TBG - 46. kapitola

Překlad: Eowyn
Kor.: Irenka

CAMILLE

A ty si ho nechala len tak čakať. Veronikin hlas prešiel do škrekotu.

Volala som jej hneď, ako Link odišiel z môjho domu. Nikto iný nemohol previesť cez túto bažinu plnú emócií, v ktorej som sa brodila.

Držala som telefón tuhšie, ako bolo potrebné. „Nie. Myslím, v určitom zmysle slova. Povedala som mu, že o tom musím popremýšľať.“

„A uspokojil sa s tým?“

„Nie.“ Klesla som späť na posteľ a pozerala do stropu. „Neviem. Vyzeral byť sklamaný, ale stále plný nádeje?“

„Ako sa cítiš?“

„Ja neviem. Horšie.“

„Horšie ako čo?“

 „Chcela som mu povedať, že potrebujem čas sama pre seba. Vieš, adaptovať sa po ceste a vyriešiť veci. Nie presne rozísť sa s ním, myslím. Viac ako myslela na nejaké naše rozdelenie, chcela som si vyčistiť hlavu. Ale potom si kľakol na koleno a navrhol mi to, a ja som trochu spanikárila.“

Keď sa ma spýtal, či si ho vezmem, môj prvý pocit bol zdesenie. Mala by som byť polichotená, ba možno aj šťastná. Ale nerozumela som sama sebe. Bola len jedna konštanta v mojom mozgu – Sebastian. Myšlienky na neho mi prenikli do každého nádychu. Čo asi robil teraz? Pozerala som nad hlavu na miesto, kde Timothy odstránil kameru a mikrofón. Sebastian sa už nemohol na mňa pozerať, ale jeho nezmazateľné stopy už zostali. Nie v lustri, alebo v jeho kabáte, alebo v čomkoľvek hmotnom – dostal sa mi dovnútra. Aj keď som vedela, že som voľná, niektoré moje časti boli stále pripútané ku nemu.

 „-Camille, si tam?“

„Hej, prepáč. Čo si hovorila?“

„Vieš, že ja nie som Linkov veľký fanúšik?“

„Hej.“ Bola som si úplne istá, že ho chcela Veronica zabiť počas prvých mesiacov, čo sme boli spolu.

„Ale šla si na tú cestu, a teraz, zrazu, chceš, aby ste šli od seba? Nie si to ty. A myslím si, že potrebuješ viac času, aby si si utriedila, a prišla na čo, čo cítiš.“ Zahučala na sekundu. „Ak sa ho ešte stále chceš zbaviť po tomto období ochladnutia, ja som za.“

Nutkanie povedať jej pravdu o mojej „ceste“ sa mi tvorilo v kostiach, ale zahryzla som si do jazyka. Keby som jej povedala o Sebastianovi, určite by niečo kvôli tomu podnikla – zavolala by na políciu, napochodovala by do jeho kancelárie a konfrontovala ho, zapálila by jeho dom – všetky možnosti by boli ako položené na stole, aby sa nimi zaoberala. Síce som bola na neho nahnevaná za to čo urobil, ale nechcela som ho vidieť za mrežami. Možno to bol Štokholmský syndróm, ale myšlienka na neho zatvoreného v nejakej inštitúcii ma rvala v mojom vnútri.

 „Asi máš pravdu.“ Pozerala som na Sebastianov kabát. „Potrebujem sa na to najskôr vyspať. Ozaj, ako sa má tvoja mama?“

Povzdychla si. „Neviem. Nie príliš dobre. Má stále ostrý jazyk, to môžem potvrdiť. Počúvam od nej o tom, ako sa mám správne stravovať, že sa obliekam ako cundra, a že potrebujem nájsť dobrého muža, aby sa o mňa postaral.“

Zasmiala som sa. „Znie to, ako by bola len staršia verzia teba.“

„Len trochu menej zdravá ako ja.“

Vykecávala som sa o neporiadku v mojom živote, zatiaľ čo jej mama zomierala. Vina sa mnou prehnala a dostala cez moje emócie a vyhrala nad nimi. „Prepáč.“ Želala som si, aby som ju mohla objať. „Je niečo, s čím by som mohla-“

„Nie, ale ďakujem. Pomáhaš mi na chvíľu prehodiť myšlienky. Všetky tieto obavy, že si unesená drogovým kartelom a nútená do otrokárskeho sexu ma zamestnávali celý týždeň. Sľúb mi, že mi povieš všetko o tej tvojej ceste pri fľaši červeného, keď sa vrátim.“

„Rozhodne mám veľa na rozprávanie.“ Prebehla som rukou po Sebastianovom kabáte.

