MHTE - 19. kapitola

Překlad: Eowyn

SERENA

 „Prečo práve toto mesto?” Pýtala som sa, zatiaľ čo som sa prechádzala malým pekným domom s latkovým plotom. Papiere k prenájmu ležali na kuchynskom pulte. Mac zaplatil nájom na rok dopredu.

„Mac chcel skončiť s prácou tajného. Bol priradený tu k miestnemu oddeleniu.”

Cítila som ako narastala moja radosť. Už žiadne nebezpečenstvo a práca so zbraňou.

Tom mi podával hrubú obálku s hotovosťou. Mac zrušil zmrazenie môjho účtu, kde som mala peknú sumičku. Teraz sa budem musieť naučiť žiť s toľkým rozpočtom. Peniaze boli konečne moje. Nikdy predtým som o nich nepremýšľala, pokým bol môj otec nažive.

Dom nebol zariadený, okrem chladničky. Takže som začala s tým najdôležitejším. Posteľ, kuchynský stôl a gauč, dostatočne veľký na to, aby sa tam mohol pohodlne vyspať Tom. Trval na tom, že by bolo zbytočné vyhadzovať peniaze za ďalší matrac do druhej izby, keďže zostane len pár dní.

O dva týždne neskôr som si nebola istá, či bol Tom dostatočne predvídavý. Šiel do mesta na kávu a vrátil sa s kopou novín. Položil ich predo mňa na stôl.

„Ten tvrdohlavý bastard to dokázal,” povedal.

Žaloba bola podaná. Otcov partner bol jeden z obvinených, finančný kontrolór spoločnosti bol ďalší, ale tou skutočne najväčšou rybou boli dvaja kongresmani. Jeden z nich mal na krku viaceré obvinenia a jedným z nich bola vražda môjho otca. Môj bývalý nebol medzi obvinenými.

Tom dostal správu, že sa môže pohnúť ďalej.

Šla som autom do obchodu, aby som kúpila nejaké čistiace prostriedky a vysávač. Napriek tomu, že dom bol uprataný a čistý, chcela som to urobiť sama. Kúpila som kvety, jedlo a nejaké pivo pre Maca.

Čo je dôležitejšie, kúpila som si novú maskaru a modrý lak na nechty a to naj sexi prádielko, ktoré sa mi podarilo nájsť v tomto meste. Urobila som menšiu dieru v mojom takzvanom rozpočte.

Tom zdvihol obočie, keď ma uvidel zúrivo pobehovať po dome pred jeho príchodom.

„Mal by určite doraziť dnes večer, že? Mal by už byť v lietadle.”

Tom pokrčil plecami. Dalo by sa povedať, že som bol príliš optimistický.

V každom prípade som nechcela premárniť šancu. Pripravila som večeru a vyparádila som sa pre istotu. Keď sa ukázalo, že je to asi zbytočné, zapálili sme si sviečku pri večeri len my dvaja, ja a Tom.

„Možno ešte stále podáva hlásenie alebo niečo také,” povedal Tom. „A len tak mimochodom, vyzeráš krásne.”

„Ďakujem,” povedala som. „Bolo by pekné, pre tento krát, keby mohol Mac dostať o tomto pár detailov.”

Tom prikývol. „Skúšal som volať na číslo, ktoré používal. Bolo odpojené.”

„Och,” povedala som prekvapene. Bolo to jediné číslo, ktoré som ja na neho mala.

„Pravdepodobne logické. Vybavilo sa mi, že to tak býva, keď operácia ako táto, skončí.” Odpil si piva.

Prikývla som a usmiala som sa. Ale chápadlá zlej predtuchy sa ovíjali okolo mojej mysle.

„Zajtra sa ma zbavíš,” povedal.

„Tak skoro?”

„Ver mi, Mac by neocenil, keby som sa motal okolo teba.”

Ďalšie ráno si dal Tom silnú kávu a zabalil si svoj batoh. Kľúče od Macovho auta nechal na kuchynskom pulte. „Na letisko si zavolám Uber,” predtým než som sa ho mohla spýtať. „Máš moje číslo. Neváhaj ho použiť.” Bolo to jeho spôsob ako povedať zbohom?

Silno som ho objala.

