MHTE - 11. kapitola

Překlad: Eowyn

SERENA

Moje dni mi často pripadali ako nereálne. Aby som sa nezbláznila, pokúšala som sa zatriediť svoje emócie. Cítila som sa rozzúrene kvôli môjmu otcovi a tiež tu boli city, ktoré som cítila k mužovi, ktorý otca obvinil. Neskôr boli moje city voči Macovi uprednostnené. Napríklad dnes večer som mala v pláne uvariť večeru a naservírovať mu ju na stôl, keď príde domov z práce. Nápad to bol zvláštny a nekonečne absurdný, zvážiac našu situáciu, ale aj tak som to chcela urobiť.

„Idem dnes večer variť,” povedala som Tomovi. Bol jediný, kto zabezpečoval zásobovanie do domu. Tom bol mužom stručným vo svojom prejave. Musela som vedieť čítať reč jeho tela, aj keď bol zdržanlivý. Kútiky jeho úst sa zdvihli v jemnom úsmeve, keď som mu dala zoznam ingrediencií pre lasagne. Určite si myslel, že to bolo skvelé, že som robila niečo domácke alebo bol potešený, že som chcela urobiť pre zmenu pre Maca niečo pekné. Jedna vec bola istá, bol voči nemu veľmi lojálny.

Keď prišiel z potravín, postavil tašku na kuchynský pult a opäť mi dal jeden so svojich miernych úsmevov.

Počas varenia sa moja pozornosť vracala ku tarotovým kartám, ktoré som si vykladala predtým na kuchynskom ostrovčeku. Karty mi hovorili, že som bola oklamaná.

Pamätala som, kedy posadnutosť mojej mamy kartami prepukla. Začala byť úzkostlivá kvôli neskorým príchodom môjho otca z práce, pretože videla v kartách a bola o tom presvedčená, že ju podvádza. Konfrontovala ho a on to rezolútne poprel. Ale nemohla sa zbaviť presvedčenia, že klamal. Bola do neho tak bláznivo zamilovaná, že strácala zdravý rozum. Raz v noci môj otec vybuchol a chcel spáliť jej karty. Keď začala moja matka nariekať, plakal a naliehal na ňu, aby navštívila doktora. Napokon šla. Brala asi týždeň tabletky, ktoré jej predpísal a potom ich vysypala do odpadu a spláchla.

Obávam sa, že toto už bolo ako podľa nejakého podobného vzoru. Už to bolo tretíkrát, čo som prečítala v kartách to isté. Videlo sa mi, že nie som až tak dobrá v usporiadávaní svojich emócií tak, ako som si myslela predtým.

Mac ma príliš rozptyľoval. A vždy sa mu podarilo odraziť moje otázky. Potom čo som dala lasagne do rúry, sadla som si ku stolu a preradila karty. Opäť som mala tú istú kartu. To som nemohla ignorovať.

Tom sa stále díval na obrazovku televízoru v obývačke, keď som prechádzala okolo. Zdalo sa, že je schopný nájsť v ktorúkoľvek hodinu nejaký šport, ktorý by mohol pozerať.

„Idem si podriemať,” povedala som.

Prikývol a pozornosť vrátil ku televízoru.

Dvere na spálni som zatvorila a ponáhľala som sa do šatníka na Macovej strane. Otvorila som šuplík. Kde moje šuplíky na spodne prádlo vyzerali ako jeden veľký neporiadok plný krajky a hodvábu, Macov bol plný usporiadaných boxeriek a tuho precízne zrolovaných ponožiek. Bolo jasné, že pod nimi nebude nič ukryté.

Presunula som sa ku druhej zásuvke. Nič viac, len usporiadané oblečenie. Bojovala som s túžbou vytiahnuť jedno jeho tričko a vyskúšať, či by bolo z neho cítiť jeho vôňu. Ale vedela som, že by sa mi ho nikdy nepodarilo poskladať rovnako ako to mal on.

Dvere na šatníku vydali trocha škrípavý zvuk, keď som ich otvárala. Striaslo ma pri pomyslení, že Tom príde sem a nájde ma snoriť. Potom, čo prešlo niekoľko sekúnd a nikto neprišiel a neklopal, po špičkách som prešla ku dverám a zamkla ich. Bolo to stále obidvoje, na jednej strane som bola strážená, ale na druhej strane sledovaná. Proste nedôvera na obidvoch stranách.

