IC - 19. kapitola

Překlad: Eowyn

Nadine

Stále som si robila tabuľku s uplynulým časom na ostrove a jedného rána som si uvedomila, s malým šokom, že mám narodeniny. Namiesto toho, aby ma to naplnilo radosťou, pokladala som túto správu za znepokojujúcu.

Adrian ma našiel zadumanú pozerať z malého okna v našej izbe. Ráno si popiskoval po behaní. Predtým, než si ma zbadal, strávila som nejaký čas tým, že som si ho všímala. Bol silnejší, viac opálený, ale chudší, odkedy sme sem prišli. Pracoval na svojom tele tvrdo. Behal, plával, dvíhal sa na konári a robil kliky v piesku. Aj ja som to skúsila, ale bolo to skurvene ťažké, takže som to obdivovala. Mohol byť na to hrdý, ako sa udržiaval v top forme a ja som si nemohla pomôcť, obdivovala som ho za to.

Bradu mal hustú a dlhú. Nechával si ju voľne rásť tu na ostrove. Mne sa to páčilo. Vyzeral by tak hipstersky, keby sme boli doma.

Zbadal ma v okne a zamával mi. Je to už tak dlho, odkedy som na neho myslela, ako na svojho väzniteľa, čo ma ohromilo, keď som si to uvedomila. Vrátila som sa k myšlienka na moje narodeniny a premýšľala som, akú máme pred sebou budúcnosť. Ak tu bola nejaká budúcnosť. Alebo som bola predurčená žiť na tomto malom ostrove izolovaná a už navždy?

Zamračila som sa a sadla som si s bradou v rukách, zatiaľ čo som premýšľala. Keby som bola doma, urobila by som rezerváciu v nejakej reštaurácii pre priateľov, aby sme si pripili na ďalší rok môjho života. Najedli by sme sa, vypili si, zabavili by sme sa a do postele by som sa uložila s o niečo ľahšou peňaženkou.

Naozaj mi toto chýbalo?

Nebola som si istá.

Avšak, nepáčilo sa mi, že by som tu mala zostarnúť. Alebo možno sa mi nepáčila len myšlienka na to, že zostarnem.

Keď Adrian prišiel dnu, našiel ma pozerať sa do blba.

„Je všetko v poriadku, bejby?“ spýtal sa. Zapadli sme do pohodlného stereotypu ako stará manželská dvojica, a keď som si to uvedomila, bola som podráždená. Nikdy by som s týmto nesúhlasila. Toto nebolo súčasťou môjho plánu.

„Mám dnes narodeniny,” vyhŕkla som.

Zažmurkal a pozeral na mňa s rukami v bok. „Naozaj? Tak ti teda venujem narodeninové vyplieskanie?”

Zazrela som na neho. On sa usmieval.

„Ďakujem, netreba.”

Úsmev sa mu stratil z tváre, keď hlavu naklonil do boku. „Si v poriadku?”

„Hej,” povedala som a pozrela som sa inam. Urobil krok smerom ku mne a sadol si na posteľ. Zavŕzgalo to vedľa mňa, ale nedotkol sa ma.

„Chcela by si oslavovať?” spýtal sa. „Ešte máme trochu tej whisky. A stavím sa, že môžem urobiť nejaký druh dezertu s chlebovníkov a ovocia, a keď budem trochu kreatívny-“

„Nie,” prerušila som ho. Nechcela som sa s ním rozprávať. Otočila som sa preč, ale on ma nenechal vzdialiť sa s týmto druhom nálady. Zacítila som jeho silné prsty na mojej brade, keď mi otočil hlavu, aby som sa na neho dívala.

„Nie je to moja chyba, že máš narodeniny.”

„Samozrejme. Viem to.” Odvrkla som mu.

 „Nadine,” vyslovil varovne. Neznášal papuľovanie a drzosť. Prijala som to ako súčasť jeho povahy. Nikdy nebudem jednou z jeho subiniek, ale kvôli niektorým veciam sa neoplatilo s  ním bojovať, hlavne keď tu nebol nikto iný, s kým by sa dalo rozprávať. Očakával odo mňa, že sa budem správať určitým spôsobom a vo väčšine prípadov som tak robila.

