IC - 4. kapitola

Překlad: Eowyn

Adrian

Ťahal som ju za sebou. Užíval som si, akým spôsobom jej klepali zuby a odmietla kričať od bolesti.

Zlomím ju predtým, než sa z tohto dostaneme.

Bola už noc, ale spln mesiaca svietil dolu na nás. Podarilo sa mi nájsť malú, ale funkčnú baterku v skrinke prvej pomoci. Stlačil som vypínač a lúč svetla svietil ako maják. Osvetľoval nám cestu. Niečo zašuchotalo za nami. Podľa zvuku niečo väčšie. Poskočila o krok bližšie ku mne, potom sa pozrela hore na mňa tak, ako keby som ju niečím prekvapil. Som jej väzniteľ, po tom všetkom. Ale páčil sa mi pocit jej blízkosti. Ešte to nevedela, ale dnes v noci mi bude zohrievať posteľ.

Dlhovala mi.

Keby nepôsobila tak dôležito a sebavedome, považoval by som ju za pekné dievča. Bola o niečo mladšia ako ja, mala blond vlasy, úzky aristokratický nos, plné pery červené ako čerešne a svetlé oči orámované dlhými výraznými mihalnicami. Jej telo bolo pružné, ako telo gymnastky, drobnej ale pevnej. Prezrel som si jej telo poriadne a dal som si načas. Je trochu malá, na jednej strane – ja mám rád ženy pevné, schopné vydržať spôsob, akým rád šukám, vysoké a silné – ale aj tak je nádherná.

Mala na sebe len podprsenku a nohavice. Košeľu mala utiahnutú okolo nohy ako obvínadlo.

Je to naozaj na hovno, že je z nej taká prekliata suka.

Myslím, že by som nemal byť voči nej taký prísny. Nakoniec, veď verila, že robí spoločnosti láskavosť tým, že stopuje hľadaných zločincov ako som ja.

Ale nevedela všetko, čo tam bolo.

„Nie sú tu žiadni iní, ktorí prežili. ” Povedal som jej, keď sme sa vliekli ku vchodu do malého domu.

„Nie, doprdele,” mumlala.

Bez rozmýšľania som jej strelil dlaňou po zadku tak tvrdo, že sa potkla, ale pevno som držal putá a tým som zabránil, aby spadla úplne. Trhla hlavou mojím smerom, ale neobťažoval som sa pozerať jej do očí. Naučí sa strážiť si pusu, a čím skôr sa to naučí, tým lepšie. To je len ochutnávka toho, čo dostane.

„Takže taký je tvoj plán,” povedala, zjavne nie poslušná kvôli úderu, ktorý som jej dal.

„Budem ako malá bábka a ak nie, opäť ma udrieš? Brilantné.” Stisla pery dohromady a prevrátila oči.

 „Vlastne, je to oveľa viac zábavné, ak budeš bojovať,” povedal som a kľakol som si pred zámkom. „A nie,” vyslovil som znudeným hlasom, keď urobila krok smerom ku mne. „A ty ma neudrieš so spútanými rukami, takže pokús sa držať ďalej. Nie som hlupák. A neujdeš mi. Mal by som ťa dnes v noci potrestať namiesto toho, aby som čakal do rána. Ale na rovinu, som trochu unavený.”

Nepovedala už nič, ale už sa nepriblížila ani o krok.

„Je to len jednoduchý zámok,” povedala. „Jediná sponka na vlasy by ho zvládla.”

Problém bol, že som žiadnu nechcela dať.

Otočil som sa a pozrel na ňu. Pozrela sa smerom hore ku línii vlasov a ja som si uvedomil, že má vlasy zopnuté do drdolu vzadu nad krkom. Nie je tak nezvyčajné pre ženu úradníčku mať tento druh účesu. Ak by sa jej vlasy viseli obyčajného copu, útočník by ju mohol za ne zdrapiť  a získať tak prevahu.

 „To sa hodí.” Povedal som. „Len čo budeš potrebovať rozpustiť vlasy.”

Vstal som. Kráčal som smerom ku nej. Bola vysoká akurát po moje plecia, a keď som stál za ňou ako teraz, zdala sa byť malá a zraniteľná ako malá myška.

Perfektné.

