IC - 11. kapitola

Překlad: Eowyn

Nadine

Zdalo sa mi, že plávam. Možno som sa ponárala. Nebola som si istá, čo presne. Vzal ma na hranu toľkokrát, že môj klitoris takmer vibroval a bol úplne opuchnutý. Nebolo pre mňa nič väčšou potrebou, ako urobiť sa. Niekde na inej planéte, niekde v inej galaxii by som bola malá, hladná, smädná a unavená, ale tu, kde ma nechal, som túžila len po vyvrcholení tak, že to bolelo.

Samozrejme, nemohla som siahnuť sama na seba, pretože som mala stále pripútané zápästia. Namiesto toho som sa pokúsila trieť stehná spolu čo najsilnejšie. Snažila som sa stlačiť svaly mojej mušličky, ale bez úžitku.

Mal nado mnou úplnú kontrolu.

Zadok ma bolel ostrou bolesťou od jeho úderov. Panvu som tlačila oproti posteli. Dúfala som, že sa urobím, ale neschyľovalo sa ku tomu. Bláznila som. Musela som začať premýšľať o inom mieste a inom čase.

Odišiel. Kde išiel? Potrebovali sme nejaké veci, a snáď radšej šiel pre ne. Mal rád oheň horiaci počas noci. Možno šiel pre nejaké drevo alebo triesky.

Potrebovala som sa urobiť.

Zhlboka som sa nadýchla a sústredila som sa na dýchanie. Nádych, výdych. Nádych, výdych. Len dýchať.

Potrebovala som uvoľnenie.

Potriasla som hlavou a snažila som sa vyčistiť si hlavu. Nie, nedalo sa. Roky som nemávala orgazmus a teraz ťažko kvôli tomu zomriem, že by som ho nemala.

Ale zdôvodňovanie mi nepomáhalo. Nemala som žiadnu moc. Zápästia spútané, členky zaistené a moje telo prahlo po Adrianovom dotyku.

Prečo som ho nechala, aby mi toto urobil?

Ale predtým, než som sa mohla naplno zaoberať touto myšlienkou, dvere sa otvorili a on vstúpil do miestnosti.

„Myslíš, že si sa poučila z tejto lekcie?” Spýtal sa.

Zažmurkala som a pozerala som sa hlúpo po izbe, ako keby mohol prehovoriť aj k niekomu inému. Zdvihol obočie.

„Áno.” Možno, že teraz mi dopraje vyvrcholenie. „Myslím, áno, pane. Poučila. Naozaj, skutočne.”

Sledovala som ho, ako bol opretý o rám dverí. Bol trochu štíhlejší ,ako pred tou haváriou, ale ešte stále bol mohutný a svalnatý. Jeho plecia zapĺňali celý rám dverí, a keď si prekrížil ruky cez opálenú hruď, nemohla som si pomôcť, ale premeriavala som si povrazy svalov na jeho predlaktiach. Potom môj pohľad putoval smerom dole, na detailne vyrysované brušné sval. Vyzeral ako nejaký boh.

Zatvorila som oči a snažila som sa zahnať svoje myšlienky. Ježiši, mala by som to vedieť lepšie. Dopustila som, že moja túžba po uvoľnení zatienila doslova takmer všetko. Bola som zameraná na neho a nemala by som byť.

Ale čo vlastne v skutočnosti urobil, okrem toho, že vyžadoval moju poslušnosť a zopárkrát ma potrestal?

A nebolo toto aj dosť?

Toto. Toto, čo robil.

Moja mušlička bola nahá ako nejakého malého dievčaťa. Moje zápästia boleli z priviazania, a moje útroby sa chveli. To je to, ku čomu ma donútil. Závisieť na ňom, bez akékoľvek možnosti súkromia a bez slobody slova. Otočila som hlavu od neho.

„Pozeraj sa na mňa, Nadine.” Príkaz, ktorý zaznel od dverí, znel, ako keď vlny udrú o skaly.

Ignorovala som ho tak dlho, ako som si to mohla zdôvodniť. Len tak dlho, aby ma nepotrestal znova. Napokon som otočila hlavu jeho smerom.

„Čo si sa naučila?” Spýtal sa.

„Robiť, čo si povedal,” Papagájovala som to.

Odtlačil sa od rámu a šiel ku mne.

Nechcela som to robiť znova. Nie. Nemohla som to znova znášať, už nie.

Kľakol si medzi moje roztiahnuté kolená, ale tento krát mi ich pritiahol spolu.

„Nie, pane. Už nie znova.”

Zdvihol na mňa obočie. „Nie?” Mračil sa a jeho hlas škrípal ako drsný papier.

