TBG - 48. kapitola

Překlad: Eowyn
Kor.: Irenka

CAMILLE

 „Ďakujem, že si prijala moje pozvanie.“ Pán Lindstrom sedel po mojej pravici v rohu modernej francúzskej reštaurácie, u Freniera.

„Je vždy ťažké pre učiteľa odmietnuť jedlo zadarmo, pán Lindstrom.“ Usmiala som sa na neho a vystrela som si obrúsok cez moju bielu sukňu. „Špeciálne niekam, kde je to takého úžasné ako tu.“

„Som rád, a volaj ma Bill, prosím.“

Čašník nám nalial víno a predložil menu. „Obávam sa, že nie som dobrá s mojou francúzštinou.“

„Ani ja nie som.“ Bill vrátil menu čašníkovi. „Dám si steak, stredne prepečený so zelenou fazuľkou a smaženými zemiakmi.“

Čašník sa zamračil, ale prikývol. „A pre vás?“

„Dám si to, čo si dal on.“ Odložila som menu a sadla som si späť do kresla, keď sláčikové kvarteto začalo hrať niekde v zaľudnenej časti reštaurácie.

Keď čašník zmizol, Bill sa natiahol dopredu. „Som si istý, že vieš, prečo som ťa sem dnes v noci pozval.“

„Aby sme si pohovorili o tvojom synovi?“

„Áno.“ Spojil svoje ruky položené na stole. „Ako už vieš, nesúhlasil som s jeho metódami.“

„Ale neurobil si nič, všakže.“

Zamračil sa. „Nie, neurobil.“

„Prečo nie?“

„Dúfal som, že napraví dôsledky svojich činov sám.“ Jeho oči sa rozjasnili. „A on to urobil.“

 „Neoceňujem, že som bola výučbovým pokusom v živote tvojho syna.“ Ten tón, ktorý som použila sa mi páčil, avšak prekvapil ma, možno viac ako Billa.

„To nie je práve to, čím si bola.“ Potriasol hlavou. „Vôbec nie. Bola si viac, ako ja som kedy vedel byť. Ten deň, keď sme spolu hovorili v knižnici a povedal som ti o tom, aké bolo ťažké vychovávať ho, o jeho nedostatkoch a schopnosti cítiť. Prijala si všetky tieto informácie a vyriešila hádanku – puzzle Sebastiana. Veci, ktoré som ho učil celý život robiť. Ty si to urobila ako- “ Spojil svoje prsty. „Áno, ty si sa o ňom veľa dozvedela, keď si prišla, hlavne po našom rozhovore, ale nakoniec, ty si bola jediná, ktorá ho naučila. Jeho čelo sa zbrázdilo. „Nevidíš? Naučila si ho milovať. Začal s posadnutosťou – v momente, keďže videl, tento vypínač sa prehodil. Dopekla, je stále prehodený.“ Pokrčil ramenami. „Ty si pre neho to pravé. Ale napokon, po tom všetkom, našla si v ňom také jeho časti, ktoré som ja predtým nikdy nevidel. Časti, ktoré som si myslel, že zostanú zablokované navždy. Otvorila si najdôležitejšie dvere vo všetkom, ale špeciálne v ňom. Lásku.“

 „A teraz mi to hovoríš preto, aby som sa vrátila späť?“ Skúšala som oddeliť emócie od môjho hlasu.

„Nie.“ Odmlčal sa, keď čašník priniesol košík s chlebom a dve maslové nátierky. „Som tu, aby som ti povedal, že si voľná. Tak voľná, ako si len želáš byť. Postavil som sa za teba a veril ti. Už nemáš k nemu žiadne putá. Je to len medzi nami dvoma.  A ukázať ti moju vďačnosť.“ Otvoril svoju vráskavú ruku na stole, keď sa mu v očiach objavili slzy. „Povedať ti, ako veľa si urobila pre mňa. Vzdal som sa snahy dostať sa k nemu. Ale tebe sa to podarilo. Dala si mi dar, ktorý ti nikdy nebudem môcť oplatiť. Nádej.“

Vložila som ruku do jeho. Pozeral mi do očí. Skoro také krásne, ako oči jeho syna. Mal v nich mäkkosť, ktorú bolo vidieť v tých Sebastianových, len keď ma držal.

