ASO - 2. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

SPECIAL

Odstrčím prikrývku, vstanem a ponaťahujem sa. Niekoľkokrát vyklopím plecia a pracujem na ich spevnení. Potom si oblečiem moje obľúbené staré džínsy a mikinu. Je polovica októbra a dnes trošku mrazivo. Moje pomalé nohy a zvyšok tela nie sú pravé nadšené, že vstávam z postele, ale kráčam do kuchyne uvariť si kávu.

Príliš netrpezlivo čakám kým sa uvarí, chytím kanvicu a zalejem šálku. S kávou v ruke prejdem po špičkách do obývačky, aby som skontrolovala svojho hosťa. Včera som bola taká vyčerpaná, že potom ako sme ho hodili na gauč, som mu nevenovala pozornosť.  To bola chyba, pretože tento muž je ohromujúci.

Tvár ma v rannom zovretí a vlasy sú úplne rozcuchané. Okamžite ma upúta niekoľko vecí. Plné pery, ktoré volajú po bozkávaní sú mierne otvorené, aby vytvorili malý otvor, kde je vidieť náznak bielych zubov. Jedna ruka je natiahnutá cez hlavu, čo mu vyhrnulo trošku tričko a mne ponúka čiastočný pohľad na jeho tehličky. Počiatky dvoch hlbokých čiar, ktoré sa skrývajú pod pásom jeho džínsov naznačujú, že V je viac, ako len pastva pre oči. Na jeho boku vykukuje aj časť tetovania – pravdepodobne veľkého, a to ma robí zvedavou. Chcem padnúť na kolena a skontrolovať to, pretože je to moja závislosť. Som pokrytá atramentom. Môj chrbát je plátno a takisto aj moje ruky. Je to môj spôsob vyjadrenia emócii. Počula som ako si ľudia o tom šepkajú, ale som kto som. Niekedy to bolí, keď viem, že tomu nerozumejú, ale snažím sa, aby to nevideli.

Práve teraz si pohľad na pána Wyndhama extrémne užívam. Bohužiaľ musí odísť. Mám pred sebou náročný deň, nehovoriac o tom, že je to cudzinec, ktorý prespáva na mojej pohovke. Kolenom ho štuchnem do boku. „Hej, vstávaj.” Žiadna odpoveď. Skúsim to znova, ale stále nič. Sakra. Čo keď je mŕtvy. Dotknem sa jeho krku či je cítiť pulz. Je teplý, takže to je úľava. Pod mojimi prstami má silný, stabilný rytmus. Jeho pokožka je hladká a tmavé vlasy sa dotknú mojej ruky. Túžba prejsť prstami v jeho vlasoch je silná. Počkať, na čo to dopekla myslím. Trhnem rukou preč.

Odstúpim, ešte minútu sa na neho dívam, kým mu zatrasiem plecom a hlasnejšie na neho zavolám. Stále žiadna odpoveď. Sakra, ten chlap je fakt mimo. Je po desiatej a nechcem, aby tu celý deň prespal nejaký divný chlap. Aj keď to hraničí s extrémom, naplním pohár vody a vylejem mu ju na tvár.

„Čo to? Hej! Čo to kurva!” zastoná, sadne si a utiera si vodu. Má hlboký, drsný hlas. Neviem či je to len preto, že sa práve zobudil, ale je to sexi ako peklo.

Vytrie si vodu z očí a potom sa sústredí na mňa. Zmätene sa na mňa pozerajú kamienkové sivé dúhovky.

„Dobré ránko.”

„Kto si?” spýta sa.

„Som majiteľka baru, v ktorom ste včera odpadli, pán Wyndham. Mali by ste byť zodpovednejší s tým koľko toho vypijete, keď idete von.

Čeľusť sa mu zovrie a škúli. Bez slova sa zvalí naspať na gauč, prevráti sa, akoby išiel ďalej spať.

„Čo si myslíte že robíte?”

„Spím. Teraz buď milé malé dievča a ticho. Som unavený a v hlave mi buši ako basový bubon.”

To akože vážne? „Čo si myslíš, že toto je? The Holiday Inn?” (pozn. značka hotelov)

„Nie. V Holiday Inn by mi dali posteľ.”