„Keď ťa budem musieť potrestať, tak ťa skurvene potrestám.”

Vedela som. Bože, vedela som. Len som prikývla. Pozrela som sa preč, mala som slzy v očiach. Ježiši, čo mi to urobil? Čo tento muž zo mňa urobil?

Nohy mu dopadli na dlážku predo mňa, moje zdvihol a dal si ich cez plecia.

 „Budeš ma poslúchať, Nadine?”

„Áno, skurvene, áno,” zastonala som. Dýchol mi na mušličku a teplý vzduch z jeho dychu spôsobil, že sa mi klitoris chvel. Bola som tak pripravená. Bože, tak pripravená.

„Dobre,” povedal. Sklonil sa a jazykom mi šľahol po jeho hrbolčeku. Zavzdychala som a tlačila som sa k jeho ústam, pretože som to potrebovala rýchlejšie, dlhšie a tvrdšie. Sal ma, cucal. Zadok mi držal zdvihnutý, ako keby bol hladujúci muž, ktorý sa na mne hostí. Hlavu som hodila dozadu. Moja potreba po uvoľnení bola taká veľká, že som ju takmer nekontrolovala. Tento krát mi nepovedal, že sa nemôžem urobiť. Nebola som si istá, či sa môžem držať späť. Jedna ruka zmizla z môjho zadku a ja som počula zvuk zipsu. Pumpoval svojho vtáka, zatiaľ čo mi pojedal mušličku a kurva, týmto ma tiež poháňal bližšie k vyvrcholeniu.

 „Pane,” Dychčala som. „Prosím, Bože, prosím.” Myšlienka na to, že by mi to opäť odoprel, mi zovierala hrdlo. „Už nemôžem čakať. Och, bože.”

Odtiahol ústa preč z mojej mušličky. „Budeš ma poslúchať?”

„Áno. Bože, áno. Budem ťa poslúchať,” stonala som a tlačila som sa k jeho ústam. Jeho brada šteklila moju citlivú kožu medzi stehnami v kontraste k mäkkosti jeho úst na mojej mušličke.

Nechal ma ísť a na jednu sekundu som si pomyslela, že sa zasa so mnou len hrá. Chystala som sa zomrieť. Nie kvôli hladovaniu, nie od smädu. Ale tento krát bude toto moja smrť.

Nahlas som zaplakala. Potrebovala som tlak jeho úst. Dotyk jeho pokožky. Už som to viac nemohla vydržať. Bola to nevydržateľné mučenie. Ale stále ma držal, jeho oči boli do mňa zavŕtané, ako keby mi mohol vidieť do vnútra hlavy, do vnútra duše, ako keby vedel, že ukrývam svoju vzdorovitosť len keď prosím o uvoľnenie.

 „Budeš?” Spýtal sa a šokoval ma tým, že mi chytil vnútornú časť stehna a stlačil. Skríkla som a predtým, než som mohla odpovedať, priložil mi ústa opäť na mušličku a pracoval na mne tak skurvene dobre.

„Áno,” Vzdychala som. „Bože, áno.”

Prikývol. Jeho jazyk sa zaboril ešte hlbšie a tvrdšie, keď kýval hlavou. Moje telo stuhlo, pripravené na orgazmus, ale aj v strachu z toho, že ma opäť nechá na len pokraji. Odtiahol ústa a zastonal. Horúčava z jeho dychu mi hriala stehná. „Čia mušlička je toto?”

„Tvoja,” vzlykla som. Triasla som sa v predzvesti vyvrcholenia. „Tvoja, pane.” Zastonala som.

Odpovedal mi pomalým, lenivým oliznutím, ktoré ma takmer zabilo.

„Kto vlastní tvoje orgazmy?” Zachrapčal. Oči mu planuli. Zapumpoval na sebe ešte rýchlejšie.

„Ty,” vzdychla som a mykala so mnou. Nemohla som, ešte nie, lebo by ma šľahol. Nie, pokým nedovolil. Nie, pokým ma nenechal.

„Prosím,” Nariekala som. Kto je tento muž, ktorý ma priviedol na pokraj takéhoto šialenstva? Ak sa neurobím, zbláznim sa. Už som nemohla vydržať ani sekundu tohto mučenia. „Poučila som sa.”

Opäť zdvihol ústa od môjho stredu. Jeho oči sa zaborili do mňa a jeho hlas prešiel do hlbokého stonu. „Kto je tvoj pán?”

„Ty,” Takmer som plakala.

Prikývol, potešený. „Ak mi odoprieš znova poslušnosť, budem ti toto robiť celé dni. Alebo týždne, ak bude treba. Rozumieš mi?”

Verila som. Tento skurvysyn nikdy neklamal. Nikdy.

