TBG - 35. kapitola

Překlad: Eowyn
Kor.: Irenka

SEBASTIAN

       Camille mi odpočívala v náručí, keď nás Anton viezol späť do apartmánu. Bola vystrašená, tak  som poslal Timothyho, aby chytil kohokoľvek, kto nás pozoroval cez sklo. Skoro ich dostihol. Bola to nejaká dvojica. Camille zbledla, s jednou rukou na hrdle, oči treštila na sklo dverí. Zdvihol som ju a ubezpečil, že nás nikto nemohol spoznať. Prikývla, ale uštvaný výraz neopustil jej oči.

V aute ma nechala, aby som ju držal až pokým sme sa nevrátili do apartmánu. Žiadne slová jej nevychádzali z úst a oči mala zatvorené, ale vedel som, že nespala. Zniesol by som riadnu dávku mučenia, len aby som sa dozvedel nad čím premýšľala v tomto momente. Moje myšlienky sa zmiešavali v netypickom chaose. Moja logika bola ukrytá, zablokovaná tým vzrušením, ktoré som cítil, keď som si uvedomil, že milujem časti Camillinej osobnosti. Očakával som, že tie pocity vyblednú, keď sa vrátim do zvyčajného stavu kalkulácií. To sa nestalo. Potom, čo mi dala seba, a prežil som najintenzívnejší sex mojom živote, možno to bolo nemožné pre môj mozog vyliečiť sa z jeho rozbitého stavu.

Anton dorazil do garáže. Timothy otvoril dvere. Zdvihol som Camille do náručia a niesol ju do výťahu. Neprotestovala, keď sme vystúpili do apartmánu, položil som ju na posteľ. Príliš veľa ticha. Robil som prepočty aj s takými malými schopnosťami, ktoré mi zostali. Žiadne slová znamenali, že niečo bolo zle.

Zaklopanie na dvere sa predralo cez hudbu, ktorá mi hučala v slúchadlách. Príliš som sa nezaujímal o hudbu, ale môj otec trval na tom, aby som ukázal aspoň malý záujem ako iní chlapci v mojom veku. Zložil som si slúchadlá a otočil ku nemu, keď vošiel a sadol si na moju posteľ.

 „Dobré ráno.“

Neodpovedal som nič, len som hľadel na drevenú podlahu pod jeho nohami. Zložil si ruky na kolená a jeho plecia zostali v rezignovanom postavení.

Čakal som, pokým prehovorí. Keď bol ticho, nasadil som späť slúchadlá a klepal nohami v rytme, aby mohol vidieť, že som si zobral k srdcu jeho radu.

Minúty plynuli, ale on nevenoval pozornosť môjmu rytmickému úsiliu. Nohy sa mi unavili. Zložil som si slúchadlá z hlavy a položil ich na stôl, hudba zostala slabá a vzdialená. Prečo bol ticho?

Pripadalo mi to všetko nejaké zvláštne. Keď prišiel do mojej izby, zvyčajne mi chcel niečo povedať. Prečo nie tento krát? Prešiel som si v hlave celý zoznam všetkých možný odpovedí , ale nenašiel som tam žiadnu pre prípad mlčania. Potreboval som nejaký druh nápovedi. Alebo to bola skúška? Bolo mlčanie samotnou nápoveďou pre to ako reagovať?

Slabý zvuk thum thum sa pridal k hučaniu slúchadiel. Klikol som na i Pod a zrušil ho. Otec sa nepohol, ale jeho slzy začali padať vedľa neho na podlahu. Niečo ďalšie ako mlčanie.

 „Otec?“ Slzy znamenali smútok, pokým sa nejednalo o svadbu, vtedy to znamenalo šťastie. Pokým sa nejednalo o svadbu niekoho, koho ste nenávideli, v tomto prípade to mohlo vyznieť opačným spôsobom. Štedro som mu ponúkol vreckovku, aby som skúsil sa vyhnúť dôvodu pre slzy. Ale otec neplakal, takže som nemohol vykalkulovať, čo je ho slzy znamenali. „Je niečo zle?“

Ticho. Bolo to deprimujúce. Nikdy predtým mi to nevadilo, ale zdalo sa mi, že samotné ticho hovorí. Chlpy na krku sa mi zježili. Niečo bolo preč. Nemohol som to cítiť ako ostatní ľudia, ale mohol som to vnímať v tej podstate, na živočíšnej úrovni. Niečo, čo predtým bolo celok a teraz bolo zlomené. Ale čo?