„Čo?” spýtala som sa.

Jeho čierne oči sa na mňa zúžili a ešte stále ma držal za bradu. „To že máš narodeniny nie je dôvodom na to, aby si bola protivná.”

Odsotila som mu ruku preč. „Och, hej? Nie si tu jediný, ktorý prekročil tridsiatku a nič poriadne v živote nedokázal.“

Chytil mi päsť. „Pohybuješ sa na tenkom ľade,“ varoval ma.

Aj tak som ryla ďalej, „doriti aj s tenkým ľadom,” povedala som. „Nesúhlasila som s týmto. Nezaviazala som sa ku tomu, byť uprostred ničoho s trestancom, ktorý má sklony kontrolovať a ubližovať,” reptala som ďalej. Chcela som zastaviť samú seba, ale zdalo sa, že nemôžem zatvoriť ústa. „Nevybrala som si dobrovoľne stráviť moje tridsiate narodeniny jedením rýb a ovocia, zasa.” Syčala som na neho. Zdalo sa, že tento vekový míľnik spustil lavínu myšlienok, ktoré sa neprestávali valiť. „Nesúhlasila som s tým, hrať sa tu na domácnosť s týmito zastaranými konvenciami, piť tu skurvené nechutné kokosové mlieko zo skurvenej kokosovej škrupiny. V skutočnosti sú toto všetko totálne hovná.”

Pokúsila som sa vstať z postele tak, aby som mohla odpochodovať preč a zotrvávať vo svojej hnusnej nálade. Ale keď som sa šla zdvihnúť, rovno som dopadla do jeho lona. Silná ruka sa okolo mňa obtočila ako reťaze, a aj keby som chcela protestovať, nebolo by to možné. Ako vždy, zvíťazil.

„Povedal som ti, že stačí. Dostala si sa k potrestaniu, namiesto narodeninového výprasku.”

„Ja ne-“

 „Dosť,” prikázal a priložil mi prst na ústa. Zafučala som a pokúšala som sa pozrieť preč, ale nenechal ma. Dopekla s ním, bol tak sexi, keď bol uvrčaný a nahnevaný a moje telo vedelo, čo má robiť. Jeho prísny tón a pevný dotyk prinútil stuhnúť moje bradavky na kamienky a zvlhnúť moju mušličku.

Povedal mi, že ma bude učiť. Teraz som bola vydesená a hádala som, aký druh trestu mal na mysli, a čo urobí. Ale bolo na tom niečo viac, ako len trest.

„Pozri sa na mňa,” prikázal. Z povzdychom som urobila, čo chcel.

„Nie je to moja vina, že si uviazla na tomto ostrove so mnou,” začal.

„Nepovedala som-“

Ale zdvihol prst k mojim perám, aby ma umlčal.

„Ty si ma zatkla a ja som s tým nemohol nič urobiť,” povedal. „A teraz sme tu. Nemôžem ťa poslať domov v tejto chvíli tak, ako nemôžem prikázať slnku teraz zapadnúť, aj keby som chcel.”

 „Takže, zdá sa, že najlepšou voľbou pre teba v tejto chvíli je počúvať ma,” povedal so sileným flegmatizmom, ktorý ma prinútil mračiť sa. Prečo bol taký pokojný?

„Dobre teda,” reptala som.

Počkal, pokým som nestíchla a neupokojila sa na jeho kolenách a pritiahol si ma k hrudi. „Chceš dnes oslavovať?” spýtal sa.

Mlčky som prikývla.

 „Dobre. Ideme teda pohľadať niečo slávnostné na jedenie a vyrobím provizórnu tortu,“ povedal. „A nejako zariadime, aby si mohla sfúknuť skurvené sviečky.”

To ma prinútilo zasmiať sa.

„Ale musíš sa dobre správať,” povedal. „Alebo ti budem musieť dať niečo viac, ako narodeninové naplácanie.” Pošteklil ma na boku a ja som si nemohla pomôcť, už som sa naplno usmievala. Mrvila som sa na jeho stehnách.