„Dobre. A viem, že vieš, ale mám ťa rada.“

„Ja teba tiež.“ Slzy sa mi tlačili. „Veselé Vianoce.“

„Aj tebe.“ Linka zostala tichá.

Moja myseľ putovala až do domu v horách. Každý deň môjho zajatia bol jasný v mojich spomienkach. Únos, sledovanie, náramok, knižnica, skleník – spomienky vytvárali predstavu unikátneho väzenia.

Bola som ako nejaký zvláštny divoký vták, ktorý mal byť držaný od kohokoľvek, kto ho mohol roztrhať na kusy. Potlačila som myšlienky na Sebastiana do úzadia. Vzala som jeho kabát, doniesla do chodby a zavesila ho na vešiak pri dverách.

Vrátila som sa späť do postele a zatvorila oči. Napriek môjmu úsiliu vymknúť z hlavy Sebastiana, spomienky na jeho tvár ma ukolísali do spánku. Jeho hlas a jeho telo ma tlačili do temnoty – do jediného miesta, kde som kedy naozaj cítila byť nažive.

 „Vitajte späť.“ Otvorila som powerpointovú prezentáciu s obrázkami na tento deň, zatiaľ čo študenti sa rozprávali medzi sebou. V noci sneh jemne poprášil cesty a prepožičal Trentonu zimný výzor hneď na začiatku jarného semestra.

„Aká bola vaša cesta?“ Mint sa zasunul za svoj stôl a otvoril si zošit.

„Skvelá.“ Snažila som sa mu vysvetliť cez správy, že som bola roztržitá kvôli práci, keď som mu posielala správy, ktoré vyzneli hrubo. Ale nezožral mi to. Nezáležalo na tom, koľko rozličných aspektov Amazonského ekosystému som popísala, koľko druhov rastlín som pomenovala, jednoducho odmietal veriť, že som vôbec dorazila na letisko, nie už, že by som aj letela. Ale zdal sa byť upokojený, keď videl, že sa nikomu nič zlé nestalo, nič také zlé, ako predpokladal, že sa mi mohlo stať.

„Porozprávajme sa teraz o vašich fotosyntetických projektoch na vianočné prázdniny. Jenna, mohla by si začať?“

Z vonku bolo počuť nejaký hluk, približujúci sa nejaký nízky zvuk viacerých motorov.

Jenna sa postavila a upravila si svoje okuliare. „Namiesto bežných fotoautotrofov, ktoré použili iní študenti, ja som si vybrala špecifický druh baktérií, ktoré nesyntetizujú uhlík z atmosféry. Namiesto nich sú to fotoheterotrofy, baktérie, ktoré sú schopné meniť uhlík z iných zdrojov aby dokončili fotosyntézu.“

Mint pozeral na Jennu – rovnako ako to robil skoro celý minulý semester – jeho oči žiarili. Urobila som si mentálnu poznámku, že mam vymyslieť nejaký druh dohadzovania.

„Zaujímavé.“ Oprela som sa o stôl. „Avšak, keďže fotoheterotrofy nevyužívajú uhlík z atmosféry, používajú nejaký iný prvok?“

Zasunula si prameň vlasov za ucho, nervózny pohyb, ktorý mi pripomínal mňa. „Verím, že sú nitrogénovými ustaľovačmi, ale moje pokusy nikdy nepriniesli merateľný amoniakový vedľajší produkt.“

Ohromená bolo príliš slabé slovo. Možno som týchto študentov naozaj učila dobre. Hluk v pozadí sa stával silnejším, moje pero sa začalo triasť na stole.

Hlavy sa otočili smerom ku oknám. Rad nákladných áut sa hrnul po ceste kampusu. Boli naložené stavebným materiálom – drevom, sklom, elektrickými káblami. Ostatné privážali nejaké konštrukcie. Zastavili blízko skleníka. Zvuk rozbíjajúceho sa skla bolo počuť na pozadí hučania strojov.