Keď dorazili krabice, v ktorých bolo Macove oblečenie, vydýchla som si úľavou. Všetko som vybalila a uložila mu do jeho šatníka pokúšajúc sa to zorganizovať takým úhľadným spôsobom, ako sa mi len dalo. Zavesila som jeho obleky, košele na vešiaky. Nazrela som do drevenej krabice, predtým než som ju vyložila hore do police. Jeho identifikačné známky, hodinky a manžetové gombíky, všetko bolo v nej.

Ďalší deň prišli krabice so všetkými vecami, ktoré som mala vo svojom apartmáne. Dokončil to Mac?

Pozerala som na stoh krabíc a uvedomila som si, že je čas ukončiť určité veci. Zavolala som na dve čísla. Na jedno, aby som zistila, či treba zrušiť prenájom môjho apartmánu, a druhý, aby som požiadala Joy, aby mi poslala na podpis papiere o prevode vlastníctva obchodíku na ňu.

Mac sa vracal domov; všetko toto bolo správne v tomto mojom malom svete.

Každý deň počas celého týždňa som zdobila dom kvetmi, skúšala som nové účesy a menila som lak na nechtoch. Na konci týždňa bol môj optimizmus vyčerpaný.

Vzdávam sa príliš rýchlo, povedala som si. Ale proste som vedela, že sa pohol ďalej a nevracal sa ku mne.

Žil v tom istom meste? Premýšľala som o tom, že zájdem na miestne FBI oddelenie a konfrontujem ho. Ale nemyslela som si, že jačanie na agenta FBI v úrade by bol rozumný nápad. Okrem toho, nemôžem niekoho nútiť, aby ma miloval. Vlastne, mohla by som skúsiť magické sviečky a kliatby. Ale potrebovala som, aby ma chcel bez akéhokoľvek použitia mágie.

Premýšľala som, či dúfa, že vyprázdnim dom. Jeho chyba, ak by to tak bolo. Bol čas, aby som začala premýšľať o dieťatku, nie o jeho otcovi. Na rok zaistená strecha nad hlavou by mi mohla dať šancu na zváženie. mojich možností. Mala som zopár tisíc v hotovosti a o dosť viac na účte, ale musela som myslieť na budúcnosť. Prvú vec, ktorú som urobila bolo, že som vytiahla tehotenský test z kabelky.

To že som uvidela dve čiarky na teste, ma pohnalo do akcie. Zavolala som doktorovi a vybavila som si schôdzku. Rozhodla som sa ísť do mesta autom a pozrieť sa, či tam nie sú nejaké cedule, že hľadajú niekoho na výpomoc. Vzala som kľúče z kuchynského pultu. Určite by si mohol prísť raz pre svoje auto. Žiadny muž sa len tak nevzdá svojho auta. Silno som stlačila kľúče, až sa mi zaryli do dlane, dúfajúc, že by mi táto bolesť mohla zastaviť slzy. Nefungovalo to. Hodila som ich späť na dosku pultu.

Od zajtra, uistila som samú seba, budem už silnejšia. Dnes bolo ešte príliš skoro. Schúlila som sa oblečená do postele. Zajtra príde nový týždeň a potom ďalší týždeň po ňom. Cítila som sa presne na tom istom mieste, ako keď zomrel môj otec. Nemohla som sa prestať vnútri triasť od toho hlbokého smútku.

V tom do mňa udrela realita. Prišla mi správa s pripomienkou o termíne u doktora. Moje váľanie sa v sebaľútosti muselo prestať.

Obliekla som sa konzervatívne, do košele na gombíky a sukne po kolená a vybrala som sa von. Nevidela som žiadne cedule s nápisom, že niekoho hľadajú na prácu. Zopár manažérov ma nechalo vyplniť formuláre so žiadosťou o zamestnanie kvôli budúcim možnostiam. Míňala som obchod s knihami, ktorý bol na konci mojej ulice. Špecializoval sa na spirituálne a filozofické knihy a mali veľa toho istého tovaru, ako bol v mojom obchode. Majiteľka, žena v strednom veku s nakrátko ostrihaným vlasmi a veľa ozdobami, mi povedala, že nenajíma nikoho.

„Hľadám prácu len na čiastočný úväzok, približne na šesť mesiacov.” Nevedela som, prečo, ale napadlo ma, že by to mohlo byť výhodou.

Pozrela sa na mňa zmätene a opäť povedala, že nie.