Natiahol som sa za jej drdolom, a keď sa moje prsty dotkli vlasov, zamrzla. Jej telo sa naplo, svaly sa stiahli. Takmer mi jej bolo ľúto. Je to skurvene ťažšie niekoho si podvoliť, keď je tak vystrašený. Ale potom som si pripomenul, že si nezaslúži moje sympatie. Nezaslúži si nič iné, len trest.

 „Trochu nepraktické, držať ťa za drdol, že, miláčik?” Spýtal som sa a ovinul som jej prsty okolo veľkého zlatistého zvinu z vlasov. Potiahol som a zaklonil jej hlavu, ale nebolo to tak uspokojivé, ako keď naozaj poriadne potiahnem ženu za vlasy pri fajčení. Ale aj tak sa mi páčil spôsob, akým trochu zafňukala, a miloval som spôsob, akým boli cítiť jej zlatý hodváb pomedzi moje prsty.

„Ako túto prekliatu vec rozplietaš?” Reptal som

Nahnevane zafučala. „Vytiahneš sponky,” povedala. „Držia vlasy v drdole. Používam vždy šesť. Vytiahneš jednu po druhej.”

Vsunul som prst pod drdol, pokým som nezacítil pod ním tvrdú sponku. Drdol zostal stále pevný, aj keď som už prvú vytiahol, len sa trochu rozknísal, keď som vybral druhú. Po tretej sa mi rozlialo to hodvábne zlato po ruke a vzrušujúca vôňa orgovánu prebudila môjho vtáka k životu.

Musím zabudnúť na fajku, ku ktorej som sa chystal ju prinútiť. Obtočím si potom jej vlasy okolo vtáka, zatiaľ čo sa urobím.

Mám veľa úchyliek. Podľa všetkého vlasy budú jednou z nich.

S plnou rukou sponiek som sa vrátil späť ku zámku na dverách. „Zostaň tu,” prikázal som. Nechcel som ju mať pri sebe kdekoľvek blízko, zatiaľ čo pracujem.

„Môžem to pre teba urobiť,” povedala. Neobťažoval som sa odpovedať jej.

Kľakol som si pred zámok a vrtel som sponkou vnútri, ale práve tento zámok musel fungovať iným spôsobom ako tie, ktorý som otváral v minulosti. „Skurvysyn.” Nadával som, ale prekliata západka nechcela povoliť.

 „Nechaj ma to urobiť,” ozvala sa za mnou.

Ignoroval som ju, pokým som nefučal od námahy a nadával som na ten skurvený zámok, ktorý sa nechcel poddať. Napokon som sa otočil ku nej.

„Fajn. Dostaneš šancu. Očividne ti musím odomknúť putá, ale to nepôjde bez toho, aby som ťa upozornil, že ak skúsiš akýkoľvek trik, budeš si želať, aby si to nebola skúsila.”

Prevrátila oči.

Nemám čas teraz naučiť túto ženu poslušnosti.

Práve teraz sa potrebujeme  dostať do vnútra.

Vytiahol som kľúč z vrecka, zasunul do zámku pút a odomkol ich. Rozhýbala si ruky, potom čo som jej ich vyslobodil, ale neurobila žiadny pohyb smerom ku mne, len vzala sponky z mojej ruky a podišla ku dverám.

Prezerala si zámok, mračila sa, potom roztiahla sponku a zasunula ju dnu. Za pár sekúnd som počul slabé šťuknutie. Vstala a so spokojným úškrnom na tvári tlačila kľučku. Dvere sa otvorili. Vošla dnu. Nasledoval som ju, nespúšťajúc z nej oči.

„Opatrne,” povedal som jej. „Toto miesto nebolo obývané určite niekoľko rokov. Nemôžeš vedieť, čo by mohlo byť dnu.”

 „Nech čokoľvek,” povedala a znova prevrátila oči dohora. Doslova mi šklblo dlaňou.

„Poď sem.” Vzal som ju za ruku a pritiahol som si ju bližšie, pritiahol som jej aj druhú ruku dozadu a zatiaľ čo zastonala, znova som jej zamkol putá.

„Skurvene,” povedala. „Nechystám sa urobiť žiadnu hlúposť. Naozaj ma musíš spútavať?”

Neobťažoval som sa s odpoveďou. Načo mrhať dychom.