„Ďakujem.“ Stlačil mi ruku. „Myslím to vážne.“

Vrátila som mu jeho vrelosť. „Rado sa stalo. Ale nemal si sa nikdy vzdať nádeje.“

„Nemal.“ Usmial sa, keď mu slza stekala po jeho vráskavej tvári. „Zaslúžiš to a ešte viac. Pošlem ti nejaké dokumenty na tvoju adresu budúci týždeň. A viem, že by si povedala, že to nemám robiť, ale chcem to. Neber to ako niečo nevhodné, ale myslím na teba ako na svoju dcéru.“

Pokrčila som obočie. „Prikladáš tomu, čo sa stalo, oveľa väčší význam, ako to má.“

Zasmial sa, zatiaľ čo čašník pokladal taniere pred nás. Jedlo nádherne rozvoniavalo. „Ja viem, ale nemôžem si pomôcť. Ty si snom môjho syna. Ale tiež si mojim snom. Šanca na rodinu, budúcnosť, lásku. Všetko, čo som kedy chcel pre neho a aj pre seba.“

„Nie je to také jednoduché.“ Nemohla som len tak prehliadnuť Sebastianove hriechy voči mne.

„Viem, že to nie je. Rozumiem.“ Potľapkal ma na ruku a pokynul k môjmu tanieru. „Teraz sa najedzme, a uvidíme, či môžem prestať nariekať ako ženská.“

Prikývla som. To nepríjemné napätie odtieklo, keď sme jedli a pili ako starí priatelia. Naša konverzácia zostala mimo Sebastiana a prešla do mojich záujmov o botaniku a Amazóniu.

 „Keď sa zaujímaš o stromy, som si istý, že by si sa ti páčilo byť súčasťou týmu vo firme Lindstrom.“

Odsadla som si od stola a pohladila si plné brucho.

„Mám rada stromy tak ako aj iní botanici, ale skutočné objavy sú u menších druhov, hlavne pokiaľ ešte neboli testované v nejakom laboratóriu, alebo inak objavené.

Zamračil sa. „Iste, ale mohol by som tam pre teba nájsť nejakú náhradu.“

„Milujem vyučovanie.“ Pokrčila som ramenami. „To je moja skutočná prvá láska. Nechcela by som robiť nič iné.“

 „Tiež som zvykol mať tento druh vášne, ale samozrejme pre biznis. A potom pre moju pani Lindstromovú.“

Prebudil môj záujem vystrela som sa proti nemu. „Môžeš mi o nej povedať viac? Sebastian nikdy o nej veľa nepovedal.“

„Harmony bola báječná žena. Mala silnú vôľu, rozumná, zvedavá. Prekrásna. Každý muž, ktorý mal čo i len pol mozgu, ju chcel mať po svojej pravici.“ Zasmial sa. „Trvalo hodnú chvíľu, pokým som ju presvedčil na prvé rande, ak to môžem takto jednoducho povedať.“

„Som si istá, že to nebolo tak zlé.“

 „Keď sa nám Sebastian narodil, boli sme takí šťastní, samozrejme. Harmony viedla úspešnú kozmetickú firmu v tom čase, ale prestala s tým načas kvôli nemu. Bol šťastné dieťa, nikdy príliš nejedoval. Veci, ktoré by iné deti úplne rozhádzali, on sa cez ne v pohode pohol ďalej. Žiadne slzy, žiadny problém. Neuvedomovali sme si, že to bol prejav oveľa väčšieho problému, pokým nebol starší. Keď ho vyšetrovali, charakterizovali to ako nejakú verziu Aspergerovho syndrómu. A iste, mal niečo z toho, ale vzali sme ho pre istotu k špecialistovi, ktorý urobil celú sériu testov. Psychotické. Znie to hrozne, že? A my ako rodičia, sme boli vydesení.“

Nevedela som si ani predstaviť.

 „A vtedy sa Harmony zmenila. Ako keby svetlo v jej vnútri vyhaslo. Snažila sa mu viac vyhýbať. Ja so mu venoval viac pozornosti, aby som mu to nahradil. Ako keby som sa stal v určitom zmysle osamelým rodičom.“

„Och.“ Nemohla som pochopiť, ako toto mohla matka robiť svojmu dieťaťu, či už psychotickému alebo nie.