Keď som odchádzala, zastavila som sa pri pulte, kde boli vystavené zrkadlá s rúčkou. „Viem o jednom obchode, ktorý predáva takého v lepšej kvalite a za výhodnejšie ceny. Tieto nie sú poriadne zlepené. Mala som niekoľko nahnevaných zákazníkov, ktorí sa vrátili s rozbitými.“

Vyhrabala som z tašky jednu moju starú vizitku a vrátila som sa ku nej. Napísala jej názov firmy na druhú stranu vizitky, predtým než som jej ju podala. „Ak by si zmenila názor. Je tam číslo na môj mobil.”

Pravdepodobne si myslela, že som bláznivá, keď som šla do zadnej časti obchodu pre čiernu a bielu sviečku. Priniesla som si ich na pult spolu so špulkou čiernej stuhy.

„Potrebovala by som z nej asi meter,” povedala som podávajúc jej navinutú stuhu. „A magický nôž.” Ukázala som smerom na malé zakrivené nožíky, ktoré boli vystavené v zamknutej skrinke.

„Pokúšaš sa zabudnúť na svojho ex?”

„Správne.” Povedala som.

Majiteľke obchodu trvalo pár dní, pokým mi zavolala, ale nakoniec som toto miesto dostala.

Môj život sa odohrával v rutine a bol predvídateľný tak ako sa najviac dalo. Pokúšala som sa byť stále zamestnaná niečím, aby som do postele ľahla dostatočne unavená namiesto toho, aby som premýšľala nad Macom celé hodiny. Všetky veci, ktoré som vtedy v obchodíku kúpila, zostali nedotknuté v papierovej taške. Nemohla som sa prinútiť ku tomu, aby som vyslovila kliatbu.

Vymaľovala som a pripravila som detskú izbu. Vedela som, že by som nemala. Vedela som, že by tento dom mohol byť domovom pre moje dieťa len na pár mesiacov. Keď skončí prenájom, budeme  odkázaní sami na seba. Ale potrebovala som sa zaoberať niečím. Trocha som si predstavovala ako by sa Mac tváril, keby videl visieť medvedíkov zavesených nad postieľkou, alebo náklady na vymaľovanie.

Šlo mi to dobre s tou nezávislosťou.. a potom mi praskla voda. Nevolala som nikomu z mojich priateľov. Zavolala som Tomovi.

Priletel hneď prvým letom, ktorý stihol.

Prišiel s kvetmi pre mňa a plyšovým medveďom pre dieťatko. Bol to solídny dôkaz o jeho upokojujúcej prítomnosti.

„Prial by som si, aby si mi bola zavolala skôr,” povedal a sklonil sa dole, aby ma pobozkal na líce.

„Darilo sa mi dobre, neboj sa. Vlastne dobre, pokým neprišiel pôrod. Trochu som spanikárila.”

Pozeral sa na bábätko, ktoré spalo vedľa mňa v postieľke.

Hneď po jeho narodení ma napadlo meno Weston. Malý sa prisal na prsník okamžite. To mi dalo pocit dôvery, že by som mohla zvládnuť celú túto záležitosť materstva.

„Nemôžem tomu uveriť, že sa Mac nikdy neukázal,” povedal Tom a zlostne krčil čelo. „Bol z teba celý mimo.”

Nervózne som preglgla a žmolila som deku. „Bol je aktuálne slovo.”

Tom sa stále mračil, jeho pohľad preskakoval tam a späť medzi mnou a bábätkom.

Nechcela som, aby si myslel o mne niečo zlé, ale nemohla som ho predsa nechať myslieť si niečo zlé o Macovi. „Oklamala som ho, keď som mu povedala, že nie som tehotná.”

„Mal by vedieť o svojom synovi.”

„Mal by,” súhlasila som. Keď som mala svojho syna prvýkrát v náručí, uvedomila som si, že by nebolo správne, držať ho od Maca.

„Niekam zavolám. Uvidím, čo sa dá zistiť.”

„Ak prídeš na to ako ho kontaktovať, prosím, nechaj ma, aby som bola prvá, ktorá by mu to mohla povedať,” povedala som.

Prikývol.

„Nanešťastie, môžem zostať len jeden týždeň. Začal som nový džob.”

„Týždeň by bol super,” povedala som.