Ústa sa mi otvorili. Zo všetkého … „Počúvaj, ak by nebolo mňa a tejto pohovky, tvoj zadok by skončil na ulici..”

„Čokoľvek. Teraz prosím buď už ticho.”

„Nebudem. Musíš odísť. Mám prácu..”

„Dobre.” Pomaly vstane a ja zdvihnem zrak. Je vysoký. Oveľa, oveľa viac vysoký, ako sa mi včera zdal. Pravdepodobne preto, že bol celý zhrbený a ledva chodil. Ako sa na neho dívam, prejde okolo mňa a domyslím si, že mieri na toaletu. Bože, ale sa mýlim. Chlap ma ledva otvorené oči, keď kráča po chodbe, nájde moju spálňu, vyzlečie si nohavice, odhalí ten najdokonalejší nahý zadok a vlezie do mojej postele. Zbláznim sa. Čo mam teraz dopekla robiť.

Toto je smiešne. Mám vybaviť nejaké veci. Je nedeľa - deň kedy navštívim moju Mimi. Varí nedeľnú večeru a strávim poobedie s ňou a -sakra. Bielizeň... Potrebujem vyprať oblečenie. Všetky nohavičky mám špinavé a kôš so špinavým oblečením je v mojej spálni. Seriem na to. Idem tam aj tak.

Vrážam do izby - do mojej izby – do skrine a chytím môj kôš  a uistím sa, že som pozbierala všetko špinavé oblečenie. Potom to vytiahnem z izby a naschvál vydávam čo najväčší hluk.

„Mohla by si s tým prosím ťa prestať? Moja hlavá skurvené bolí, akoby bola otvorená.”

„Tak prepáč, že si sa včera rozhodol vypiť nákladne auto s alkoholom. A nie, nemôžem s tím prestať. Mám prácu. Choď domov a vyspi sa tam, ak chceš ticho.”

Zastoná odpoveď , ktorej nerozumiem, ale neobťažujem sa spýtať. Čo za osobu robí takéto veci? Keď dovnútra vopchám všetku bielizeň, zbehnem do baru a skontrolujem svoj interiér v bare pre zástupcu stravovacej služby, ktorý sa zastaví každé ráno. Ale robím to len polovične, pretože nechcem nechávať toho kreténa tam hore samého, hoci neviem či by niečo ukradol. Chlap s takými hodinkami a čiernou American Express, by nechcel nič z toho svinstva čo vlastním.

Keď sa vrátim domov, práčka skončila, tak presuniem náklad do sušičky a dám prať ďalšiu várku. Potom vytiahnem všetko na raňajky. Kým zapnem sporák, vytiahnem zmlátený notebook a skontrolujem cenu jeho hodiniek. Keď sa snažím nájsť cenu, nájdem iba pred objednávku a ide to až na päťdesiat grand. Čím sa tento chlap živí? Vykradol banku? Kto utráca päťdesiat grandov na hodinky, keď môže mať Timex za päťdesiat dolárov. A to neboli ani úplne nové. Možno ich ukradol. Možno je profesionálny špičkový zlodej. Alebo je to ako z tých filmov, chlap ukradne originálne kúsky a nahradí ich falošnými. Čo ak niekoho zabil a ukradol mu ich?

Ukľudni sa, Spesh. Teraz sa správaš šialene. Nemôže mať čiernu AMEX ak nie je dobromyseľný boháč. Po niekoľkých upokojujúcich nádychov sa začínam cítiť o niečo lepšie. Čas uvariť nejaké vajcia.

Všetko je pripravené—maslo praská na panvici a vajcia sú rozšľahané—keď môj hosť vojde do kuchyne.

„Oh, bože, robíš raňajky. Umieram od hladu.” Natiahne ruky do vzduchu a potom si trie brucho ako malé dieťa. S radosťou podotýkam, že má na sebe opäť nohavice.

„Prepáč?”

„Áno. Tri vajíčka, toast s maslom, bez džemu a dám si nejaké párky.. A krúpy. S maslom a soľou. Žiadne korenie.” Skočí na stoličku pri malom stole pre dvoch. „Hej a môžeš mi priniesť šálku kávy?” Ukazuje na kávovar na pulte. „A trocha ľadovej vody. Umieram od smädu. Nemáš náhodou Gatorade, však?”

Nie prosím, ďakujem, pobozkaj mi zadok, nič.