„Áno. Áno, pane,” prikývla som. Vedela som. Dôkladne by ma potrestal. Nebudem mu vzdorovať. Kurva, ak ma nenechá urobiť sa teraz, urobím čokoľvek dopekla, čo povie a on to vedel.

„Prosím,” zašepkala som.

Prikývol a nakoniec blažene udelil príkaz, „Urob sa pre mňa.”

Šľahy jeho jazyka po mojom klitorise dopadali naposledy v perfektnom rytme a ja som stratila rozum.

Ťahala som za putá, sila môjho orgazmu príval extázu vzbudzujúceho potešenia. Urobila som sa tak tvrdo, že sa mi zastavil dych, prestala som myslieť na čokoľvek. Oči sa mi zatvorili počas toho, ako sa mi naplo telo v sile vyvrcholenia. Svetlá mi blikali za zatvorenými viečkami, a keď som si myslela, že už nie je možné nič viac, v tom do mňa udrel druhý orgazmus na hrane prvého. Ohlušujúci výkrik, a ani som nevedela, že som to bola ja, pokým som nezišla z vrcholu strácajúc všetku kontrolu potešení, ktoré ma celú obklopilo. Tretí nasledoval druhý, neuveriteľne silný a intenzívnejší, ako tie dva pred tým. Tam niekde v diaľke som započula svoj krik po uvoľnení. Potom, čo som sa tak tvrdo a dlho urobila, som klesla späť na posteľ. Celé moje telo bolelo z napätia a sily, ktorá sa cezo mňa prehnala.

Roztrieštil ma. Bola som totálne malátna. A nemohla som otvoriť oči. Dýchala som sťažka. O chvíľu neskoršie, niekde v diaľke sa odopli putá. Pretočila som sa nabok. Mäkká látka obklopila moje plecia a nohy. Utešujúce teplo sa mi pritlačilo na chrbát a známe objatie ruky som pocítila na svojom páse. Upadla som do spánku.

Keď som sa prebrala, ubehli hodiny. Bol čas večere takmer. V žalúdku mi škvŕkalo od hladu ale telo ma stále bolelo od trestu, ktorý spôsobil. Bola som tichá a utlmená, ako polepšené dieťa.

Pohyb za mnou mi hovoril, že aj on je už hore. Spal? Alebo len ležal vedľa mňa a bdel pri mne?

„Si hore, Nadine?”

Prikývla som. Nebola som si istá, že keď otvorím ústa, či môžem niečo povedať.

„Poď sem.” Pretočil ma na bok a na moje prekvapenie, mi dal ruku na líce. Bolo to takmer nežné. Nie.. bolo to nežné. Jemnosť je nejako viac odzbrojujúca, ako keď bol na mňa krutý.

„Ako ti je?” Spýtal sa hlbokým hlasom. „Bol to pekne krutý trest, ktorý si podstúpila.” Jeho oči sa zúžili a tón jeho hlasu znížil. „Nieže by si si ho nebola zaslúžila.”

Pokúsila som sa pozrieť inam, ale nie pokým držal rukou moje líce.

„Som hladná,” Priznala som sa.

Zasmial sa a ja som sa zľakla.

„Mrzí ma to,” povedal. Nechcel som sa ťa naľakať. Donesiem ti niečo na jedenie. Zostaň tu.”

Kde by som mohla ísť? Bola som hladná a muž sa chystal priniesť mi jedlo.

Už som nikdy nechcela byť takto znova potrestaná, pomyslela som si.

Nechcela som si priznať, že si ma podrobil. Ale myšlienka na to, že by som vstala z postele a neposlúchla ho, prinútila skrútiť môj žalúdok od strachu.

Zatvorila som oči a myslela na svoju mamu. Kde je teraz tvoja malá silná lasička, mama? Zamyslela som sa. Kto som? Kým som sa stala? Bola som odsúdená žiť po zvyšok svojho života pod jeho rukou?

V mojom starom živote, späť v Štátoch, som nikdy nechcela mať romantický vzťah. Nemohla som mať deti. Mala som sotva dvadsať rokov, keď mi bolo povedané, že moje telo nikdy nebude schopné vynosiť dieťa, ale nestarala som sa. Nebola som nahnevaná vtedy a moja neplodnosť mi nespôsobovala problémy. Boli to dvere, ktoré sa zatvorili a nikdy nemali byť otvorené. A predpokladala som, že to bol zámer vesmíru, ktorý vedel, čo je najlepšie pre moje telo, pretože aj tak som nikdy nechcela mať deti.

Nikdy som nechcela mať partnera. Muži sú samoľúbe, kruté stvorenia a ja som si neželala zdieľať posteľ ani jedným z nich.

