TBG - 40. kapitola

Překlad: Eowyn
Kor.: Irenka

CAMILLE

Skleník hučal energiou, zavlažovače boli spustené v sekcii exotických rastlín. Opláchla som si paličku od hliny. Noc už prichádzala poza tabule skla.

Zadné dvere sa otvorili a Gerry vstúpil dovnútra. „Už som dostal všetky tvoje rastliny.“ Dal si dolu čapicu a prešiel a zamračil sa. „Ale vidím, že si si už všimla.“

Zobrala som nové rastliny, ktoré prišli a naaranžovala som ich na ich miesto už minulú noc. „Hej, všetky vyzerajú dobre.“

Naklonil sa ponad ne a pozoroval niektoré štepené hybridy, ktoré už začali vyháňať prvé výhonky pozdĺž stonky. „Myslíš, že tieto sa chystajú zarodiť nejaký druhu frankenských uhoriek?

Zasmiala som sa. „Nemyslím si. Pravdepodobne uhorky strednej veľkosti s lepšou odolnosťou proti škodcom.“ Oprášila som si špinu z rúk a pohla som sa radom oproti nim. „Alebo eventuálne budem mať test na pestovanie na poli. Možno kvôli voškám.“

Vstal a hľadel dookola. „Chceš to skúsiť prísť o to nasadením vošiek?“

„Samozrejme nie.“ Ukázala som smerom na dvor. „Možno niekedy v lete by sme mohli vonku urobiť zopár testov.“

„Počítam, že pán Lindstrom by bol spokojný kvôli tomu, to hej.“ Pozeral von na spiaci trávnik. Slnko zapadalo poza stromy.

 „Som prekvapená, že pracuješ aj dnes. Nesláviš Štedrý deň?“

„Ale áno.“ Nasadil si čapicu späť na svoju šedivú hlavu. „Len som sa chcel ísť pozrieť a presvedčiť sa, že si spokojná s doručenými rastlinami.“

„To som“ Mám všetko, čo potrebujem.

„Dobre. Ak už nepotrebuješ nič ďalšie, vrátim sa čoskoro.“

„Skvelé. Uvidíme sa neskôr.“ Usmiala som sa. „A ďakujem za všetko.“

 „Áno, madam. Rád som to urobil.“ Odchádzal preč. „Veselé Vianoce!“

„Veselé aj Tebe.“

Nechal ma samú s mojou zeleňou a mojimi myšlienkami. Ráno so Sebastianom bolo ohromujúce a neočakávané. Niektoré moje časti boli nevysvetliteľne s ním späté. Bola by som blázon, keby som si myslela, že keby som dostala tie ukradnuté dni naspäť, bola by som schopná konať ako predtým. Zmenil ma. Vrátila som sa a dokončila čistenie nástrojov. Nemohla som povedať, či to bolo pred ním lepšie.

Dvere na skleníku sa otvorili. „Ako Geri pokračuje na dodaní rastlín?“

Sebastian podišiel ku mne, objal ma rukou okolo pása, zatiaľ čo som si utierala ruky.

„Perfektne.“

„To je to, čo som chcel počuť.“

 „Je tu niečo špeciálne zaujímavé?“ Pozrel sa smerom k radu rastlín.

Napätie v ramenách sa mi povolilo pod jeho pevným dotykom.

„Nie veru, pokým nie si zamilovaný do orchideí.“

„Obávam sa, že vo mne nie je ani kúsok záhradníka. Nie takého ako si ty. Ak by si ma požiadala, aby som ukázal, ktorá rastlina je orchidea, musel by som tu byť celý deň.

„Zaznamenané.“ Otočila som sa a pozrela som sa mu do očí.

„Ja nie som na podnikanie, takže sme na tom rovnako.“

Sklonil sa. „Nemáš žiadne imelo?“

„Nie. Imelo je vlastne cudzopasná rastlina, ktorá sa prisaje na stromy a hostí sa z ich živín.“

Uškrnul sa. „Vampírska rastlina?“

„Niečo také, áno.“

„Je niečo, čo nevieš o rastlinách?“

„Som si istá, že je.“ Jeho blízkosť otáčala mojim kompasom. „Ale niekto by sa musel spýtať nejakú správnu otázku.“

„Keď už hovoríme o otázkach, čo chceš na Vianoce?“

„Myslím, že vieš.“ Stálo to za to, skúsiť to.