Cítila som, že mi tlačí jeho vták oproti zadku. „Bolo by nepríjemné dostať výprask už teraz.”

Urobili sme si plány na tento deň, ktoré budú zavŕšené mojim prehnutím cez koleno, zatiaľ čo napočíta tridsať dobrých úderov plus jeden pre šťastie, ale keďže je v tom tak dobrý, to ma len naštartuje. Pomilovali sme sa pomaly a on ma strčil do postele kvôli krátkemu zdriemnutiu počas najhorúcejšej časti dňa, zatiaľ čo on sa vybral na túru smerom k vodopádom, aby natrhal pre mňa ovocie.

Bol to dobrý muž.. muž, o ktorom som si myslela, že je monster, opatroval ma a staral sa o mňa.

Kedy sa toto stalo? Kedy sa to všetko otočilo?

Nevedela som, či môžem o tom premýšľať, alebo či chcem o tom premýšľať. Pravdou bolo, že som tu. S ním. Trochu som sa hanbila za raňajší výstup. Avšak, bolo to ťažké prejsť cez tridsiatku v čase a v mieste, v akom sme sa nachádzali, kde nikto nepredpokladal, že skončíme.

Zatvorila som oči, zadriemala na teplom vzduchu, ktorý prúdil z otvoreného okna. Z hlbokej driemoty ma náhle zobudil zvuk podobný kriku. Vystrelila som z postele, odhodila prikrývku a srdce mi prudko búchalo. Bol to Adrian? Alebo to bolo len súčasťou môjho sna?

Bežala som pred dvere. Vtedy som ho započula nadávať. Jeho hundranie a nadávky prichádzali spoza príbytku. Zahla som za roh a zažmúrila v prekvapení. Stál pri plynovej bombe, ale napoly ukrytý v prístrešku pre kuchynské veci.

„Skurvene,” zaklial, keď ma zbadal. „Poď sem a daj túto skurvenú vec zo mňa.“

Vtedy som si uvedomila, že strecha je na jeho pleciach a on držal celú jej váhu. Zalapala som po dychu a bežala som ku nemu. Otočil sa. Pokúšal sa zdvihnúť strechu z pliec, keď sa zrazu stali veci tak rýchlo, že som skoro nestihla spracovať, čo som videla. Zrazu to vybuchlo, vyšľahol plameň a Adrian hlasno zareval a potom klesol na kolená. Trosky strechy popadali okolo neho a celá konštrukcia horela.

„Adrian!” Zakričala som, môj hlas zachripel, zatiaľ čo som bežala ku nemu.

„Zostaň tam!” zakričal mi, ale jeho hlas zanikol vo zvukoch okolia a pukania ohňa. Jeho sípavé skríknutie ma lámalo napoly.

Doriti. Pokúšala som sa dostať ku nemu, ale žiara a plamene mi olizovali nahú kožu a pálili chlpy na rukách.

 „Ježiši,” zaúpela som a slzy mi zahmlili videnie. Vzala som rozum do hrsti a pokúšala som sa prísť na to, čo robiť. Spomenula som si na vedro s vodou, z ktorej sme varili noc predtým. Zamierila som za roh, vzala vedro a jeho obsah som vyliala na plameň. Mierne pohasol a urobil mi cestu, tak že som ho mohla vidieť, uväzneného v malej kuchyni. Všade dookola to horelo. S krikom som ku nemu bežala a snažila som sa odtiahnuť horiace drevo holými rukami. Spaľovalo mi prsty a dlane. Skríkla som, pretože to pekelne zabolelo. Pre slzy sa mi zle pozeralo. Snažila som sa odtiahnuť dosky tak rýchlo, ako sa dalo. Hádzala som ich za seba. Adrian bol schúlený na zemi.

Nebol mŕtvy. Nemohol byť mŕtvy. Ježiši Kriste, musel zostať nažive.

Klesla som na kolená. Pokúsila som sa dostať ho z dymu. Snažila som sa ho zdvihnúť. Ovinula som mu ruky okolo nôh, ignorujúc plamene, ktoré do mňa dorážali tak silno, že som mohla cítiť smrad zo spáleného mäsa a vlasov. Vedela som, že sa zraňujem, ale bola som imúnna voči týmto pocitom. Musela som ho dostať odtiaľ.

