ETC - 16. kapitola 2/2

Překlad: Janka Es
Kor.: Noemi

„Presne, ako som predpokladal, v práci som si od svojich kolegov vyslúžil množstvo narážok, keď uvideli moje brucho.  Russelovi sa to zdalo úžasné a štyri dni sa na tom neustále zabával. Zmýval a drhol som si to tak, až som z toho mal kožu celú červenú a boľavú.

Dnes bol štvrtok a práve sme boli odvolaní k nejakej práci.  Požiadali ma, aby som prišiel, aj keď ma pravdepodobne nebudú potrebovať. Išlo o banku, ôsmi muži vošli do banky a držali tam  sedemnásť ľudí ako rukojemníkov – momentálne vyjednávali o spôsobe, akým ich odtiaľ dostať von, ale kapitán, ktorý bol na mieste zásahu požiadal o zálohu, pretože mal pocit, že to nepôjde po dobrom.

Sedel som pri boku dodávky na ulici oproti banke a počúval, ako sa všetci dôstojníci bavia o tom, ako najlepšie postupovať v tejto situácii a dostať ostatných rukojemníkov von bez straty. Zopár vecí, ktoré páchatelia povedali ich doviedlo k presvedčeniu, že nemajú v úmysle nechať všetkých rukojemníkov nažive. Už zastrelili jedného rukojemníka, aby dokázali, že to nie je len hra a vyhrážali sa zabitím druhého, ak tam nebude do polhodiny helikoptéra, ktorá im odtiaľ pomôže utiecť.

Kapitán Richardson, veliteľ operácie, potriasol hlavou. „Myslím, že tam musíme vyslať tím SWAT.  Nedostaneme sem dovtedy helikoptéru. Už som sa pokúšal získať od nich viac času, ale nechcú na to pristúpiť.  Ak im neposkytneme to, čo chce v priebehu...“ pozrel na svoje hodinky, „dvadsiatich siedmych minút, tak si vezmú ďalšieho rukojemníka,“ povedal skupine dôstojníkov, ktorí boli s ním.

Kapitán Elder prikývol, zamračil sa a znovu sa pozrel na mapu banky. „Zdá sa, že nie je iný spôsob, aby nás neuvideli. Rádiolokátor nám potvrdil, že pokrývajú všetky vchody v budove a bez povšimnutia sa tam nedostaneme.“

Pozrel som sa späť na banku, musel tu byť iný spôsob. „A čo strecha?“ navrhol som, nemajú vždy nejaký prístup zo strechy v prípade požiaru alebo tak?

Obaja kapitáni sa otočili, aby sa na mňa pozreli a potom sa znovu pozreli na schému banky, prechádzali stránkami až kým nenašli nákres strechy. „Máš pravdu, Peters, je tam bezpečnostný poklop! Ak by sme sa tam dostali, mohli by sme sa prepracovať do budovy. Je dosť veľká šanca, že prehliadli vchod zo strechy,“ povedal kapitán Elder, a hrdo sa na mňa usmial.

Prikývol som, aj keby tam poslali len nejakých chlapov od technikov alebo niekoho, kto by tam nainštaloval kamery, poskytlo by nám to výhodu. V tomto momente sme boli slepí- zatiahli žalúzie na oknách, takže sme nemohli  vidieť a kontrolovať, čo sa dialo vo vnútri. Môj snajperský tým bol k ničomu, keďže sme nevideli do budovy, takže sme im nemali šancu pomôcť. Stále som mal rozmiestnených troch chlapov na dvoch protiľahlých budovách, ktorí pokrývali dva východy pre prípad, že by sa pokúsili oslobodiť. Okrem toho sme nemohli urobiť nič, aby sme im pomohli, všetko mal v rukách pozemný tím a vyjednávači.

Počúval som, keď začali plánovanie, chceli poslať pozemný tím cez prístup na streche, pripravia kamery, aby nám posielali informácie, zatiaľ čo vyčerpajú zvyšný čas, ktorý sme dostali. Dúfajme, že budú schopní niečo urobiť ešte skôr, než nám vyprší čas a oni zabijú ďalšieho rukojemníka.

