ASO - 6. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Special

Sakra, to bol dlhý týždeň. Bar je skvelý, ale zabíja ma. Jeb a ja sme robili pohovor so štyrmi potenciálnymi servírkami, ale ani jedna nám nevyšla. Nikomu sa nechce pracovať. Hovoria, že chcú a potrebujú peniaze. Ale spýtate sa kľúčové otázky, najmä tie, ktoré sa týkajú víkendových hodín, a bez výnimky nikto nechce pracovať v piatok a sobotu. Je to prekliaty bar. Čo čakajú? To sú naše najrušnejšie hodiny. Keď už sme pri tom, mala by som sa posunúť ďalej. Mám tri objednávky, ktoré musím vyplniť, a keďže je piatok, miesto sa rýchlo plní.

Josie, lovkyňa mužov, príde do kuchyne a hovorí: „Niekto ťa tam vpredu hľadá.“ Hovorila som s ňou o jej oblečení. Zmiernila to, ale stále rada nosí svoje opätky. Boky vykrúca na tých hlúpych mrakodrapových topánkach. To dievča bude potrebovať nové nohy pred štyridsiatkou.

„Pošli ho preč. Nemám čas.“ Kývnem hlavou na objednávky visiace za mnou a pokračujem vo výrobe hamburgerov. A robím hamburger. Potom preskočím k fritéze a prihodím niekoľko čerstvo nakrájaných zemiakov - my nedávame žiadne mrazené.

„Povedala som mu, že si zaneprázdnená. Povedal, že počká tak dlho, ako to bude potrebné.“

Pretiahnem si rukáv cez čelo a poviem jej: „Tak mu povedz, že bude čakať minimálne do jednej.“

Tichým hlasom hovorí: „Je to on.“

„Čo?“ Nepočujem ju s hlukom grilu a fritézy.

„On. Ten chlap z minulej noci.“

Zdvihnem dlane a roztiahnem ruky dokorán: „To pre mňa nič neznamená. Chodí sem veľa ľudí, Josie.“ Ide po každom chlapovi, ktorý má pod dvadsaťdva a pred štyridsať rokov.

„Nepamätáš si ho? Minulú sobotu omdlel v rohu.“

Do riti. Áno, pamätám si. Akoby som mohla zabudnúť? A vrátil sa a hľadá ma.

„Och, správne. On. Povedz mu, že som zaneprázdnená.“ Ale pravda je taká, že som nad ním premýšľala. Veľa. Viac ako som myslela na ktoréhokoľvek muža. Irituje ma ten rozpor. V niektorých ohľadoch sme si podobní. Hrubý po okrajoch, napustený a divoký. Ale je tiež rafinovaný a bohatý spratok - dvaja ľudia sa spojili do jedného a nedáva mi to zmysel. Dokázala som čítať ľudí celkom dobre. Stalo sa to potrebné nielen ako vlastníčka firmy, ale aj kvôli Codymu. Weston Wyndham je však záhadou. Fascinujúcou pre istotu a horkosť, ale to ho robí nebezpečným a neprípustným.

„Takže, potom je to férová hra?“

Josie a jej dobývanie.

„Choď na to.“

Prakticky vyskočí z kuchyne, ak by sa dalo na tých topánok.

Noc letí, pretože príkazy stále prichádzajú a hluk z baru naznačuje, že je tu veľa ľudí. Jeb sa zjaví raz alebo dvakrát, aby mi dal palec hore za prednú časť. „Všetko je dobré, Spesh.“ Ale tu to teda vyzerá, zdá sa, že Josie a ostatní nie sú jediní, ktorí potrebujú pomoc.“

„Nevrav.“ Ustúpim a vezmem fľašu s vodou, ktorú mi podáva.

„Myslím, že niekoho možno poznám do kuchyne. A je spoľahlivá.“

„Čo do pekla, Jeb. Prečo si to doteraz nepovedal?“

Natiahne ruky a uchechtne sa. „Fiha,.“ Práve odišla z práce, pretože miesto zavreli, takže to nebolo tak, akoby bola k dispozícii.“

„Dám ti teda preukaz.“ Žmurknem na neho.

