ASO - 1. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

SPECIAL

O tri roky neskôr

Jeb sa nakloní a pýta sa, „Special, čo s ním urobíme?” Gestikuluje k rohu, kde sa nachádza impozantná postava mimoriadne opitého človeka. Jeho hlava leží rovno na stole, čelo pevne pritisnuté na mieste, je zjavné, že v najbližšej dobe nikde nejde.

„Aw, sakra. Kto mu nalieval?” Opýtala som sa.

„Josie. Myslím, že dúfala … veď vieš.” Zakýva na mňa jeho hrubým obočím.

„Sakra. Budem sa s ňou musieť porozprávať. Dúfa, že sa dá dokopy s každým chlapom, ktorý vojde do tohto baru. Toto nie je dopekla bordel.”

Jeb sa zasmeje. „Áno, mala by si sa s ňou porozprávať veľmi rýchlo, lebo jej oblečenie v poslednej dobe sa skôr prikláňa k šľapke ako servírke.”

Prešla som si rukami po spotených vlasoch a znechutene krútim hlavou. „Do pekla. Bola som taká zaneprázdnená, že som si to ani nevšimla. Je to veľmi zlé, však?”

„Spesh, neviem ako dokáže pracovať v tých prekliatych topánkach, ktoré nosí. Myslela by si, že pracuje v striptízovom klube vo Vegas.”

„Oh, Bože.” Ston, ktorý vypustím trvá minútu. Som frustrovaná, pretože nájsť dobrý personál je v dnešnej dobe ťažké a ja si idem upracovať svoj zadok, aby bar fungoval. Nie žeby som mala finančné problémy. Práve naopak. Obchod funguje fantasticky a to je ten problém. Potrebujem dobrý, spoľahlivý personál a nie taký, ktorý ide po každom chlapovi, ktorý sa tu zjaví. 

„Možno by si mala skrátiť hodiny, kedy podávaš jedlo,” Jeb navrhne.

„Vieš, že práve tam zarábam tony peňazí. Je to dojná krava. Keď majú zákazníci veľa alkoholu v sebe, obrátia sa na neskoré nočné menu.”

„Áno, ale chodíš vyčerpaná.”

„Nie. To preto, lebo nemôžem nájsť solídnu pomoc, okrem teba.” Skontrolujem čas, je 2:45 ráno. „Nechaj ma nech tam vzadu upracem,” ukážem dozadu do kuchyne, „a potom sa možno ten hlupák zobudí, aby sme mu mohli zavolať taxík, alebo tak niečo.”

„Dobre. Ja sa postarám o bar..”

Keď skončím s nehrdzavejúcou oceľou v kuchyni, ktorá sa teraz leskne, idem späť dopredu. Jeb stojí vedľa toho spiaceho frajera.

„Nič?” Spýtam sa a utieram si ruky do zástery.

„Nič. Ale nie je to priemerný chudobný hlupák, to ti môžem povedať.”

„A to si ako zistil?”

Jeb sa zasmeje. „Pozri sa na jeho hodinky.”

Krátka kontrola mi nič nezodpovie. „Dobre. A čo s nimi?”

„Sú to Patek Philippe.”

„Okrem toho, že to nedokážem vysloviť, sú to niečo ako Rolexky, alebo také niečo?”

Opäť sa zasmeje. „Povedzme, že si môžeš pravdepodobne kúpiť tucet Rolexiek za cenu týchto jedných.”

Pozriem sa na Jeba. „A to vieš ako? Ty nikdy nenosíš hodinky.”

Pokrčí plecami. „Vždy som bol nimi fascinovaný, a dôvod prečo ich nenosím je, že si nemôžem dovoliť tie, ktoré chcem.”

Jeb je starší, možno niečo po štyridsiatke, hoci som sa ho na to nikdy nepýtala. Keď som pred niekoľkými rokmi otvárala toto miesto, prišiel, že hľadá prácu a povedal, že bude môj najvernejší zamestnanec. Odvtedy bol so mnou a dodržal svoj sľub. Dozvedela som sa o ňom, nie veľmi veľa, ale možno niekedy v minulosti mal peniaze. Teraz už ich nemá toľko, alebo aspoň si to nemyslím. Jeb ma veľa vedomosti, od úplných maličkostí až po zámky na dverách, a k tomu na mňa dáva pozor. Stále nemôžem uveriť, aké som mala šťastie, že som ho našla.

Preruší moje uvažovanie a povie, „Ale to nie je jediný dôvod.”

„Čo ešte?”

