Blackburn - 5. kapitola

Překlad: Eowyn
Kor.: Irenka

Dotýkam sa jej

Gabriel Blackburn

„Au.”

Znova sa jej dotýkam.

Stone, ale nie tým správny spôsobom.

Nie slová, alebo zvuky, v ktoré dúfa muž, že vyčaruje zo ženy, ktorou je posadnutý celé mesiace.

„Štípe to.”

Hej. Ani toto nie sú tie správne slová, že áno.

„Neštípe to,” protestoval som, len preto, aby som proste niečo povedal. Bolo som si istý, ako peklo, že to štípe.

„Ako vieš? Kráčal si celé hodiny na opätkoch cez dažďový prales? Nie, ty si muž. Nosíš praktickú obuv celý čas. Okrem iného, čo mi to tam vlastne dávaš?”

„Šípový koreň,” zamrmlal som, zatiaľ čo som používal svoj vreckový nôž na to, aby som odkrojil ďalší kúsok rastliny. Trvalo mi len to pár minút, pokým som nejaký našiel, potom čo som sa vycikal. „Je to Juhoamerická a Karibská rastlina, videl som ju po ceste sem viackrát. Používa sa ako súčasť liečiva. Aloe by bolo lepšie, ale šípový koreň sa tiež používa na rany. Pomáha tiež pri kolikách a môže byť použitý ako jemné preháňadlo.” Pozrel som na ňu a pokračoval. „Ak by si náhodou mala tento druh problémov.”

Jej oči sa otvorili doširoka. „Som v poriadku. Zostaňme radšej pri tomto spôsobe použitia, ale ďakujem ti veľmi pekne.”

Trhla sebou a pokúsila sa potiahnuť svoju jemnú nohu z môjho úchopu, ale držal som ju pevne za lýtko. „Ako to, že všetko toto vieš?”

Pustil som jej nohu a  pohol som sa k druhej, na ktorej mala otlaky. Niektoré z nich začali krvácať. „Bol som Armáde.”

 „Naozaj?”

Bol som skrčený pri jej nohách a pokúšal som sa vidieť na jej rany aj v tom šere. Nemohli sme si dovoliť vybiť batérie na svojich mobiloch. Nepustil som ju ešte. Pozeral som sa jej na holé nohy, na jej krivky a do tváre, ktorá bola ukrytá v tieni.

„Naozaj. Je tak ťažké tomu uveriť?”

Pokrčila ramenami a jeden kútik jej perfektných úst sa zdvihol. „Vzhľadom na tvoju lásku k muzikálom, by to mohlo byť trochu šokujúce.”

Dal som jej svoj najlepší pohľad.

„Oklahoma?” Spýtala sa.

Zamračil som sa. „Nie som z Oklahomy.”

Tento krát sa usmiala takým širokým úsmevom, že som ho mohol vidieť aj v tejto tme. „Nie. Muzikál. Páči sa ti? Možno si Južanský typ muža, ktorý venoval svoj život službe vlasti.”

Ignoroval som ju a vrátil som sa späť k práci na jej nohách. „West Side Story? Za zvukov hudby? Fidlikant na streche?”

„Aj chudobný má nárok na nejaké to šťastie,” citoval som predtým, než som fúkol na jej malíček, ktorý bol zničený škaredým pľuzgierom a ucítil som husiu kožu, ktorá sa jej urobila na holej nohe. Vystrel som sa, ale ruku som nedal dole z jej členku. „Moja mama učila herectvo na škole, kde som študoval. A predtým, než sa spýtaš, odpoveď je, nie. Nikdy som to neštudoval, ale musel som tam sedieť počas každého divadelného predstavenia, ktoré robila, pokým som nedokončil školu a neodišiel na univerzitu.”

Jej tvár znežnela. „Vlastne, to je taká tvoja stránka, ktorú by som si nikdy nevedela ani predstaviť. Gabe Blackburn – neochotný divák umenia.”

„Je to už lepšie?” Spýtal som sa, ignorujúc jej posledný komentár.

„Áno. Ďakujem.”