Bol obrovský a ťažký, oveľa väčší ako ja. Bolo to, ako pohnúť ťažkou skalou, ale musela som to zvládnuť. Potiahla som za jeho nohy, jednu po druhej a s herkulovským úsilím a krikom, z ktorého mi skoro praskli vlastné bubienky, som ho vytiahla z plameňov. Jeho šaty horeli. Ťapala som po nich rukami, šľahala som plamene ignorujúc bolesť mojej vlastnej kože.

Musela som sa pozrieť, či dýcha, či je v poriadku. Jeho koža krvácala, bola spálená, ale keď som priložila ucho k jeho ústam, mohla som počuť jeho dych. Pritlačila som mu prsty na krk a cítila som, ako mu pulz bije oproti mojim prstom.

„Vďaka Bohu,” pridusene som šepkala. „Vďaka Bohu.”

Pretočila som ho na bok tak, aby bol preč do plameňov a mohol dýchať čistý vzduch. Potom som sa opäť pozrela na prístrešok. Ak nám zhorí bývanie…

Ale oheň bol kúsok od príbytku. Musela som dostať preč horiace dosky od jeho tela. Žiara smerovala až k lesu a konštrukcia bola rozpadnutá. Otočila som sa k nemu a opäť som ho pretočila na chrbát.

„Adrian,” prihovárala som sa mu. „Zobuď sa. Prosím, zobuď sa.” Bol dosť popálený a potreboval obväzy. Mal ešte nejaké ďalšie zranenia? Mal na sebe len šortky, ale jeho holá hruď mala len malé známky poškodenia od ohňa. Nič mu nikde netrčalo. Možno sa len nadýchal priveľa dymu a z toho mohol upadnúť do bezvedomia.

 „Zobuď sa,” šepkala som mu. „Neudvihnem ťa.” Bol príliš ťažký pre mňa.

Pozrela som sa na tie hlúpe plamene, ktoré na neho zaútočili a takmer ho zabili.

„Ježiši,“ hlas sa mi triasol a slzy mi bránili v reči. Nevedela som, čo robiť. Bol zranený a v bezvedomí. Jeho veľké silné telo spálené a zlomené.

„Adrian,” šepkala som, jemne mu triasla plecami ako dieťa, ktoré sa pokúša zobudiť mŕtveho bez nádeje na úspech. „Zobuď sa.”

Položila som mu líce na hruď, zatvorila oči a počúvala jeho chlácholivý tlkot srdca.

Bol nažive, len v bezvedomí.

Nevedela som, ako ho prebrať a nemohla som ho odniesť do postele, aby som sa mohla o neho postarať, ale mohla som sa postarať o jeho rany. Vstala som a šla som dovnútra pre lekárničku, ktorú sme už nepoužili celé týždne. Hodila som ju na dlážku, vytiahla obal a pozerala som obsah, ktorý ležal na zemi. Bola som vyškolená na poskytnutie prvej pomoci, takže som vedela, čo hľadám. Vzala som dezinfekčnú vodičku na rany, obväzy a krém a vrátila som späť. Keď som ku nemu prišla, práve sa pokúšal sadnúť si. Moje srdce vzlietlo nádejou a slzy mi zahmlievali pohľad. Nikdy predtým som nebola taká šťastná, že vidím jeho oči otvorené.

Hodila som sa na kolená vedľa neho a veci na ošetrenie som si položila vedľa seba. „Och Bože,” nariekala som. „Bože, myslela som si, že zomieraš.”

Bolestivo skrčil tvár, keď sa pohol, ale kútik jeho úst sa napriek tomu zdvihol do úškrnu. „Tak ľahko sa ma nezbavíš, bejby,” povedal chrapľavým hlasom, potom sa rozkašľal, tak že sa mu telo celé triaslo od námahy.

„Len pokojne,” povedala so mu. „Očistím ti rany.“

„Pokojne,“ odpovedal mi a znova si ľahol. Nechal ma ošetriť ho. „Čo sa dopekla stalo?”

