Blackburn - 8. kapitola

Překlad: Eowyn
Kor.: Irenka

Nebolo to dobré

Lillian Burkette

Vtedy, keď som si pomyslela, že už nič nemôže byť horšie ako včerajšok, vyskočili od nikadiaľ. Mohli kľudne vyliezť aj spod zeme. V jednej sekunde sme stáli v trápnom tichu, zatiaľ čo som sa pokúšala prísť na nejakú výhovorku, prečo som nemala dosť odvahy zrušiť moju pracovnú cestu, a v druhej sekunde, už sme boli obkľúčení.

Bolo to štyria na dvoch. A nikdy nezabudnem na ten pohľad Gabovych hlbokých tmavomodrých očí. Vzhľadom na to, že zo mňa nebol žiadny osoh odkedy celá táto nočná mora začala, mohlo to kľudne byť aj štyria na jedného. Gabe urobil maximum, z toho čo sa mu dalo a chytil ma a pritiahol si ma k hrudi. Ale tento krát sme nemali útočisko, ktoré nám vtedy poskytlo auto. Vytrhli ma z jeho rúk, vzali mu zbrane a potom ma hodili na zem. Nemohla som vidieť, čo urobili Gabovi, ale počula som.

Kričala som a zvíjala som sa – robila som všetko, čo sa mi dalo, ale proti nim som nezmohla nič. Spútali ma a zapchali mi ústa – efektívne ma umlčali – v rýchlom slede. Keď ma hodili na chrbát, videla som nič.

Gabe bol blízko mňa a stonal kvôli tomu, čo mohlo byť ranou do hlavy. Zbrane, ktoré niesol, boli hodené nabok a tiež bol spútaný ako ja.

Keďže Gabe sedel oproti mne, videla som, že má tiež zapchaté ústa. Ale od tej chvíle, kedy nás hodili na korbu auta, nespustil zo mňa oči. Zatiaľ čo sme poskakovali na provizórnej ceste, obklopení ozbrojenými hrdlorezmi, krčila som sa pri tom, čo som počula.

Boli to ich priatelia, ktorých včera Gabe zabil a vedeli o ňom, že vlastní firmu. Predpokladali, že dostanú dobre zaplatené za to, že nás pustia. Nemám ani poňatia, aký je jeho majetkový strop, ale sú nahnevaní kvôli tomu, že stratili svojich parťákov a očakávajú kvôli tomu viac, ako zvyčajne. Pokojne sa medzi sebou rozprávajú a nevedia, že im rozumiem, o čom hovoria. Ale keď začali hovoriť o mne – o ich plánoch so mnou, a ako si to so mnou užijú – viem, že toto bolo vidno na mojej tvári.

Gabove oči sa do mňa zavŕtali a trochu mojim smerom pokrútil hlavou.

Nerozumel, čo hovoria, ale možno kvôli ich rehotu a poškuľovaniu po mne, pochopil. Pevne som zatvorila oči, aby som zabránila vyjsť slzám. Vedela som, že si ich nemôžem dovoliť ani kvôli tomu, čo hovoria.

Potrebovala som sa sústrediť na to, aby som sa nezbláznila. Možno toto bude to jediné, čím môžem byť na osoh.

Tvrdo som preglgla a otvorila oči, aby som sa pozrela na svojho šéfa. Muža, o ktorom by som predvčerom prisahala, že ma nenávidí. Ale odkedy začala táto nočná mora, zmenil sa. Krásny kretén s najmodrejšími očami, aké som kedy videla, sexi vlasmi a najúžasnejšími rukami na zemi, sa stal iným mužom.

Bol sladký, starostlivý a možno práve kvôli tomu, že sa ma dotýkal svojimi rukami, roztápala som sa a nemalo to nič spoločné s týmto teplom a vlhkom, ktoré tu všade bolo.

Takže, počúvala som, ale svoju pozornosť som zameriavala na Gabriela Blackburna, šéfa môjho šéfa, na človeka, v ktorého jediného som verila, že nás môže dostať z tohto chaosu. Človeka, ktorého som teraz videla úplne v inom svetle. 

Keď sme dorazili do ich tábora – ktorý vyzeral ako Biltmorský zámok v porovnaní s miestom, kde sme spali minulú noc – hodili nás do zadnej miestnosti, kde nás strážili. Mali elektrinu a signál. Videla som aj počítače, keď sme vchádzali dnu, aj keď vyzerali ako z múzea. Vedela som si predstaviť, čo si Gabe, vlastník najmodernejšieho počítačového vybavenia, môže o ich vybavení myslieť.

