „Mal som pocit, že to chceš.“

„To fakt?”

„Nechceš?” pýtam sa.

Smeje sa. „Vôbec nie.”

Všetko vo mne kričí, aby som sa nedotkol  jej hodvábnych vlasov,  alebo hladkej pokožky na líci.

„Priniesol si si nejaké oblečenie?”

Musí rozpoznať podľa môjho výrazu, že si myslím, že je to zvláštna otázka.

Udrie ma lakťom a povie: „Mám dôvod prečo sa to pýtam.“

„Vlastne áno. Keď idem do rodičovského domu, väčšinou sa prezlečiem. Vystresujú ma natoľko, že nakoniec skončím v sklade a pokúsim sa relaxovať.“

Otočí sa okolo na gauči a opiera sa o svoje stehná. „Mám nápad. Teda, ak ti nevadí, že sa trochu schladíš. Už je chladno vonku, priniesol si nejakú bundu?“

Držiac prst vo vzduchu a hovorím: „Mám aj to. Vozím v nákladnom aute všetko možné veci.“ 

„Perfektné. Choď si vziať svoje veci. Idem si obliecť mikinu, nejaké topánky a vziať si kabát.“ 

Kým sa vrátim dovnútra, čaká v obývačke. Ukazuje mi svoju izbu, kde sa môžem prezliecť, a hovorí mi, že si tam môžem nechať všetky svoje veci. Netrvalo mi dlho, kým som sa prezliekol do džínsov, svetra a pracovných topánok. Chytil som svoju bundu a našiel ju opäť v obývačke. Chytí ma za ruku a prepletie naše prsty. Je nemožné si nevšimnúť, o koľko je moja väčšia, ako jej.

„Chcem ti niečo ukázať. Je to jedno z mojich obľúbených miest.“

„To by som rád.“ Nepokračujem v tom, ako rád by som spoznal každé z jej obľúbených miest. Musíme ísť pomaly.

Vedie ma stodolou a po rebríku hore na seno. Keď tam je, otvorí dvere a sadneme si s nohami visiacimi dole. Tam hore je stará perina, ktorou nás zakrýva. Je bezoblačná noc a stovky žiarivých hviezd osvetľujú atramentovú oblohu.

„Wow, toto je dar,” hovorím.

„Všakže? Toto v meste nezažiješ. So Sashou sme sem chodili stále. Boli sme si veľmi podobné. Najprv som jej závidela pretože mala mamu a otca. Ja nie. Moja mama je výstredná. Keď na ňu dôjde nutkanie, pravidelne sa sem privalí. Zbláznila sa, keď som bola dieťa, potom odišla. Keď odchádzala, zvykla som plakať ako blázon. Teraz, keď mám Codyho, si neviem predstaviť, ako to dokázala. Zabíja ma opustiť ho na celý týždeň. Ako to mohla robiť znova a znova?

„Sasha a ja sme hovorili, že by sme radšej bývali v dome tej druhej. Ako sme starli, konečne som pochopila, prečo by chcela radšej toto miesto. Pre jej rodičov nikdy nebolo nič dosť dobré. Nebola dosť vysoká ani dosť pekná. Boli takí kritickí. Videla problém, skôr ako sa to vôbec začalo. Dokonca som nechala Mimi zavolať jej mame a otcovi. Chceš vedieť, čo jej povedali?“

Nepoviem to, ale viem si predstaviť, akí hrubí museli byť. „Povedz mi to.“

„Povedali:, Zaujímaj sa o svoje veci, starena. Nikdy na to nezabudnem. Snažila sa iba pomôcť. Obe sme sa báli, že Sasha jedného dňa spácha samovraždu.“ Položí si hlavu na moje rameno. „Ale nikdy som si to nepredstavovala.“

„Viem, že som sa už na to pýtal, ale ako si to zistila? O Sashe?“

Chvíľu si hryzie svoj necht a potom sa z nej vylejú slová.

„Zavolala mi, potom napísala správu a prosila ma, aby som prišla do L.A. Tam žila.“ Prestane a na chvíľu začne byť nostalgická. „Sasha mala ten druh éterickej krásy, aký zriedka vidíš. Bledá pokožka, ľadovo modré oči, blond vlasy. Boli sme úplnými protikladmi. Bola svetlom do mojej tmy. Povedala, že ide do L.A., aby bola modelkou a herečkou. Ale vedela som lepšie. Chcela uniknúť rodičom. Prosila som ju, aby zostala, kde by som ju mohla strážiť,. Ale už bola na drogách. Nepočúvala by ma.“

„A?“ Štuchám do nej.