Uháňala som von z triedy, dolu halou, smerom ku skleníku, kde som sa takmer zrazila s Gerrym, spolu sme bežali ku skleníku.

„Hej.“ Dostali sme sa von, akurát, keď dvaja robotníci šli smerom ku vchodu skleníka.

„Čo tu robia?“ Priblížila som sa a zastala som pred jedným mužom. Týchto pár krokov po ľade mi takmer spôsobilo smrť.

 „Camille.“ Gregory nemal toľko šťastia s ľadom. Šmykol sa, nohy sa mu zamotali a padal na mňa. Obaja sme sa zosypali do zasneženej trávy za zvuku rehotu, ktorý sa ozýval z okien triedy za našimi chrbátmi.

„Nemôžete to búrať.“ Kričala som.

Druhý chlap v montérkach sa škrabal po brade. „Nebúrame to.“

Ukázala som na tabuľu skla, ktorá bola rozbitá. „A čo tamto?“

„Nehoda.“ Druhý muž pokrčil plecami. „Chystáme sa vymeniť všetky sklá. Bude to súčasťou prestavby na väčší.“

Gregory sa vyškrabal na nohy a oprášil sa. „Dievča, mala by si ma varovať nabudúce, keď sa budeš tak rútiť. Myslel som si, že horí.“ Upravil si uzol na kravate, aby ho mal zasa bezchybný.

„Prepáč.“ Moja tvár sa vyfarbila do červena, keď som videla všetkých mojich študentov pozerať na mňa z okien. „Len som predpokladala-“

„Nevadí.“ Prvý muž sa usmial. „Máme tu expresnú objednávku od pána Lindstroma a z riaditeľstva, na opravu a zväčšenie skleníka.“ Mávol rukou na zopár pracujúcich mužov, a tí spolu začali diskutovať nad plánmi na prestavbu.

„Poďme.“ Gregory zatlačil proti mne smerom ku dverám, aby ma nasmeroval späť smerom do haly. „Myslím, že sme sa už dnes dosť strápnili.“

Nechala som ho viesť ma dovnútra.

 „Zachytila si to meno? Lindstrom?“

Jasné, že som ho zachytila. Hrôza mi opäť zaklopala na môj chrbát.

„Nejako si razom obľúbil toto miesto.“ Obtočil svoju ruku okolo mňa. „Dúfal som, že by si obľúbil mňa, ale som si celkom istý, že mal oči iba pre teba, keď ťa tu naposledy navštívil.“

Hlava sa mi točila. Keď mi povedal, že by postavil v Trentone iný skleník, myslela som si, že táto ponuka už vypršala v momente, keď som ušla z toho domu. Namiesto toho, to urobil. Dával mojim študentom to, čo by som ja nikdy nemohla dať, lebo si to nemôžem dovoliť.

„Si v poriadku?“ Zastavil sa, otočil sa a pozeral mi do tváre. „Ty si nejako zbledla. Neublížila si si, keď sme spadli?“

„Som v poriadku. Len šokovaná.“ Pohladila som si mokrú sukňu.

„Ja nie som prekvapený. Videl som, ako na teba pozeral.“ Vybral mi kúsok mokrej trávy z vlasov. „Vráť sa do triedy.“

 „Správne.“ Otočila som sa a ponáhľala smerom cez halu.

„Len sa im neotáčaj zadkom, dobre?“ Zasmial sa.

Pritlačila som si dlaň na môj  mokrý zadok. „Zaznamenané.“

Hluk trval po zvyšok dňa – muži, stroje, dodávatelia. Bola to tá najlepšia hudba, akú som kedy počula. Základňa pre nový skleník bola dvojnásobne väčšia ako tá pôvodná.

Počas mojej popoludňajšej prestávky som pozerala na svoj telefón. Nemala som na Sebastiana priame číslo, ale nájsť číslo na spoločnosť Lindstrom bolo jednoduché. Môžem to urobiť? Len tak s ním hovoriť po telefóne?

Pozerala som von na rekonštrukciu. Urobil to pre mňa. Mala by som poďakovať. Nebolo to len preto, že som chcela počuť jeho hlas. Vôbec nie.

Zavolala som na číslo a bola som prepojená na jeho sekretárku.

