Oblivion3 - 9. kapitola 1/2

Překlad: Noemi

Ahojte všetci!

Sľúbila som vám, že po preložení trilógie Port Fare, dokončím preklad tejto knihy. Viem, trvá mi to pridlho, ale...som rada, že to ide aspoň tak ako to ide. J

Žiaľ táto kniha sa dostala pod čiaru medzi dlhodobo neprekladané, čo ma mrzí a keďže niektoré vydavateľstvo vydalo 1.diel tejto série Lux a Kerris nám tu usilovne prekladá nedokončené knihy J  pochlapila som sa a posielam vám ďalšiu kapitolu. Budem sa snažiť doprekladať obe knihy. Priznám sa, táto séria je moja srdcovka a potešilo ma vrátiť sa k tomuto príbehu. Verím, že ste na tom rovnako. Noemi

Keďže sa Blake dostal späť do obrazu ako červ v záhrade, ktorého nemožno vykynožiť, Kate som zaviezol do školy ja a Dawsona Dee. Po škole sme zastavili pri pošte.

Samozrejme.

Kat ma naložila balíčkami a keď sa dostala domov zložila ich na písací stôl. Rukami pohladila žlté obálky.  Hodil som sa na postel a ruky si založil za hlavu.

„Ak chceš, možeš ich otvoriť hoci aj teraz.“

Upevnila si vlasy do strapatého uzla a pozrela na mňa.

„Môžem počkať“

Uškrňajúc sa som zhodil svoje topánky.

„A ja viem, že ich veľmi chceš otvoriť“

Vyplazila na mňa jazyk a posadila sa na druhý koniec postele, oproti mne. Oprel som si koleno o jej bok.

„Si v poriadku?“ opýtal som sa.

Prikývla a pritom sa hrala so šnúrkou na kapucni.

„Aha“

Mlčky som ju sledoval, lebo som vedel, že jej chodí toho dosť po rozume po Blakeovom návrate a okrem toho aj kam pôjdeme v stredu večer. Predošlý večer sa rozprávala s Dee, vlastne sa o to pokúsila.  Nehovorila o tom, ani Dee nie, ale nemyslím si, že to dobre dopadlo.

Potľapkal som vedľa seba matrac.

„Poď sem“

Preliezla ku mne.

„Bližšie“ znovu som pobúchal po matraci. Uškrnula sa, ale prekĺzla ešte o pár centimentov bližšie. Ovládol som svoj úsmev. „Ľahni si ku mne“

„Tak veľa toho chceš“ povedala kňučiac.

„Zo všetkého najviac na celom svete“

Kat pokývala hlavou a neľahla si vedla mňa, ale oproti mne.

„Teraz si šťastný?“

Odhrnul som jej vlások z tváre a tváril som sa, že nad tým premýšľam.

„Som šťastný, ale bol by som ešte šťastnejší, ak by si hlavu položila...“-  Kat zúžila oči – „na moju hruď“ – dokončil som škeriac sa.

Trhlo jej kútikom úst a položila si hlavu na moju hruď.

„Spokojný?“

Objal som jej chrbát a rukou som skĺzol po jej oblom boku.

„Oveľa, oveľa lepšie“

Ticho sa zasmiala a položila mi ruku na brucho.

„Milujem ak chceš toho veľa“

„Viem.“ Chvíľu sme mlčali. „Ako dopadol rozhovor s Dee?“

Zovrela mi košeľu do päste.

„Úprimne? Nie dobre.  Vôbec nie dobre.“ Chytil som jej ruku, Kat si vzdychla a doložila: „Povedala, že ešte nie je pripravená, aby o čomkoľvek hovorila a ja tomu skutočne rozumiem, ale...ale chcela by som, aby už bola, lebo mi hrozne chýba. Bola moja najlepšia priateľka“

„Ešte stále je.“

Kat neodpovedala. Obrátil som sa na bok a stiahol som sa nižšie na posteli.  Tie nádherné sivé oči boli plné sĺz.

„Ešte stále je ona tvoja najlepšia priateľka“ zopakoval som.  „Dee na tebe záleží.“

„Myslíš?“ šepla a končekmi prstov sa dotkla mojej tváre. Vtisol som jej bozk na špičku nosa, potom som sa stiahol.

„Áno“

Jemne sa usmiala.

„Viem, že by som sa nemala obávať o priateľstvá teraz, keď tu máme Blakea a Dawsona a Daedalus...a všetko ostatné v našom svete.“

Spustil som ruku nižšie na jej stehno.