Držiac metličku v ruke, premýšľam nad tým, žeby som ju hodila do neho namiesto do umývadla, kde sa ju chystám položiť. Vrátim sa k panvici, vyberiem špachtľu, zhlboka sa nadýchnem a odpoviem, „Ospravedlňujem sa. Toto nie je reštaurácia a ja nie som tvoja servírka alebo slúžka. Ak chceš kávu, alebo vodu, zdvihni svoj zadok a zober si to sám. Oh a pre tvoju informáciu žiadna Gatorade.”

Muž vyzerá zdesene. „Myslel som si, že—”

„Viem čo si si myslel.”

„Čo mam jesť?”

Šikmo skloním hlavu, mierim na neho špachtľou. „Uvar si vajcia, párky, toast s maslom sám. Pozri pane, stále na niečo zabúdaš. Odpadol si v mojom bare. Dostali sme ťa do môjho bytu. Spal si ma mojej pohovke. Ale dočerta, nebudem plniť tvoje príkazy. Neviem kto si myslíš, že dočerta si, ale je na čase aby si odišiel.”

Pozerá a dlho nič nehovorí. Potom natiahne ruku. „Som Weston a ty si?”

Och bratku a sme tu. Pripravte sa na hru o mene. Nemôžem uveriť, že to idem urobiť. Natiahnem ruku a poviem, „Som Special.”

Jeho obočie sa natiahne priamo k vlasom a potom sa chrapľavo zasmeje. „Nuž, páčia sa mi úprimné ženy. Určite máš o sebe vysokú mienku.”

Mala som to čakať. „Ani nie. Special je moje meno.”

„Je to tak? A čo presne je tvoja špecialita?” Žmurkne.

Vyjde zo mňa povzdych rozčúlenia. „Nie ty to nechápeš. TO je moje meno, ktoré som dostala po narodení.”

Zo zdvihnutým obočím sa spýta, „Kto dočerta pomenuje svoje dieťa Special?”

„Sedemnásťročné dievča, ktoré v prvom rade nemalo vôbec záujem mať dieťa. To je ten človek.”

Zovrie ústa, až vidím ako mu jazyk trčí vo vnútri v líci.

„Hmm. Dobre, Special. Máš aj priezvisko?”

„O'Malley.”

„Special O'Malley,” opakuje moje meno a z nejakého dôvodu sa mi páči, ako sa mu kotúľa na jazyku. To je prvýkrát. Stredná škola bola mrcha s menom Special. Dievčatá boli nepríjemné a neobťažovali sa nechať vtipy o mojom mene poza môj chrbát. Na druhej strane, chlapci boli menej očividný, ale len keď niečo odo mňa chceli. Neprišla som na to, až kým nebolo neskoro.

„To je správne.” Moje ruky sú na mojich bokoch, čo je pre neho neverbálna výzva, aby skúsil urobiť nejaký koment. Neurobil. Nakloní hlavu a zíza. Neviem, čo sa mu preháňa mysľou, ale znepokojuje ma to. Zazerám spať na neho. Vlasy má upravené. Lepšie povedané vrchnú časť vlasov má v cope, takže je vidieť tú druhu skrátenú stranu. Bohužiaľ ma tento muž veľmi priťahuje. Prečo musí byť tak prekliato sexi. Je v rozpore s tým, ako som myslela, že bohatý muž vyzerá. Nemá taký drsný, škrobený vzhľad. V skutočnosti vyzerá úplne odlišne, takmer rebelantsky, čo ma priťahuje. Vždy som sa s tým stotožňovala, nikdy som sa nezhodovala, alebo nezapadala do hlavného prúdu. Jeho časti kričia bohatstvom, ale inak sú drsné a vzdorné. Je to ten druh vzhľadu, ktorý ma láka. Nakoniec kývne hlavou a kútiky úst sa zdvihnú hore. Kurva. Toto by malo byť zakázané. Moje kolená sa chcú podlomiť z tej krásy, ktorej čelím, ale pevne stojím.

„Takže, Special O'Malley, čo keby sme urobili dohodu? Zaplatím ti, ak mi urobíš raňajky. Nie som vyberavý. Som len hladný a nesmierne smädný.”

„Nebude to lacné.”