 „Otče?“

Odkašlal si a pritlačil si prsty na zatvorené oči. „Tvoja mama.“

„Je z teba rozrušená?“

„Nie, synu.“ Stretol sa so mnou v pohľade, jeho uslzené oči ukazovali emócie, ktoré som nemohol zachytiť. „Opustila nás dnes ráno.“

„Opustila?“ Poznal som podstatu toho z mojej skúsenosti so susedovým kohútom. Ale nikdy som tým takto neprechádzal. Tak blízko, až sa to zdalo byť nereálne.

„Zomrela v spánku. Zobudil som sa a ona bola-“

Jeho hlas sa stratil niekde v jeho hrdle a on opäť zvesil hlavu.

„Kde je?“

„Ešte stále v posteli.“ Jeho hlas bol plný napätia. „Zdravotníci už prichádzajú, ale je príliš neskoro.“

„Ale ona tu nie je. Tak kde je? Kam šla, keď nás opustila?“ Už som zápasil aj s podstatou.

„Ona proste odišla, synu.“

 „Ale ty si povedal, že je stále v posteli.“ Pokrútil som hlavou.

On začal vzlykať. „Nemôžem toto robiť. Nemôžem. Nie bez nej. Je toho príliš.“ Nasledovalo ešte viac vzlykov, každý spôsobil skazu jeho tela.

Ako môj otec plakal, doplnil som si jeho správanie v mojom zoznam ľudských reakcií: mlčanie neprináša nič dobré.

 „Camille?“ Vyzliekol som si sako a prevesil ho cez bok kresla. Klesol som k jej nohám a vyzul jej topánky.

„Áno?“ Jej oči boli stále zatvorené.

„Čo je zle?“ Uvoľnil som si kravatu a rozopol gombíky na košeli, vyzliekol som ju a prehodil k saku. Doplazil som sa k nej na posteli.

„Ako vieš, že niečo je zle?“ Otočila hlavu odo mňa.

„Tvoje mlčanie.“

 „Neurobil tvoj robotický mozog žiadny výpočet ohľadom toho?“

Natiahol som sa za ňou, aby som sa dotkol jej tváre, ale ona sa odtiahla. „Prosím, povedz mi to.“

Strach, náhly a silný ma premohol. Ľutovala toho, čo sme robili v reštaurácii? „Bol to ten sex?“

Vložila si necht palca medzi zuby. „Nie. Myslím, áno.“ Posunula sa odo mňa preč. „Nie presne.. ja neviem.“

„Potom, tí ľudia, ktorí nás sledovali?“ Chcel som sa jej dotknúť, aby som utíšil akékoľvek myšlienky, ktoré ju sužovali.

„Áno.“

„Nechám si vytiahnuť záznam z kamery a zistím, kto boli.“

Zastonala a zaborila tvár do vankúša. „Prosím, nerob to. Zomriem ponížením.“

Sadol so si k nej a pozeral som na blond záplavu, ktorá ju predo mnou ukrývala. „Ak mi to nevysvetlíš, nebudem tomu rozumieť. Môj robotický mozog, ako to voláš, jednoducho nie je schopný vidieť do srdca niekoho iného. A ja nemôžem ani vidieť do svojho srdca, pokiaľ vôbec nejaké mám.“

Jej plecia sa trochu uvoľnili a otočila sa, aby mi videla do tváre.

„Vieš, je to odzbrojujúce?“

„Čo?“ Nemohol som si pomôcť. Pohladil som ju po holej pokožke ramena.

„Keď si pripustíš takéto poškodenia.“

„Prečo je to odzbrojujúce?“ Hľadel som jej do jej bledých očí.

„Pretože väčšina ľudí strávi veľké množstvo času zo svojho života tým, aby to zakryli.“

„Ja nie som väčšina ľudí.“

„Nie.“ Položila mi dlaň na krk, jej teplo mi prúdilo po žilách. „Nie si.“ 

 „Ani ty nie si.“ Pritiahol som si ju bližšie. Odpočívala v ohybe mojej ruky. „Povieš mi, čo ťa rozrušilo?“

„Myslela som si, že nemôžeš čítať emócie.“

„Môžem ťa niekedy čítať, ak ma necháš vidieť ich. Ale niekedy ich proste predo mnou skrývaš.“

„Je to bezpečnejšie týmto spôsobom.“

Otázka sa mi formovala v mysli, jedinú ktorú som sa nemal pýtať. „Povieš mi o sebe?“ Jej slová sa mi vrátili: „Spýtaj sa tie správne otázky.“ Možno toto by bola jedna z nich.