Svietil som baterkou dookola, pokým som nepristál s jej lúčom na vypínači. Zasvietil som. Očakával som, že sa nič nestane, ale svetlo žiaroviek sa rozlialo po celej izbe. Obaja sme zažmúrali v prekvapení zo svetla, ktoré bolo takmer oslepujúce. Pritienil som si oči dlaňou a začal som sa otáčať, aby som si prezrel okolie.

Podlahy a steny boli postavené z dreva, ako keby celá stavba bola vystavaná narýchlo a nikto sa nestaral, či bude dokončená. Žiarovky, ktoré viseli zo stropu boli bez krytu a viseli na viacerých miestach. Bolo to lajdácky urobené, bez pochýb urobené ľuďmi, ktorí boli na misii a mali obmedzené finančné zdroje.

„Poď so mnou,” povedal som jej. Pritiahol som si ju bližšie za ruky a smeroval som ju dookola malého interiéru. Bolo tu pracovné miesto so stoličkou a stolom a nejaké počítačové vybavenie. Mračil som sa. Ak by prišla na nejaký spôsob ako sa spojiť s niekým použitím tohto, mohol by som byť v prdeli. Doslova som nemal žiadny záujem o to byť zachránený na tomto ostrove. Prečo by som to chcel? Aby som sa vrátil späť do života v zajatí?

Musel som sa presvedčiť, že počítač je nefunkčný. Musel som teda nájsť zdroj energie.

Len pár krokov od pracovne bola malá kúpeľňa. Vošiel som dnu. Všetko bolo z ocele, vrátane kovovej toalety, ktorá vyzerala ako väzenská, malá sprcha a umývadlo. Povolil som kohútik ale nič sa nestalo. Budem sa musieť na to pozrieť neskôr.

„Ktovie, kto tu žil,” povedala potichu, ako keby sama pre seba. Otočil som sa za ňou. Kúpala sa v sýtom svetle žiaroviek visiacich nad ňou. Videl som, že je viac zranená, čo som v tme doteraz nevidel. Jedno oko mala takmer úplne privreté, škvrny od krvi mala na perách a krku a oblečenie roztrhané. „Ako je dopekla možné, že je tu svetlo uprostred ničoho.”

„Ešte si asi nikdy nepočula nič o solárnom generátore,” odvrkol som. Nebol som si istý ako, alebo prečo sa sem dostali tieto známky civilizácie, ale kurva, nesťažoval som sa.

Prezrel som si ju a potriasol hlavou. „Vyzeráš ako skurvený neporiadok,” hundral som a vôbec som ju nechcel upokojiť tým, že som jej dal na vedomie, že ju chcem očistiť.

Chystal som sa urobiť oveľa viac, predtým než s ňou skončím.

Mračila sa a neráčila mi ani odpovedať.

Za jej chrbtom boli ďalšie otvorené dvere. Zamieril som tým smerom zatiaľ čo sa pozerala dookola. Pery mala stiahnuté a na tvári mala zúrivý výraz. Dvere viedli do spálne. Hmatal som po stene, pokým som nenašiel vypínač. Zasvietil som a tlmené svetlo osvetlilo izbu. Bola tam jedna dvoj posteľ, s jednou prikrývkou ale dvoma vankúšmi. Vyzerali byť zabalené v igelite. Jedno okno a malý nočný stolík. Nebolo to síce krajšie ako väzenská cela, kde som trávil čas, ale pozitívne bolo, že som sa tu mohol potulovať voľne aj po okolí.

Pozrel som sa na posteľ a začal som si uvedomovať únavu, ktorá ma premáhala.

„Choď tam!” Prikázal som jej. Bol som vyčerpaný a hladný. Chystal som sa zdieľať posteľ so sukou, ktorá sa pokúsila zruinovať mi život. Nebol som v úplne dobrej nálade. Ale ona sa nepohla. Nadýchol som sa zhlboka. Pokúsil som sa upokojiť si myseľ. Chystal som sa vytrénovať ju. To znamenalo bolesť a trestanie, aby som mohol vidieť, že poslúcha moje príkazy. Ale potreboval som sa kontrolovať, aby som to mohol robiť.

 „Povedal som,” zavrčal som vstupujúc do spálne, „Choď TAM.”