Pohol som sa. Sadol som si vedľa nej, tak, že som nechal medzi nami najmenej pol metra. Pretože som v pekle, mohol som byť tak blízko, že som sa jej mohol dotknúť, aj keď som vedel, že by som to nemal robiť. Bol to vesmír, čo ma dráždil – lákal ma. Byť  so ženou, kvôli ktorej som robil čokoľvek, aj nemožné, aby som sa od nej držal čo najďalej. Oprel som si hlavu o stenu a predstieral, že nie som zaseknutý v pekle, alebo v Nikarague – premýšľajúc, čo som také v živote urobil, že som si zaslúžil takéto peklo.

Bol som dobrý biznismen. Moji zamestnanci boli dobre ohodnotení v porovnaní s priemerom v tomto druhu priemyslu. Dával som im viac dovolenky, ako väčšina podnikateľov a bol som štedrý, čo sa týkalo ich bonusov. Každý mal na výber, pokiaľ ide o kariéru a ja som robil všetko preto, aby moja spoločnosť bola jednou z najvyhľadávanejších, čo sa týkalo pracovného trhu. Nevadilo mi ponúknuť šesť týždňov dovolenky každému, pretože keď boli v práci, vedel som, že makali tvrdo. Výsledkom bolo, že moja spoločnosť bola na trhu viac ako päť rokov s rastúcim ziskom. A to bolo to, čo som potreboval. Mohol som byť workoholik, ale bolo to všetko, čo som vedel. Navštevoval som svojich rodičov pravidelne. Bol som filantrop. Daroval som krv. A snažil som sa netrafiť žiadnu veveričku, keď mi bežala popred auto.

Čo sa týkalo môjho života, nemohol som na nič prísť, čím som si zaslúžil takéto mučenie.

Samozrejme, neprestala rozpráva. Jej príjemný nežný hlas spôsoboval, že som bol hladný spôsobom, ktorý nemal nič spoločné s kŕčmi v mojom žalúdku.

„Čo si robil v Armáde? A nepokúšam sa o nejaký rozhovor zo slušnosti – mohlo by to byť prospešné, pokiaľ by si ma chcel uistiť, že si bol vytrénovaný na to, aby si našiel cestu von, keď si uprostred ničoho.”

Vzdychol som si a hmatal som rukou okolo seba, pokým som nenašiel balenie M&M’s. Otvoril som balenie, vytriasol som zopár cukríkov do ruky. Potom som jej podal balenie. Ešte nejedla nič. Keď si brala balíček, prešla mi prstami po dlani. Poskytol som jej svoj zhustený životopis. „Študoval som vo West Pointe. Keď som dokončil štúdium, začal som pracovať ako dôstojník. Ale prihlásil som sa k jednotke Rangerov. A vzali ma.”

Každým svojim pohybom ma nútila kričať. Jej nádychy, žuvanie, chrúmanie cukríkov.

Prečistila si hrdlo. „Myslím si, že ak by som sa chystala stratiť sa v Strednej Amerike, bola by som šťastná, že ťa tu môžem mať.”

Jej pochvala nepasovala k jej tónu, pretože som z jej hlasu cítil obavy a stres. „Nájdeme cestu von, Lillian, sľubujem.”

„Vždy nosíš zbraň?”

„Nie vždy. Ale keď som tu, tak áno.”

Pohla sa, keď sa posunula, mohol som cítiť, že ku mne v tme otočila tvár. „Leteli sme komerčným letom. Ako je možné, že si mal zbraň?”

Otočil som hlavu ku nej. „Sergio. Mali sme s nim dohodnuté aj predchádzajúce cesty a vždy mi poskytol zbraň. Vedel o mojej minulosti. Vždy bol spoľahlivý. Neviem, čo sa dnes stalo.”

Vrtela sa a mrvila v tme. Drevené dosky pukali pod ňou. Aj keď bolo počuť zvuky zvonku, mohol som počuť, že vzlykla.

„Lillian?”

Vzlykla znova.

Tón môjho hlasu sa stal viac požadujúcim sa. „Lillian.”

„Je mi to ľúto.” Jej sladký hlas sa triasol a skurvene, pomyslel som si, že asi plače.