 „Nie, srdiečko, neobviňuj ju.“ Poklepal mi na ruku. „So situáciou, ako bola táto, by sa každý vyrovnal nejako inak. Ona ma podporovala a ja som podporoval Sebastiana. Keď som v niečom zlyhal, a to bolo niekoľkokrát, vždy mi pomohla, aby som sa postavil opäť na nohy. Všetko to povzbudenie, čo mu zvykla dávať, dávala mne namiesto toho. Teraz si uvedomujem, že to bol jediný spôsob, akým mohla fungovať. Potreboval som ju. A on potreboval mňa.“

„Chápem.“ Nikdy som nebola v takejto situácii, nikdy som nemusela čeliť niečomu tak náročnému.. Ale chápala som napriek tomu túto voľbu.

Pozrel sa na niečo za mnou a prikývol predtým, než sa odsunul so stoličkou a vstal od stola. „Prepáč mi na moment.“

Chĺpky na mojom krku sa zježili. „On je tu, že?“

„Nemohol som odolať tomuto malému nešportovému správaniu.“ Pobozkal ma na vrch hlavu a odchádzal odo mňa.

Ako prvé do mňa uderila jeho vôňa, jej plnosť spôsobila hučanie v mojej hlave. Mohol by ju plniť do fliaš a predávať za akúkoľvek cenu.

„Camille.“ Jeho hlas sa mi plazil po pokožke ako zamat, keď si sadol na stoličku, ktorú uvoľnil jeho otec. „Dúfam, že orchidei sa ti páčili.“ Bol zabijak žien v perfektne padnúcom obleku, svetlo modrej košeli s tmavomodrou kravatou.

Preglgla som sťažka, neistá, či mám vyraziť preč, alebo sa ponoriť do jeho náručia. „Áno?“

„Dobre.“ Usmial sa a jeho smaragdovo zelené oči hypnotizovali moje pery. „Chýbala si mi.“

Moja myseľ sa konečne prebrala. Hodila som obrúsok na stôl a vstala som.

„Camille.“ Zavolal.

 „Hej.“ Zastavila som sa pri čašníkovi. „Najrýchlejšia cesta odtiaľto?“

Ukázal za smerom dozadu.„Avšak vedie do aleje.“

„Ešte lepšie pre mňa.“ Ponáhľala som sa tmavou chodbou a vyrazila cez kovové dvere. Studený vzduch na mňa zaútočil, keď som sa hnala plnými ulicami Manhattanu.

„Zastav.“ Sebastian mi bol v pätách.

Keď ma chytil za ruku a zatlačil ma proti tehlovej stene, lapala som po dychu.

„Choď odo mňa preč!“ Odsotila som ho do hrude, ale ani sa nepohol.

„Ukľudni sa, prosím.“ Nefalšovaný záujem v jeho hlase bol ako ostrie do môjho srdca.

„Čo mi to robíš?“ Slzy mi tiekli, keď som prestala bojovať a pozerala na neho. „Čo to je?“

 „Láska,“ vyslovil ako keby to bola tá najjednoduchšia odpoveď. Koľko je dva plus dva? Štyri. Prečo ma držíš oproti stene, zatiaľ čo prichádzam o rozum? Lebo láska.

„Ty nie si schopný lásky.“

„Mohol by som súhlasiť pár mesiacov dozadu.“ Hladil ma dlaňou po tvári. Bože, ako som prahla po jeho dotyku. Chcela som viac, tak ako závislák chce ďalšiu dávku svojej eventuálnej smrti.

„Nechaj ma ísť.“

„Nevlastním ťa.“ Pobozkal ma na čelo. „Si voľná, môžeš robiť, čo chceš.“ Aby to dokázal, ukročil o krok späť. „Utekaj, ak chceš.“

Nemohla som sa pohnúť, len som na neho pozerala, keď sa môj svet rozpadal v základoch.

Uškrnul sa. Úškrn v tvári spôsobil, že vyzeral viac ako zločinec. „Presne.“ Prechádzal mi špičkami prstov dole po hrdle, priblížil sa ku mne ešte viac, jeho pery boli na mojom uchu. „Tvoje srdce uháňa ako o preteky.“

„Ja, ja.. utekala som pred únoscom.“ Chytila som sa ho za plecia.