Nič sme nejedli a nepili od rána, a slnko už zapadlo. Gabe sedel na opačnej strane miestnosti oproti mne. Obaja sme boli priviazaní k hákom, ktoré boli upevnené do podlahy – so zápästiami spútanými za chrbtom. Vôbec som sa necítila lepšie v tejto situácii ani kvôli tomu, aké predpotopné bolo ich vybavenie. Kovové háky škrípali o dosky podlahy, keď si robili svoju prácu v tom to únosovom biznise.

A vtedy som si pomyslela, že v tejto chvíli som už mala sedieť pri svojej starej mame, keby sa neboli veci zmenili. Ona je moja jediná pozitívna konštanta v mojom živote.

Zabíja ma to, že nie som s ňou. Veci nevyzerali v tejto chvíli vôbec dobre.

Ale na druhú stranu, dali nám preč to, čím sme mali zapchaté ústa. Bola to jediná vec, za ktorú som bola vďačná v tejto chvíli. Takže som sa zamerala na radosť z toho, že nemám v ústach strčenú špinavú handru.

Napriek tomu, že aj Gabe mohol hovoriť, boli sme ticho. On nezačal a ja som to brala tak, že ani ja by som nemala. Namiesto toho som sa sústredila na jeho intenzívny pohľad, ktorým sa pozeral na mňa a sem tam uhol smerom k strážcovi, potom čo sa hneď vrátil ku mne. Snažila som sa urobiť maximum preto, aby som rozlúštila, čo mi chcel pohľadom svojich modrých očí povedať. Telepatické pokusy, zatiaľ čo som počúvala, o čom sa naši väznitelia rozprávajú.

Nič z toho nebolo dobré ani pre Gaba ani pre mňa.

Poslali niekomu správy. Nemala som ani poňatia komu. A teraz čakali.

My všetci sme čakali.

Hovorili o tom, že nás dajú zvlášť, čo ma desilo viac, ako čokoľvek doteraz. Ak sa pokúsia ma vziať od Gaba, neviem, čo budem robiť.

A bola som hladná. Doslova by som práve teraz zabila kohokoľvek pre malý koláčik. Bola tu kopa ľudí dookola, ktorí by boli vhodný ako cieľ, to som si bola istá.

Gabova tvár stuhla, keď započul naštartovať vonku motor auta. Jeho oči strelili smerom ku strážcovi, ktorého oči boli na mne oveľa častejšie, ako to bolo pohodlné. Počuli sme jedno z áut, ktoré bolo zaparkované na ceste, po ktorej sme prišli sem. Našťastie tu nebolo nikto iný – štyria gangstri, ktorí nás uniesli a držali ako rukojemníkov boli až až.

Výkrik v španielčine vyšiel niekde z inej časti ošumelej budovy. Uvedomila som si, že to bol hlas chlapa, ktorý vyštekával rozkazy, odkedy sme dorazili sem, zatiaľ čo ich ostatní tak nejako neochotne poslúchali. Informoval nášho strážcu, že ostatní dvaja šli na noc domov, a že ešte stále nedostal žiadnu odpoveď od nikoho z Gabovej spoločnosti.

Môj pohľad zaletel na Gaba, ale sotva som mala čas zaregistrovať jeho ešte stále tvrdý pohľad a prázdny výraz, keď som započula ďalší rozkaz vyšteknutý do tmavého priestoru.

Urobila som všetko pre to, aby som ostala pokojná, aby som predstierala, že neviem, o čom hovoria a prinútila som samú seba zamerať sa na muža, v ktorého náručí sa mi páčilo spať minulú noc viac, ako by sa mi malo páčiť. Jedinou možnosťou ako pokladať túto situáciu za znesiteľnú a byť bez  toho, aby som sa zbláznila v epickom rozsahu, bolo pozerať sa na môjho šéfa v novom svetle. Nechala som moje predstavy, aby nahradili realitu, v ktorej sme boli držaní ako rukojemníci v Strednej Amerike.

Moje myšlienky zaleteli do veľkej diaľky. Gabe vlastní firmu, pre ktorú pracujem. A tu predstava, ale veľmi dôležitá, o hranici, ktorá nemôže byť prekročená. Ale bláznim po tom, prekročiť ju.

Možno to je seba ochrana, mentálny únik zo situácie, v ktorej som. A možno to je len obyčajná úchylnosť. Potom, čo sa postaral o všetky moje rany a pľuzgiere na nohách, nemohla som si pomôcť, ale vybavila som si jeho silné ruky na mne, ale iným spôsobom – lepším spôsobom. Tie ústa, ktoré odfúkli štípanie na mojom malíčku, uľavili aj od iných bolestí spôsobom, o aký ho prosím.

