Oblivion3 - 13. kapitola 1/2

Překlad: Noemi

Na celej planéte, ale ani v celom Vesmíre nebolo dosť slaniny, aby mi pomohla pri stretnutí s Blakom.

Dee ho pozdravila ľavým hákom, ktorý mal zlomiť Blakeovu sánku, čo som spolu s Andrewom považoval za náramne zábavné.

No dobre, všetci prítomní, okrem Blakea to považovali za zábavné.

Išli sme rovno k veci, lebo  posedávať a debatovať s týmto kreténom  nemal nikto z nás chuť. Priniesol mapu Mount Weather: červená trasa, ktorú budeme v nedeľu sledovať bola cesta prístupná pre hasičov a viedla k zadnej bráne zariadenia. Podľa Blakea sa celkom hore nedostaneme autom, čo by malo pomerne vážne následky. Musíme zaparkovať o celé kilometre nižšie a ďalej využiť spoľahlivú rýchlosť Luxenov.

Vzhliadol som od mapy rozprestretej na stolíku na Katinu tvár. Zatiaľ som ju videl tak zrýchliť len raz.

„Dokážeš to urobiť?“

„Áno“ – povedala po krátkom zaváhaní.

Dee potriasla hlavou a postavila sa.

„Ako rýchlo dokážu vlastne utekať?“

„Ak je to potrebné, pekelne rýchlo.“ – odsekol Blake. „Len na mňa zaútoč ešte raz a ukážem ti ako.“

„Stavím sa, že by som ťa chytila.“ – zasmiala sa Dee zlomyseľne.

„Je to možné“ – zamrmlal Blake a otočil sa ku Kat, „Zajtra musíš trénovať.“ – pokračoval. „Možno by si mala už aj dnes. Nikto nás nesmie spomaliť.“

„Nikoho nespomalím“

„Hovorím to len pre každý prípad.“ – Blake pozrel na Kat s planúcimi očami.

„Nemusíš mať o ňu obavy“  - vyskočil som nahnevane.

Mathew sa do toho zamiešal skôr, než by sme sa úplne odklonili od danej témy.

Na začiatku cesty stála stará farma, kde sme mohli vynikajúco ukryť naše opustené autá. Ash, Dee a Mathew tam zostanú pre prípad, žeby sa veci zvrtli zlým smerom. Tak môžeme Kat, Andrew a ja pomôcť Blakeovi a Dawsonovi vyslobodiť Chrisa a Beth.

„Ani nebude potrebné využiť pätnásť minút“ -  posadil som sa ku Kat a hodil som zmysluplným pohľadom po Blakeovi. „A potom vezmeš Chrisa a zmizneš odtiaľ. Nebudeš mať žiaden dôvod na to, aby si sa sem vrátil.“

„A čo ak to predsa urobí?“ – bola zvedavá Dee. „Čo ak si nájde nový dôvod na vydieranie a znovu ťa donúti, aby si mu pomáhal?“

„Neurobím.“ – povedal Blake a znovu sa pozrel na Kate. „Nemám dôvod vrátiť sa.“

Nebesá, nakoniec mu vážne ublížim.

„Ak predsa, dosiahneš, že urobím niečo, čo aj sám oľutujem...aj keď si to medzitým budem užívať.“

„Rozumiem ti.“ – prikývol Blake.

„Takže.... v poriadku.“ – vzal si Mathew znovu slovo. „Zajtra o pol siedmej sa stretneme zase tu. Katy, je to tak v poriadku?“

„Áno.“ – prikývla. „Mama si myslí, že budem spať u Lesy. A aj tak bude v práci.“

„Vždy je v práci.“ – poznamenala Ash prezerajúc si  svoje nechty. „Cíti sa vôbec doma dobre?“

Kat stuhla.

„Sama spláca hypotéku, platí účty, nákupy a stará sa o mňa. Musí veľa pracovať.“

„Možno by si mohla zarábať aj ty“ – pozrela na ňu Ash. „Mohla by si si nájsť nejakú prácu po škole, na takých dvadsať hodín.“

Kat si prekrížila ruky na prsiach a ohrnula pery.

