IC - 3. kapitola

Překlad: Eowyn

Nadine

Sedela som na veľkom kameni na pláži s chrbtom otočeným k vraku celé minúty. Možno hodiny. Môj žalúdok sa krútil od hladu, hlava ma bolela od smädu a potreby jedla. Ale bolelo hýbať sa. Bola som stále obklopená ich telami, príliš slabá na to, aby som mohla niečo s tým urobiť. Pach smrti visel v ovzduší. Premýšľa som, či ich budem nasledovať.

Nemala som ani poňatia, kde som, ako by som sa mohla spojiť s niekým, kto by ma zachránil a hlavne, vedela som, že muž, ktorého zadok som nedávno zatkla, sa tu niekde skrýval. Muž, o ktorom som vedela, že je schopný brutality, devastujúcej vraždy a skazenosti, neopísateľného mučenia, ak by mu to práve vyhovovalo.

Nebolo tu žiadne bezpečné miesto.

Ale ako som sedela, niečo čo by malo napadnúť skôr, sa stávalo úplne jasným.

Veľký kameň, na ktorom som sedela sa stával menším každou minútou a zatiaľ čo som sa zaoberala vlastným utrpením a váhaním, prišiel príliv. Zmena na pláži bola dramatická. Vlny paniky sa prevalili cez moje vnútro a ja som sa rýchlo postavila na nohy nestarajúc sa, či ma niekto uvidí. Čo sa chystal urobiť? Zabije ma? V pozícii, v akej som sa nachádzala, by som to takmer uvítala.

Keď príliv stúpne ešte viac, budem doslova zaplavená, nebudem mať šancu dostať sa nikam, len do studenej, tmavej hlbiny. Musela som sa dostať späť na pobrežie. Mohla som plávať, ale moja noha bolela a nemala som ani poňatia, čo by mohlo číhať v hlbine.

Hlboký, povedomý smiech spôsobil, že mi vlasy vstali dupkom vzadu na krku. Bol za mnou. Och, bože. Stál za mnou. Otočila som sa a pozrela som sa ponad plece, aby som videla Adriana, prekvapujúco nezraneného, stojaceho pri stromoch. Ruky mal prekrížené cez nahú hruď, ale bolo už také šero, že som nemohla vidieť výraz jeho tváre.

„Celkom trápne uviaznuť tam,” povedal.

Kokot.

„Ty si prežil.”

„Očividne.”

Nechcela som hovoriť nič ďalšie. Nebola som si istá, čo mám povedať. Tohto muža som zajala, ublížila mu a dovolila som vlastnej nenávisti, aby ma ovládla a presakovala do každej interakcie, ktorú som s ním mala. A teraz sme boli sami, na opustenom ostrove, ako v nejakej chorej šou s bojom o prežitie.

Prikývol a pozrel sa dookola. „Plánuješ spať tam vonku?” Spýtal sa, výsmech znel v jeho hlase. Uvedomila som si, akú hlúposť som urobila, ale nebola som celkom jasnej mysli. Trauma ovládala môj mozog.

Jeho hlas preťal ťažký, vlhký vzduch ako bič. „Pýtal som sa niečo.”

Už neznel pobavene.

„Možno,” vypľula som. „Takže čo, prečo len jednoducho nezavrieš ústa.”

Potriasol hlavou. Slnko úplne zapadlo za horizont. „Ešte lepšie, prečo si ma vôbec všímaš?”

Otočil sa na odchod, ale ja som sa cítila ako dieťa, ktorého matka len blafovala, že ho nechá v nejakom hlúpom obchode, potom, čo neposlúchalo.

„Nie!” Zakričala som. „Prosím, nechoď preč!”

Pomaly sa otočil a pozeral na mňa. Bola som rada, že mu nemôžem v tme vidieť do očí. Jeho oči ma desili.

 „Ak ťa zachránim, zaplatíš za to,” povedal.

Studený strach mi zovrel hruď. „Zaplatiť za to?”

Tento muž je chorý. Otočila som sa.

Vypustil nízky, neveselý smiech. „Myslíš, že sa chystám zachrániť ženu, ktorá ma zajala? Ponížila ma? Udrela ma? Bez akéhokoľvek práva na to?“ Sklonil hlavu do strany a tón jeho hlasu stvrdol ako žula. „Nie som žiadny skurvený altruista.”

„Fajn, teda!” Odvrkla som. Voda stúpla už tak vysoko, že mi obmývala nohy a v hrudi sa mi hromadila panika.