Skontrolovala som vrecká na všetkých jeho oblekoch, potom som sa presunula k jeho koženým bundám. Nič. Zvažovala som, či som si karty nevykladala s určito predpojatosťou. To by som potom musela hľadať nejaké ospravedlnenie pre to, že tu snorím. Ale tieto myšlienky ma nezastavili. Natiahla som sa hore a skontrolovala priestor pomedzi jeho obuv. Každú topánku som prevrátila, aby som mohla vidieť, či z nej niečo nevypadne. Opäť nič.

Bol tu ešte jeden malý stolík z toho istého dreva ako šatníková skriňa. V ňom bol jeden šuplík. Ale ani kúsok papiera, ani pero, nič. Bol mužom, ktorý nezanechával žiadnu osobnú stopu. Jeho pracovňa bola plná zložiek, ale môj prieskum nenašiel žiadny osobný dokument. Začala som pochybovať, či tu naozaj reálne žil?

Otvorila som vrchnák na odpadkovom koši pod stolom. Vytiahla som ho. Zaváhala som len na moment. Musela som sa zamerať na to, aby som našla nejakú nápovedu, nejakú stopu, ktorá by mi napovedala, aký bol vlastne môj manžel. Bolo tam vrecko na bežný odpad. Cítila som sa veľmi lacno, keď som kontrolovala špinavú potvrdenku z drogérie. Kondómy boli kupované po našej svadbe.

Ale pod vreckom som napokon našla nejaké kúsky papiera. Povyťahovala som ich všetky a začala som ich ukladať. Kúsky boli tak malé, že bolo takmer nemožné usporiadať ich tak, aby sa dalo čokoľvek prečítať. Mac si zjavne dal načas, aby ich ručne takmer rozdrvil. Prečo? Potom som sa mi podarilo zopár útržkov poskladať tak, aby ku sebe pasovali. Moje pľúca sa zovreli. Pozerala som sa na vyhodené kúsky nášho sobášneho listu. Tak toto bolo to, čo si myslel o našej svadbe?

Preskúmala som útržky ešte starostlivejšie. Text bol rozmazaný, ako keby bol vytlačený na nejakej lacnej počítačovej tlačiarni. Bol to len amatérsky pokus o úradný dokument.

Snažila som sa spomenúť si na obrad. Ako ten úradník čítal počas ceremónie text, ktorý znel ako keby mu bol neznámy. Akým provokačným spôsobom vyslovil „pobozkajte nevestu”, čo sa zdalo, že to Maca nahnevalo. Zrejme jeho priateľ. Mac sa snažil odstrániť dôkazy tejto frašky.

Pozhŕňala som ústrižky späť do koša a vrecko som opäť vrátila na jeho vrch.

Moje srdce rýchlo bilo, keď som sa posunula ku nočnému stolíku. Prvý šuplík neobsahoval nič, len nabíjačku na jeho mobil a príslušenstvo pre nás sexuálny život. Aj keď som bola sama, červenala som sa. Bola tam malá prázdna krabička, ktorú roztrhal počas našej prvej noci, keď sme sa spolu vyspali. Potom väčšia krabička, v ktorej zostávalo len zopár kondómov a tuba s lubrikantom.

Druhá zásuvka sa trocha pridrhla, keď som ju vyťahovala. Spomenula som si na detektívne filmy, v ktorých dôležité dokumenty boli prilepené zo spodku na zásuvkách. Zasunula som ruku pod prvý, ale nenašla som nič. Druhý som musela vytiahnuť úplne. Prezerala som na jeho bok a jeho koľajky. Našla som páčku a zatlačila som na ňu. Šuplík sa hladko vysunul. Ani zboku, ani zospodu nebolo nič.

Špekulovala som aj s najspodnejším šaflíkom, ale stretla som sa s odporom. Bola som si istá, že to znamenalo, že tam niečo zavadzia. Mala som chuť potiahnuť ho celou silou, ale toto by som neutajila, keby som niečo zlomila.

Vytiahla som zásuvku toľko, koľko sa dalo a ruku som vsunula zospodu… nič. Potrebovala som sa pozrieť na spodnú stranu. Netrpezlivo som potiahla a padla som na zadok, keď šuplík povolil. Niekoľko sekúnd som sedela potichu so šuplíkom v lone a očakávala som, že budem počuť Tomove kroky. Ale v hale zostávalo ticho; počula som len tichý zvuk televízora, ktorý prichádzal z izby. Vydýchla som si, keď som otáčala šuplík na spodnú stranu. Nič. Snažila som sa vsunúť ho späť a dať na poriadok koľajničky. Pokým sa mi to podarilo, bola som už spotená.