Stále sa usmieva a odpovie, „Som si istý, že si to môžem dovoliť.”

„Dobre, ale aby si vedel, nemám žiadne párky. Mám len slaninu.”

„Milujem slaninu.”

„Dobre potom,” odpoviem a otočím sa k sporáku.

Keď všetko rozbehnem, poviem mu, že by si mal dať sprchu.

„Myslíš, že ju potrebujem?” opýta sa.

„Si cítiť, akoby si sa kúpal v Jacku.”

Zdvihne ruku a začuchá. „Vrátim sa.”

„Uteráky sú pod umývadlom,” kričím za jeho postavou.

Bože ten chlap. Mala by som mieriť za Mimi, namiesto toho mu varím raňajky. Ako som sa do toho dostala? Pretože som idiot, ktorý nad ním slintá, tak. Jedlo je takmer hotové, keď opúšťa sprchu. Vonia sviežo, oblečený v jeho čiernych džínsach a sakra polonahý. Nielen, že má to jedno tetovanie, ktoré som predtým zahliadla, ale má niekoľko umeleckých diel vrytých do jeho zlatohnedej kože. Sliny mi skoro stekajú po brade, chrbtom ruky si utriem ústa skôr, ako to má šancu vidieť.

„Požičal som si tvoju zubnú kefku.”

Hovorí tak obyčajne, akoby to robil každý deň. Moja špachtľa sa zastaví vo vzduchu.

„Čože si?”

„Potreboval som si vyčistiť zuby, tak som si povedal. Veď vieš - dobrá zubná hygiena a všetko. Okrem toho, ty si povedala, že smrdím.”

Moja ruka letí vzduchom a takmer zrazí panvicu zo sporáka. „Zbláznil si sa? To je moja zubná kefka!”

„Upokoj sa, Spike (pozn. spike je trň na ruži, Weston bude Special takto prezývať, tak som sa rozhodla to nechať v origináli). Je to len čo, tri doláre za plast? Nechám ti oveľa viac v prepitnom, ak na mňa budeš extra milá.” Uškrnie sa na mňa. Keby som nebola tak naštvaná, venovala by som viac pozornosti jeho dokonalým zubom.

Spike?

„O to nejde. Mal si sa najprv spýtať.”

Vrhne mojím smerom kyslý pohľad. „Správne. Ale som rád, že som to neurobil. Pretože ty by si nepovedala, že je to v poriadku. Okrem toho, potreboval som si umyť zuby.”

„Čo mám teraz použiť ja?”

„Hej, nie je to tak, žeby som mal nejaké nákazlivé choroby, alebo také niečo.” Potom sa začne správať ako zombie.

„Prestaň s tým. Si stále takýto otravný?”

Zastaví sa a chvíľku rozmýšľa. „Nie, som horší. Alebo si to aspoň moji rodičia myslia.”

„Neobviňujem ich. Nemôžem uveriť, že si použil moju zubnú kefku.”

„Bože, ak s tým neprestaneš, budem to skutočne ľutovať.”

„To by si mal. Je to nechutné.”

„Prečo? Nie, je to iné, akoby sme sa pobozkali.”

„Ale my sme sa nepobozkali a ani najbližšie storočie sa to nestane.”

„Si si tým istá?”

Jeho ruka sa zrazu obtočí oko môjho pásu, otočí ma a ja sa pozerám do dymových sivých očí, ktoré sú len centimetre od mojich. Skôr, ako ho od seba môžem odtlačiť, jeho lahodné pery si nájdu moje a pobozká ma. Jeho jazyk sa tlačí cez O v mojich ústach a lenivo skúma všetky tajné miesta vo vnútri. Pozná dievčenské ústa. Toto nie je žiadny odfláknutý bozk. Keď ma pustí, lapám po dychu a cítim začiatky spálených raňajok.

„Nebolo to také zlé, nie?” spýta sa.

Odstrčím ho a odpoviem „Bolo to hrozné. Absolútne nechutné.” Zameriavam sa na slaninu, vajcia a krúpy, aby nevidel, červeň, ktorá mi zahŕňa krk a líca. „Len, aby si vedel, tá kefka ktorú si použil? Nie je to moja bežná zubná kefka. Tú nechávam v lekárničke. Tá, ktorú si použil ty, ňou drhnem sprchové dlaždice.“