„Povedz, čo to vlastne naznačuješ?“

Na Ashinej tvári sa objavil veľmi známy úsmev.

„Len ma napadlo, že keby ti robilo starosti, že tvoja matka to ťažko zvláda, vypomohla by si jej.“

Položil som ruku na Katin chrbát a už som skoro upozornil Ash, aby sklapla, ale Kat sa ubránila.

„No jasné, že si si to myslela.“

„Obávať sa musíme len kvôli jednej veci.“  Zmenil tému Blake. „Ak sa spustí alarm, po niekoľkých krokoch sa zatvoria bezpečnostné dvere a aj tie už budú fungovať ako obranná línia. Nechoďte do blízkosti modrých svetiel! To sú lasery. Rozrežú každého na drobné kúsky.“

Blake sa usmieval.

„Ale ani nemôžu byť problémom, veď len vnikneme dnu a potom von a nikto si nás ani nevšimne.“

„No dobre.“ – povedal Andrew pomaly.  „Je ešte niečo, o čom by sme mali vedieť? Povedzme ónixová sieť v murive na stenách?“

Blake sa zasmial. „Nie, žiadne prekvapenie.“

„Tak je načase, aby si vypadol.“ – oznámila mu Dee a dívala sa naňho tak, akoby mu rada ešte jednu strelila a ja by som jej v tom celkom určite nebol zabránil. Blake sa radšej rýchlo vzdialil. Porada sa rozpustila, zostali len Dee, Dawson a Kat.

Kat si zovrela ruky v lone.

„Chcela by som trénovať šprint. Viem, že som schopná tak rýchlo bežať ako vy, ale predsa by som to chcela skúšať.“

Dee neodpovedala. Ozval sa Dawson.

„Môže byť. Aj mne sa zíde menší tréning.“

Objal som Kat okolo pása.

„Teraz je na to trochu tma. Akurát by si si vykrútila krk. Radšej zajtra.“

„Tak díky za dôveru.“ – odsekla Kat.

„Vďačne.“ Dal som jej pusu na tvár, ale ona ma odsotila lakťom a otočila sa na Dee. Cítil som, že sa zhlboka nadýchla.

„Môžno...možno by si mi mohla pomôcť?“

Bez slov som sugeroval sestre, aby jej odpovedala a súhlasila, lebo aj tým by sa aspoň trochu stiahla tá obrovská priepasť medzi nimi, ona ale bez slova rýchlo vyšla z izby a vybehla na poschodie.

Do riti!

„Ona sa zrovná.“ Jemne som stisol Katin driek. „Celkom určite.“

Dawson sa posadil s nechápavým výrazom na tvári.

„Vôbec nechápem, čo sa s ňou stalo, kým som tu nebol. Nerozumiem jej.“

„Všetci sme sa zmenili, braček. Ale veci...veci sa onedlho vrátia do správnych koľají.“

V Dawsonových očiach sa objavil smútok a veľmi som už túžil po tom, aby konečne prišiel ten deň, keď ho prestanú trápiť hrozné spomienky z dní strávených v Daedaluse. Mrkol a slabo sa usmial.

„Dáme si maratón  Lovcov duchov?“

„To sa nemusíš ani pýtať.“ Dvihol som ruku a ovládač mi vletel do dlane. „Nahral som aspoň 6 hodín seriálu. Máme pukance? Bez toho by to nešlo.“

„A potrebujeme aj zmrzlinu“ – postavil sa Dawson. „Prinesiem jedlo.“

Kat sa uložila pri mne s jemným úsmevom a ja som znovu prložil pery k jej tvári.

„Má sa čoraz lepšie, však?“

„Veru.“

Naše pohľady sa uzamkli.

„Tak to urobme tak, aby zajtrajšok nebol márny.“

                                                    ***

V nedeľu doobeda a aj veľkú časť poobede sme strávili trénovaním. Sneh sa roztopil a zem bola mokrá, takže Kat bola celá od blata.