Chystala som sa skontrolovať všetko a ukončiť tento prieskum.

Obleky, kravaty, košele, všetko úhľadne viselo. Premohla ma vina, keď som prechádzala cez jeho vrecká. Ako to bolo možné, že tento človek nemal nijaké osobné predmety? Zahľadela som sa na policu hore nad vešiakmi, ale nevidela som nič. Ustúpila som a postavila som sa na špičky, aby som mala lepší výhľad. V polici nebolo nič, len dáždnik. Odsunula som ho nabok. A objavila som drevenú krabicu.

Radšej som stoličku niesla, akoby som robila hluk tým, že by som ju ťahala cez izbu. Vyštverala som sa na ňu, pridŕžala som sa steny, aby som nespadla. S druhou rukou som posunula krabicu do svojho dosahu a zliezla zo stoličky.

V krabici určite niečo bolo. Uvoľnila som spony na vrchnáku, otvorila a pozerala. Hodinky, ktoré vyzerali draho. Drahé a ťažké. Vytiahla som ich z krabice a hľadala gravírovanie. Opäť nič. Vložila som ich späť a spodok krabice sa trocha zatriasol, ako keby úplne presne nesedel. Nechtom som sa pokúšala otvoriť to. Šlo to celkom ľahko. Vo falošnom dne boli kovové identifikačné pliešky na retiazke. Možno nejakého vojaka, ktorý padol v boji.

Ale prečo by ich bolo treba takto ukrývať? McAllister. Iste Mac bola skratka tohto mena.

Použila som mobilný telefón a vygooglovala som si to meno. Našla som ho ľahko. James Weston McAllister. V malom meste v Texase, z ktorého pochádzal, sa stal hrdinom. V miestnych novinách bolo o ňom písané ako o „Macovi“ McAllisterovi, o víťazstve jeho futbalového týmu na škole dvakrát po sebe a článok o tom, že dostal medailu za statočnosť. Pri článku sa nachádzala aj fotka. Bol na nej príkladný vojak, súdiac podľa jeho hrude pokrytej medailami. Moje prsty sa stiahli okolo identifikačných známok. Nemohla som nájsť pre toto vysvetlenie.

Nikto by si nedal takú námahu skryť svoju identitu, ak neurobil nič zlé. Bola som naklonená predpokladu, že mohol pracovať pre nejaké nezákonné armádne združenie. Možno niekoho podplatil, aby dostal prácu vo firme môjho otca. Možno vedel o sprenevere, možno z nej aj profitoval a potom mohol hroziť vyzradením, ak by mu môj otec nedal kľúče od spoločnosti.

Rúra zacinkala a vytrhla ma z mojich úvah. Mohla som zostať a konfrontovať ho, alebo sa dostať z toho pekla od neho.

Náhle som vymyslela plán. Mala by som vytiahnuť lasagne, otvoriť fľašu červeného vína ako dobrá ženuška, aby Tom nemohol nič vytušiť. Spomenula som si na to, čo sa dialo, keď do domu vnikol votrelec. Mac by pravdepodobne mohol dostať hlásenie, že auto zmizlo, takže som musela konať rýchlo.

Rozhodla som sa, že bude najlepšie, keď mu dám vedieť, že som odkryla jeho klamstvo, hodila som identifikačnú retiazku do šuplíka vedľa jeho nabíjačky na telefón a potom som pocítila bodnutie viny. Môj otec tiež kedysi býval správnym hrdinom. Opäť som chytila retiazku a starostlivo, takmer s úctou, som ju upravila.

Necítila som tie isté výčitky svedomia v súvislosti s falošnou sobášnou listinou. Pohrabala som sa v koši a vytiahla som plnú ruku útržkov a rozhádzala som ich ako konfety po šuplíku. Keď ma jeho muži prídu hľadať, jednoducho zavolám políciu. Nemôže sa pred nimi tváriť len ako rozrušený manžel, ktorý hľadá svoju manželku, keďže som bola len podvodom, ktorý bol ľahko dokázateľný.

Musela som sa posnažiť, aby si Tom nevšimol moju úzkosť. Zamierila som do kuchyne, vypla som rúru a vytiahla ťažký pekáč plný lasagne. Vybrala som z tašky fľašu vína a našla som vývrtku.

