IC - 20. kapitola

Překlad: Eowyn

Adrian

Snívalo sa mi. Najskôr som si to myslel. Moje telo sa chvelo od bolesti, krk a ruky mi horeli od popálením a rezných rán. Najskôr som si myslel, že si ten zvuk len predstavujem, ale Nadin hlas ma vytiahol z posledných zvyškov driemoty.

„Ten zvuk znie ako zvuk helikoptéry,“ povedala Nadine.

Otvoril som oči a videl som jej výskok z postele, a ako práve skočila na podlahu. Bežala ku oknu a ústa si prikryla dlaňou a potom sa otočila na mňa s vytreštenými očami. „Je to vrtuľník. Och, môj Bože!” Rozbehla sa von z izby.

„Stop!” Skamenela a pozrela sa na mňa.

„Ak nepôjdem hneď, mohli by odísť a nechať nás tu!” povedala, a zúfalstvo presiaklo tón jej hlasu.

„Ježiši, choď,” povedal som a prinútil som sa postaviť na nohy. „Ale Nadine..”

Otočila sa a podišla ku mne, ako keby sme si zrazu v tej chvíli uvedomili, čo to znamená. Bolo to tu. Nechystal som sa ísť s ňou.

„Poď so mnou,” šepkala. „Si predsa..vymyslíme niečo o tom, kto si.”

 „Prídu na to,” protestoval som.

Potriasla hlavou.“ Neprídu. Nikdy neprídu. Budem klamať, a poviem im, že si niekto-“

„Nie.“

Žmurkla, ako keby jej svitlo. Nemohol som zatajiť, kým som, aj keby som chcel.

„Ja som zomrel počas havárii,“ zašepkal som a videl som, ako jej bolesť rástla v očiach, keď si to všetko uvedomila.

Nechystal som sa ísť nikam.

 „Zomrel si počas havárie,” odpovedala, jej hlas sa triasol. Natiahla ruky, ovinula mi ich okolo krku. „Samozrejme, že si zomrel. Áno. Zomrel si počas havárie.”

Zatvorila oči a  osamelá slza si našla cestu z jej oka. Bola to prvá slza, ktorú som ju videl vyroniť. Chcel som ju ovládnuť, držať v zajatí a držať pri mne naveky, ako nejaký elixír života. Utrel som jej líce palcom a nechal som si tú vlhkosť vsiaknuť do kože, ako keby som si tým mohol nechať kúsok z nej.

Keď otvorila zaslzené oči, pery sa jej triasli. „Zahynul si,” povedala.“ To poviem.”

Sklonil som sa a pobozkal ju, ale len krátko, príliš málo. A neboli žiadne slová, ktoré by vyjadrili to, čo som potreboval.

„Choď,” povedal som jej. Bol to príkaz. Posledný príkaz, ktorý som jej dal.“ Skurvene choď.” Zvrtol som ju za plecia a prakticky som ju sotil zo dverí. Nemohla premeškať jedinú šancu na únik. Venovala mi posledný pohľad plný bolesti a odišla.

Nebolo to dostatočné zbohom, ale aké iné to mohlo byť? Bolo dosť času na to, povedať si skutočné zbohom?

Počul som jej krik, ako aj zvuk helikoptéry v blízkosti. Zakrádal som sa do lesa. V mieste, kde som bol ukrytý,  čakal som chvíľu, ktorá mi prišla ako hodiny. Možno dni. Kde ju zoberú? Sú to ľudia, ktorým sa dá veriť? Čo ju čaká, keď opustí ostrov? Postarajú sa o ňu spôsobom, aký potrebuje, aby bolo o ňu postarané?

Napokon sa helikoptéra zdvihla z pláže. Iracionálne som sa najskôr domnieval, že zostala, a keď vyjdem z úkrytu, nájdem ju tu. Ale keď sa už v diaľke strácal zvuk vrtuľníka, nemusel som ju ísť hľadať.

Cítil som takú stratu, až som mal pocit, ako keby som vykrvácal.

Bola preč. Nadine bola preč.