„Správne.“ Pobozkal ma na hrdlo, jeho zuby ma škrabali na hrdlo. „To je jediný dôvod.“

 Začala som sa triasť a vzrušenie prešlo až medzi moje nohy. Už som neklesala, bola som už na dne s jeho rukami okolo mňa sme klesli do najhlbšej diery v pekle, spolu sme privítali večné zatratenie. Otočila som hlavu, aby mal lepší prístup. Privítal toto odkryté miesto a bozkával ma tak, že sa mi podlamovali kolená.

 „A čo toto?“ Jeho ruka mi hladila stehná. „Dám ti to, čo potrebuješ hneď tu, hneď teraz v tejto tmavej uličke. Potom ťa trochu nechám bežať, ak je to to, čo si chcela. Nechám ťa ísť. Ale nechcem.“ Jeho prsty skončili vyššie na čipke nohavičiek medzi nohami. „Chcem ťa vziať domov a preťahovať ťa celú noc. Nechať svoje značky všade na tebe. Pozerať sa, ako mi saješ vtáka. Pojedať tvoju mušličku, pokým ma nebudeš prosiť, aby som prestal. Ale ja aj tak neprestanem.“ Jeho prsty odsunuli látku a vkĺzli dovnútra mojich záhybov. „Kurva. Len mi povedz, čo chceš. Urobím to. Chceš, aby som teraz v tejto chvíli odišiel preč? Urobím to. Máš to pod kontrolou. Povedz mi to.“

Moje oči sa vyvrátili, keď do mňa zaboril prsty. „Neprestávaj.“

Zamrmlal, zvuk viac zvierací ako mužský, nárokoval si moje pery divokým bozkom, ktorý ma spaľoval na miestach, ktoré nikdy nevideli slnko. Objala som ho pevno rukami okolo krku, keď ma zdvihol, moje opätky ho bodali do chrbta. Jeho tvrdý vták tlačil proti mne práve v tom bode, kde som to  najviac potrebovala. Jeho jazyk sa maznal s mojim, jeho pery sa treli o moje, silou jeho vášne.

Horela som ako v ohni, keď vytiahol svoj prst a dal si ho k perám a ochutnal moju chuť, potom ten istý prst vtlačil do mojich úst. Jedna ruka medzi nami odtláčala moje nohavičky na bok a hlavou vtáka mi prechádzal po mokrom mäse, keď som mu sala prst.

„Kurva, áno.“ Zatlačil proti môjmu vstupu, použil silu, ktorá spôsobila to najdelikátnejšie bolestivé bodnutie, ako aj najlepšiu vlnu žiadostivosti.

Ukotvil ma o stenu a ja som do neho zatlačila svojim bokmi. Jeho vták hladko kĺzal hlboko vo mne a ja som ho kúsala do jeho prsta.

Zamračil sa a vytiahol ho, potom si zasa vzal moje ústa, preťahoval ma svojim jazykom v tom samom rytme, v akom ma v mojom vnútri jeho vták. S oboma rukami mi uchopil zadok a nasmeroval ma proti jeho zúrivými výpadom. Zvuk uličke sa ozýval, zvuk našich do seba narážajúcich tiel, ktorý sa mi dostával do mojich uší. Zastonala som do jeho úst a on stlmil tento zvuk, a zladil ho so svojimi vzdychmi, ktoré vyslali do môjho tela vlny elektriny, ktoré sa cezo mňa valili.

Každý výpad ma udieral hlbšie, bolesť a rozkoš v nikdy nekončiacom spoločnom tanci. Vlastnil ma, dával mi niečo, čo nemohol nikto iný. Stláčal mi prsia cez blúzku, stiahol mi podprsenku nižšie a sal mi svojimi ústami bradavky.

Zakňučala som, keď ma pohrýzol a potom opäť hladil svojim jazykom. Ruky som mala v jeho vlasoch. Pocit z jeho vtáka udierajúceho ma hlboko vnútri, ako keby v rytme môjho vlastného srdca, tlak jeho úst na mojich citlivých bradavkách mi spôsoboval, že sa mi nohy triasli.