Keď bolo všetko dohodnuté, prišiel som ku kapitánovi Elderovi -chcel som pomôcť – nenávidel som byť náhradník. „Pane, môžem ísť tiež dnu? Mohol by som istiť tím, byť záloha v prípade, že by to pozemný tím potreboval,“ navrhol som dúfajúc. Nebola to moja zvyčajná práca, ale príležitostne som to robil, a ak by nám to dalo lepšiu výhodu zvnútra, tak by som to vzal.

Zdvihol na mňa jedno obočie. „Chceš ísť dnu?“ spýtal sa ma. Prikývol som a on ma potľapkal po pleci. „Nebudem ti klamať, Nate, veľmi by si nám tým pomohol. Mohol by si viesť tím, prosperovali by z tvojich skúseností. Mohli by sme rozdeliť tím na dve časti – jednu by si viedol ty a Jacob by viedol druhú polovicu.“

„Rozhodne, pane.“ Vzhliadol som k Jacobovi Grengerovi, ktorý plánoval so svojim tímom, rozdeľoval okolo chlapom techniku. Pripojil som sa k plánovaniu vzrušený z toho, že uvidím po troch dňoch nejakú akciu.

O desať minúť neskôr sme nepozorovane vkĺzli cez otvor. Zdvihol som svoju zbraň, držiac ruku hore pre svoj mini tím, signalizujúc im tak, aby zastali za mnou. Keď som bol spokojný s tým, že je priestor čistý, naznačil som a nariadil im, aby sa rozbehli a pokryli viac podlaží. Mal som so sebou štyroch ľudí, druhý mini tím mal rovnaký počet. Bol tam aj ďalší tím, ktorý sa chystal odpáliť bočné dvere a vojsť, akonáhle budeme na svojich pozíciách. Všetci sme sa naraz pohli a mali moment prekvapenia na našej strane. Prepracovávali sme si potichu cestu cez budovu zastavujúc na poschodí nad nimi. Vytiahol som rošt z vetráku a technik a ja sme sa v ňom plazili kvôli lepšiemu prístupu. Hlavná miestnosť bola hneď pod nami a to bolo aj miesto, kde držali podľa všetkého rukojemníkov. „Kamera je vo vnútri.“ Šepol som Martinovi. Prikývol a vytiahol malú ručnú vŕtačku, vyvŕtavajúc dieru do dlaždíc tam, kde sme boli a potom tam zatlačil malú LED kameru podávajúc mi to tak, aby som sa mohol pozrieť. Po pár sekundách som zameral obraz. Uchopil som kábel a točil kamerou dokola tak, aby som uvidel miestnosť.

Rukojemníci sedeli v severnej časti, chúlili sa k sebe, plakali a vyzerali vystrašene. Pred nimi kráčal chlapík, v ruke mal poloautomatickú zbraň, vyzeral nervózne a strieľal pohľadom do strán. Posunul som kameru o niečo ďalej, vytáčajúc ju do smeru, kam hľadel. Bol tam chlapík, ktorý sedel pri stole, nohy mal  v členkoch prekrížené a vyložené na stole, vyzeral uvoľnene. To bol vodca.

Pohol som kamerou tam a späť, skenoval som miestnosť– bolo tam sedem lupičov, ktorých som mohol vidieť vrátane vodcu, čo znamenalo, že tam niekde bol ešte jeden – tak, ako nám potvrdil rádiolokátor, bolo ich tam dokopy osem – to bolo to, čo videli skôr, ako zakryli okná. Mohli by sa mýliť?

Stlačil som tlačidlo na mojom komunikačnom zariadením volajúc tak vodcovi druhého týmu. „Vidím ich, troch na východnej strane a dvoch na západnej. Na severnej strane hliadkuje jeden a ich šéf sedí za stolom manažéra vzadu. Číslo osem nebolo zaznamenané, opakujem, nepriateľa číslo osem nemôžem lokalizovať. Všetci rukojemníci vyzerajú byť v poriadku, nevidím žiadne zranenia. Dajte pozor – v skupine som videl dve deti.“

„Okej, prechádzam na východ a beriem si tých troch. Vonkajší tým, môžete sa zamerať na západné terče. Máte šťastie, postaráte sa o vodcu a prevezmete rukojemníkov?“ spýtal sa cez malé slúchadlo, ktoré som mal v uchu.