Stalo sa z nej úplne ufúľané mačiatko.

Načiahol som sa za ňou, keď prechádzala okolo mňa. Pozrela na mňa s nevôľou. Usmial som sa.

„Máš špinavú tvár, zlatíčko.“

Zlostne na mňa zazrela a vedel som, prečo. Ja som nemal na sebe ani kúsok blata. Celé hodiny sme pobehovali hore dole a ešte som sa dokonca ani nespotil. Kat sa obrátila na Dawsona.

„Je vždy taký rozčuľujúco dobrý?“

Dawson prikývol a opakom ruky si utrel čelo.

„Áno, v tomto je on najlepší. V boji, v behaní a fyzických záležitostiach.“

Kat si skopávala blato z topánok.

„Smola“ Zasmial som sa.

Kat na mňa vyplazila jazyk a postavila sa späť k nám. Stáli sme na kraji lesa pri našom dvore.

„Pripraviť sa, pozor...“ – zvolal som zakriviac prsty – „Štart!“

Kat sa nakopla a videl som, že tentoraz si viac všíma povrch trasy bez toho, že by spomaľovala. Stromy sa okolo rozmazali ako som letel dopredu, užíval som si ako sa mi energia Zdroja vlní na pokožke.

Obzerajúc sa som sa bavil, lebo Kat práve predbiehala Dawsona. Celé telo sa jej trochu lesklo a jej úsmev bol dychvyrážajúci.

Predbehol som ich sotva o desať sekúnd a zvrtol som sa, aby som mohol sledovať ich príchod. Obidvaja sa veľmi zlepšili odvtedy ako sme začali s tréningom a už boli skoro takí rýchli ako ja, čo znamená veľa, aj keď Kat ešte nerozvinula úplne svoju schopnosť spomaliť. O čom svedčila hlavne vrstva blata, ktorou bola obalená. Zaprel som sa nohami a pripravil sa, že ju zachytím, ak by spomalila tak, ako keby kĺzavo pristála v baseballovom zápase.

Presne tak to urobila.

Vykopla zem aj kamene do výšky a škýkala sa kým nohami zastala, ale telo sa jej ešte hýbalo dopredu. Strhol som ju k sebe, aby nepadla do jazera. Zvrtla sa, zasmiala  a ponaťahovala sa. Sivé oči jej žiarili, keď ma pobozkala na tvár.

„Svietia ti oči” – usmial som sa na ňu.

„Skutočne? Ako tvoje? Diamantovým leskom?”

Aj Dawson sa zastavil vedľa nás, odhrnul si spotené vlasy z tváre.

„Nie, len žiaria vo farbe. Je to pôvabné.”

„Krásne.” – opravil som ho. „Ale daj si pozor a ľuďom to neukazuj.”

Kat prikývla. Podišiel som k Dawsonovi a potľapkal ho po pleci.

„Čo vy na to, keby sme to ukončili? Obaja ste zabehli výborné časy a ja umieram od hladu.”

Kat si pošúchala ruky.

„Len choďte dopredu. Ja ešte trochu pobežím.”

„Naozaj?”

„Hej. Chcela by som ťa po každej stránke prekonať.”

„To sa nestane, kote“. Vrátil som sa k nej a hľadal som jedno čistejšie miesto, kde ju môžem pobozkať. Nenašiel som, ale predsa som ju pobozkal. „Môžeš to pokojne vzdať.“

Hravo ma odtlačila.

„Raz sa s tým aj tak budeš musieť zmieriť.“

„To sa načakáš“ – zasmial sa Dawson.

Stislo mi srdce vidiac Dawsonov úsmev – ako sa usmieval na moju priateľku – a radosť, ktorú vyjadroval.  Bol to skutočný Dawson. Prezradil ho pokojný, ľahký úsmev.

Nevšimol si ako naňho zíram, akoby mu narástlo tretie oko.  Odhrnul si vlasy a pustil sa do behu.