„Ak chceš, zavolám ju na pondelok.“

„Ak chcem? Si šialený?“

Keď odchádza, smeje sa. Toto by mohol byť zlom, ktorý som hľadala. Veľmi by mi to pomohlo, skutočne sa cítim unavene. Kým sa Jeb nevráti a nepovie: „Zabudol som spomenúť. Ten chlap z tej noci je tu.“

Ako dávam variť pár kuracích pŕs, poviem: „Áno, dala som Josie povolenie ísť po ňom.“

Jeb pokrúti hlavou. „Asi ho to nezaujalo, pretože sedí pri bare. Sám. A pije vodu.“

„Naozaj?“ Snažím sa znieť nezainteresovane, ale musím povedať, že ma to rozhodne zaujíma.

„Áno. Povedal som mu, že neskončíš skôr ako o jednej.“

„A?“

„Povedal, že počká.“

„Výborne. A čo s tým do pekla mám robiť?“

Jeb sa smeje. „Hej, môže to byť oveľa horšie, vieš. Ten chlap je bohatý.“

„Ako vieš? Čo keď ukradol tie hodinky a čiernu AMEX?“

„Ale, no tak, Spesh. Vieš, keby ju ukradol, už by ju nepoužíval.“

Má pravdu. A z toho, čo mi povedal, viem, že pochádza z bohatej rodiny. Srdečne sa zasmejem.

„Čo je také vtipné?“ Pýta sa Jeb.

„Ten frajer chodil do školy etikety a chodil na tanečné kurzy.“

„Bez pochýb. Vieš, o koho ide?“

„Áno, nejaký chlap, ktorý sa volá Weston, alebo tak.“

„Spesh, naozaj musíš venovať väčšiu pozornosť tomu, čo sa deje v tomto meste. Počula si už o Wyndham a synovia?“

„Nemôžem povedať, že áno.“

„Poznáš všetky tie luxusné budovy v centre mesta, hotely a mrakodrapy?“

„Áno, kto nie?“

Jeb sa správa spokojne, akoby vyriešil záhadu Stonehenge. „Všetky tieto budovy majú jednu spoločnú vlastnosť. Navrhol a postavil ich Wyndham a synovia, najväčšia architektonická a stavebná firma na svete. Tvoj priateľ, ktorý sedí v bare, je piaty v rodine Wyndhamovcov a druhý v rade na Wyndhamské bohatstvo.“ Stojí tam so samoľúbym úsmevom, že dokáže odovzdať túto informáciu.

„A ako to do pekla vieš?“

„Keď som ťa minulú sobotu opustil, išiel som domov a vygooglil som ho. Je všade na internete. Vyhľadaj si ho.“

„To by potom vysvetľovalo Ferrari.“

„Jazdí na Ferrari?“ Spýta sa Jeb a okamžite slintá.

„Uh-huh,“ odpovedám neprítomne, plním hamburger a nejaké hranolky. Čo taký chlap chce s dievčaťom ako som ja? Za také peniaze mohol mať kohokoľvek na svete.

„Prečo sa mračíš? A myslím, že cítim niečo prihárať.“

„Sakra,“ zakričím a bežím k grilu. Samozrejme, moje kuracie prsia sú zuhoľnatené. „Sakra.“

Jeb má rozpačitý vzhľad. „Prepáč. Nechám ťa samú, aby som ti už nič nepokazil. Ale, Spesh, ten chlap nikde nejde. Ver mi.“

Necháva ma na moje jedlo a myšlienky, ktoré veľmi nepomáhajú. Chicken sandwich a la pimento cheese s trochou Westona Wyndhama zmiešaného so mnou znie pre mňa sakramentsky chutne. Oliznem si pery pri tejto myšlienke, pretože prahnem. Možno by som na jeho počesť zmenila názov tohto jedla v menu na WestonChickWych. Ten názov sa mi celkom páči.

Po zavretí kuchyne začínam upratovať. Všetko je hotové, s výnimkou stierania povrchov. Tie sa dajú vyčistiť skôr, ako odídem, a tak vyrážam zozadu tam, kde čaká.