„Potvrdzujem. Presúvam sa na pozíciu.“ Potvrdil som. Otočil som sa späť na chlapa od techniky.  „Zostaň tu, dávaj pozor a akékoľvek zmeny nám ihneď nahlás,“ povedal som prísne.

„Áno, pane,“ zašepkal a prikývol.

Vykrútil som sa von z vetráku späť k svojmu tímu, aby som im povedal plán. V tichosti sme sa dostali dole, keď sme sa dostali na naše pozície, rozdelili sme sa do dvojíc. Naklonil som sa cez stenu, aby som skontroloval, že sa nič nezmenilo, zdalo sa, že všetci sú tam, kde boli aj na kamere. Počul som, ako rukojemníci plačú, dve deti, ktoré som videl viseli na svojich matkách. Zdalo sa, že sa ich matky snažia telom úplne zakryť, na tvárach mali vystrašený výraz.

Opäť som sa presunul za roh, stlačil som druhé tlačidlo na slúchadlách – pre spojenie s dôstojníkmi vonku.

„Tím jedna. Sme na pozícii, pripravení na zásah. Môžeme?“ zašepkal som.

Po pár  sekundách ticha sa ozval Jacob. „Tím dva, sme pripravený vyraziť.“

Prikývol som na svoj tím a gestom ruky im signalizoval, aby sa pripravili. Skontroloval som si zbraň, bol to divný pocit, mať v ruke malú zbraň, menšiu – bola taká ľahká, nebol som na to zvyknutý.

Za normálnych okolností by som teraz ležal na bruchu, s tridsiatimi kilami kovu v rukách.

„Odpočítaj to, Jacob.“ Povedal som pripravujúc sa na vystúpenie z úkrytu spoza steny. Môj prvý cieľ bol pred rukojemníkmi, musel byť zneškodnený ako prvý.

„Na tri. Jedna. Dva...“ Jacob mi povedal do ucha.

Na tri, dvere v prednej časti budovy vyleteli z pántov, všade bol prach a špina. Ozývali sa výkriky, lupiči začali kričať pokyny jeden na druhého, panikárili. Vyskočil som spoza rohu, zameral som sa na chlapa, ktorý vyzeral byť vystrašený pred rukojemníkmi. Neobťažoval som sa ich varovať, moja práca si to nevyžadovala, mal som dovolené v prípade potreby niekoho streliť. Prišiel o právo vzdať sa, keď si vzal pozíciu v blízosti nevinných v banke.

Strelil som ho do stehna, v bolestiach vykríkol a spadol na kolená očami prechádzal po miestnosti neistý z toho, čo sa to vlastne deje. Do miestnosti vbehol okamžite ďalší agent, ktorý ho hneď zložil na zem, odkopol mu zbraň. Otočil som sa k svojmu druhému cieľu, k vodcovi skupiny. Kričal na svojho chlapa, snažil sa skrčiť za stolom, ktorý prevrátil. Zbraň si umiestnil na vrch a slepo strieľal po miestnosti.

Vrátil som sa späť k stene, potreboval som ho zložiť skôr, ako niekoho zasiahne. Pozrel som  sa cez svoju zbraň, okamžite som hľadal dobré zameranie, ale nič som nenašiel. Jediný výstrel, ktorý by som mohol urobiť bolo vystreliť mu zbraň z ruky – aspoň by to zastavilo okamžitú hrozbu. Zamieril som a zasiahol ho zboku do ruky.

Prebehol som očami miestnosť, teraz si to už prevzali ostatní agenti, väčšina cieľov už bola pokrytá. Zamieril som k vodcovi, aby som ho zabezpečil, svoju zbraň som mal pripravenú. Keď som pristúpil bližšie, natiahol sa po svojej zbrani. Zdvihol ju proti mne a ja som cítil, ako mi pokleslo srdce, keď som si uvedomil, že som ho musel zabiť.  Nenávidel som zabíjať ľudí, ale bol som v miestnosti plnej nevinných ľudí a v každom prípade, v tejto situácii bol na prvom mieste výstrel a až potom otázky. Zamračil som sa, keď som ho strelil do hrude z čoho okamžite spadol na zem, z jeho hrude sa ozval hluk, ktorý som nejakým spôsobom počul aj cez všetky výkriky a zvuk bitky.