„Kto bude prvý?“ – zakričal.

Pozrel som na Kat. „Choď!“ – naznačovala ústami. Vrátil som jej úsmev a utekal som za Dawsonom.

„Však ti je jasné, že prehráš?“

„Pravdepodobne áno, ale tvojmu egu to urobí dobre, nie?“ – odpovedal mi.

Odfrkol som. Už som počul Katin hlas v mojej hlave, že to netreba zväčšovať!

Zo začiatku sme bežali normálnou rýchlosťou, potom sa Dawsonovi zunovalo hrať sa a využijúc silu Zdroja skoro letel po nerovnom zablatenom povrchu. Kým sme nedošli domov, celý čas som sa držal pri ňom. Spomalil presne vtedy ako ja a štrk na príjazdovej ceste sa rozprchol do všetkých strán. Obrátil sa ku mne a oči mu žiarili leskom, keď sa uškrnul.

„Ty dokážeš pekelne rýchlo bežať.“

„Možno“ - drgol som ho plecom a prešiel som okolo neho – „ale ego mi už netreba zväčšovať.

„Akože ozaj?“

Prekvapene som sa zasmial a vyšiel som po schodoch na verandu. Jedna moja časť by sa chcela vrátiť, aby moja vyobjímať Dawsona, ale vedel som, že je rozumnejšie ak to nechám tak. Len som sa potichu tešil, že sa pomaly ale isto vracia k svojmu starému ja.

V kuchyni som otvoril chladničku.

„Na čo by si mal chuť?“

Dawson skopol zablatené tenisky a dopadol na stoličku.

„Hocičo bude dobré, ak to urobíš ty.“

Odfrkol som a vybral maslo a plátky syra.

„Tak budú grilované syrové sendviče.“

Dawsom mlčal, kým som potieral maslom chlieb. Také množstvo, aby stačilo aj pre Kat, až sa k nám pridá.

„Nie si nervózny kvôli dnešnému večeru?“ – opýtal sa nakoniec.

Čo som na to mal odpovedať? Vložil som sendviče do horúcej panvice s maslom a uvažoval som, čo mám povedať.

„Verím tomu, že sa nám to podarí.“ – povedal som nakoniec.

„Aj ja“ Pozrel som naňho. Dawson si rukou hrabol do vlasov a pozeral sa na podlahu keď som sa obzrel cez plece a čelo mal pokryté hlbokými vráskami. „Ale ja...budeš mi musieť potom pomôcť.“

Otočil som sa k nemu s lopatkou v ruke.

„To je samozrejmé, Dawson.“

„Nie, nemyslel som na to. Myslel som...“ – prečistil si hrdlo a pozrel sa na mňa. Konečne sa mu trochu zaokrúhlila tvár, ale lícne kosti mal ešte stále tvrdo vyrysované. „Myslím to tak, že budem potrebovať tvoju pomoc s Beth. Neverím, že bude v dobrom stave, chápeš,“

Spomenul som si ako opísala Kat Bethino správanie. Prikývol som.

„A neviem ani to, či...či ma vôbec spozná.“

Zovrel som prstami lopatku.

„Určite, Dawson.“

„Neviem“ – zopakoval a znovu sa díval do podlahy. „Už sa stalo, že ma nespoznala. Stalo sa aj, že ja som nespoznal ju.“

Zabudol som sa aj nadýchnúť.

„Len by som ju odtiaľ chcel dostať von bez toho, aby sa jej...alebo hocikomu niečo stalo.“  Dawson sa mi pomaly pozrel do očí. „A neviem ako...proste ak ma uvidí a nespozná ma, neviem nakoľko bude osožné, že tam budem.“

„Rozumiem.“ Rozrušene som sa vrátil k panvici, aby som obrátil sendviče.

„Budem tam, Dawson.“

Pauza.

„Ďakujem!“ povedal nakoniec.