Ale keď som vošiel dnu, bola ako zamrznutá na mieste, pozerala na niečo, čo bolo v rohu s očami otvoreným od ľaku dokorán. Jej ústa bolo pootvorené, telo stuhnuté hrôzou. Zameral som pohľad na miesto, kde hľadela. Pokúšal som sa nájsť niečo, čím by som zneškodnil vec, keď to rýchlo odcupkalo od nás. Jej hlasné skríknutie zvýšilo môj pulz. Vykopol som nohu, dosiahol som ňou až ku pavúkovi, ten sa nekontrolovateľne otočil. Nohou som mlátil dookola. Som väčší a silnejší. Znova som dupol, ešte jeden zásah a napokon posledný. Rozpučil som ho tak, že zamazal podlahu a aj stenu. Zafňukala ako malé dieťa. Keď som si bol istý, že je mŕtvy, otočil som sa ku nej.

„Poď sem,” povedal som mrzuto. Vzal som ju za ruku a viedol som ju do spálne.

„Ukončíme dnes v anoci túto zábavu!“

 „Nemôžem tu spať. Čo si stratil zdravý rozum? A nejdem s tebou do postele, si ešte viac chorý, ako som si myslela.”

„Och, miláčik,” povedal som a potriasol pri tom hlavou. Potiahol som ju na bok postele. „Nemáš ani poňatia.”

Zažmurkala, pozrela sa dookola a začala sa triasť. Bolo tu teplo tak akurát, takže som predpokladal, že sa chveje z iného dôvodu.

Sadol som si na kraj postele, potiahol ju za ruku a pritiahol som si ju medzi nohy. Telo jej stuhlo, stisla čeľusť, ale predtým než mohla zareagovať, štekol som po nej príkaz.

„Idem skontrolovať tvoje zranenia. Budeš ticho stáť a necháš ma.”

 „Jebem na teba,” precedila pomedzi zuby. Naučím ju kontrolovať tie jej ústa, ale nie teraz, keď ju musím prezrieť, aby som videl, či nie je vážne zranená. Ostaní zomreli. Ona nezomrie.

„Ešte nie, miláčik,” zamrmlal som. Predstava jej vyzlečenej a ležiacej na posteli s hlavou vyvrátenou dozadu, potom čo sa urobila, sa mi vynorila v mysli. Nehovoriac o tej, v ktorej vidím seba, ako jej bičujem zadok. „Vyzleč si tie skurvené veci.” Zahučal som zlostne, nahnevaný na ňu, že má na mňa taký vplyv, že beriem do v úvahy aj jej vlastné potešenie. „Je čas na striptíz. Najskôr ti odomknem putá.”

Čeľusť jej poskočila. Pozerala na mňa ako omráčená.

Už som mal toho dosť.

Natiahol som sa za jej hlavou, upevnil som jej päsť vo vlasoch a potiahol jej hlavu dozadu. Druhou rukou som jej chytil zápästie, ako jej ho predtým obopínalo jedno z pút. „Naučíš sa, že keď ti niečo prikážem, skurvene poslúchneš. A teraz som ti povedal, že sa máš vyzliekať.”

Mal som najmenej dva dôvody: chcel som skontrolovať jej telo kvôli zraneniam, presvedčiť sa, či nie je niečo, čo treba súrne ošetriť skôr ako ráno a za druhé, chcel som ju ponížiť.

Ako bonus pre mňa bude to, že bude so mnou spať v posteli nahá. Mala pomliaždeniny a krvácala, ale môj vták sa skurvene nestaral.

„Ak ma znásilníš,” zasyčala, „Nájdem spôsob ako ťa zavraždiť. Len aby sme si to vyjasnili. Ak je toto koniec hry, môžeš ma zabiť už teraz.”

Zasmial som sa. „Koniec hry na kocúra a myš tak skoro? Nemyslím si, miláčik. Potrebujem sa najskôr pohrať s mojou malou sladkou hračkou.”

Mal som ruku položenú na tomto dievčatku. Druhú som mal omotanú jej vlasmi, bola mi vydaná na milosť. Mohol by som jej skrútiť krk a bolo by v sekunde po nej. A ona má kurva tú odvahu vyhrážať sa mi.