Siahol medzi nás a zatlačil palcom na môj klitoris cez látku nohavičiek. To vystrelilo moju hlavu smerom k múru z tehál a ja som bojovala o každý ďalších nádych. Využil to a opäť zaútočil zubami na moje hrdlo, zatiaľ čo stále búšil do mňa.

 „Viem, čo potrebuješ.“ Jeho chrapľavý hlas ma poslal až na okraj.

Chcela som, aby sa stratil spolu so mnou. Zdrapla som ho za vlasy, a ťahala som jeho hlavu späť. Pohrýzla som ho na miesto, kde končil golier jeho košele.

„Och kurva, Camille.“ Jeho zavrčanie prerušilo jeho tempo a potom, čo som ho olízala na pohryzenej koži, opäť som ho pokúsala.

Jeho slová ma poslali cez okraj, a ja som sa urobila. Moja mušlička ho stláčala, sťahovala sa a uvoľňovala vo vlnách blaženosti. Pritlačila som svoje pery na jeho krk, keď do mňa hlboko zatlačil a vyvrcholil aj on. Jeho mužné stonanie som počula v mojich ušiach, keď sme sa spolu odovzdali sami sebe v nezodpovednej surovej vášni. Môj orgazmus rástol a valil sa, pokým neskončil miznúci preč, keď som chytala svoj dych. Všade ma bozkával. Moju tvár, hruď – každý centimeter mojej odhalenej kože.

„Milujem ťa.“ Jeho hlas mi opäť vzal dych.

Cítila som to. V momente, keď som mu to v tom momente povedala aj ja, nebolo by na svete nič pravdivejšie. Ale neurobila som to. Uzamkla som moje pocity vnútri, aby som ich neskôr preskúmala. Vedecky. Bez oparu žiadostivosti, ktorá prifarbovala moje myšlienky.

Vytiahol sa a postavil ma na zem. Vytiahol vreckovku a očistil ma. Nechala som ho a potom som si napravila svoj odev, zatiaľ čo on kontroloval pohľadom celú uličku.

„Pozeral sa niekto?“ Pozrela som sa na neho.

„Nemyslím si.“ Pohladil ma po líci a pobozkal naň. „Tvoje tajomstvá sú u mňa v bezpečí.“

Odhrnula som si vlasy z tváre a preorientovala moje myšlienky na niečo iné ako to, čo sme práve robili. V uličke. Na Manhattane. Čo by len kameňom dohodil od rušnej časti.

„Chystáš sa ešte bežať?“ Upravil mi blúzku.

„Ja..“ Chystala som sa? „Idem k Veronike na noc. Tak, ako som mala naplánované.“

Bol skúsený v skrývaní svojho sklamania, ale ukročil odo mňa a ponúkol mi ruku. „Aspoň nechaj Antona, aby ťa tam odviezol.“

„Môžem si zobrať taxi.“ Chytila som ho za lakeť, šli sme po chodníku, ako keby sa nestalo nič nezvyčajné predtým.

„Viem. Ale radšej nech ťa odvezie. Zostanem za tebou, takže môžeš mať auto sama pre seba.“ Pozrel sa na mňa dvojzmyselným pohľadom. „Pokým sa nechceš zahrať po tom všetkom so mnou hru s chloroformom.“

Zazrela som na neho. „Nechaj si tie svoje vtipy o únose pre niekoho iného.“

„To nebol vtip.“ Zdvihol ruku, aby mávol na Antona, ktorý parkoval asi dvadsať stôp dole na konci bloku.

„Nie, ty psycho. Nemienim sa hrať hru s chloroformom.“

Usmial sa. „Dobre, bolo to len žart, ale mám rád, keď ťa môžem zlostiť.“

Capla som ho rukou, keď Anton zastavil pri obrubníku blízko nás. „Je s tebou naozaj niečo zle.“

 „Ja viem.“ Doviedol ma k autu a otvoril mi zadné dvere. Nasadla som.

Sklonil sa dole a pobozkal ma, tento krát veľmi nežne. „Pokým nebude ďalšia príležitosť, aby som ťa lovil.“

S týmto zatvoril dvere a ja som sa konečne mohla nadýchnuť zhlboka.