Pokrčila som ramenami a odpovedala v krátkych úsečných vetách, zatiaľ čo som sa sústreďovala na bandážovanie. „Zrazu to urobilo pop a bum,” povedala som mu. „Potom začalo horieť.”

„Och, hrôza,” povedala som, ale nemohla som si pomôcť a usmiala som sa. Znela som smiešne. „Niečo vybuchlo,” povedala som a potriasla som hlavou.

„Teraz vieš, prečo si nemala dovolené sa dotýkať toho zasraného propánu,” mrmlal. Vďakabohu, vyzeralo to, že je viac zranený od toho, ako na neho spadli tie trosky ako od ohňa. Jeho popáleniny neboli také zlé, ako sa sprvu predpokladala. Strhol sa, zatiaľ čo som obväzovala, ale nepovedal nič. Dala som si načas s tým, aby som starostlivo ošetrila každú ranu, takže napokon vyzeral ako pečvorková prikrývka.

„Hotovo,” napokon som povedala, a sadla som si na päty. Utrela som si pot z čela opakom ruky. „Budeme musieť dať na to pozor a udržiavať to v čistote, ale nevyzerá to na popáleniny druhého či tretieho stupňa.”

Zafučal a pohľadom poskakoval po mojich rukách. „Hej, som celý zabandážovaný. Ale čo sa kurva stalo tebe?”

Otriasla som sa z jeho otázky. „Bude sa ti dať vstať a chodiť?” spýtala som sa. „Potrebujeme ťa dostať dnu.” Nechcela som hovoriť o svojich zraneniach. Ježiši Kriste, veď on skoro zomrel.

„Nadine,” oslovil ma varovným tónom. „Niečo som sa ťa pýtal. Odpovedz mi.“

„To nie je nič. Teraz sa pokúsme dostať ťa hore na nohy a ..”

„Odpovedz mi.”

Aj keď bol zranený a krvácal, neprestal byť panovačný ako peklo.

„Och, fajn,” vydýchla som. „Musela som ťa dostať z ohňa. Použila som vodu a to fungovalo len na začiatku a len trochu. Ostatné som musela…” Môj hlas sa zachvel. Nebude sa mu to páčiť.

„Čo?” štekol po mne.

„No vlastne musela som ťa dostať odtiaľ holými rukami.”

„Skurvene, Ježiši Kriste,” vrčal. Ignorovala som ho a otočila som dlane hore. Spáleniny boli poriadne zlé. Mala som tam aj nejaké triesky, ktoré som si vytiahla s mračením Sadol si a tým ukončil môj obväzovací proces.

„Si zranený,” protestovala som.

„Tvoj zadok sa chystá byť zranený, ak ma nenecháš toto urobiť,” hundral mi.

Zlostne som zafučala a nechala ho, aby ma ohľaduplne ošetroval a obviazal, napriek tomu, že ho to muselo pekelne bolieť, keď sa hýbal. Napokon sme si pomohli navzájom vstať, ako keby sme boli dvaja slepí, ktorí sa vedú navzájom a šli sme dnu.

„Vďaka Bohu je toto miesto v poriadku,“ povedala som mu.

„Vďaka Bohu, že ty si v poriadku,“ odpovedal mi.

A aj ty, pomyslela som si.

Prečo bolo pre neho také ľahké priznať, že sa o mňa stará? Dala som svoje skurvené ruky do ohňa, aby som ho zachránila, ale nemohla som prinútiť samú seba, aby som to nahlas priznala.

Zachránila som ho, pretože som ho potrebovala a bol to môj prirodzený inštikt zachraňovať zranených, čo ma pohol do akcie?

To bolo to, čo som si hovorila.

Delili sme si lieky od bolesti a jedli sme jedlo, ktoré sme mali nachystané deň predtým a obaja sme zvládli bežné základné veci napriek našim zraneniam. Nehovorili sme veľa. V mysli sa mi objavila myšlienka na to, čo sa mohlo stať, ale nemohla som ani premýšľať nad tým. Domnievala som sa, že myslel na tú istú vec.

Napokon sme zaspali, pokým nás nezobudili nezameniteľné zvuky helikoptéry.