Pritiahol som si ju bližšie a privoňal som jej ku krku. Nechal som svoj nos pásť sa na jej nežnej pokožke. Dych sa jej zasekol, plecia stuhli, ale nevydala ani zvuk. Len sa zakolísala, ale za vlasy som ju držal pevne. Pomaly, bez slova som jej prechádzal jazykom po kľúčnej kosti, ochutnávajúc soľ a strach. Chcel som ju pohltiť, označkovať si ju, pokým by každá jej myšlienka nepatrila mne. Nešukal by som ju, pokým by tie myšlienky boli len o strachu. Ale bola moja, mojou hračkou. Zaplatí za to, čo mi urobila. Slabá stopa vône citróna ostávala na jej pokožke. Dnes ráno, ktoré sa zdalo byť tak dávno, ako by už uplynuli roky, použila pri kúpaní toto mydlo voňajúce ženskosťou, ktoré k nej priľnulo tak, že som ho stále mohol cítiť.

Myšlienka na dnešné ráno mi vyvolala v mysli spomienku na moje uväznenie v horúcej, dusnej cele, kde ma strčili. Umývala sa luxusným mydlom, zatiaľ čo som sa krčil v rohu, sledujúc potkanov behajúcich po cele. Moja myseľ sa zahmlievala zlosťou. Zaťal som jej zuby do krku, pokým nekričala a nezvíjala sa od bolesti. Zastavil som tesne predtým, než by som ju zranil do krvi.

Chcel som ju vydesiť, nie zraniť. Odosobnil som myseľ a stiahol som sa o kúsok späť. Pozeral som jej do očí, ktoré boli otvorené do široka v hrôze.

„Teraz sa vyzlečieš,” zašepkal som nechávajúc slová odkvapkať po jej koži ako roztopený vosk. „Alebo ťa vyzlečiem ja sám. Možno to bude rýchlejšie. Nebudem sa zaoberať tým, či tvoje oblečenie zostane vcelku. A potom zajtra, keď ťa budem trestať, dopadne môj remeň na viacero miest za tvoj vzdor.”

Zatvorila oči, ako keby sa pokúšala zvážiť svoje možnosti. Ako keby som nemohol vidieť do nej, keď sa uzatvorí zvonku. Mohol som cítiť jej chvenie. Mohol som vidieť tmavoružové značky od mojich zubov na jej pokožke, pod ktorou pulz zrkadlil bolesť a hrôzu, ktorú prežívala.

„Fajn,” nakoniec zašepkala.

Pustil som ju a odomkol jej putá. Potom som si sadol späť. Moje telo stuhlo. Bol som pripravený obrániť sa, ak by bola natoľko hlúpa, že by na mňa opäť zaútočila. Ale nie je. Pozerala na mňa s úprimnou nenávisťou, keď sa natiahla za zapínaním podprsenky a odopla ju. Prsia sa jej vyslobodili, plné a svetlé, také čo akurát padnú do ruky. Usmial som sa, pomaly hodnotiac jej tmavšie ružové bradavky. Boli tvrdé.

„Zima, miláčik?” spýtal som sa uštipačne. Nebola jej zima.

„Nenávidím ťa,” zašepkala.

 „To sme dvaja. Začínam byť už ale unavený z tvojich slov,” Vyslovil som lenivo. „Už žiadne reči. Prehovoríš ešte raz a zapchám ti ústa.” Môj hlas preťal ticho ako blesk. „Nohavice.”

Najskôr si vyzula topánky. Spadli pri nohe postele. Potom rozopla sponu na páse, uvoľnila opasok. Potom začala zápasiť s roztrhanými nohavicami. Na nohe mala provizórny obväz. Pozrel som sa naň a zbežne skontroloval ranu. V tlmenom svetle vyzerala povrchovo. Vytiahol som nôž z vrecka. Stuhla, keď som rezal to, čo zostalo z jej nohavíc. Potom som ju zdvihol na nohy. „Daj ich dole.” Zamračila sa na mňa, ale dala si dole zvyšok zničených nohavíc. Zatackala sa, ale vstala. Na sebe nemala nič, okrem malých čiernych bikiny nohavičiek s malými ružovými srdiečkami. Ich nežnosť pôsobila disharmonicky s niekým takým, za akú som ju mal.

 „Daj si ruky za chrbát a predveď sa mi,” Prikázal som jej predtým, než som si spomenul, že nie je submisívna a nevie, čo to znamená predviesť sa mi. „Plecia dozadu, stáť rovno a kolená mierne od seba.”