So stiahnutým hrdlom som prikývol, ale dúfal som, že nebude potrebovať moju pomoc.  Chcel som, aby sa Dawson a Bethany znovu šťastne našli, ale mal som viac rozumu, než aby som slepo veril, že sa tak stane. Bolo by to, ako keby som naplul dohora, postavil sa pod to a potom sa čudoval, že prší. (toto bolo také puberťácké J -pozn. prekl.)

Sendviče boli hotové, vyložil som ich na taniere. Práve som jeden podával Dawsonovi, keď mi poskočilo srdce a začalo hrozne klepať. Zastihlo ma to nečakane.

Kat.

Bolo to iné, ako keď trénovala. Hodil som lopatku do drezu a za okamih som sa ocitol pri vchodových dverách. Keď som vyšiel, hneď som zbadal čierny Expedition a Laneho, ale Kat som nevidel nikde.

V ďalšom okamihu som preletel z našej verandy na Katinu, čím som prekvapil Laneho.

„Môžem ti nejako pomôcť, Lane?“

Cúvol o krok a položil si ruku na srdce.

„Preboha, Daemon! Neznášam ak toto robíš.“ Keď som neodpovedal, potriasol hlavou.

„Vyšetrujem.“

„V poriadku.“

Ztuhol som, keď vytiahol z vrchného vrecka obleku malý zápisník a otvoril ho.

„Brian Vaughn o sebe nedal vedieť od Nového roka. Kontrolujem všetky možné stopy.“

Aké otrasne zlé načasovanie, že sa ukázal práve dnes a snoril po Vaughnovi. S bezvýraznou tvárou som prekrížil ruky na hrudi a pokojným hlasom som povedal: „Prečo by som ja mal o ňom čokoľvek vedieť, alebo prečo by ma mal vôbec zaujímať?“

„Kedy si ho videl naposledy?“

„Odvtedy nie, čo ste tu boli na pravidelej kontrole a chceli ste obedovať v tej odpornej čínskej reštaurácii“ – odsekol som. „Ešte som sa z toho úplne nestačil spamätať.“

Lane sa neochotne zasmial.

„Áno, skutočne tam bolo príšerné jedlo.“ Niečo si poznamenal a odložil zápisník. „Podľa toho si vôbec nevidel Vaughna?“

„Tak je.“ Nad jeho plecom som postrehol nejaký pohyb.

Lane prikývol.

„Viem, že vy dvaja ste sa nemali veľmi v láske. Ani som nemyslel, žeby sem prišiel sám od seba, ale podľa toho ako sa veci majú musíme prešetriť všetky možnosti.“

„Rozumiem.“ Znovu som sa pozrel medzi stromy, kde akoby sa niečo objavilo, ale nebol som si istý.  „Prečo potrebujete vyšetrovať aj susedný dom?“

„Všade sa pozriem.“ – odpovedal Lane.  „Ešte stále si zadobre s dievčaťom, s ktorým sme ťa videli?“

Zúžil som oči. Lane prešiel so smiechom okolo mňa a plesol ma po pleci.

„Daemon,  nikdy sa nenaučíš, uvoľniť? Mňa nezaujíma s kým...tráviš čas. Len robím svoju prácu.“

Akoby som mu skutočne veril. Lane nebol taký sviniar ako Vaughn, ale to nič neznamenalo.

„Takže keby som sa rozhodol, že budem randiť len s ľuďmi a nakoniec by som to s jednou myslel aj vážne, nenahlásil by si to?“

„Kým o tom nenájdem nevyvrátiteľný dôkaz, nezaujíma ma to. Je to len zamestnanie, s výhliadkou na dobrý dôchodok a dúfam, že sa ho aj dožijem.“

Vybral sa k autu, ale zastavil a otočil sa. 

„Medzi podozrením a dôkazom je rozdiel. Napríklad som mal také tušenie, že tvoj brat mal vážny vzťah s tým dievčaťom, s ktorým spolu zmizli, ale dôkaz som o tom nemal.“

Oprel som sa o auto. Toto  už bolo viac nebezpečné. Lane bude alebo klamať a tváriť sa akoby to nevedel, že Dawson sedí doma a práve je syrový sendvič alebo povie pravdu.