„Odišla a už sa nevrátila.“

„Ale musela si s ňou hovoriť.“

Odkašle si. To musí byť brutálne, na povedanie. „Hovorila. Dostala sa do problémov s nesprávnymi ľuďmi. „ Jej prsty sa hrajú s paplónom. „Vieš, tu hore som nebola od ...“ Zrazu sa zastaví a letmo na ňu pozriem. Je jasné, že ju spomienky rozosmútili.

Objímem ju rukou, aby som jej ponúkol pohodlie, a poviem: „Už nemusíš pokračovať.“ Nevšimnem si, že plače, kým sa jej telo nechveje silou vzlykov.

Chrbtom prstov si drhne líca. „Ale to je to. O Sashe nikdy nehovorím s nikým iným ako s Mimi. Si jediný človek, ktorého som tu kedy zaviedla.“ Plače ešte trochu a potom sa oprie. „Dnes Cody chcel, aby som mu povedala o nej príbeh.“ Zasmeje sa cez slzy. „Povedala som mu o čase, keď vyskúšala cezpoľný beh, a aká to bola katastrofa.“

„Cody musí tie veci počuť. Udržiavať spomienky na jeho matku je dôležité.“

„Weston, veľmi mi chýba. Keď sa ma Cody na ňu pýta, je také ťažké nerozplakať sa pred ním.“

„Prečo nemôžeš niekedy byť emotívna? Prečo nevidí, ako veľa pre teba znamenala, a ako ti stále chýba?“

„Pretože nechcem, aby ma videl plakať.“

„Prečo? Plač z teba nerobí slabú. Ukazuje to, že si ju milovala a starala.“ Vtiahnem jej ruku do mojej a stlačím ju, aby vedela, že som tu pre ňu.

„Bože, len by som si priala, aby to už toľko nebolelo. Každý deň si myslím, že možno práve dnes sa veľká rana v mojom srdci konečne scelí. Ale stále tu je, aj po tých rokoch. Nie som si istá, či je vo všetkých nemocniciach v Atlante dostatok stehov, aby mi prišili srdce dokopy.“

Bože, ona si naozaj prešla peklom. „Ako je to dlho?“

„Tri roky. Ale zdá sa to ako včera. Táto stodola mi ju tak pripomína. Preto som sem prestala chodiť. Myslela som si, že byť s tebou to uľahčí.“

„Možno si sa mýlila, keď si neprišla. To, že si tu, vás zbližuje, takže by si tu mala chodiť častejšie. Niektorí ľudia veria, že prítomnosť milovaného človeka môžeš cítiť na miestach, ktoré sú pre neho špeciálne.“

Voľnou rukou si znova utrie tvár. „Hádam. Chcem vychovať Codyho a pokúsiť sa vytvoriť nejaké šťastie v jeho živote. Nechcem, aby z neho bolo problémové dieťa, ako jeho mama. Urobím všetko pre to, aby jeho život bol čo najlepší, aj keď jeho mama tu nebude. Viem, že to je to, čo by chcela.“

„Môžem ti niečo povedať?“ Pýtam sa.

„Čokoľvek.“

„Cody je šťastné dieťa. Dal by som všetko, aby ma vychovali dve ženy, ako ty a Mimi. Ste najláskavejšie a najúžasnejšie ženy, aké som kedy stretol. A spôsob, akým sa na teba ten chlapec pozerá. No, slnko vychádza a zapadá s tebou, Special. Zbožňuje ťa. Nemyslím si, že sa máš čoho báť.“

Special na mňa pozrie a dokonca aj v tmavej noci jej oči iskria. Či už je to z dôvodu sĺz, alebo odrazu jasného mesiaca, nemôžem odhadnúť.

„Je to sladké. A súhlasím s tebou ohľadom Mimi. Viem to na vlastnej koži, pretože ma vychovala. Ale Cody je mladý a ktovie, čo sa stane, keď bude v tínedžerských rokoch.“

„Urobíš všetko, čo môžeš. Mám pocit, že sa nezmieriš so žiadnymi hlúposťami a budeš ho naďalej milovať so všetkým, čo máš.“ Čím viac hovoríme, tým viac si uvedomujem, aké veľké má Special srdce.