Tom sa ukázal v kuchyni, potom čo som odstránila korok. „Vonia to dobre,” povedal.

„Naložím ti kúsok.”

Odmietol moju ponuku mávnutím ruky.

Ignorovala som to a odrezala som mu aj tak veľký kus.

Vzal si to s ostýchavým úsmevom a sadol si ku kuchynskému ostrovčeku. Naliala som mu pohár vína. Teraz, keď bol zamestnaný jedením, zdal sa byť perfektný čas na to, aby som sa vytratila.

„Budem hneď späť,” povedala som neprirodzeným tónom, ale zdalo sa, že Tom si nič nevšimol a na lyžicu si nabral ďalšie riadne sústo lasagní.

Zatvorila som dvere na spálni a opäť zamkla a začala som si brať to najdôležitejšie.

Počula som ako sa predné dvere otvárali a môj pulz uháňal raketovým tempom. Bol doma a ja som stratila príležitosť.

Mala by som to všetko nechať tak a počkať, pokým nezmizne vo svojej pracovni tak na hodinu. Niečo, čo robieval každý večer, predtým než šiel do postele. Možno si s niekým vymenil čerstvé informácie z celého dňa. Čokoľvek, čo tam robil, snažil sa prekryť hlasnou metalovou hudbou. Mohla by som prisahať, že reproduktory boli hneď za dverami pre prípad, že by som sa motala poza ne.

„Bejby, som doma,” zvolal.

Napriek mojim plánom na útek, moja zvyčajná reakcia, ako Pavlovov reflex, sa predrala z hĺbky; moje nohavičky vlhli.

Ako by som mohla vysvetliť zamknuté dvere? Vyzliekla som si nohavičky a podprsenku a obliekla som si šaty. Boli tenké a priliehavé. Bolo očividné, že som pod nimi nahá. Možno by len mohol myslieť, že mám v obľube ho zvádzať.

Stlačil kľučku.

Vytiahla som si štipec z vlasov, potriasla nimi a potom otvorila dvere.

„Čo tu robíš?” Buď bol tento muž do prírody podozrievavý, alebo som mala len svoj obvyklý pocit úzkosti.

„Len si obliekam šaty.”

Jeho oči padli na moje prsia. Vždy ho upútali, ale obočie mu podskočilo, keď si uvedomil, že nemám podprsenku. Dotkol sa ich, keď som prechádzala okolo neho.

„Večera je hotová,” povedala som a vykrútila som sa z jeho rúk.

Tom odišiel domov. Prázdny tanier a vidličku nechal v umývadle. Našla som krabičku zápaliek v príborníku a zamierila som do jedálne. Ruka sa mi triasla tak veľmi, že som sa musela sústrediť na to, aby som trafila svoj cieľ a zapálila sviečku. Ako sa len dostanem z tejto situácie? Spravila som niekoľko meditačných nádychov predtým, než som sa vrátila do kuchyne. Chytila som pekáč do rukavíc a priniesla som ho na stôl. Možno by som mohla mať na rukách tieto rukavice celý večer, aby skryli moje trasúce sa ruky.

Mac sa objavil v jedálni. Kravatu už mal preč a rukávy na košeli si vyroloval hore. Pritiahol si ma ku svojmu tvrdému telu, keď som prechádzala okolo neho. Mala som rukavice ešte ma rukách, keď sa ku mne sklonil a začal ma bozkávať. Uvedomila som si, že mohol cítiť, ako rýchlo mi bije srdce v hrudi. Ale vlastne moje srdce vždy rýchlo bilo, keď ma bozkával.

„Hej, ty malá čarodejka, najskôr ma pomiluj, než ma nakŕmiš.”

Ak by som stratila kontrolu v tejto situácii, nájdem samú seba pod ním v posteli, zatiaľ čo on bude prehľadávať šuplík v nočnom stolíku kvôli kondómu. Prepadala ma panika kvôli útržkom a retiazke. Začala som si uvedomovať, akú hlúpe bolo toto gesto.

Vyslobodila som sa z jeho náručia znova. Ruky sa mi triasli, keď som si uvoľňovala pásik, ktorý držal zatvorené zavinovacie šaty, ktoré som mala na sebe. Zdvihol ma na stôl. Jeho sivé oči stmavli, keď pozeral na moje bradavky a holú mušličku.