Drží niečo medzi palcom a ukazovákom. „Nuž. Teraz už viem čo to je.” Je to čierna American Express. Je na nej vytlačené Weston M.C. Wyndham, V. „Áno, tento chlapík je rozhodne Pán Zazobanec. Je tam jeho meno? Čo teda robí na mieste ako toto? Nie žeby moje miesto bola nora.” Ani nie je. Ale nie je ani niečo, čomu sa hovorí prvotriedny klub.

„Kto vie? Možno sa tu chcel pozrieť pre niečo iné.”

„Dobre to ti uznávam. Ale väčšina ľudí ma jeden, alebo dva drinky. Neožerú sa a neodpadnú  na stole.”

„Pravda, takže čo urobíme?”

„Skontroloval si či nemá peňaženku, alebo vodičský preukaz?”

„Áno, nič okrem čiernej karty, kľúč na prívesku a hromada peňazí,” odpovie.

Vyčerpane si povzdychnem a rozhodnem sa. „Vezmeme ho ku mne.”

 

Pokrúti hlavou. „Spesh, to nemôžeš. Nie je to túlava mačka.”

„Pravda, ale bývam najbližšie.” V skutočnosti hneď vo vedľajšej budove. „A aké mame možnosti?”

„Nie je to bezpečné,” Jeb protestuje.

„Oh, myslíš, že v takomto stave na mňa zaútočí?” Ukážem na hromadu opitosti.

Jeb sa zasmeje. „Áno, keď to tak povieš.”

„Okrem toho mám jeho čiernu American Express a jeho hodinky ako záruku. Viem ako sa o seba postarať.”

Zazerá chvíľu na chlapa. „Oh? A to je ako? Použiješ na neho svoje obrovské schopnosti bojového umenia?”

„Dobre. Nie je potrebné, aby si bol sarkastický. Vytiahnem svoj najväčší kuchynský nôž a budem sa vyhrážať, že ho zabijem.”

Jeb pokrúti hlavou. „Naozaj? Čo sa stane, ak ten nôž obráti proti tebe?“

Na to som nepomyslela, ale to nemusí vedieť. „No tak, nie je to vrah, je len opitý.”

„Len aby bolo jasné, nie som fanúšikom tohto nápadu. Ale keďže ťa poznám, nebudem ťa ďalej presviedčať..”

„Bude mu dobre na mojej pohovke.“

„Mohli by sme ho nechať tu,” Jeb povie.

„Tak to ani náhodou. Pri mojom šťastí sa opilec zobudí a pokúsi sa odtiaľto dostať. Potom budem mať náklady a neporiadok.”

„Necháš ho to zaplatiť.”

„O to nejde, koho tu dostanem, aby to opravil v nedeľu?”

„Na to som nepomyslel. Tvoj prenajímateľ bytu bude tiež nasratý, ako peklo. Čo keď sa zobudí a zblázni v tvojom byte?”

„Zamknem sa v spálni a zavolám na 911. No tak. Pomôž mi preniesť jeho mŕtvy zadok do môjho bytu. Som unavená a potrebujem spánok.”

„Dobre, ale ak sa niečo bude diať volaj 911, počuješ ma?”

„Urobím viac než len to. Nakopem karate kopom toho sviniara do jeho gulí.”

Jeb pokrúti hlavou. „Taká komediantka.”

Dostať vysokého - najmenej šesť stop - opitého a veľmi svalnatého človeka z baru, bez akejkoľvek pomoci z jeho strany nie je jednoduché. Kráčal, ale jeho nohy sa rozdeľovali a my sme ho museli štuchať a kopať, aby sme ho dostali do bytu. V čase, keď sme ho položili na moju pohovku, bola som vyčerpaná.

„Bože, to bolo to najťažšie cvičenie, aké som kedy mala.” Rukou si utriem spotené čelo.

„My obaja,” Jeb odpovie. „Musí vážiť dvesto dvadsať. Pevný ako skala.”

„Pomôž dať mu dole topánky a môžeš odísť.” Ťaháme a ťaháme, až mu pod džínsami vykukujú ponožky. Pískam od námahy. Je to zvláštne že nosí pracovné čižmy, ale nespomeniem to Jebovi. „Ďakujem za pomoc. Musíš už ísť domov. Uvidíme sa v pondelok.”

Jeb odchádza s varovaním v očiach a ja prikývnem. „Neboj sa. Zamknem sa v spálni, a ak bude potrebné zavolám 911.” Zatvorím za ním dvere a mierim do sprchy. Posteľ volá moje meno.  Hneď ako skončím, hodín deku na Westona M.C. Wyndham, V, a mierim do postele. Keďže je bar v nedeľu zatvorený, zvyčajne spím tak dlho, ako chcem. Nepohnem sa kým slnko nie je vysoko na oblohe a moja izba je jasná.