„Áno, myslím, že budem. To dieťa ma má omotanú okolo malíčka, aj keď o tom nevie.“

Keď ju počúvam, zaujímalo by ma, prečo sa rozhodla žiť oddelene od Codyho. Zdá sa byť jednoduché riešenie, ako ho presťahovať do mesta. Takže sa pýtam: „Prečo k sebe nepresťahuješ Codyho?“

„Rada by som, ale pri svojich dlhých pracovných hodinách by som si musela najať opatrovateľku.“

„Zdá sa mi, že už jednu máš.“

Pozerá na mňa bokom. „A koho?“

„Mimi. Presťahuj ju s Codym.“

Special zdvihne ruku, aby si šúchala krk. „Mohol by si sa vzdať svojho skladu?“

„Dobre, vidím, kam tým mieriš, a Mimi by sa farmy nevzdala. Ale možno, keby si jej to vysvetlila. Povedz jej, ako veľmi ti chýba, a ako by to všetkým uľahčilo život.“

Special to nezožerie. Prekríži si ruky a obočie sa klesne. „Nepoznáš Mimi a jej minulosť s touto pôdou.“

„Mimi mi spomenula, že Cody potrebuje viac priateľov, a že sa bojí, že už je príliš stará na to, aby ho zvládla. Povedala, že potrebuje viac aktivít, napríklad športu. Mal by ho v meste dosť.“ 

Prikývne. „Povedz mi viac.“

„Mohol sa prihlásiť na klubové športy - futbal, bejzbal dokonca basketbal. Je z čoho vyberať. Ľudia v práci o tom neustále hovoria.“

„Nie je na to trochu malý?“ Je iba v škôlke.“

„Máš pravdu. Ale ak sa presťahuje v priebehu budúceho roka, dalo by mu to príležitosť prispôsobiť sa mestu predtým, než by sa pripojil k tímu.“

„Miluje šport,“ hovorí. „Vždy prosí, aby sme s nim hádzali loptu. A Mimi ho nemôže priviesť z farmy, aby sa cez týždeň zúčastnil nejakých aktivít.“

„A je ľahké vidieť, ako veľmi ho miluješ. Môžem si len predstaviť, ako veľmi jeden druhému chýbate.“

Jej ruka vystrelí pred seba. „Ale toto všetko by bolo preč. Tieto hviezdy by som už nikdy nemohla vidieť.“

„To nie je pravda. Mohla by si zobrať deku a ísť s Codym do parku. A mala by si Codyho každý deň. Nestálo by to za to?“

„Stojí to za každú hviezdu tam hore.“ Jej ruka siaha k nebesiam.

„Môžem sa porozprávať s Mimi, ak chceš. Možno by som ju mohol presvedčiť,“ hovorím.

„Možno aj Jeb by si s ňou mohol pohovoriť .“

Zahŕňa nás ticho noci a myslím na to, ako spokojne tu sedím s ňou vedľa mňa.

„Ďakujem, že si ma dnes večer počúval.“ Jej ruka jemne stisne cez perinu moje stehno. Pohľadom na ňu sa naše oči stretnú a uzamknú. Jej tvár je smutná a viem, že by som mal prestať, ale nemôžem. Moje pery začínajú klesať. Po celý čas, čo na seba pozeráme, sa v jej dúhovkách odráža mesačné svetlo. Keď sa moje ústa dotknú jej, začujem jemný výdych. S veľkou zdržanlivosťou sa odtiahnem, len aby som sa opäť vrátil jemnými pohybmi po všetkých častiach jej pier. Až keď sa tie pery rozdelia, dovolím si ju pobozkať, naozaj pobozkať. Môj mozog na mňa kričí, aby som prestal, ale ja ho ignorujem. Special je balzam na moje rany, na moju dušu, ktorá bola poškriabaná. Je vzduchom pre moje pľúca bez kyslíka, vodou pre moje vysušené telo. Ale je tiež mojou priateľkou, a ak to neskončím, zničím to, čo sme vybudovali.

„Prepáč,“ poviem a pustím ju.

Položí si ruku na pery, ale neprehovorí.

„Nechcel som -“

Nemám šancu povedať ďalšie slovo skôr, ako skočí na nohy a zlezie po rebríku. Sledujem, ako jej temná postava šprintuje po poli.

Kúzlo okamihu je preč. Ostala dutá diera na dne žalúdka.