Ale už som nemohla uniknúť. Už viac som nemohla zostať pokojná. Moje srdce bilo ako o závod a krv vo mne tuhla, napriek lepkavému nočnému vzduchu. Vec, ktorá mi naháňala najviac hrôzu, sa diala. Chystali sa nás oddeliť.

„Nie!” Skríkla som bez premýšľania a pritlačila som sa o stenu, ako keby som mohla uniknúť.

Keď som sa pozrela na Gaba, bol v strehu a pozeral sa na strážcu. Nespúšťal oči ani z jedného jeho pohybu.

Strážca oprel svoju pušku do rohu, predtým než sa otočil mojim smerom a pohol sa ku mne. Zablokoval mi výhľad na Gaba. Čumel na mňa a mrmlal si niečo o tom, aký je šťastný, že sa o mňa môže postarať dnes v noci. A keď sa ohol, aby mi odomkol putá, ja som urobila všetko preto, aby som v tomto boji nad ním zvíťazila.

Kopala som. Kričala. A krútila som sa.

Nepočula som nič, okrem môjho náreku a rehotu chlapa, ktorý so mnou zápasil, zatiaľ čo mi odomykal putá. Bol zohnutý a pokúšal sa ma pridržať počas toho, ako som robila, čo som sa mi len dalo. Čo vlastne bolo takmer nič v porovnaní s jeho bolestivým zovretím na mojej ruke, ktorú mi  ťahal za chrbát. Čím viac som sa trhala a ťahala, tým viac bolesti som cítila v ruke zo zovretia jeho rukou, ktorou ma držal ako v kliešťoch.

Ale hneď, ako mi dal dole z ruky druhé puto, vysunula som ruku a pokúsila som sa ho poškrabať. Prudko sa vystrel, ale ja som odmietla spolupracovať a svojou váhou som ho stiahla. Keď sa snažil ma potiahnuť, v tej chvíli som ním trhla smerom k zemi. Spadli sme na zem, ja nie s tak silným tupým nárazom o stenu, ako dopadlo jeho telo za mňa.

Otočila som sa a našla som ho ležať na zemi s krvou, ktorá mu tiekla z hlavy, kde sa udrel o stenu, keď tak tvrdo dopadol. Pozerajúc sa ponad jeho ochabnuté telo som videla Gaba vysunutého toľko, koľko sa mu dalo. A bola som si pekelne istá, že tomu chlapovi podkopol nohy.

„Vezmi rýchlo jeho zbraň a odomkni mi putá, Lillian,” zašepkal. „Ponáhľaj sa.”

S trasúcimi sa rukami som vzala kľúče a vstala. Prekročila som strážcu a prišla ku Gabovi.

Gabe otočil hlavu – bola tak blízko pri mojej, že som mohla cítiť jeho dych na mojej koži, zatiaľ čo ma povzbudzoval pevným hlasom. „Máš to. Ešte raz a bude to dobré.”

Tvrdé kroky dopadli na zem pred dverami v tom istom čase, ako zaznel posledný klik, ktorý uvoľnil putá. Sotil ma za seba a než prešiel okamih, bol na nohách a presne v tej samej chvíli, keď veľké telo ďalšieho chlapa zastalo vo dverách, Game zaútočil.

A ak bolo jeho životným poslaním dať dole tohto muža, Gabe si šiel za ním. Nikdy by ma ani nenapadlo, že by mohol majiteľ počítačovej firmy schopný takého pohybu, aký urobil. Obzvlášť potom, čo jeho posledným jedlom ráno boli len oriešky a pol obilninovej tyčinky.

Jeho akcia bolia rýchla a efektívna a teraz jeden na jedného, sa môj šéf chystal vrátiť mu to, čo on urobil jemu predtým. A urobil to poriadne.

Chlap napokon mal na jeden krátky okamih možnosť vytiahnuť svoju zbraň, ale Gabe mu vrazil päsť do čeľuste. Hlava mu poskočila a zapotácal sa. Gabe mu vzal zbraň a otočil ju jeho smerom. Ani nezaváhal. Stlačil spúšť, ako keby bol výber ľahký, ako keď sa rozhodujete medzi čokoládovou a vanilkovou – a všetci vedia, že aj tak to bude čokoládová.

Druhý zločinec dopadol na zem s guľkou v hlave a muž predo mnou sa začal dvíhať. Keď vstal, zaziapala som, „Gabe!”

Gabe sa otočil a tak ľahko, ako to urobil predtým, zdvihol ruku a vystrelil. Vyskočila som, keď chlap dopadol rovno predo mňa.

Pozerala som na mŕtve siedme a ôsme telo, ktoré som videla počas uplynulých tridsať šesť hodín. Hruď sa mi dvíhala ale nemohla som sa prinútiť k tomu, aby som pohla.