A to som teraz práve robila.

Ale nemala som na výber, hovorila som sama sebe.

Nemala?

Predtým, než som mohla pokračovať, sa cezo mňa prehnala vlna nevoľnosti, taká som bola hladná. Čo robil pre mňa? Vôňa niečoho delikátneho sa ku mne vznášala cez otvorené okno a ja som si sadla na posteľ. Ani ma nenapadlo vstať. Povedal mi, aby som to nerobila.

Počula som ho kráčať späť smerom ku mne a všimla som si, že obloha prechádzala do tmavomodrej. Už čoskoro bude tma. Nebola som si istá, či budem môcť spať potom, čo som tak dlho spala počas dňa.

Dvere sa otvorili a Adrian vošiel dnu. Mal na sebe len boxerky a bol bosý. Niesol v ruke veľkú konzervu, z ktorej sa parilo. Hlad sa cezo mňa prevaľoval ako búrka.

 „Och, môj Bože,” povedala som a prinútila som sa sadnúť si. „Čo to je? Čo si urobil? Chytil si napokon toho vtáka.. a uvaril si niečo?”

„Nie,” povedal. „Je to plechovka hotového jedla zo skladu vzadu. Otvoril som ju, skontroloval a vyzeralo to perfektne. Ale vyskúšam to prvý.”

Prikývla som a sedela na posteli. Prešiel okolo mňa nabok postele a horúcu nádobu položil na malý stolík vedľa postele. Zvihol lyžicu k perám a vyskúšal to.

„Len jednu lyžicu,” povedal. Niekto sa o mňa staral. Strádala som a tento muž položil svoje ústa na každý centimeter môjho tela. Zaboril lyžicu do nádoby a potom priblížil lyžicu s pariacim sa obsahom k mojim perám. Otvorila som ústa a nechala som sa kŕmiť. Sliny mi tiekli, keď sa prvý raz dotkla chuť korenenej šťavy a mäsa môjho jazyka.

 „Hmm…” povedala som, „Bože, to je skvelé. Zabudla som ako skvele chutná mäso.”

„Aj ja,” povedala a ďalšiu lyžicu dal sebe. Pokračovali sme v tichosti, striedali sme sa v jedení. Viac lyžíc dával mne, ako sebe. Malé zbytky v kútiku mojich úst utrel špičkou palca. Olízala som to a usmiala sa. Bolo takmer sladké. Zjedli sme celú konzervu a plní sme opäť klesli do postele.

 „Waw, to bolo také dobré,” povedala som. „Keby som už nikdy nevidela žiadnu rybu..”

„Nežartujem, ale” povedal. „Mám nejaké dobré správy.!

„Naozaj?”

Prikývol. „Vyskúšal som niekoľko z tých bobúľ. Tie tmavofialové nezanechali žiadne vyrážky na mojej pokožke. Takže ďalším krokom bude, dotknúť sa ich mojimi perami. Ak ma nepopália, alebo mi neublížia, môžem jednu ochutnať a uvidím.”

Prikývla som. Bola to dôležitá informácia.

„Našiel som ešte niečo iné,” povedal. Zdvihol dve malé ploskačky.

„Je to.. našiel si whisky?” Spýtala som sa nedôverčivo.

 „Našiel. Očividne naši študujúci vedci mali nejaké ďalšie zdroje.”

„Vidím,” povedala som. Otvoril jednu fľašku a podal mi ju.

„Daj si,” povedal.

Odpila som si a takmer som vyprskla, keď oheň z tejto tekutiny pálil v mojich ústach. Zasmial sa, vzal mi fľašku a poriadne si odpil značné množstvo z fľaše.

„Bože,” povedal, z hlboka sa nadýchnuc. Rukou si prešiel cez ústa. „Toto som potreboval. Nepil som alkohol, odkedy ma zatvorili so väzenia.”

„Pred desiatimi rokmi,” zašepkala som. Poznala som dátumy. Boli natrvalo vytetované do mojej mysle, pretože som sa týmito detailmi zaoberala celé mesiace.

Pohľady našich očí sa stretli a obaja sme vytriezveli. Pripomenuli sme si s kým sme tu, a prečo sme tu.

Nie sme priatelia.

Natiahla som sa po fľaške a on mi ju podal. Tento krát som sa nezakuckala, keď som sa poriadne napila. Privítala som oheň, ktorý mi pálil hrdlo a vnútro brucha. Bez slova som ju podala späť a tiež si riadne upil.

„Prečo si to urobil?” Spýtala som sa. Bola to riskantná otázka. Bol silnejší a schopný mi ublížiť, keby som na neho tlačila.