Temná postava muža sedí sama pri bare, ako povedal Jeb. Pred ním je prázdna fľaša vody. Pozerá sa na mňa, keď prechádzam dverami. Po tvári sa mu rozlieha lenivý úškrn a bez toho, aby som si to uvedomila, sa mi ako odpoveď dvíhajú kútiky úst. Na sebe má opäť tmavé rifle a čierne tričko. Vrch vlasov má stiahnutý do chvosta a odhalí tak jednu oholenú stranu. Vyzerá to skvelo. Na jednom zápästí sú drahé hodinky, ale na druhom široká čierna kožená manžeta - dichotómia, ktorá ma zaujíma. Keď sa priblížim, postaví sa.

„Ahoj,“ hovorí a natiahne ruku.

To je čudné, ale ponúknem mu svoju a on ju vezme. „Ahoj. Čakal si dlho. Je tvoja hlava na tom už lepšie?“ Po dlhej minúte uvoľní moju ruku a mne okamžite chýba jeho teplo.

„Áno, už je to lepšie.“ Blyskne zubatým úškrnom a takmer sa  mi podlomia kolená. Máš tu dosť rušno.“ Jeho hlas je zamatovo omotaný okolo brúsneho papiera. Vyrovná sa jeho zvyšku, je rafinovaný, ale s trochou hrubosti, ktorá ho robí dokonalým. Chcem, aby stále hovoril, aby som mohla pokračovať v počúvaní.

„Nie je to drahé, ale je to moje.“

„Myslím, že je to skvelé. Úprimne poviem, že z prvej návštevy si toho veľa nepamätám.“ „Vážne? Zaujímalo by ma prečo.“

Pretiera si bradu. „Áno.“ Potom chytí prázdnu fľašu a povie: „Ale dnes večer som dokonale triezvy.“

„To vidím.“ Zopnem ruky za chrbtom. Začína to byť čudné. Je to miesto, kde mám povedať niečo roztomilé a vtipné? Som strašná v tomto. Nie som na flirtovanie a ani nerandím. Chlapi sú ďaleko od mojej hradby a moje steny sú vysoké. To neznamená, že som na  dievčatá. Len nemám čas a kvôli situácii s Codym je to príliš veľké riziko .

Aj napriek tomu jeho kosoštvorcové dúhovky nepustia tie moje. Vďaka strieborným pruhom vyžarujúcim z jeho zreničiek som takmer o krok bližšie. „Začali sme zle. Skoro som sa správal ako prehnané dieťa, tak som si myslel, že vojdem a pokúsim sa to napraviť. Zaujímalo by ma, či by si niekedy chcela ísť von.“

„Och. Nie, nemôžem. „ Pohrávam sa so zásterou a pokračujem. „Som skutočne zaneprázdnená. Pracujem každý deň. Jediný deň, ktorý mám voľno, je nedeľa a vždy ho trávim s babkou.“

„A čo v nedeľu večer?“

Poobzerám sa po miestnosti a skontrolujem, či niekto nepočúva. Jediný, kto o Codym vie, je Jeb. Vie, že nikomu nemá povedať ani slovo. „Nie, to nebude fungovať.“

„Bude dobré si oddýchnuť od rutiny.“

Áno, bolo by, ale môj čas je dosť obmedzený, a ty by si bol veľkým rozptýlením. Nie som tvoje typické dievča. V hre sú aj ďalšie problémy.

„Nie je to možné.“

„Môžem mať aspoň tvoje číslo? Tvoje číslo, nie do baru.“ Zdá sa byť dosť neškodný. Ako nebezpečný by mohol byť s rodinou ako je jeho? Navyše už vie, kde bývam. Keby ma chcel zraniť alebo zabiť, už by to urobil.

„Iba ak mi na oplátku dáš svoje. V prípade –V prípade čoho presne?“

„Iste, podaj mi telefón.“

Podám mu ho a on píše do môjho telefónu. Potom povie: „Hotovo.“

„Naozaj by som sa mala vrátiť do práce. Potrebujem to tam upratať.“ Palcom gestikulujem smerom do kuchyne.