Povzdychol si. „Niečo iné ako to.“

„Hmmm, necháš ma premýšľať o tom?“

„V poriadku.“ Chytil mi ruku, a spolu sme šli do domu. „Nechceš sa spýtať, čo by som chcel ja?“

Pokrčila som nos. „Som si istá, že by to bola jednoznačne nejaká sexuálna láskavosť.“

Pobozkal ma na vrch hlavy. „Vidíš? Poznáš ma už tak dobre.“

Viedol ma do predsiene.

„Kde ideme?“

„Chcem ti niečo ukázať.“

„Čo?“ Zdvihla hlavu, aby som na neho videla, keď mi pomáhal do kabáta.

„Je to prekvapenie.“

„Sú to telá? Sú to telá, že?“

Zasmial sa, hrdelný zvuk, ktorý sa pokúsil roztaviť každý zbytok mojej odolnosti v mojom vnútri. „Nie. Ale možno o trochu neskôr ťa zoberiem na takýto druh prehliadky.“

Pomohol mi do kabáta a potiahol mi čiapku na uši. „Bude ti dosť teplo?“

„Bude.“

„Skvelé.“ Vzal si tiež kabát a viedol ma von prednými dverami. Jeho telefón zavibroval, ale on ho stíšil.

„Si rád, že náramok stále funguje, že?“ Poznamenala som sucho. „Asi by si ma neznenávidel, keby som sa vybrala von.“

„Som rád, že sa zhodneme.“ Položil mi dlaň na kríže a viedol ma smerom ku štvorkolke, ktorá stála pred dverami. Studený pot sa mi tvoril na koži. Vedel, čo som mala na mysli?“

 „Poďme.“ Prehodil nohu cez kožené sedadlo a poklepal naň za seba. Nasledovala som ho a vyšplhala som sa na štvrokolku.

Predtým, než som sa mohla spýtať, kam mierime, vybral sa po hladkej príjazdovej ceste. Rýchlo sa stmievalo, šero sa zväčšovalo s každou uplynulou minútou.

Prilepila som sa ne neho, keď pridal plyn. Studený vzduch sa do nás opieral, keď sme sa hnali preč z môjho väzenia. Hlavou mi preletela myšlienka, že by ma pustil. Vyhodila som si ju však rýchlo z hlavy. Sebastian sa nechystal zmeniť svoju myseľ. To bolo všetko, čo som vedela. To bol dôvod preto, aby som mala vytýčený kurz. Ale aj tak som pritlačila líce na jeho silný chrbát a dýchala na neho.

Spomalil, keď sme dorazili k miernemu stúpaniu pozdĺž línie stromov. Otočil štvorkolku, zastavil a vypol motor.

Chytila som ho za ruku a on mi pomohol zosadnúť. Dom vyzeral ako niečo, ako z novely od Bronteovej, celý z kameňa a sklad s priečelím, ktoré hovorilo o prešlej histórii. Malé stádo vysokej zveri sa páslo blízko lesa v diaľke, za trávnikom.

„Čo tu budeme robiť?“ Zdvihla som hlavu a pozerala som sa na hviezdy, ktoré žiarili z temnoty.

Vybral si telefón z vrecka a šmahol po displeji, potom ho opäť schoval. „Poď sem.“

Tavila som sa v jeho objatí, môj chrbát bol pritisnutý k jeho hrudi, keď ma nasmeroval, aby som videla na dom.

„Počkaj si na to.“

Svetlá v dome začali blednúť, dom sa v tme strácal a jeho tvary sa dali len tušiť. Vtom sa stalo niečo magické. Biele svetlá zažiarili na odkvapoch, na streche, pozdĺž okien a okolo rohov celého domu. Každá rímsa, každá krivka domu bola vytýčená trblietajúcimi sa svetielkami, ktoré mi pripomínali Vianoce, ktoré som trávila doma, síce nie v takej veľkolepej nádhere. Svetlá žiarili prísľubom šťastných sviatkov strávených s milovanou osobou.

„To je všetko pre teba.“ Pobozkal ma na vrch hlavy.

Slza mi stekala po líci. „Je to tak prekrásne.“ Môj hlas sa mi zasekol v krku.

 „Vedel som, že sa ti to bude páčiť.“ Jednoduchá radosť v jeho hlase hrozila zmeniť moje rozhodnutie. Ale nemohla som vzdať môj plán. Nie teraz.