Neopýtal sa čo, len pozeral smerom ku dverám, ako keby si spomínal na čas a miesto, na ktoré už roky nemyslel. Neodpovedal hneď, ako keby sa snažil prísť na to, či som hodná jeho odpovede.

Napokon, po dlhej chvíli, sa otočil a pozeral na mňa.

„Čo ti vlastne povedali?”

Zažmurkala som, prekvapená jeho otázkou. „Čo mi povedali? To čo sa stalo?”

Neprerušil so mnou očný kontakt, počas toho ako si znova odpil. „Čo sa stalo,” povedal.

„Videla som fotky,” povedala som, ako keby to vysvetľovalo všetko.

Nepovedal nič.

„Urobil si to?” Spýtala som sa. „Urobil si jej tie modriny a rany?” Nevedela som prečo sa pýtam. Bola som presvedčená hneď na začiatku, že bol vinný. Potrebovala som teraz nejako veriť, že bol celý čas nevinný? Ak by bol, bolo by to, čo som urobila neodpustiteľné?

„Áno,” povedal otvorene. „Bol som jediný, kto zanechal značky.”

Žalúdok sa mi zovrel. Pozrela som sa inam. Nebola som schopná pozerať sa na neho, uvedomujúc si, že je schopný tohto typu násilia. Na moment.. ale len na moment som si pomyslela, že nie je takým netvorom, za akého som ho pokladala.

„Chcela to, Nadine.” 

Vydral sa zo mňa zatrpknutý smiech. „To je to, čo hovoria tí, čo znásilňujú.”

Potriasol hlavou, potom sa natiahol za mojou bradou a otočil mi oči späť oproti jeho.

„Je to to, čo hovoria znásilňovatelia,” napodobňoval ma. „A niekedy, Nadine, to je skurvená pravda.”

„Pojeb sa,” šľahla som bez rozmýšľania. Hneď, ako som to urobila, čakala som, že mi ublíži, prehne ma cez koleno a vyšľahá ma, ale neurobil to.

„Dávaj si pozor na ústa,” varoval ma. Cítila som, že moja náprava ma hneď zadržala v medziach, hneď podrobenú.

Myslím, že to nepotreboval rozvádzať.

Ale aj tak sme vystúpili s našich medzí.

Nadýchol sa a prešiel si rukou cez vlasy. „Bola submisívna,” začal.

„A bola masochistka.”

Prikývla som. Napokon, vedela som, čo tým myslí.

„Užívala si to byť zviazaná, takže som jej to robil. Zviazaval som ju. Stopy povrazov na jej zápästiach boli z našej seansy z predchádzajúcej noci. Dobrovoľné BDSM stretnutie.”

Cítila som sa, ako keby mi bolo na vracanie z večere, keď som si spomenula na jej brutálne zničené telo. Jazvy a modriny. Prikývla som. Nechcela som zabrániť tomu, aby pokračoval.

„Trestal som ju, často a tvrdo,” povedal. „Niekedy som ju šľahal, niekedy som ju plieskal. A nezriedka riadne tvrdo. Chcela, aby som jej ubližoval. Ponižoval. Degradoval.” Otočil sa a pozrel sa mi znova do očí. „Nie je to nič nezvyčajné, pokiaľ si vyznávačom BDSM.”

Ešte stále som nepovedala nič. 

 „Stretli sme sa v jednom klube v New Yorku. Bola jeho dlhoročným členom a ja som bol nový. Presťahovala sa tam, kde som sa ja rozhodol premiestniť.”

„Kvôli svojmu otcovi,” dodala som.

Prižmúril oči, ale potom, po chvíli prikývol. „Áno,” povedal. „Kvôli môjmu otcovi. A mojim strýkom. A mojim bratom.”

Počúvala som a na moment som si predstavila, že možno história netvora, ktorú som o ňom vytvorila, nie je úplne pravdivá, napokon po tom všetkom. Možno, že tu je viac na jeho príbehu, ako som predpokladala.

Nie je to tak vždy?

Nie som príliš hrdá na to, že si budem musieť priznať, že som urobila chybu.

Urobila som?

 „Takže, stretol som Lori v klube a obaja sme si uvedomili, že máme nejaké veci spoločné.”

Pokrčil ramená a znova sa napil z fľaše a opäť si utrel ústa opakom ruky a vzdychol v rezignácii, neviem. A možno sme obaja nevedeli. „Mali sme spoločné vášne,” povedal a zahľadel sa preč. „Rada prijímala bolesť a ja som ju rád spôsoboval.”

Nepovedal, že ju mal rád.

Povedal, že ju rád spôsoboval.

Môj zadok zabolel a svaly sa mi stiahli. Spôsobil, že sa bojím? Že som znechutená?