„Kote, môžeš sa obávať o to o čo sa ti zažiada. Len by som chcel, aby toho nebolo toľko z čoho si môžeš vyberať.“

„To by som mohla povedať aj ja tebe.“ – hladila ma po sánke.- „Musíš sa vyrovnať s množstvom sračiek.“

„To nič nie je“ – povedal som hlasom, ktorý klesol a rukou som jej stisol stehno. Kat sa predklonila a dotkla sa perami mojich.

„Čo myslíš, čo nás čaká v stredu?“

„Nemám ani poňatia“ – prešla mi prstom po spodnej pere, jemne som ho uhryzol – „Nedokážem mu v skutočnosti uveriť ani len ten klub. Martinsburg nie je také veľké mesto.“

„Je väčšie ako toto, nie?“ – Kat prstom mapovala moje črty – „Viem, že nie je veľmi ďaleko od maminho pracoviska vo Winchesteri.“

„Je väčšie ako toto, ale to je väčšina miest.“

Usmiala sa.

„Som zvedavá, kto je ten Luc.“

„Nemám poňatia. Nikdy som o ňom nepočul.“

„Hmmm.“ - Zmĺkla a ja som vedel, že by rada povedala ešte niečo, ale radšej ma pobozkala.

Na to som sa ozaj nemohol sťažovať.

Bozky boli zo začiatku pomalé, sladké, ale veľmi rýchlo sa prehĺbili a stali sa žiadostivejšími. Žiadne zábrany pri tanci našich jazykov sa neukázali. Prevrátil som sa s ňou a uložil som ju na chrbát. Objala ma okolo krku a prsty vnorila do mojich vlasov.

Nebesá, ako to milovala robiť!

To bolo zase niečo, na čo som sa nemohol sťažovať.

Oprel som sa o pažu ako som sa uhniezdil nad ňou a ticho som sa zasmial, keď Kat zastonala. Zachytil som perami jej ston, ale potom som zastonal ja, keď si ovinula nohy okolo môjho pása.

No do riti!

Oprel som sa o ľavu pažu, aby som pravou rukou mohol pohodlne hladiť všetky jej priehlbiny a konečne som rukou vkĺzol pod jej tričko. Prehla sa ako luk, keď som sa jemne dotkol pokožky na jej bruchu.

Vedel som, že jej matka nás môže každú chvíľu prekvapiť, prinútil som sa preto ubrať z naliehavosti a vášnivosti bozkov, kým sa dokážem od nej odtrhnúť. Myslím, že nikdy v živote nebolo pre mňa nič také ťažké, ako vytiahnuť ruku spod Katinho trička.

„Žiaria ti oči.“ – zdvihla zrak.

Skrivil som ústa do polovičného úškrnu.

„Neprekvapuje ma to.“

Prešla rukou moje vlasy, odhrnula mi kratšie kadere z čela. V maličkom priestore medzi našimi perami sa náš dych zmiešal...nebolo počuť nič iné. Kat si oprela čelo o moje, pohladila ma po tvári a jemne tíško si vzdychla.

Mohol by som žiť z jej bozkov.

Mohol by som žiť z jej nepatrného dychu.

Mohol by som žiť z nej.

                                                            ***

Kým sme sa dostali hore na 81.medzištátnu diaľnicu mal som chuť vykopnúť Blakea z toho prekliateho auta, zastaviť uprostred cesty a prejsť cez neho hore dole. Aspoň päťdesiatkrát. Alebo päťdesiatjedenkrát.

Kat si výnimočne obliekla kabát a kvôli drobnej sukni a naschvál potrhaných punčoch súdiac som nemal ani poňatia, čo môže skrývať pod ním, ale jej nohy...

No áno, jej nohy ma ešte stále vedeli dostať.

Meškali sme, lebo sme sa dostali  do snehovej fujavice za Deep Sreek a debil sediaci na zadnom sedadle musel zahlásiť, že keby sme boli išli južnou cestou, mohli sme sa jej vyhnúť. Mal šťastie, že sme boli už blízko cieľa, pri odbočke na Falling Waters.

„Ktorá to je?“

Blake sa predklonil a oprel sa lakťami o naše sedadlá.

„Nasledujúca, čo vedie do Spring Mills. Potom odboč vľavo, akoby do Hedgesville, alebo akoby si sa vracal do Back Creek.“

Počúvol som jeho pokyny ale začal som byť podozrievavý, keď sme sa dostali na úzku poľnú cestu. Po troch kilometroch sa Blake zase ozval.