„Čo by si chcel vedieť?“

 „Poznám fakty z tvojho detstva – kde si chodila do školy, čo robili tvoji rodičia, ktorých si milovala. Ale povieš mi niečo, čo si živo pamätáš?“

„Čo?“

Nebolo to zrejmé? „Chcem ťa spoznať. Všetky tvoje tajomstvá – chcem ich uchovať. Môžeš mi povedať čokoľvek a ja ťa nebudem súdiť. Bola si posadnutá One Direction? Fajn. Cúrala si sa s kadekým, keď si bola na strednej? Žiadny problém, aj keď to by sa mi teda veľmi nepáčilo. Päťdesiat chlapcov vzadu na dvore? Nebudem hovoriť do riti.“

Potiahla nosom. „Myslím, že s týmto posledným by si sa nestotožnil.“

Áno. „Ale chcem o tom vedieť.“ Myslel som si, že môžem zozbierať všetky informácie, ktoré som potreboval, ale čím viac som bol k nej bližšie, uvedomoval som si, koľko som nevedel. „Chcem vidieť veci tvojimi očami.“

„Empatia. Jediná vec, ktorá psychopatom chýba.“ Potriasla hlavou oproti môjmu plecu. „Ty by si chcel jedinú vec, ktorú je nemožné, aby si mal.“

„Rozosmievaš ma?“

 „Fajn. Nechaj ma premýšľať.“ Upadla do ďalšieho ticha, ktoré ma privádzalo na pokraj. Mlčanie bolo zlé. Ale keď prehovorila opäť, mohol som poznať úsmev v jej hlase. „V jedno leto, ja a moji priatelia sme si vzali do hlavy, že sa staneme bežcami. Bolo to úplne hlúpe v tom čase. Nie som si istá prečo, možno Olympijské hry alebo také niečo. V každom prípade, neviem či si oboznámený o našom cvičení na dvore, ale nie som obzvlášť vhodný typ na bežanie.“

„Vyzeráš dobre pre mňa. Rád by som ťa videl hýbať sa, avšak želal by som si, aby si bežala oproti mne, namiesto odo mňa.“

Potom to nemohol byť veľmi dobrý pokus o útek, chápeš?

„Pravda.“

Položila si ruku na môj žalúdok. „Takže, jedného rána sme bežali v našom susedstve.  Slnko už pálilo a ja som sa ponáhľala, aby som držala tempo v strede pomalšej skupiny dievčat. Mali sme slušný čas, keď sme sa stáčali a mierili okolo rohu nášho domu. Môj otec bol vonku a nastavoval ostrekovače trávnika, predtým než šiel do práce. Urobil si prestávku a zamával nám na príchod. Potom moja mama vyšla prednými dverami smerom cez hadicu. Začala som sa smiať skôr, než sa jej stala táto šarapata. Bola som si istá, že môjho otca zleje zavlažovanie. Stál tam, ja neviem, pokým som nenapočítala asi päť sekúnd.“ Prestala rozprávať a smiala sa, pokým sa znovu nezobrala. Uvedomil som si, že moje pery sa usmievajú zarovno jej smiechu. „Mal na sebe oblek do práce a bol mokrý. V tomto čase už stála celá naša pomalá skupina a všetci sa smiali. Otočil sa a zbadal moju mamu sa plížiť naspäť do domu. Vtedy sa mama rozbehla. Kričala a pokúsila sa mu ujsť. Ale on ju chytil a objal, namočil ju tak, ako bol mokrý on.“ Jej smiech ma nakazil a ja som sa smial na tomto mentálnom obraze.