Alebo ma vzrušoval?

Neviem, či sa mi páčilo, čo ma to nútilo cítiť. Prinútila som sa k ľahostajnosti a zamerala som sa na jeho slová.

 „Chcela bolesť, Nadine. Môžeš mi veriť, alebo nie, ale si chytré dievča. Vieš, že kluby BDSM existujú a vieš aspoň trochu, o čo v nich ide.

„Sú bezpečné,” povedala som. „A nikto tam nejde ľudí mlátiť ľudí a spôsobovať mu rany, alebo modriny.”

Zdvihol obočie. „V prikrášlenom, romantickom balení, ktoré je prezentované svetu? Iste. V skutočnom živote?” Potriasol hlavou. „Nie tak presne, miláčik.”

Tento krát slovo miláčik znelo inak. Nevyznelo ako úder do tváre, ale niečo.. iné.

Nemohla som celkom pochopiť, že brutálne stopy na žene bolo niečo, čo by sama chcela. Vyzeralo to ako lož, ktorou netvory kŕmili ľudí, aby robili z brutality niečo bežné.

„A ona chcela byť zabitá?” Spýtala som sa. Odtiahol sa pozeral inam. Potom, ako keby šiel na autopilota, znova si odpil. Potom mi ju podal. Vzala som si ju a vďačne som si odpila. Mali by sme to urobiť naposledy. Mali sme si ju rozdeliť na viackrát, ako čokoľvek iné, ale zdalo sa, že si nemôžeme pomôcť. Ako keby sme to dnes v noci potrebovali, aby nám to dalo noc, počas ktorej nikto nemusí byť zodpovedný a opatrný. Aby nás to urobilo smelších dosť na to, aby sme mohli hovoriť o tomto kostlivcovi v jeho skrini.

 „Samozrejme, že nechcela byť zabitá,” povedal. Otočil svoj pohľad späť na mňa a prebodol ma pohľadom k tomuto miestu. „Ale ľudia, ktorí ju zabili, ju sledovali. Vedeli, kto bola. Vedeli, že som bol jediný, ktorý prišiel, keď chcela, aby jej niekto ubližoval, šľahal ju, zviazával a bil ju. A vedeli, že som jej to ja spôsoboval. Bezpečne, Nadine. Sledoval som ju, hovorili sme spolu a ja som vedel, ako ďaleko môžem s ňou zájsť, a kedy to potrebovala tvrdšie.”

„Mal si to rád. Rád si jej ubližoval,” povedala som obviňujúco.

 „Práve som ti to povedal,” precedil pomedzi zuby svoje slová, ktoré zneli ako šľahnutie po mojej koži. „Priznal som to, že áno. Som skurvený sadista, a nikdy som nepovedal nič iné.”

Odtiahla som sa. Je. Bože, on je. Keď vytiahol opasok na môj zadok ,alebo ma štípal na bradavky, jeho vták tvrdol. Bol hladný po bolesti. Prahol po nej.

Pokračoval. Možno alkohol ho napokon popohnal, možno sa mi len potreboval priznať, povedať to nahlas dostať to zo seba.

„Takže noc predtým, sme mali zväzovaciu seansu. Zviazal som ju, a z toho jej zostali značky, ktoré boli vidno, keď ku mne prišla. Zviazal som ju pevne a bičoval som ju a šľahal rákoskou a pádlom. Áno, mnoho subiniek v klube to mohlo pokladať za príliš. Lori? Bola sklamaná, keď netiekla krv.”

Zažmurkala som prekvapením. On pokračoval.

 „Pociťovanie bolesti je pomáhalo dostať sa preč. Uvoľniť sa. V tú noc som ju priviedol to subpriestoru.”

Nevedela som, čo to presne bolo a bála som sa, prerušiť ho.

Pokračoval, ako keby bol na súde, obhajoval sa a rozprával, čo sa naozaj stalo. A ja som v jeho hlase počula úprimnosť. „Bola mimo, v blaženosti. Nemohla ani hovoriť, ani sa hýbať. A ja som sa chcel o ňu v tomto stave postarať. Odviazal som ju a musel som sa presvedčiť, že je schopná sa vrátiť. Staral som sa o ňu dobre. Potrebovala opateru. Mali sme obrovskú vaňu v kúpeľni v súkromnej izbe v klube. Chystal som sa okúpať ju, aby sa vrátila v poriadku dole po tom tranze.” Otočil sa preč a prešiel si rukou cez vlasy. „Nechal som ju na posteli. Chcel som ísť ešte pre jednu prikrývku, v prípade, že by jej bola zima, čo sa stávalo často, keď sa prebrala. Ani nevedela, že som opustil izbu. Keď som sa vrátil späť, dvere boli zamknuté.”