„Kancelária Sebastiana Lindstroma.“

„Ahoj. No, tu je, um, Camille Briarlane z Trentonu. Dúfala som, že by som mohla hovoriť s pánom Lindstromom. Aby som mu, ummm, poďakovala za skleník.“

„Je mi ľúto, ale je mimo štátov kvôli biznisu.“

„Och.“ Hĺbka môjho sklamania ma prekvapila. Chcela som počuť jeho hlas. Nie, túžila som po tom, a nenávidela som sa za to.

„Chcete nechať nejaký odka..?“

„Nie, to nie je nutné.“ Klikla som na telefón a položila ho, ako keby ma pálil.

Čo som to robila? Jeden dobrý čin tohto muža nevymaže nič, čo mi urobil. Natiahla som sa v kresle. Známy monotónny ukľudňujúci hlas doktora Pottsa ku mne prenikal cez steny. Zatvorila som oči, a spomínala som na Sebastianove hriechy – sledovanie, únos, spánok bez šiat, dohody, bozkávanie a sex. Jeho ruky na mne. Pohľad jeho očí, keď bol medzi mojimi nohami, keď ma hltal. Spôsob, akým boli jeho vlasy rozstrapatené, keď som mu nimi prechádzala s mojimi prstami. Jeho vôňa, pocit jeho silného tela proti mne. Keď bol vo mne. Odsunula som kreslo, moje nohavičky vlhli na mne a neboli mokré od snehu. Teraz keď som nebola v jeho osídlach, musela som uznať, že to bol naj sexi muž, ktorého som kedy stretla. Fantázia zabalená v delikátnom obleku s temným vnútrom, ktoré ťa spáli, keď sa dotkneš. A ja som to urobila. Užívala som si to, dávajúc mu samú seba spôsobom, ktorý som nemala s nikým iným. A najhoršia časť – užívala som si každú chvíľu toho. Dostal ma, dosiahol ku mojej skrytej časti, čo ma vydesilo. Ale videl ju, vyskúšal a nesúdil. Namiesto toho, vykúpal sa v každej mojej temnote takým istým spôsobom, ako som sa ja v tej jeho.

 „Camille?“

Vyskočila som, keď Link vošiel do mojej triedy, kyticu bielych kvetov mal v jednej ruke.

„Umm, ahoj.“ Vstala som. „Čo tu robíš?“

Položil kvety na môj stôl a pritiahol si ma do objatia. „Mal som tu nejaké stretnutie v meste, a namiesto toho, aby som sa vrátil do kancelárie, povedal som, že míting bude dlho.“

„Drzé.“ Usmiala som sa na neho.

„To je to, čo sa ti páči, no nie?“ Prechádzal rukou cez moje vlasy a pobozkal ma.

Skúšala som premýšľať, prečo necítim ani záblesk vášne z jeho dotyku, keď len chvíľu predtým, ma jednoduché myšlienky na Sebastiana rozpálili. Vina sa skúšala predrať zo mňa, špeciálne keď moja myseľ preskakovala k tomu, čo som dala Sebastianovi, dvakrát – niečo, čo som nikdy Linkovi ani neponúkla.

Odtiahla som sa od neho. „Nie v škole.“

Jeho oči sa rozšírili, ale zostal pri svojom hravom tóne. „Žiadny zábavný podnik na pôde školy? Prosím.“

 „Nemohlo byť niečo také medzi študentmi, a učitelia tiež musia zachovávať nejakú úroveň slušnosti.“ Cmukla som ho na pery, aby som upokojila jeho hnev.

„A čo Mint? Videla si ho?“

„Mint? Bol v mojej triede, ako zvyčajne. Prečo?“

„To decko je z teba nadržané.“ Pohladil ma rukou po zadku. „Nie, to je krivé obvinenie.“

Zhodila som jeho ruku. „Ruky preč, a Mint je len normálny tínedžer. Nemá na mňa nijaký zálusk. Ale na svoju spolužiačku Jennu? Rozhodne.“

„Dobre. Potrebuje sa orientovať na dievča svojho veku a nechať ženu mne.“ Usmial sa, úsmevom hviezdy, ktorý by ku nemu mohol priťahovať klub fanyniek. „Páčia sa ti kvety?“

„Iste. Rastliny sú môj obor.“ Nemala som veľmi rada tieto margarétky ale boli celkom pekné.