Otvorila ústa, aby prehovorila. Ale zdvihol som obočie na ňu, pripomenúc jej, že dostala inštrukcie, aby bola ticho. Ak ju budem musieť opäť potrestať, ani na minútu nezaváham a nebudem sa starať o to, aký som unavený. Stisla zuby, spojila dlane za chrbtom a poslušne vytiahla plecia, prsia mala plné a vystrčené. Prehltol som naprázdno. Pretiahnem ju, ale bude to podľa mojich pravidiel. Ale v tejto chvíli sme boli unavení, smädní a obaja potrebujeme spať. Bolo tu oveľa viac vecí okrem trénovania, ktoré musím urobiť. Museli sme byť schopní vidieť, aké sú naše možnosti, nájsť vodu a jedlo, a prísť na to, ako dlho tu vydržíme.

Prezeral som si ju takmer vojenským spôsobom, spisujúc si v duchu jej zranenia. Mala modrinu na pleci, ktorá sa do rána vyfarbí do nepeknej čiernej a modrej. Bola doškrabaná na obidvoch rukách, ale vďakabohu, boli to len povrchné rany. Nemala žiadne iné závažné zranenia, pokým som sa nedostal k jej nohám. Keď som sa zameral na nohu, potichu som hvizdol. Kurva, videl som, že som podcenil závažnosť tohto zranenia.

 „Je to riadne veľká rezná rana,” Povedal som. „Vieš od čoho ju máš?”

„Áno,” precedila pomedzi zuby. „Kus kovu, niečo ako šrapnel.”

„Och?” Pozeral som na ňu prekvapene.

„Hej,” prikývla. „Vytiahla som to von a zaviazala som si nohu, aby som zastavila krvácanie.”

Prikývol som a dúfal som, že moja tvár neukazovala ani trochu, že som bol ohromený. Nie je to žiadna maličkosť vytiahnuť si kus plechu z vlastnej skurvenej nohy. Keďže som sa ku nej správal ako k hovnu, mrzelo ma to kvôli tomuto zraneniu. Muselo to bolieť ako sviňa.

 „Musím to vyčistiť,” povedal som. „Uistiť sa, že je to vyčistené a dezinfikované.” Lekárnička, ktorú som našiel, by mala na to stačiť. Prikývla Potom, čo som dokončil v prehliadku, sadla si na posteľ. Šiel  som zobrať vybavenie. Vrátil som späť s tým, čo som potreboval, vyčistil som jej a ošetril ranu. Pozorovala ma s očividnou úľavou, keď som jej to obväzoval a čistil. Ale nechcel som, aby si zvykla na pohodlie pri mne.

Doteraz som si ju prezeral kvôli zraneniam.

Potom sa môj pohľad začal túlať po jej tele z iného dôvodu.

Sadol som si späť na posteľ a potiahol ju na kolená, aby už nezaťažila nohu. „Máš malé prsia,” vyslovil som pohŕdavo, ale len preto, aby som jej ublížil. V skutočnosti boli perfektné. „Ale budú stačiť.” Zdvihla bradu a tvárila sa, ako keby ju niekto viedol na popravu. Jej odovzdaný výraz ma prinútil usmiať sa.

Som chorý skurvený bastard, ale nebudem sa za to ospravedlňovať.

Poťažkal som jeden je prsník v dlani a potom druhý. Nereagovala. Pomaly sa stretli jej oči s mojimi v tvrdej výzve. Sklonil som sa a nechal som jazyk prechádzať po sladkej nežnej koži na jej bradavke. Napriek tomu, že jej oči neprezrádzali nič, rytmus jej dychu sa zmenil, stával sa ťažším a prehlboval sa. Moje oči sa zapichli to nej. Stlačil som jej bradavku pevne medzi pery a vsal ju. Dych sa jej úplne zastavil.

Pomaly som viedol ruku pomedzi jej stehná. Konce prstov som nechal kĺzať po mäkkej, zraniteľnej pokožke medzi stehnami. Nežnú špičku bradavky som neprestával sať medzi perami. Zuby som nechal mimo od tej citlivej pokožky. Chcel som, aby vedela, že môžem zahryznúť, keby som chcel. Mohol by som ju prinútiť kričať, keby som chcel.

Keď bude na to pravý čas.

Ale práve teraz nie je schopná kontrolovať svoje telo v odpovedi na vzrušenie. Ale aj keď bola zranená a hladná, jej telo sa naučilo, že môj dotyk je môže priniesť potešenie. Keď som jej lízal bradavky, dych sa jej zrýchlil ešte viac.