„Lillian.”

Pozrela som sa hore. Gabe si zasúval zbraň za pás nohavíc. Prišiel ku mne a podal mi ruku. Chcela som sa pohnúť – vedela som, že sa potrebujem pohnúť, len som nevedela, či sa môžem.

Ale prinútila som sa, pretože už som nechcela, aby medzi nami bol nejaký priestor. Niekto ma bude musieť najskôr zabiť, aby ma prinútil opustiť ho.

Objal ma a zdvihol, ale pri tom to neskončilo. Vykročil a pritlačil ma o stenu. Jeho silné svalnaté telo prikrylo každý centimeter môjho tela, zatiaľ čo mi svojou veľkou dlaňou chytil tvár. A predtým než mi došlo, čo sa deje, jeho ústa zaútočil na moje.

Gabriel Blackburn, šéf môjho šéfa, kretén, ktorý bol kreténom, pokým sa náš život nezvrtol o sto osemdesiat stupňov, ma pobozkal.

Pocítila som jeho doteraz uväznenú energiu, ktorú vypustil do nášho spojenia. Jeho pery boli horúce a pevné, zatiaľ čo ma pohlcovali. Jeho telo bolo tuhé a ja som sa zdvihla na špičky prstov, aby som to všetko z neho mohla dostať. Keď zatlačil svoj jazyk do mojich úst, horlivo som si to brala.

Ako sa moja nenávisť voči nemu mohla zmeniť  na toto?

Nemala som ani poňatia, teraz a som sa o to nestarala.

Jeho nenásytné ruky prechádzali dole po mojom tele, stískali ma a dotýkali sa každej mojej krivky – boky mojich pŕs, pása, mojich bokov, pokým nepristáli na mojom zadku, keď ma pritlačil ku sebe. Jeho vták, dlhý a tvrdý medzi nami, sa mi vtláčal do brucha. Takmer som zabudla na to, kde sme, a čo sa nám stalo.

Odlepil pery od mojich so stonom, ktorého vibráciu som pocítila na prsiach. Gabe sklonil čelo a pritisol ho na moje, zatiaľ čo rýchlo dýchal. „Lillian. Nikto sa ťa už ani nedotkne, okrem mňa. Rozumieš? Musíme sa dostať odtiaľto, ale ver mi, vrátime sa ku tomuto neskôr.”

Prikývla som, pretože nikto, okrem neho, sa ma nedotkol takýmto spôsobom, a ja som si na to mohla ľahko zvyknúť.

Sklonil sa dolu. Jeho oči boli vo výške mojich. Tón jeho hlasu bol nízky a znel chrapľavo. „Čo ten chlap povedal? Bola si taká pokojná celý čas až dovtedy.”

Potriasla som hlavou, nechcela som to vysloviť nahlas.

Prižmúril modré oči, zatiaľ čo svoju otázku zopakoval s dôrazom. „Čo povedal, Lillian? Povedz mi – hneď.”

Môj hlas bol trasľavý a musela som najskôr preglgnúť, aby som to vyslovila. „Chystal sa ma vziať od teba, ale nie tak ďaleko, aby si nemohol počuť...”

Vetu som nedokončila, pretože výraz na Gabovej tvári sa premenil na kameň a jeho modré oči na ľad, keď zahučal, „Želám si, aby som ich mohol zabiť ešte raz. Nechal by som ich trpieť dlho a pomaly – aby ma prosili, aby som ich vyslobodil z toho ich utrpenia.”

Nesúhlasila som s ním, pretože ich zabitie ním, tak rýchle ako bolo, bolo pre mňa celkom fajn.

„Už sa ti nič nestane, rozumieš?” pokračoval a ja som prikývla, zatiaľ čo jeho čelo bolo pritisnuté o moje. „Dostanem ťa domov ku tvojej starej mame.”

Pokúsila som sa zvládnuť malý úsmev, zatiaľ čo som si olizla suché pery, čím som spôsobila, že jeho oči spočinuli na mojich ústach.

Keď sa mi znova pozrel do očí, trocha potriasol hlavou. „Potrebujeme sa dostať späť do civilizácie. Potrebujeme sa najesť, umyť a nájsť nejaké miesto, kde budeme v bezpečí, aby som si mohol vziať tvoje ústa znova bez toho, aby som bolo obklopený mŕtvymi telami.”

Waw. Nikdy predtým som si ani nepredstavila niekoho, kto by mohol spôsobiť, že mám mokré nohavičky hovorením o mŕtvych telách, ale som si istá, že Gabriel Blackburn to dokázal.