 „Dobre. Prídeš do mesta tento víkend, že?“

„Áno.“ Možno obed s Linkom a stretnutie s Veronicou by mi mohlo pomôcť cez tieto moje zmiešané pocity.

„Možno by sme si mohli pozrieť film a ty by si mohla...“  Prechádzal mi prstom po čeľusti a pozeral na moje pery. „Prespať?“

Prinútila som sa k úsmevu. „Budem o tom premýšľať.“

„To je všetko, o čo žiadam.“ Pobozkal ma znova, oveľa jemnejšie. Odchádzal, keď zvonček zazvonil. „Uvidíme sa za pár dní.“

Dvere sa otvorili a študenti sa trúsili na ďalšiu moju hodinu.

Link sa uškľabil a prehovoril oveľa hlasnejšie ako bolo potrebné. „Ďakujem vám za rozhovor o rastlinách a o všetkom, slečna Briarlane.“

Zasmiala som sa. Neoklamal nikoho, ale aspoň zabavil svojim pokusom. Mávajúc, ustupoval z triedy a zmizol v hale.

„Je to váš priateľ?“ Taylor sa spýtala medzitým ako vypúšťala žuvačkovú bublinu.

„Je, že? Je podarený.“

„Poďme zamerať svoju pozornosť na našu vedu.“ Otočila som sa jej chrbtom a zapínala som notebook. Ale mala pravdu. Link bol môj priateľ. Nie Sebastian. Možno som sa predtým mýlila, keď som sa skúšala o nejaký väčší odstup od Linka.

Môj telefón zavibroval. Z neznámeho čísla mi prišla správa.

Rado sa stalo. –S

A práve takéto niečo Sebastiana opäť umiestnilo do popredia v mojich myšlienkach.

Keď som prišla domov v prvý deň jarného semestra, našla som celú zbierku krabíc tróniť pred mojimi dverami. Neboli tam nijaké štítky s adresou, nič čo by mi dávalo aspoň nápovede, čo by mohlo byť vnútri. Ale nemusela som hádať, od koho boli. Nemohol ma už viac sledovať, ale mohla som cítiť niečo ako jeho podpis na týchto záhadných krabiciach.

Ťahala som ich po jednej dovnútra a uložila som ich na stôl v kuchyni.

Vyzbrojená nožnicami, zaútočila som na prvú. Vnútri som našla vzácnu orchideu, odrody Colemans Coral Root. Nikdy som ju nevidela na vlastné oči, špeciálne nie kvitnúcu. Prekrásny purpurový kvet svietil na vrchole dlhej stonky s výhonkami, ktoré vyrážali pri spodku rastliny. Položila som si dlaň na hruď, moje srdce bilo v rýchlom tempe oproti mojej dlani.

S ďalším rýchlym rezom som otvorila ďalšiu krabicu. Skoro som padla na zadok, keď som objavila bielu orchideu, jednu z najvzácnejších druhov na svete. Vzhľadom na zložitosť kvetu, vedci stále nevedeli ako sa rastliny rozmnožujú. Moji študenti mohli spolu so mnou pracovať na prelomovej veci, ktorá by sa mohla dostať do vedeckých žurnálov na základe tejto jednej rastliny.

Otvorila som zvyšok, každá krabica obsahovala zriedkavý druh orchidei. Obsah týchto krabíc by bol na trhu hodnotený viac ako môj dom. Slnko ešte dlho svietilo, pokým zapadlo za horizont a ja som stále sedela a pozerala na rastliny. Pozrela som sa na margaréty, ktoré už zvädli. Položila som ich do umývadla a potom som sa opäť vrátila k orchideám. Nedali sa porovnať. Ale nebolo to fér. Link nemal na to prostriedky, aby mi dal celú takúto záhradu drahých orchideí. Ale mohol sa aspoň pokúsiť zistiť, aké sú moje obľúbené kvety. Zahnala som preč tieto myšlienky a pozerala na zbierku v plných krabiciach. Z jednej vypadla obálka a ja som si uvedomila, že to je Sebastianov rukopis na jej vrchu. Moje meno.

Klesla som na zem a sadla si na prekrížené nohy, zatiaľ čo som trhala obálku trasúcimi sa rukami.