Prešiel mi mráz dole po chrbte. Želala som si, aby som mu nemohla uveriť. Želala som si, aby klamal. Chcela som zotrvať pri mojej nevine a jeho vine, ale vedela som v mojich kostiach, že hovorí pravdu. Zatkla som muža, ktorý bol nevinný.

Nebol monštrum. Ježiši. On nebol.

Potichu som si znova odpila. Tento krát ma to ani nepálilo.

„Čo bolo ďalej?” Zašepkala som.

Nepozeral sa späť a pokračoval. „Oni ju zabili. Škrtili ju, pokým nezomrela. Počul som údery a buchot. Okno na kúpeľni buchlo a zostalo otvorené. Búchal som na dvere, ale nemohol som sa dostať dnu. Napokon som vyrazil dvere. Bola na posteli. Mŕtva.”

„A to bolo, ako ťa našli,” povedala som. Vedela som, čo povedali správy. Našli ho s rukami na nej, objímať jej mŕtve telo, potom čo anonym volal na políciu a ohlasoval im jej smrť. Bol obvinený z jej vraždy, a aj nepriame dôkazy boli príliš presvedčivé.

 „Uškrtili ju tým istým povrazom, ktorým som ju zvykol priväzovať,” pokračoval a jeho hlas znel pevne. „Jedinú značku z povrazu, ktorú som na nej ja nezanechal bola tá okolo jej krku. Na povraze boli moje odtlačky prstov. Na celom jej tele. Správa s pitvy hovorila o mojich stopách na celom jej tele.”

Toto som tiež vedela. Jeho vlas na nej. Jeho odtlačky prstov na biči, lanách, ktoré spôsobili jej rany. Jeho semeno v jej tele.

Nemal šancu. Nemal žiadne alibi. Bol v klube v tú noc, bol jediný, ktorého stopy boli na nej a jeho lano ju škrtilo, pokým neprestala dýchať.

„Kto to urobil?” Pýtala som sa a ešte stále som si nedala povolenie veriť mu.

„Môj otec,” povedal. „Nemám o tom ani najmenšej pochybnosti. Zradil som rodinu. Smrť by bola pre mňa príliš jednoduchá.”

Jeho slová zneli pravdivo.

Pre Božie zmilovanie, hovoril pravdu.

„A to bolo to, prečo si ušiel,” povedala som, premýšľajúc o tom. V mojej mysli som presvedčila samú seba, že tento muž bol netvor, ale bol ním naozaj?

Moje telo ešte stále vibrovalo od toho, čo mi urobil.

Áno. Bol netvor.

Ale je naozaj?

Napriek celému popisu toho, čo sa stalo, nemohla som prestať myslieť na môj tréning. Vedela som, ako znie niečie klamstvo a vedela som aj, ako to znie, keď niekto hovorí pravdu. Nikdy som nepotrebovala detektor lži. Nikdy som sa nepomýlila.

Udržiaval očný kontakt, zatiaľ čo hovoril. Jeho dych aj hlas zostával stály. Pripustil v tomto svoj podiel, že bol jediný, ktorý jej spôsobil rany a modriny. Jeho ruka nikdy nestlačila jej hrdlo a hovoril o detailoch v dlhých rozvážnych vetách.

Hovoril mi skurvenú pravdu.

Pozerala som sa preč, neschopná pojať myšlienku na to, čo stratil. Trpel v hroznom detstve. Poznal hlad a bolesť.

A stratu. Strašnú, srdce lámajúcu stratu.

„Chystal som sa spýtať sa jej, či si ma zoberie,” povedal nakoniec a pozeral sa do diaľky. „Už som mal aj prsteň kúpený.”

Skrútil sa mi žalúdok a do krku mi vyrazila žlč.

„Manželstvo je pre stroskotancov,” zašepkala som.

Vypustil smiech. „Ako vieš?”

Pokrčila som ramenami. „Polovica ľudí, ktorí sa vzali nevedia ani čo povedali. Nedodržali svoje sľuby, alebo ich nejakým spôsobom porušili.  Druhá polovica tých, čo zostali spolu, prestali sa mať radi, alebo začali mať radi niekoho iného inde. A to ostatné? Prečo potrebujú prstene a tieto hovná? Ak je láska skutočná, je skutočná a nepotrebuje toto vytrubovať do sveta z vrcholu strechy.” Potriasla som hlavou a znova som sa napila. „Nikdy sa nevydám.”