Uvoľnil som bradavku a nežne pobozkal pokožku v údolí medzi jej prsiami. Chcel som, aby videla, že môžem byť aj niekto iný, ako brutálny mučiteľ. Vmanipulovával som ju k poslušnosti efektívnejšie, ako keby som používal viac útočnej sily. Počúval som jej ťažký dych, dôkaz toho, že je vzrušená a pripravená a usmial som sa na ňu.

Pustil som jej prsia a vytiahol ruku spomedzi jej nôh.

„Ty si taký skurvený kokot,” vyprskla, ako ten pocit zahanbenia, ktorý pocítila.

Chystám sa vytrénovať toto dievčatko, ale skutočný tréning bude musieť počkať.

Keďže som sedel pevne na posteli, bola to jednoduchá vec, prehnúť si ju cez stehná. Pokúsila sa napriamiť, ale držal som ju dole pevne ľavou rukou a pravou som ju šľahol po zadku. Bola drobná a krehká v mojom zovretí, ale aj keď som jej chcel ublížiť, aj keď jej ublížim, som si vedomý mojej telesnej prevahy.

Nezlomím ju. Ešte nie.

Moja ruka ju opäť udrela po zadku tak tvrdo, že sa prehla, ale držal som ju na mieste a trestal ju s ďalšími údermi. Keď som používal svoju ruku, vedel som sa ovládať, vedel som akým spôsobom klásť dlaň, aby mala maximálny efekt. Potrebovala riadne kolo s mojim remeňom, alebo akýmkoľvek iným nátrojom, ktorý by bol schopný vytrénovať je, ale dostaneme sa ku tomu neskôr.

Jej skutočný tréning začne zajtra.

„A teraz,” povedal som, keď sa mi krútila na kolenách, „Budeš spolupracovať, alebo potrebujeme v tomto pokračovať?”

„Ježiši Kriste, pusti ma!” prskala.

„Odpovedz na otázku.”

„Fajn! Fajn, budem sa správať slušne.”

Uškrnul som sa sám pre seba.

Nikdy som nič nepovedal o slušnom správaní. Žiadal som ju o spoluprácu. Zdalo sa, že môj malý zajatec odpovedá správne po ponižujúcom treste.

Perfektné.

Prikývol som a postavil ju. Pozerala na mňa a trela si červený zadok a bože, bola to prvá rozkošná vec, ktorú som ju videl robiť. Chcelo sa mi pritiahnuť si ju do náručia a povedať jej, že je dobré dievčatko.

Kurva nie.

Nie je mojou subinkou. Je to môj prekliaty zajatec a naučí sa, kde je jej miesto. Akákoľvek moja slabosť by mohla spôsobiť, že nastavím krk pre to, aby som bol zabitý.

Nedovolím, aby sa to stalo.

„Očistím ťa a uložíme ťa do postele,” povedal som, ignorujúc svoju tvrdosť a vôňu jej vzrušeného ženstva v povetrí. „Sadni si.”

Ukázal som jej, kde si má sadnúť a bez toho, aby som jej pozrel do očí, zamkol som jej putá s rukami vpredu. Neodpovedala.

„Vylez do postele,” prikázal som. Bez slova poslúchla, ľahla si na kraj postele. „Budeš mať tie putá, pokým ich ja neodstránim,” povedal som. Vyzliekol som si všetko, okrem boxeriek. Šiel som do vedľajšej miestnosti, zamkol som a skontroloval okná. Nemal som ani šajnu, aké stvorenia žijú na tomto ostrove a či vôbec nejaké, ani či tu nie sú nejaké iné ľudské bytosti. A bol som si kurva istý, že ich nechcem stretnúť v polospánku.

Vypol som svetlá, ponoriac nás do tmy. Bolo tu teplo, bol som vyčerpaný. Hodil som sa do postele vedľa nej, natiahol sa za dekou, ktorá ležala na kraji postele zabalená v igelite. Otvoril som vrece, vybral deku a vystrel ju, predtým, než som ju prehodil cez nás. Odtiahla sa odo mňa, telo jej stuhlo, ale nestaral som sa. Prehodil som si ruku okolo nej a pritiahol som si ju späť, aby som ju nechal cítiť môjho tvrdého vtáka na jej zadku.

Nepovedala ani slovo, ale trvalo mi len minútu, aby som si uvedomil, že už zaspala.