Prechádzala som mu prstami po jeho nohavici. „Viem, že je to smiešne, keďže sa sotva poznáme, ale cítim sa, ako keby som bola do teba zamilovaná, pán Sutton,“ vyslovila som chrapľavo.

Trocha zaklonil hlavu a venoval mi jeden z tých svojich podozrievavých pohľadov. Bola by som schopná sa hneď vyzradiť a povedať mu pravdu. Naťahovať ho s týmto jeho menom bolo veľkou chybou. A to ostatné, čo som povedala.. bola som na ceste do pekla kvôli mužovi, ktorému som ani trochu neverila.

„Čo sa deje, pán Sutton?”

„Prestaň s touto kravinou a nehovor mi tým menom.”

„Myslela som si, že by sa ti to mohlo páčiť, odkedy chceš mať zo mňa poslušnú ženu.”

„Bejby, to nie je poslušnosť, to je vzdorovitosť, čistá a jasná,” zavrčal.

Ovinula som mu ruky okolo krku a odtiahla som sa tak, že sa mi prsia vystrčili oproti nemu.

„Potrebujem si dať kondóm.”

Prsia sa mi dvíhali a klesali spolu s mojimi rýchlymi nádychmi. „Len pre tento krát,” povedala som a roztiahla nohy. Jeho pohľad zintenzívnel na mojej mušličke. Očividne som nebola dosť vystavená. Použil prsty na to, aby mi roztiahol záhyby. Vrazil mi prsty druhej ruky do horúceho pohlavia a masíroval ma nimi vnútri. Ďalší zásun sprevádzala masáž jeho palcom.

„Mac,” stonala som zabudnúc na ten úskok s pánom Suttonom.

Rozopol si zips na nohaviciach, vyslobodil svojho obrovského vtáka, chytil ma za boky a napichol ma jedným tvrdým výpadom. „Poznáš ma, bejby.” Ďalší výpad. Oči sa mi vyvrátili. „Tam hlboko dole vieš, kto presne som.”

„Priznaj to,” požadoval. Vrazil do mňa penis až po koreň. Jeho stehná narazili do stola, ktorý sa triasol.

Cítila som napätie v jeho tele, pokým čakal na moju odpoveď.

 Moje mlčanie nebral dobre. Prsty mi vsunul do vlasov a pritiahol si moju tvár ku svojej. Bola som nútená pozerať mu do očí, keď do mňa vrážal.

Pohol sa smerom von a ja som uzamkla nohy okolo jeho bokov, aby som ho pridržala hlboko vo vnútri. Pridržala som sa jeho veľkých pliec, keď svoje semeno vystrelil do mňa.

Zhlboka sa nadýchol a ustúpil odo mňa. To, že našiel uvoľnenie, mu nepomohlo, aby mi prepáčil moju vzdorovitosť. Vytiahol si hore zips a zapol opasok, zatiaľ čo sa pozeral na mňa, ako som zliezala zo stola a zapínala si šaty.

„Myslím, že bude lepšie, keď dám lasagne na chvíľu do rúry, aby sa zohriali.” Bola som opäť šikovnou šťastnou domácou paňou. Niesla som lasagne z jedálne, keď som pocítila lepkavé Macovo teplo medzi mojimi stehnami.

Počula som buchnúť dvere na jeho pracovni. Bolo by počuť naštartovanie auta z tej strany domu?  Radšej byť počuť, ako byť príliš pomalá. Spomenula som si, aký bol šikovný vtedy s votrelcom, čo sa dostal do domu, napriek tomu množstvu alkoholu, ktorý vtedy vypil. Mohla som si len predstaviť aký hrozivo rýchly by mohol byť v triezvom stave.

Strčila som lasagne do rúry, ale nestarala som sa o to, aby som ju zapla. Nemohla som ich skontrolovať a nechcela som byť zodpovedná za to, že zapálim tento dom.

Počula som hlasnú metalovú hudbu ako sa zapla. Ak tú hudbu používal naozaj na to, aby som nemohla nič počuť, bolo to dostatočné na to, aby to mohlo zamaskovať môj útek.

Všimla som si jeho sako prevesené cez operadlo stoličky a zastala som. Rýchlo som mu siahla do vrecka, aby som vytiahla jeho peňaženku. Moje ruky sa šialene triasli, keď som ju otvárala. Vodičák, kreditky, všade bolo jeho falošné meno Sutton. Vrátila som mu ju späť.

