IC - 2. kapitola

Překlad: Eowyn

Adrian

Sledoval som tú suku z miesta, kde som bol skrčený a ukrytý v tme pod stromami. Premiestnil som sa rýchlo, zatiaľ čo bola v bezvedomí ignorujúc bolesť, ktorá mi pulzovala v celom tele. S putami sa mi podarilo, ako keby zázrakom dostať na pobrežie. Prvou vecou, ktorú som urobil, bolo, že som našiel muža, ktorý sa volal Carlos. Vzal som mu kľúče, odomkol putá a dal som si ich do vrecka. Budem ich potrebovať neskôr.

Prešiel som pobrežie a pozrel som si zvyšných. Telo druhého pilota bolo na kusy. Náraz ho úplne roztrhal. Prvý pilot sa nikdy nedostal z lietadla. Ležal bez duše oproti oknu, keď voda naplnila malý kokpit. Aj tak bol zatopený až po svojej smrti.

Vtedy som zbadal ju. Jej telo bolo prehodené cez nepoškodené krídlo lietadla. Bola v bezvedomí. Krvácala, ale dýchala. Odtiahol som ju na pobrežie. To, že prežil ešte niekto iný, mi ešte bude užitočné, bezpochýb. Skutočnosť, že to bola žena, bude ešte výhodou. Je totálna suka, ale poznám spôsob, ako prinútiť ženu sa podriadiť. Potrestám ju za to, ako sa ku mne správala. Potom ju prinútim poslúchať ma.

Potom, čo som ju prezrel a presvedčil som sa, že dýcha a nemá žiadne život ohrozujúce zranenie, nechal som ju tam, kde mohla vidieť pozostatky svojho kamaráta, keď sa preberie.  Dobre. Možno ju to trochu vydesí. Zoberie jej to nejakú energiu na boj.

Avšak, dúfam, že nie priveľa. Mám rád dobrý boj.

Potom, čo bola na pobreží, šiel som pohľadať čokoľvek, čo by nám mohlo byť nápomocné, čokoľvek, čo sa dá zachrániť z vraku: malá nádoba na jedlo, lekárnička a voda vo fľašiach.

Bol to malý ostrov. Pamätal som si pobrežie, ktoré som videl z výšky z paluby lietadla. Tisíce malých, neobývaných ostrovov rozhádzaných po Pacifiku. Nebolo tu nič, čo by nám povedalo, kde sme teraz. Boli sme tu sami. Domnieval som sa, že by som mohol prejsť krížom cez celý ostrov za menej ako päť hodín. Kúsok od línie pobrežia ležala malá stavba, ktorá zaujala moju pozornosť. Očividne, tu bol kedysi niekto civilizovaný, ale zdalo sa, že už tu nežije. Malá šindľová budova s tabuľou,

VLASTNÍCTVO U. S. VEDECKÉHO VÝSKUMU 2010

BUDÚCI VÝSKUM OTVORENÝ

Zaujímavé.

Pokúsil som sa otvoriť dvere, ale boli zamknuté. Nahnevane som sa uchechtol. Čudné, zamykať dvere  v mieste, kde doslova nie je živej duše. No musel som vylomiť zámok, aby som sa mohol pozrieť dnu, či tam nie sú nejaké veci vhodné na spanie. Možno nejaké zásoby. Niečo, čo ma udrží mimo chladu.

Zamračil som sa pozerajúc sa späť na pobrežie. Niečo, čo by NÁS udržalo mimo chladu, musel som opraviť sám seba. Nebol tu nikto, kto by ju zachránil, ak ju budem potrebovať. Bude mi musieť dokázať, že je pre mňa užitočná, ale nie ak zomrie kvôli podchladeniu, alebo kvôli nejakému divokému zvieraťu. Domorodci možno? Ale môj šiesty zmysel mi hovoril, že sme tu sami.

Moja čeľusť stuhla pri spomienke, ako so mnou zaobchádzala. Ako keby som mal byť nejakým druhom monštra, ktoré by malo trpieť mučením a bolesťou. Potriasol som hlavou.

Všetci sme monštrá. Ani ten najposlednejší skurvysyn si nezaslúži, aby tak trpel ako ja.

Nemá ani poňatia, čo som videl. Nemá ani šajnu, čo som zažil. Čo som si vytrpel.

Ale pravdepodobne jej ukázali tie fotografie.

Potriasol som hlavou. Nebol čas na to, aby som v tomto zotrvával. Pozrel som sa na mizerný zámok na príbytku. Musel som nájsť niečo, čím to rozbijem a urobiť to skôr, ako bude úplná tma.

Musím nájsť tú suku predtým, než sa niekde ukryje a urobím niečo hlúpe a ublíži si. Predsa len toto nie je žiadna záchranná misia.

Toto je boj, v ktorom prežije len ten najschopnejší.