 „Znie to ako že boli skvelý pár.“

„Boli.“ Jej smiech slabol. „Mali ma neskoro. Dieťa ako prekvapenie pre dvojicu, ktorá sa pokúšala viac ako jednu dekádu o dieťa. Mama mala štyridsaťtri, keď som sa narodila. Otec takmer päťdesiat.“ Smútok zafarbil spomienky a hlas jej znežnel. „Vedela som, vieš? Vedela som, že keď moja mama zomrela, tak môj otec zomrie zanedlho po nej. Boli nerozdeliteľní, hlavne keď ochorela. Nikdy nebol od nej ďaleko. Bolo to ako keby tiež prechádzal liečbou. Chemoterapia bola pre ňu ťažká, brala jej silu. Ale jej duch nikdy neslabol. Vždy mala pre mňa úsmev, aj keď bola unavená príliš na to, aby zdvihla ruku, vždy ma objala. A môj otec bol ako rastlina pod slnkom. Keď vyhorela, krátko po tom uvädol.“

„Je mi to ľúto.“ Objal som ju tuhšie.

„Mne tiež. Chýbajú mi.“ Vzlykla. „A čo tvoja mama?“

„Moja mama zomrela, keď som bol dieťaťom.“

Trochu sa zdvihla a odpočívala mi na hrudi. Jej nádherné oči ma prepichovali. „To je všetko?“

Rozprával by som hodiny, ak by zostala v mojom objatí. „Bola taký chladný typ človeka. Nie ako môj otec. Boli úplne protiklady. Môj otec bol jediný, kto sa snažil ma učiť. Taký typ.. ja neviem. Domnievam sa, keď sa pozerám do minulosti, že ona nevedela, čo so mnou robiť. Otec bol trpezlivý a učil ma všetko, čo som potreboval vedieť, aby som prechádzal reálnym životom.“

„Prechádzal?“

 „Ako človek, ako ktorýkoľvek iný. S pocitmi a empatiou, a všetky tieto vlastnosti, s ktorými sa normálni ľudia narodia, ale mne chýbajú.“

„Hmm.“ Položila si bradu na moju hruď.

„Čo?“

„Nikdy som si o tom naozaj nemyslela, že by si bol nejaký znevýhodnený.“

„Nebol som.“

„Ak to tak hovoríš.“

„Mám všetko. Mama nemala o mňa záujem, ale otec to zvládol aj namiesto nej. Myslím, že ona bola jeho silnou stránkou a ja som bol jeho. Opieral sa o ňu a ja som sa o neho.“

„Bol si smutný, keď zomrela?“

Chcel som povedať áno. Bola to správna odpoveď. Namiesto toho som jej povedal pravdu. „Neviem. Vedel som, že otec bol smutný, čo nebola dobrá vec. Celá vec sa mi javila ako podivná zvláštnosť. Pred minútou bola tu, a v ďalšej bola preč. Smrť mi nedávala zmysel. Ešte stále nedáva, myslím si.“

„Myslím si, že je to bežná existenčná otázka.“

„Takže možno nie som tak podivný ako vyzerám?“ Prehŕňal som jej vlasy prstami.

„Nezachádzaj tak do hĺbky samému sebe.“

Milujem ju hneď odkedy som ju našiel. Milujem. Tento hlboký pocit, jediný, ktorý vystreľoval do mňa strach a vzrušenie v tej samej miere, sa prebral vo mne k životu. A nebolo tu nič iné. Nie naozaj. Jednoduchá pravda, ktorá bola tu medzi nami. Milujem Camille.

Odtiahla sa odo mňa.

„Kde sa chystáš ísť?“

„Potrebujem sa dostať z týchto šiat.“

Môj vták ožil pri je slovách.

Musel som dať najavo moje myšlienky, pretože prevrátila očami. „Nie. Stále nemôžem tomu uveriť, že ja – my..bože.“ Zakryla si tvár dlaňami. „Na verejnom mieste.“

Chcel som ju znova, jej telo, jej srdce, jej všetko. „Nebolo to verejné. Okrem tej časti, kde si bola oproti oknu.“

Zaúpela spopod dlaní. „Ty si ale psycho.“

„Myslím si, že obaja vieme, že ty miluješ moje psycho.“ Do riti, povedal som práve láska?

Pozerajúc pomedzi prsty, povedala. „Preceňuješ to.“

„Nebuď zahanbená.“ Olizol som si pery a všimol som si, že jej tvrdnú bradavky pod hladkou látkou. „Nie po našom malom porozumení dnes večer.“

„Bola to jednorazová záležitosť.“

„Ak to hovoríš.“ Samoľúbo som sa uškŕňal.

Zdvihla sa a odišla do kúpeľne. „Mimochodom, už žiadne bozky. Podľa dohody už nie, pamätáš?“ Jej slová sa v ozvene odrážali od obkladačiek v kúpeľni.

No veď uvidíme.