Zaplatím. Urobím čokoľvek hneď, čo kurva bude chcieť.

Rýchlo prikývol a potom siahol pre niečo za sebou. Nedalo sa mi už nič vidieť v tme, ale začínala som strácať rozum od strachu z utopenia. Bolo to niečo.. žlté? Zaostrila som pohľad. Mal nejaký druh nafukovacej podložky. Musela to byť nejaká záchranná doska z nášho lietadla, ktorú sa mu podarilo zachrániť.

Čo ešte ďalšie mal?

A ako dopekla sa chystal ma prinútiť, aby som mu za to zaplatila? Potlačila som túto myšlienku do úzadia. Nepotrebujem sa na to ešte zameriavať.

Pozerala som, ako položil raft na vodu, vysunul plastové veslá a prichádzal smerom ku mne. Keď bol v mojom dosahu, zastavil a pozrel sa na mňa. „Nasadni.”

Triasla som sa, keď som sa pohla smerom k tenkej doske. Zaberal dve tretiny z jej plochy. Ak nasadnem, budem nalepená na jeho telo. Nebudem mať kam ísť.

Voda mi už siahala do polovice lýtok. Mrzla som.

„Dostaň sa na ten skurvený raft, alebo odídem.”

„A budeš mať ďalšiu krv na svojich rukách?” Odsekla som.

Zdvihol obočie. „Máš pravdu. Nenechám ťa tu. Ak nenasadneš, odtiahnem ťa za tvoje skurvené vlasy, a keď sa dostaneme na breh, vyšľahám ťa po zadku. Tvoja voľba.”

Skurvene by to urobil. Urobil by to.

„Tri sekundy,” povedal. „Jedna.”

Nedal mi žiadnu šancu. Ale nie som žiadny strachopud. Pôjdem s ním, ale nebude jediný, kto môže rozhodovať.

„Dva.” Som predsa dievča, ktoré skočilo z desiatich metrov, aby ho chytilo.

Zdvihol veslá. „Tri.”

Skočila som na tenký raft. Moje kolená ho udreli do chrbta. Ruky som mu ovinula okolo pása. Pulz mi hlasno udieral, dych sa mi zrýchlil a bol nepravidelný.

„Drž sa,” prikázal. Držala som sa. Nerozumela som jeho príkazu pokým nezačal odtláčať veslá tak tvrdo, že voda odstrekovala do široka. Keď sme boli asi meter a pol od brehu, zbadala som vlny vo vode za nami, ktoré sa mihali vo mesačnom svetle. Žraloky?

Predok raftu narazil do piesku. Odhodil veslá na breh. „Choď!”

Vyškrabala som sa z dosky, ignorujúci vyžarovanie bolesti v mojej nohe. Nasledoval ma a ťahal čln. Zrazu mi dopadol úder na chrbát a ďalšia vec, ktorú som si uvedomila, bolo že som sa natiahla dole tvárou do piesku. Skurvene ma zhodil.

Predtým, než som sa mohla zdvihnúť, zatlačil mi hlavu dole. Piesok mi drel ľavé líce. Jeho ruka mi držala hlavu na mieste, bezcitná dlaň mi ležala na tvári. Pokúsila som sa zakričať, ale ústa mi zaplnil piesok.

Jeho ústa sa priblížili k môjmu uchu. „Ako sa teraz cítiš? Spýtal sa. „Páči sa ti, že si teraz ty podo mnou? Začni si na to zvykať.”

Známy zvuk kovu o kov spôsobil, že som stuhla..

Doriti.

Zvrtol mi ruky za chrbát a spojil mi ich nad zadkom. Spolupracujúcemu väzňovi sa dovolí mať dlane spolu. Len nespolupracujúci sviniar je spútavaný takým spôsobom, že ho bolia plecia a krk. Putá zapadli na svoje miesto.

 „No moja, ako sa teraz úlohy vymenili,” vyslovil s neveselým smiechom. „Vstaň.”

Potiahol za putá a postavil ma na nohy. Piesok sa sypal po mojom tele. Zadusila som v sebe výkrik. Nedám mu ten pocit zadosťučinenia.

Prehltla som piesok, drviac zubami jeho zvyšky.

„Nemáš rada túto chuť, zlatíčko? Dám ti niečo lepšie na ochutnanie, aby si zaplatila.”

Obraz mŕtvej ženy sa mi opäť vynoril v mysli. Značky od povrazov. Modriny. Rany.

Znásilní ma. Zbičuje ma.

Želala som si, aby som bola mŕtva spolu s ostatnými.