Stáli sme ešte o chvíľu dlhšie, pozerajúc sa na žiariace svetlá v studenej noci.

Pobozkal ma na krk. „Poďme ťa dať dovnútra, pokým nezmrzneš.“

Jazda späť do slávnostne ozdobeného domu trvala len krátko. Rýchlo ma strkal dovnútra a pomohol mi z kabáta a s čiapkou. Štvorkolka zostala pred vchodom, a kútikom oka som sledovala, že kľúče si dal do vrecka v kabáte a ten potom zavesil vedľa môjho. Neplánovala som, že by úniková cesta bola takáto dostupná, ale brala som akékoľvek príležitosti, ktoré sa naskytovali. Samozrejme, nebolo by to ďaleko dostať sa na štvorkolku. Prešla som si prstami po malom vrecúšku schovanom v vrecku mojich džínsov. Budem ho musieť použiť, ak nebudem mať inú nádej na opustenie tohto územia.

Vôňa večere sa niesla cez dlhú chodbu.

„Rita pripravila hostinu a plánuje ďalšiu na zajtra.“ Tmavé vlasy mu padli do očí, keď sklonil ku mne hlavu a usmial sa na mňa.

Odhrnula som mu vlasy z čela. Pocítila som náhlu potrebu zdvihnúť sa na špičky prstov a pobozkať ho.

„Môžeš.“

„Môžem čo?“

„Pobozkať ma. Vždy sa mi pozeráš na pery, keď na to myslíš.“

„Ach ty psycho.“ Zdvihla som sa na špičky a pobozkala ho na líce. „Ďakujem ti za tie svetielka.“

„Nemáš začo.“

Vošli sme do jedálne a sadli sme si na naše obvyklé miesta pri stole. Rita servírovala viac jedla ako mohla pojesť mala armáda. Morka, omáčka, rolky, zelené fazuľky, pečené zemiaky a šťavu, sladké bataty s pekanovou kôrkou a mnohé iné.

Napriek takémuto štedrému stolu, ja som sa v jedle len piplala. Žalúdok sa mi krútil, a ja som premýšľala, či to zvládnem. Ale musím. Musela som si stále pripomínať, že nemám inú možnosť. Jediná cesta von bola tá, ktorú som mala v hlave.

„Čo je zle?“ Sebastian si odpil zo svojho pohára s červeným vínom.

„Nič.“ Napichla som niečo, čo vyzeralo ako lákavá zelená fazuľka, ale chutnalo to ako popol v mojich ústach.

 „Niečo je.“ Vzal ma za ruku. „Môžeš mi to povedať.“

Bolo to teraz alebo nikdy. Vzala som svoj pohár vína, vstala a podišla ku nemu. Odtisol sa od stola a ja som si mu sadla do lona.

Jeho jemný úsmev, jediný, ktorý bol úprimný, sa mu rozlial po tvári. „Čomu vďačím za túto náklonnosť?“

„Len som ti chcela povedať, že oceňujem všetko, čo si pre mňa urobil. Knižnica, skleník, svetielka, noc v meste.“ Moje srdce sa napĺňalo nevyslovenými pocitmi a dusiacimi sa myšlienkami. Ale toto bude musieť stačiť. Len jednoduché poďakovanie.

„Ak čokoľvek z toho ťa urobilo šťastnou, čo len na okamih, malo to zmysel.“ Pobozkal ma pomaly a nežne, neodolateľný tanec, ktorý bol pre neho typický, bol vzdialený.

Mohla som tu zostať, odovzdať sa mu a prijať môj osud ako jeho zajatie. Bolo by to také jednoduché len to akceptovať. Temný hlas v mojom vnútri ma žiadal, aby som to urobila. Namiesto toho, aby som ho počúvala, prerušila som bozk a vstala som. Ale keď som to urobila, prevrhla som svoj pohár a nechala ho padnúť. Zvuk rozbíjajúceho skla sa rozoznel po celej miestnosti.

„Daj si pozor.“ Sebastian ma zdvihol a preniesol na opačnú stranu stola, preč od ostrých črepín.

Rita sa náhlivo vošla do jedálne a začala upratovať ten neporiadok.

„Mrzí ma to.“

„To je v poriadku.“ Sebastian si kľakol na kolená a zbieral tie väčšie úlomky skla a podával ich Rite. Rýchlo som vytiahla vrecúško z vrecka džínsov a vysypala jeho obsah do Sebastianovho pohára. Jemný prášok z listov rastliny klesal v červenej tekutine a potom v nej začal pred mojimi očami miznúť.