Zamračil som sa a otočil sa k svojmu tímu, jeden z nich ukazoval, že sú všetky ciele zneškodnené. Prešiel som k rukojemníkom, aby som sa presvedčil, že sú všetci v poriadku. Ako som sa priblížil ku skupine, v hlave som ich spočítal. Bolo ich dokopy sedemnásť. Zastavil som sa a zamračil sa- nehovorili, že ich je sedemnásť, ale jeden bol zastrelený?  Videl som na boku rukojemníkove telo. Nemalo by ich tu sedieť len šestnásť?

Znovu som ich prepočítal – moje počty boli správne. Otočil som sa nabok a stlačil slúchadlo  volajúc kapitána Richardsona, ktorý bol vonku a riadil operáciu.

„Koľko tu má byť dokopy rukojemníkov?“ spýtal som sa, moje oči znovu skenovali skupinu.

„Správa z pred minúty hovorí- sedemnásť,“ odpovedal.

Okamžite som zdvihol zbraň, prezeral si dav a každého, kto vyzeral podozrivo. Moje oči prečesávali skupinu a pristáli na chlapovi, ktorý sa nervózne ošíval a ležal na chlapovi, ktorý sa nervózne odsúval a odvracal odo mňa zrak, vyzeral nepohodlne. Vyzeral, akoby sa snažil splynúť, ale mal na sebe maskáče s veľkými vreckami, určite dosť veľkými na to, aby tam ukryl zbraň. Bol on tým chýbajúcim ôsmim človekom?

Rozhodol som sa, že vyskúšam trošku prečistiť dav, aby som uvidel, či je tam niekto, kto tam nepatrí. „Všetci budete vzatí do väzby kvôli odobratiu odtlačkov prstov a kontrole. Zostaňte tu sedieť, kým vás nezavoláme dopredu a po jednom  vás zaistíme putami a vezmeme vás na stanicu,“ klamal som a pozorne ich sledoval.

Jeho hlava sa prudko zdvihla, rozšírenými očami strelil okolo seba, toto určite nebola normálna reakcia. Ukázal som naňho zbraňou a pristúpil bližšie.

„Vstaň!“ prikázal som.

„Nate, čo to robíš?“ Zasyčal mi Jacob do ucha, očividne si myslel, že som sa zbláznil. Nemohol som mu teraz vysvetľovať, že medzi rukojemníkmi sedel šialený lupič, ktorý sa snažil prekĺznuť ako nevinný.

„Ty – maskáčové nohavice a čierne tričko. Vstaň – hneď!“ prikázal som, ukazujúc naňho svojou voľnou rukou aby vedel, že sa rozprávam s ním.

Davom sa rozhostil plač, odťahovali sa od zdanlivo bláznivého dôstojníka, ktorý naňho ukazoval zbraňou po traume, ktorou si práve prešli. Chlapove oči sa pohli z mojich k dievčaťu, ktoré sedelo vedľa neho. Skôr, než som stihol čokoľvek urobiť, skočil za ňu a schmatol ju okolo krku, používajúc ju ako krytie, keď pritlačil zbraň na jej hlavu.

Kurva!

Vytiahol ju na nohy, hýbal sa tak, že bol za ňou a používal ju ako štít. „Ustúp! Ak nezložíš zbraň, tak ju zabijem!“ kričal, zatlačil jej zbraň k hlave tesnejšie z čoho zakňučala a prosila o pomoc. „Drž hubu!“ prikázal jej.

„Pokoj, kámo. Všetko je v pohode. Len zlož tú zbraň a ja ťa nebudem musieť zabiť,“ povedal som, takmer som ho o to prosil. Nechcel som ho zabiť, to naozaj nie.