Nebol čas na premýšľanie o čomkoľvek inom. Šla som do spálne. Rýchlo som napchala do tašky oblečenie zo skrine a spomenula som na to, aká som bola bláznivá, keď som si myslela, že by mohlo toto mohlo vydržať.

Moje inštinkty na prežitie ma nakopli. Dostala som nápad, že by som mohla niečo predať. Zmietla som rukou svoje náramky a náušnice zo stolíka do tašky.

Vyzula som si topánky na opätku, do rúk som chytila tenisky a kráčala nečujne smerom ku skleneným dverám v posilňovni. Potom som sa hnala po drevenej podlahe smerom ku zadným dverám. Betónový chodník bol chladný pod mojimi nohami. Mesiac jasne svietil.

Moje srdce bilo ako šialené, keď som zahla za roh domu. Vtedajší útek, keď sa do domu dostal votrelec, bol suchým nácvikom. Auto som otvorila staromódnym spôsobom tak, že som kľúč strčila do zámku. Bála som sa, že diaľkové by zapípalo príliš hlasno. 

Trasenie rúk už nebolo nič proti tomu, ako sa triaslo celé moje telo. Ruku som mala takú nestálu, že som poškrabala lak na aute, pokým som trafila kľúčovú dierku.

Nemala som čas dať si bezpečnostný pás, len som naštartovala a rozbehla auto po ceste. Trhla som sa, keď sa spopod kolies ozvalo škrípanie kameňov. V panike som stupila na plynový pedál. Auto sa pohlo príliš rýchlo a štrk z cesty odskočil až do múru domu. Rýchlo som sa otočila, aby som zišla zo štrkovej cesty na asfalt a zadné kolesá sa opäť prešmykli. Volant som držala rukami tak kŕčovito, až mi zbeleli, keď som schádzala z kopca. Ešte raz som sa obzrela smerom na slabo osvetlenú aleju a uvedomila som si, že pravdepodobne už nikdy nebudem vidieť ten istý výhľad.

Cesta bola len slabo osvetlená. Ruky sa mi potili, keď som sa snažila vidieť von.

Prestaň šoférovať, ako keby si mala deväťdesiat. Mac sa už určite v tomto momente dostal do svojho auta. Zapla som svetlá a nohu som položila na plynový pedál.

Náhle som si spomenula na GPS, o ktorom mi povedal Tom, že je v aute. Zastavila som na kraji cesty a vystúpila som z auta. Mobil som použila, aby som si posvietila na spodok predného nárazníka.. nič.  Zadný nárazník.. nič. Skrčila som sa najviac ako sa mi dalo.. nič. Rukou som prechádzala po vnútornej strane kolies. Tretie bolo správne. Bola tam malá krabička veľkosti kľúčika. Mala na boku magnet. Dala som ju dole nechtami, a len jedno chrupnutie a bola na dve časti.

GPS sledovacie zariadenie tam nebolo preto, aby vystopovalo môjho potenciálneho únoscu, pretože každý rozumný únosca by odišiel len svojim autom. Bolo to tam len na to, aby to našlo mňa, keby som ušla. Bola som prekvapená? Neveril mi hneď od začiatku. Zahodila som to čo najďalej ako sa dalo.

Zákruty som brala pekne nebezpečne rýchlosťou až pokým som sa nedostala na koniec kopca. Namiesto čakania, aby prešlo nákladné auto, som sa prudko zvrtla doprava.

Uháňala som po ceste. Pri prvom bankomate som sa zastavila a vybrala som maximum. Hotovosť som si strčila do peňaženky. Potrebovala by som oveľa viac peňazí na to, aby som prežila. Budem musieť zastaviť na pobočke mojej banky a vybrať veľkú časť úspor.

Adrenalín mi prúdil v žilách, keď som sa dostala na hlavnú cestu. Stlačila som elektrické otváranie okna, aby sa mi dostalo čerstvého vzduchu.

Zamierila som na parkovisko. Bolo tmavé a opustené. Premkla ma hrôza. Mac toto všetko nerobil z nejakých nezištných dôvodov. Bol nejakým spôsobom zapojený do smrti môjho otca a držal ma pod zámkom kvôli vlastnej ochrane, nie mojej. Adrenalín zo mňa vyprchával. Cítila som sa emocionálne a fyzicky vyšťavená. Poskladala som si svoje sako a použila ho ako vankúš.