Sebastian vstal a zobral z bočného stolíka čistý pohár a naplnil ho do polovice vínom a posunul ho krížom cez stôl smerom ku mne.

Rita utrela víno a vrátila sa späť do kuchyne.

„Ďakujem.“ Kričala som jej, keď odchádzala.

Sebastian si sadol. „Myslím, že som sa nikdy v celom živote takto nenajedol.“ Zdvihol pohár a priblížil si ho k perám.

Zadržala som dych.

„Počkaj.“ Vrátil ho späť a pozeral na mňa.

Žalúdok mi klesol.

„Pripime si.“

„Och?“ Myslela som si, že zomriem od stresu z toho. „Na čo?“

„Na nás.“ Zdvihol pohár.

Vzala som si svoj a ťukla o ten jeho.

S úsmevom si položil pohár k perám a napil sa. Nesledovala som ho a napila som dvakrát toľko čo on.

Zo stručného štúdia vlastností rastliny Conium maculatum, známej ako smrteľný jedlovec, som vedela, že najviac najsilnejší jed obsahujú listy. Keď som o rastlinu požiadala Garryho, dúfala som, že nikto nebude venovať pozornosť rastline, ktorá vyzerá skoro ako menšia verzia parasce. Moja nádej sa splnila. Keď som sa vrátila z mesta, rastlina bola v zásielke od Garryho.

Odobrala som len dva lístky z rastliny, usušila ich so soľou a podrvila v mažiari paličkou. Šesť lístkov by spôsobilo smrť. Dva, dúfam, môžu spôsobiť čiastočnú paralýzu.

Sebastian položil pohár. „Chcela by si-“ Zakašlal a chytil sa opierok kresla.

„Si v poriadku?“ Vstala som.

„Som OK.“ Zažmurkal párkrát. „Som-“ Stuhol a zrútil sa na zem. Moje srdce bilo vo frenetickom rytme, keď padol na zem, ale bol to jediný spôsob.

Rita pribehla z kuchyne, oči doširoka otvorené, keď zbadala Sebastiana ležať na zemi so zatvorenými očami.

Začala som utekať. Nedostala by som druhú šancu. „Mrzí ma to.“ Slzy mi zahmlili videnie, keď som uháňala halou do predsiene. Vzala som z vešiaka Sebastianov kabát, odomkla som predné dvere a vytiahla kľúče z jeho vrecka.

Štvorkolka hneď naštartovala a ja som letela po príjazdovej ceste nechávajúc dom za mojim chrbtom. Sloboda bola priamo predo mnou. Všetko, čo som mala urobiť, bolo čeliť studenému vzduchu. Moje zlomené srdce a vina do mňa uderili.

Dosiahla som vrchol kopca a uháňala som smerom dolu, smerom ku bráne na hranici pozemku a ceste. Mala som šťastie, bola doširoka otvorená. Štvorkolka hučala, ako som sa hnala cez tmavú noc, niesla ma v ústrety slobode. Keď som prišla k otvorenej bráne a dorazila na cestu, skoro som tomu nemohla uveriť.

Vybrala som sa doprava smerom k mestu. Nestretla som žiadne auto, keď som uháňala. Ale to sa dalo predpokladať, keďže bol Štedrý deň. Cesta klesala a stúpala. Každá míľa bola iná ako tá pred ňou. V úseku, kde cesta stúpala okolo kamenného múru, sa mesačný svit odrážal od kameňov. Po pár minútach, bolo zrazu počuť hukot motora, ktorý búšil v pravidelných intervaloch. Zvuk, ktorý som poznala.

Všetka krv sa mi vytratila z tváre, keď helikoptéra prelietala ponad mňa a začala lenivo klesať na zem tak päťdesiat yardov predo mnou. Pozrela som sa za seba. Videla som svetlá. Iskra nádeje vyhasínala, keď som si uvedomila, že za mnou je Sebastianova limuzína.

Zastavila som. Všetka nádej, ktorú som mala, pomaly mizla v studenom vzduchu. Chytil ma, tak ako mi to vždy hovoril, že to urobí. Nebol tu žiadny únik. Bolo dokonané.

Helikoptéra pristála, a Sebastian – ten istý muž, ktorý, ako som sa domnievala, mal byť paralyzovaný len pár minút dozadu – vykročil vpred a postavil sa predo mňa.