„Ustúp! Kde je tá prekliata helikoptéra?“ kričal, z úst mu fŕkali sliny, keď odťahoval dievča dozadu a snažil sa dostať odo mňa preč. Ona na mňa prosebne hľadela, ruku mala obalenú okolo jeho zápästia, keď sa jej tvár sfarbovala jemne do červena, pretože nemohla poriadne dýchať. Oči sa jej rozšírili zdesením, keď ma ticho prosila o pomoc.

„Posledná šanca,“ povedal som zatvárajúc jedno oko, ktoré sa mi vznášalo nad zbraňou. „Nechaj to dievča ísť. Hneď!“

Vydal zo seba nahnevané zavrčanie, keď rukami zovrel je krk z čoho vykríkla. Ten zvuk prinútil môj prst stlačiť spúšť. Guľka prebehla okolo jej hlavy a zasiahla ho do oka, krk sa rozprskla po tvári rukojemníčky. Sila výstrelu ho odhodila dozadu, padol a stiahol ju na seba. Prenikavo kričala, keď som utekal dopredu, zbraň som mal stále zdvihnutú. Mlátila sebou, snažila sa zo seba striasť jeho ruku. Pozrel som na neho, neexistovala šanca, aby bol stále nažive, bol to klasický smrtiaci výstrel.

Natiahol som sa a chytil ju za ruku vyťahujúc ju na nohy. Okamžite sa mi hodila okolo krku, takmer ma udusila, keď hystericky vzlykala  a stále dookola opakovala slovíčko ďakujem.

„Je to v poriadku, madam. Už ste v bezpečí. Všetko je v poriadku,“ povedal som, keď som ju upokojujúco hladil po chrbte a ťahal ju preč od tela. Nohy jej vypovedali, tak som vkĺzol okolo nej rukami, aby som ju zdvihol.

„Jacob, zabezpeč nepriateľov, zatiaľ čo ju vezmem za lekárom,“ povedal som berúc ju do náručia. Odniesol som ju von z budovy, zatiaľ čo sa ma stále držala.

„Ďakujem. Oh, Bože, ďakujem!“ vzlykala.

„Už je to v poriadku, ste v poriadku. Skontrolujú vás, ale ste v poriadku,“ povedal som jemne, keď som ju niesol k lekárovi a položil na vozík.

„Zachránili ste mi život,“ povedala vďačne na mňa pozerajúc. Usmial som sa a chcel som sa odtiahnuť ale chytila ma za ruku. „Neopúšťajte ma!“

Vzdychol som a prikývol, sadol som si na bok záchranárskeho auta, keď ju kontrolovali. Asi o desať minút neskôr bolo jasné, že sa môže posadiť, bola monitorovaná kvôli šoku, čo bol zvyčajný postup pri rukojemníkoch, akým bola ona. Upokojila sa a už viac neplakala. Pozerala na mňa, ako na nejakého Boha alebo také čosi.

„Vďaka, dôstojník...“ stíchla a s očakávaním na mňa pozerala.

„Peters,“ Naozaj som chcel ísť, potreboval som päť minút pre seba, aby som spracoval to, čo sa práve stalo. Práve som zabil dvoch ľudí a potreboval som sa párkrát zhlboka  v súkromí nadýchnuť a nie robiť opatrovateľku nejakej obeti.

Usmiala sa, „som Christina,“ povedala potichu.

„Rád vás spoznávam, Christina. Naozaj ma to mrzí, ale budem musieť ísť. Musím podať správu a vyplniť detaily o incidente,“ povedal som a postavil sa.

Zamračila sa. „Myslíte, žeby sme sa mohli  stretnúť aby som vám mohla kúpiť drink? Ako...no... ako poďakovanie?“ spýtala sa a s nádejou na mňa pozerala.

Oh, do riti, ako to, že som to nevidel? Porucha prepojenia, lipnutie na dôstojníkovi, ktorý vás zachránil. Klasika.

„Nemusíte mi ďakovať, madam. Je to moja práca,“ povedal som odstupujúc.

Bolo to tou uniformou. Určite to bola tá uniforma, ktorá dostávala dievčatá!

„No, tak čo keby som vám kúpila ten drink len preto, že to chcem?“ ponúkla a zvodne sa usmiala.