„Videl si mŕtvé telo môjho brata keď ho našli?“

Nasledovalo napäté ticho a potom Lane sklonil hlavu dole.

„Ja som tam nebol, keď ho vraj našli aj s dievčaťom, len pozdejšie som o tom počul. Ja som len úradník.“ Vzhliadol. „A odvtedy mi nepovedali nič iné. Som len drobná skrutka v mechanizme, ale nie som slepý.“

„Na čo narážaš?“ opýtal som sa.

Lane sa mierne usmial.

„Viem, koho máš v dome, Daemon. Viem, že mi klamali.  Mnohým nám klamali a mnohí ani nevedia, čo je pravda. Robíme si svoju prácu a snažíme sa nevzbudiť pozornosť.“

Prikývol som.  Stále viac som si Lane ctil.

„Ani ty?“

„Mne povedali, aby som skontroloval tie miesta, kde sa mohol objaviť Vaughn. To je všetko.“ Kývol smerom k dverám auta. „Mám toľko rozumu, aby som sa nestaral o nič, čo sa ma netýka. Chcem sa dočkať toho dôchodku.“ Nastúpil a zatvoril dvere. „Buď opatrný.“

„Dovi, Lane!“ kývol som a cúvol dozadu. Expedition so škrípaním kolies  odhazujúc štrk vyrazil a nechal za sebou len smrad z výfukov.

To...bol zaujímavý rozhovor.  Rád by som uveril, čo povedal Lane ale mal som viac rozumu než aby som ho viac nepovažoval za hrozbu.

Vzdychol som a otočil som sa, aby som skontroloval les.  Zbadal som modrý záblesk mikiny, ktorú mala na sebe Kat a už som sa aj pohol tým smerom, keď sa objavila.

„Je všetko v poriadku?“ opýtala sa.

Prikývol som.

„Počula si z toho niečo?“

„Áno.Už som sa vracala, keď som ho zbadala.“ Stíchla a zaškerila sa. „Veríš mu?“

„Nie som schopný sa rozhodnúť.“ Položil som jej ruku na plece a viedol ju do domu. „Lane bol vždy slušný chlap, ale mne sa to aj tak nepáči.“

Objala ma v páse a oprela sa o mňa.

„Ktorá časť?“

„Celá táto situácia.“ Posadil som sa na schody, stiahol som si ju do lona a objal ju. „Je faktom, že vešetci z MO, aj Lane, sú presne oboznámení s tým, že  Dawson sa vrátil a pravdepodobne aj s tým, že vieme o ich klamstvách. A predsa neurobili nič.“  Kat si priložila tvár k mojej a ja som privrel oči. „Aj dnešný večer sa môže vydariť, ale je to v každom prípade šialenstvo. Aj to ma napadlo, či už nevedia, že prídeme.“

Palcom ma pohladila po sánke a pobozkala ma na tvár.

„Myslíš, že padneme do pasce?“

„Podľa mňa sme celý čas v pasci, a čakáme na to, kedy zaklapne.“ Chytil som jej zablatené ruky a Kat sa striasla.

„Ale aj tak to urobíme?“

Držal som jej pohľad.

„Ty nemusíš.“

„Ani ty“ – povedala potichu. „predsa to urobíme.“

„Presne!“

Dlhú chvíľu sa ani jeden z nás neozval, nakoniec ma Kat pobozkala.

„Myslím, že pôjdem, aby som bola trochu s matkou skôr, ako tam pôjdeme. Onedlho sa zobudí.“

Opätoval som jej bozk, vložil som doňho všetko, čo som cítil, túžbu, bárs by sme mali viac času, zúfalstvo, že nám dochádza a všetok cit, ktorý voči nej prechovávam. Keď som sa ozval, počul som ako zachrípnuto môj hlas znel.

„To je dobrý nápad, kote.“