Jeho úsmev rozsvieti tlmené vnútro baru a moje kosti sa takmer roztopia. Čo mi do pekla je?

„Nepracuj príliš tvrdo, Spike.“ Otvorím ústa, aby som vytvorila akúsi chytrácku odpoveď, ale on sa otočí a odíde, pričom mi v tých rifliach dá zdravú dávku jeho zadku. Moje zvyčajné myšlienky odletia a všetko, na čo myslím, je chytiť ho, stlačiť ho a pohrýzť.

„Zatvor ústa, Spesh. Inak ti tam vletí mucha.“ Keď kráča okolo, zazvoní mi v uchu Jebov smiech.

Čeľuste mi zacvaknú dokopy. Dokonca aj dobre voňal. Pikantné. Ah, kurva. Na oplátku som si istá, že odo mňa nedostal nič iné ako silný závan rýb, hranoliek a kyslej uhorky. Kašlem na môj život.

Umývam kuchyňu s pomstou, vybíjam si svoju frustráciu v podobe upratovania. Keď prídem domov, sú tri hodiny ráno. Rýchla sprcha vymyje pachy fritézy. Stále sa pýtam, prečo by sa preboha chcel stretávať s dievčaťom ako som ja. Vyčerpanie víťazí a ďalšia vec, ktorú viem je, že mi cez žalúzie prúdi slnko. Je skoro poludnie. Sakra, je neskoro.

Zobúdza ma telefón, ktorý bzučí ako prekliaty úľ. To nemôže byť Mimi. Vie, že ma nemá obťažovať, pokiaľ - ach, do riti!

Chytím svoju telefón a odpovedám: „Mimi, je všetko v poriadku?“

Pozdravuje ma odvážny, veselý tón. „Dobré ráno, Special. Prepáč, ale nie som Mimi. Tu je Weston.“

Ďakujem Bohu, že to nie je Mimi.

„Special, si tam?“ Jeho drsný hlas vysiela sériu zimomriavok, ktoré mi bežia chrbtom. Čo s tým?

„Hm, áno, prepáč.“

„Zobudil som ťa?“

Vykľuje zo mňa úľava. „Áno, ale to je v poriadku. Zvyčajne spím v nedeľu dlho, pretože bar je otvorený neskoro v piatok a sobotu.“

„Och, prepáč. Mal by som ťa potom nechať ísť.“

„Nie,“ rýchlo poviem. „Teraz už som hore.“ Nehovorím mu, že je to preto, lebo ma vystrašil. „Aj tak som zvyčajne hore do poludnia. Som prekvapená, že som spala tak dlho.“ Aj som.

„Premýšľal som. Viem, že tráviš deň so svojou babičkou. Možno by chcela ísť niekam na obed?“

„Och, ja, ona je vidiecky typ. Je to od teba veľmi milé, ale nemyslím si, že by to fungovalo.“

„Hmm. Čo tak potom sa stretnúť na večeru?“

Bože, nevzdáva sa ľahko.

Skôr ako môžem odpovedať, dodáva: „Naozaj nie som zlý človek. Sľubujem. Viem, že naše prvé stretnutie nezanechalo veľmi dobrý dojem, ale už nie som opitý.“

„Si však rozmaznaný.“

„Priznám sa, že som vychovávaný k tým najjemnejším veciam v živote, a možno sa ti budem javiť rozmaznaný, ale v skutočnosti nie som.“

„Na niečo mi odpovedz.“ A toto je pre mňa dôležité.

„Pýtaj sa.“

„Prečo ja?“

„Dobrá otázka. Keď som ťa minulú nedeľu opustil, začal som premýšľať. Nevedela si o mne nič, okrem toho, že som mal čiernu kartu American Express a drahé hodinky. Nemal som pri sebe ani vodičský preukaz. Bol v mojom aute, čo bolo hlúpe, uznávam. Urobila si pre mňa niečo obdivuhodné, čo by väčšina ľudí neurobila. A ja som sa nesprával veľmi dobre. Rád by som ti ukázal moju vďaku, ale chcel by som tiež šancu začať odznova. Dáš mi tu šancu?“