„Sergio bol tak milý muž. Poznala som ho len týždeň, a keby vedel lepšie anglicky, porozprával by sa s tebou. Mal rodinu – ženu a dve malé deti.” Vzlykla ešte hlasnejšie a vydala pridusený nárek, znova sa ospravedlňujúc.

„Mrzí ma to. Znova sa do toho vnáram. Ukázal mi fotku svojich detí – boli tak malé. Jeho rodina o neho prišla, a možno o tom ešte ani nevedia.” Ďalšie dva vzlyky jej unikli. Trhali moje vnútro na časti. Počul som, že sa začala hýbať, keď mrmlala popod nos, „Potrebujem vreckovky.”

Natiahol som ruku k nej a pocítil som jej holý biceps, okolo ktorého som jej ovinul prsty.

„Počkaj. Nevstávaj. Mohla by si dostať zápal do rán.”

„Mrzí ma to. Som v takom neporiadku. Potrebujem sa vysmrkať.”

Pristihol som sa, že robím to, čo som vedel, že by som nemal. Možno preto, že som s ňou strávil celý týždeň, možno preto, čo sme spolu vydržali, alebo kvôli tomu spoločnému hnusnému zážitku, ale nemohol som zostať len tak sedieť, počúvať ako plače a nedotknúť sa jej. „Poď sem.”

Protestovala cez plač. „Nie, som v poriadku. Dám sa dokopy – sľubujem. Len si potrebujem vysmrkať nos.”

„Môžeš použiť moju košeľu.” Položil som jej ruku okolo stuhnutého tela, pritiahol som si ju na hruď, pretože asi som nemal iný dôvod len ten, že som bol masochista. Pretože, ak bolo pol metra medzi nami mučenie, toto bude môj koniec. Odopol som si vrchné tri gombíky na košeli, aby som jej mohol podať látku z nej na utretie nosa. „Na, utri sa. Kľudne si vysmrkaj nos, veď aj tak už dávno nie sme čistí.”

Stále plakala a hlas jej stúpol o oktávu. „Predsa si nevysmrkám nos do tvojej košele.”

Obtočil som aj druhú ruku okolo nej a zasunul jej ruku do vlasov, stlmiac svoj hlas. „Nebude to ani zďaleka najhoršia vec, ktorá sa dnes stala.”

To spôsobilo, že začala plakať ešte oveľa viac. Doprdele, som tupý v tom, aké volím slová.

„Mrzí ma to,” Zašepkal som a pritlačil som si tvár do jej mäkkých vlasov. „Sergio bol dobrý muž. Toto všetko nás dnes zaskočilo. Sľubujem, že nájdem Sergiovu rodinu a urobím pre nich niečo. Neviem ešte čo, ale čosi určite.”

Ďalší pár vzlykov jej uniklo, zatiaľ čo prikývla oproti mojej hrudi a tvár si zaborila do mojej košele.

„Šššš,” šepkal som jej do vlasov. „Sľubujem, že nás dostanem domov. Budeš v poriadku. Nemysli teraz na Sergia.”

Prikývla a už nepovedala nič viac o Sergiovi, alebo o tom, že sme stratení v Strednej Amerike ani o muzikáloch. Sedeli sme a počúvali sme zvuky džungle. Lillian začala oddychovať a oťažela na mne.

Keď som si myslel, že už zaspala a prinútil som sa myslieť na mŕtve mačky namiesto na ženu v mojom náručí, zašepkala, „Gabe?”

„Hmmm?” Oprel som si hlavu opäť o stenu a zatvoril oči. Utrela si oči o moju košeľu znova, a bol som si istý, že aj nos.

„Ako si prišiel k jazve, ktorú máš na ruke?”

Prinútil som sa hlbokému nádychu. „V Afganistane. Uviazli sme úkryte, z ktorého sme sa snažili vyhrabať preč, pretože niekto hodil dnu granát.”

Stuhla v mojich rukách a na dlhú chvíľu sa odmlčala.

„Ďakujem za to, že si taký milý,” zašepkala. „Nikdy predtým sa mi nestalo nič takéto.”

Dopekla.

Pokým som tu, mohol by som to zvyknúť a užiť si to.

Pritiahol som si ju ešte bližšie. „Nemáš za čo.”