„Vidíš tam tú starú benzínku? Tie čerpadlá?“

To, čo som ja videl mohla byť benzínka tak zhruba pred päťdesiatimi rokmi.

„Hej.“

„Tam odboč!“

Kat sa nahla dopredu a prezerala si burinou zarastenú búdu benzínky.

„Klub je na benzínke?“

„Nie.“ – zasmial sa Blake.  „Len ju obíď a zostaň na poľnej ceste.“

„Keď sa vrátime, umyješ mi auto!“ – hundral som a obozretne som riadil medzi výmoľmi. Čím hlbšie sme vchádzali po tejto húštine, ktorá nepripomínala cestu, o to ľahšie si bolo predstaviť, že ľudí, ktorí tade prejdú už nikto viac neuvidí. Stromy sa nakláňali stále viac k sebe a prešli sme okolo niekoľkých drobných chát so zadebnenými oknami, v ktorých snáď ani nebola zavedená elektrina.

„Ja ani neviem“ – povedala Kat – „Podľa mňa som toto už videla v ,Texaských vraždách motorovou pílou´“

S povzdychom som sa zasmial, ale myslel som si, že má pravdu. Jeep sa terigal po hrbolatom teréne a zrazu bola všade kopa áut. Zaparkované kade tade medzi stromami na každej ploche menšej lúky. Za množstvom áut stála nízka kockastá budova bez akéhokoľvek osvetlenia.

„No jasné, toto som už nabetón videla“ – oprela sa dozadu Kat -  „V prvom a druhom diele ,Hostela´.“

„Nič sa ti nestane“ – upokojoval ju Blake. „Preto je tak skrytý, aby ho nenašli. Nie preto, aby odchytili nič netušiacich turistov a naporcovali ich“

„Zaparkoval som vzadu, ďalej od blbcov, o ktorých mi bolo jasné, že by dverami svojich aut doškriabali moje. Keď som vypol motor, priterigal sa chlapík z pred nami stojaceho radu áut. Keď som zbadal jeho do špicatých pichliačov upravený mohawk účes, dvihol som obočie dohora. Zaujímavé.

Kat otvorila svoje dvere a vystúpila tesne sa obaliac svojim kabátom.

„Čo je toto za miesto?“

„Veľmi onaké.“ – odpovedal Blake a tresol dverami na aute.

„Hej!“ – vyskočil som, pričom som jemne privrel svoje. „Ak ich ešte raz pribuchneš, nasledovať bude tvoja hlava!“

Blake si vzdychol a obrátil sa ku Kat.

„Mala by si si vyzliecť kabát.“

„Prosím?“ – vyvalila naňho oči. „Veď je pod nulou. Vidíš môj dych?“

„Za tých pár sekúnd, kým sa dostaneme ku dverám nezamrzneš. No takto ťa ale nevpustia dnu.“

„Nerozumiem“ – držala si kabát – „To je nefér.“

Pristúpil som k nej a chytil som ju za ruku.

„Nemusíme to urobiť, ak nechceš. Skutočne.“

„Ak to nechce, tak sme skurvene veľa času zabili kvôli ničomu.“

„Čuš!“ – zavrčal som naňho a pozrel som na Kat. „Myslím to vážne. Povedz a vrátime sa domov. Iste je aj iná možnosť.“

Potriasla hlavou a cúvla, potom si rozopla kabát.

„Som v poriadku. Len to spodné prádlo pre veľké dievčatá... a to všetko.“

Spodné prádlo pre veľké dievčatá ...? Čože?...Z hlavy mi vyprchali všetky myšlienky, keď si Kat vyzliekla kabát a hodila ho do auta.

Sväté hovno!

Naraz som mal chut ju oprieť o najbližší strom a zároveň znovu jej obliecť kabát.

Cúvol som a prezrel som si ju od špicatých čižiem cez čierne punčochy so spustenými okami a krátku riflovú sukňu...moj pohľad sa zasekol na jej nahom bruchu a jej chutnom pupku.

Kurva!

„No hej“ – mrmlal som a postavil som sa pred ňu, aby som ju skryl...pred celým svetom – „predsa si nie som celkom istý.“

„Fíha...“ – ozval sa Blake s jednoznačným obdivom. Otočil som sa a maličkú časť  energie Zdroja som namieril naňho. Spoza mojich prstov vyleteli červenobiele iskry. Debil sa im sotva bokom vyhol.

Kat si poriadne vzdychla.

„Poďme dnu.“