Bola to divná vec, čo som povedala. Dopekla, ani som nevedela, či budem nažive do mojich budúcich narodenín. Nie aby som sa zaoberala nejakými spoločenskými vecami, ako svadobné obrady. Hneď som sa cítila ako totálny idiot. Otočila som sa smerom od neho, unavená z pitia a napadlo ma, prečo mi to priniesol. Aj tak na tom nezáležalo. Mohla som bez problémov zostať hore celú noc a spať celý deň.

 „Hej,” povedal a potriasol hlavou. „Ani ja sa nikdy neožením.”

„A potom prečo si to urobil?”

„Myslíš ušiel?”

Prikývla som.

„Mal som veľa priateľov, známostí. Poznal som veľa ľudí, ktorí mi dlhovali láskavosti,” odpovedal. „Musel som byť diskrétny, odkedy som si bol istý, že ten kto ma dostal za mreže, bol môj otec. Mal som ušetrené kopu peňazí a použil som ich na to, aby som podplatil strážcov. Mal som peniaze, oblečenie a falošný preukaz, ktorý ma čakal, keď som sa dostal von. Letel som bez prestupu z New Yorku do Honolulu. Po jedenástich hodinách som dorazil na Hawai a odtiaľ som cestoval na Samojské ostrovy.

Nemohla som sa mentálne naozaj posunúť od monštruózneho vraha k lámačovi srdcí. Stále som si hovorila, že možno mi nehovorí pravdu.

Ale môj šiesty zmysel vedel lepšie.

Otočila som sa od neho.

Bolo mi to ľúto, myslím.

Ľúto čo? Všetko. Skurvene všetko. Ak to nebolo kvôli mne, nemali by sme byť na tomto ostrove. Stále by som bola v Amerike, a on by bol stále nažive a slobodný na jeho ostrove. Aj Carlos by bol ešte nažive. A tiež piloti.

Zatvorila som oči, keď som pocítila v nich mokro. Pretože som neplakala a naozaj som nemala dôvod na to. Posteľ vrzla a počula som ho hýbať sa. Neotvorila som oči, ale cítila som ho vedľa seba. Alkohol sa mi musel dostať do hlavy. Mala som najsilnejšiu potrebu plakať, ktorá ma premáhala.

Otvorila som oči. Bolo odo mňa krížom, na bruchu. Ruku mal nad hlavou, ktorá bola otočená mojim smerom a pozeral na mňa. Pozerala som do hĺbky jeho očí polnočnej farby a neprerušovala som očný kontakt. V jeho očiach som videla jeho stratu a utrpenie. Tragédiu smrti a minulosti, ktorá ho takmer zlomila. Vypytovala som sa takmer každého, koho sa dalo, predtým než som ho chytila. Vedela som o jazve na jeho tele, ktorú mu spôsobil otec.

Ale aj tak som nepoznala význam jeho tetovaní.

„Bolelo to?” Spýtala som sa a ukázala som na tetovanie, ktoré pokrývalo jeho kožu od krku až dole na chrbát v kmeňových ornamentoch čiernej farby.

Kútiky jeho ústa sa zdvihli. „Hej, bolelo. Bolelo to pekelne.”

No, to bola ale hlúpa otázka.

 „Prečo si si to dal?”

Pokrčil ramenom. „Mal som osemnásť a bolo som hlúpy a chcel som si dokázať, že to zvládnem. Môj otec nenávidel tetovania, takže som bol pevne rozhodnutý, že sa nechám potetovať.”

Akt vzdoru, potom. Pretože mohol.

Prikývla som a moje oči oťaželi spánkom.

 „Deti robia hlúpe veci,” povedal, ale prvý raz počas tohto rozhovoru som vedela, že klame. Nebola to hlúpa vec. Bolo to veľmi strategický ťah.

Ale bola som unavená. Alkohol ma uspával.

„Hej,” povedala som s veľkým zívnutím. „Robia hlúpe veci. Ale dopekla, aj dospelí.” Môj dych sa spomaľoval. Bola som úplne vyčerpaná.

„Adrian?” Zriedkakedy som ho nazvala jeho prvým menom, a nebola som si istá, či by mi to dovolí.

„Áno?” Spýtal sa.

„Mrzí ma to.” Nemohla som sa mu pozerať do očí, keď som to vyslovila, tak som ich nechala zatvorené. Cítila som jeho prsty v mojich vlasoch, ale tento krát boli nežné. Odhrnul mi vlasy z čela a zasunul za ucho.

Ale jeho ostrý tón popieral nežnosť, keď rozkázal. „ Spi už, Nadine.”

Čakala som, či mi dá putá, ktoré mi dával na spanie, ale zaspala som predtým, než ich pripevnil. Neuvedomila som si, pokým som sa neprebrala, že mi ich ani nedal.