Camille,

Ospravedlňujem sa za to, že si ma nezastihla v kancelárii, aby som mohol prijať  dnes tvoj hovor. Skleník je tvoj. Dal som inštrukcie predákovi, aby informoval teba, namiesto riaditeľky, a tiež som poskytol neobmedzený rozpočet pre teba, aby si urobila akékoľvek zmeny, alebo prídavky ku prestavbe, tak aby ti to vyhovovalo.

Vieš, že emócie nie sú mojou silnou stránkou. Ale chcel som, aby si vedela, že si v mojich myšlienkach každú sekundu, odkedy si odišla. Uchádzal som sa o tebe nesprávnym spôsobom. Teraz to už vidím.

Tým som chcel povedať, že musíš vedieť, že nebudem obchodovať ani uzatvárať dohody kvôli nášmu spoločne strávenému času. Naučila si ma viac o sebe , ako kedy môj otec.

Pamätáš si, keď si povedala, že som zločincom v tomto príbehu? Myslím, že si mala pravdu. To, že som ťa vzal, bolo nesprávne. Ale neľutujem to. Nikdy nebudem. Urobil by som to znova a bez rozmýšľania. Ale ďalší raz by som smel zabiť Linka, zobrať ťa do Amazónie a vyslobodiť ťa medzi stromami. Dať ti všetko, čo si kedy chcela. Postaviť ti školu, vypáliť mesto, postaviť ti skleník, zničiť nepriateľa – to isté aj pre mňa, pokiaľ ma to bude ťahať ku tebe. A myslím, že kvôli tomuto si mala pravdu. Myslím, že to zo mňa robí zlého chlapa – že by som zabil, alebo staval, alebo ničil, alebo tvoril pre teba. Ak by si si to želala, urobil by som to. O všetko by som sa staral, čo by si ty chcela.

Neunesiem ťa znova. Tvoj život je len tvoj vlastný. Môžem len čakať a dúfať, že uvidíš, aký úprimný som. A možno mi tiež môžeš niekedy prepáčiť moje temné skutky. A aj keby si nemohla, stále tu budem čakať a snívať o tebe.

Vedz, že tá láska, ktorú v sebe mám, je tvoja. A vždy bude.

Sebastian

Slzy ma padali na papier a vyjadrovali hlboké emócie z môjho vnútra. Vzlyky otriasali moje telo, keď som ležala na studenej podlahe, list zostal zaseknutý v mojich rukách. Jednoduché slová na papieri sa zarezávali hlbšie, ako akákoľvek iná zbraň mohla. Moje srdce sa zvieralo a krvácalo, keď som plakala. O deň skôr som bola na správnej ceste – jedinej, ktorá viedla k Linkovi. Ale s úderom Sebastianovho pera, som sa zasa ocitla mimo kontroly, moja duša prahla po ňom, zatiaľ čo každá molekula rozumu ma tlačila k Linkovi.

Telefón mi zapípal prichádzajúcou správou. Ignorovala som ho a pritláčala som líce na studenú podlahu, pokým sa môj dych neustálil. Nemala som byť predmetom súťaže. Jeden ma uniesol, druhý nie. Tak jednoduché. Nebolo tam vôbec nič na výber, naozaj. Link bol dobrý chlap. Neponúkal, že pre mňa spáli celý svet. Bola to dobrá vec, že?

Asi by som sa mala vrátiť k môjmu pôvodnému plánu, odtlačiť všetkých preč, sedieť sama v mojom dome a skúsiť vrátiť svoj život do môjho vlastníctva.

Telefón zapípal znova. Natiahla som sa preň. Ďalšie neznáme číslo.

Camille, tu je Bill, Sebastianov otec. Našla by si si čas na večeru so mnou v meste tento víkend?

Prosím?

Pán Lindstrom ma síce neuniesol, ale ani mi nepomohol. Ale tie príbehy zo Sebastianovho detstva mi boli najväčšou pomocou, aby som Sebastiana pochopila. Možno by mi mohol opäť pomôcť. Odpísala som mu, že súhlasím so stretnutím.

Keď už sme mali stretnutie spresnené, vyškrabala som sa z podlahy. Plač mi nebude na nič osožný. A bol koniec so slzami. Nebola som nikoho zajatec, nikoho snúbenka a ani nikoho hračka. A nebudem žiadna z týchto vecí, pokým si ich sama nevyberiem. Prvý raz v mojom živote, moja budúcnosť bola moja a nemala som v úmysle ju premrhať.