HP - 2. kapitola

Překlad: Aurora

ROMAN

„Si si tým istý?“

Vzhliadnem nad otázkou, ktorú položí môj vrchný veliteľa kráľovskej stráže a najlepší kamarát, Vlad, keď podíde ku mne.

„Máš lepší návrh?“ Odvetím zo zovretými zubami. Prešli sme si týmto už tisíckrát a nemôžem sa rozhodnúť lepšie.

„Nie. Ale poznám ťa lepšie než ktokoľvek iný. A viem, že si znepokojený.“

„Uvidíme keď si ty raz vyberieš nevestu.“ Hľadím naňho a prejdem ku stolu. Vezmem pár manžetových gombíkov.

„Ale, no tak, Roman, oba vieme, že sa to nikdy nestane.“ Príde k jednej z pohoviek v mojej kancelárii a sadne si. „Nikdy ma neprepustíš z mojej kráľovskej povinnosti.“

Pretočím očami a ukážem prostredník. „Si prepustený. Vypadni.“

„Obaja vieme, že to nechceš,“ zasmeje sa, ale potom sa nakloní a zmení sa na vážneho. „Si môj brat. Možno nie pokrvný. Ale vyrastali sme spolu odkedy sme boli deti. Ak sa ožením, bude to preto, lebo my to nariadiš. Moja oddanosť patrí kráľovi.“

„A ako kráľ ti hovorím, buď užitočný,“ prehlásim a podržím pred ním manžetové gombíky, aby mi s nimi pomohol.

„Nemáš na to sluhov?“ Zažartuje i keď vie ako neznášam kráľovských zamestnancov.

Keď som bol mladší, nikdy mi nevadili. Vždy boli ľudia naokolo aby mi pomohli. Ale čím som starší, tým som si uvedomujem, že práca mojej rodiny je postarať sa o nich tak ako sa oni starali o nás. V deň, keď môj otec zomrel a kráľovstvo spočinulo na mojich pleciach, obrátilo sa to na povinnosť. Teraz uprednostňujem súkromie, hoci za každým rohom niekto číha.

„Proste to urob a zavri zobák.“

„Áno, veličenstvo,“ zasmeje sa a napraví manžetové gombíky. „Je veľmi pekná.“

„Dávaj si pozor na ústa,“ zavrčím, keď zapne druhú manžetu a ustúpi.

„Len sa snažím vylepšiť náladu.“

„Kedy bola moja nálada lepšia?“ Opýtal som sa, kým som si navliekol sako a prešiel k zrkadlu.

„Pravda.“

Na moment si dovolím pomyslieť na svoju manželku – na pramene jej blond vlasov, jej plné ružové pery. Krémovo delikátnu pokožku so štipkou červenej farby, keď sa červená. Jemné modré oči farby prikrývky nášho syna.

„Premýšľaš nad mojimi vnúčatami?“ ozve sa jemný hlas za mnou, otočím sa a vidím matku.

To, ako mi dokáže čítať myšlienky je desivé a zároveň úžasné.

„A kedy tak nepremýšľam?“ dobiedzam si ju. Podídem ku nej, pobozkám ju na líce a počkám, kým pozdraví Vlada. „Ste pripravení na večeru?“

Teraz, keď som kráľom, moja matka žije mimo pláca, čiže sa môžem oženiť. Navštevuje ma, ale väčšinu času je zaneprázdnená záhradou a psami. Keď môj otec pred pár rokmi zomrel, povedala, že si konečne dovolí užívať si pokojného života pred sociálnymi povinnosťami a dobre to využije.

V momente, kedy som jej oznámil, že som pripravený oženiť sa, dala mi znalecký úsmev. Nemôžem si pomôcť ale myslím, že ona a Vlad spolu hovoria viac než chcú aby som vedel. Zorganizovala všetky postupy pri žiadaní o ruku vhodnej nevesty a dohliadala na dohody. Vedel som, čo som chcel a bál som sa, že ak by som bol v miestnosti a niekto by mi povedal nie, výsledok by nebol taký, aký by každý dúfal.

Časť plánu bola stretnutie s mojou budúcou nevestou. Svadba je naplánovaná o týždeň ale toto bude prvý krát kedy sa stretneme. Všetky plány si vzali na starosti zamestnanci a cudzí ľudia. I tak ma nezaujímajú. Môj konečný výsledok je dostať Alenu.

To je jediné na čom záleží.

Dnes večer až do svadby, to bude prvý a posledný krát, kedy ju uvidím, potom až keď bude kráčať dole uličkou ku mne. Bude to stačiť. Musí.

Večera bude malá – len najbližšia rodina v súkromí nevestinho domu. Je to tradícia, ktorú som chcel zrušiť snáď stokrát. Odkedy sa atrament dotkol papiera, chcel som ísť za Alenou. Ale tradícia – a smiešna dávka sebaovládania – ma udržala v úzadí.

Nedokážem si pomôcť ale malá časť mňa je zvedavá, či je s dohodou spokojná. Budem sa jej páčiť, keď ma uvidí? Naučí sa ma milovať?

„Som pripravená, keď budete vy dvaja,“ ozve sa matka, skĺzne dlaňou do ohybu mojej ruky a spolu vyjdeme z mojej pracovne.

Tesne za nami nás Vlad nasleduje, kým všetci nastúpime do limuzíny a potichu ideme k Aleninmu domu. Po celú cestu cítim ako mi v hrudníku bije srdce a pokúšam sa upokojiť. Dokážem to. Môžem byť v rovnakej miestnosti ako ona a všetko bude fajn. Pripomínam si, aby som bol milý a zdvorilý. Ukážem jej, že ja som správna voľba, hoci ju neučinila. Že ja budem jej kráľ, jej manžel, a otec našich detí.

Keď som podpísal zmluvu stačil mi jeden pohľad na jej fotku. Jeden obrázok a môj život bol obrátený hore nohami. Byť vedľa nej určite nebude tak ťažké.

Vzhliadnem ku Vladovi, keď limuzína zastaví Uškrnie sa a potriasie hlavou.

Dokážem ho oklamať. Alebo seba.