Nepohodlne som sa usmial. „Mrzí ma to, madam, ale mám priateľku, takže to sa nestane.“

Zamračila sa, vyzerala byť neskutočne sklamaná a ja som si nemohol pomôcť a myslel som na to, čo by sa stalo, ak by som nestretol Rosie. Dostal by som sa do nohavičiek tohto dievčaťa ako potkan do kanalizácie. „Je to šťastné dievča,“ povedala potichu.

Potriasol som pri tom vyhlásení hlavou. „Nie, nie je. To ja som ten šťastný,“ povedal som úprimne.

Vystrúhala tú „to je také roztomilé“ tváričku  a ja som si nemohol pomôcť a zasmial sa. Sakra, nenávidel som, keď sa na mňa ľudia takto tvárili! Prekliata Rosie, zmenila ma na kundičku! „Opatrujte sa, madam.“

Otočil som sa a zamieril ku skupinke agentov, ktorí vyvádzali  ľudí z budovy do obrnených vozidiel, ktoré boli pripravené vziať ich na stanicu.

„Dobrá práca, Peters. To bol excelentný úlovok. Jacob z tvojho výstrelu na konci šalie, pri všetkých výstreloch to bolo veľmi pôsobivé, nie žeby som bol šokovaný – samozrejme som od teba menej ani neočakával .“

Slabo som sa usmial, predstieral som, že som sa vo vnútri necítil ako hromada sračiek.

Gratulovali mi za to, že som vzal život, samozrejme že to bolo nevyhnutné, ale aj tak to boli dvaja ľudia, ktorí sa už dnes večer nevrátia späť domov ku svojim rodinám.

„Vďaka pane. Môžem sa vrátiť späť a podať hlásenie?“ spýtal som sa a s nádejou som hľadel na auto. Skutočne som už chcel byť ďaleko odtiaľto, nechcel som tu byť, keď budú vynášať tie dve telá z budovy. Nenávidel som pohľad na vrecia s telami.

„Áno, ako zvyčajne, Nate. Vyplň hlásenie a potom si môžeš vziať na zvyšok dňa voľno,“ povedal a upokojujúco sa usmial.

Prikývol som a zamieril k najbližšiemu vozidlu, mieriac späť na stanicu. Trvalo mi hodinu, kým som prešiel svojim hlásením o udalostiach, podpísal svoje vyhlásenia  a odovzdal zbraň na kontrolu. Všetko to boli formality, zajtra budem späť v práci a dostanem potľapkanie po chrbte za dobre odvedenú prácu – len potrebovali vyplniť svoje hlásenia.

Keď som vyšiel z miestnosti, odchytil ma kapitán Elder, ktorý bol vo výpovedi mojim svedkom. Chytil ma za rameno. „Prestaň sa za to obviňovať, Peters. Len choď domov, zopár hodín oddychuj a nerob si starosti. Vieš, že toto sú tak ako vždy len formality. Dnes si odviedol skvelú prácu. Ak by si tam nebol, títo ľudia by boli práve teraz pravdepodobne mŕtvi,“ povedal dôstojník Elder a hrdo sa na mňa usmial.

Prikývol som a nahodil falošný úsmev. „Áno, pane.“

Potľapkal ma po ramene. „Skutočne si najlepší v mojom týme, Nate. Mám šťastie, že ťa mám –vieš to?“

Prikývol som. „Áno, viem,“ žartoval som, prikyvujúc domýšľavo. Vo všetkej úprimnosti som vedel, aký dobrý som vo svojej práci, nemusel mi to pripomínať.

„ Čoskoro príde možnosť povýšenia. Je tu pozícia vedúceho týmu pre ôsmu divíziu. V tomto momente je to ešte všetko v tichosti, bez zverejnenia. Dal som do popredia tvoje meno, keď sa o tom dozviem viac, dám ti vedieť. Nehovor o tom ostatým chlapcom, okej? Nechcem stovky otázok, prečo som ťa uprednostnil namiesto nich,“ povedal uškŕňajúc sa na mňa.

Cítil som, ako mi v hrudi vzrástla pýcha, nakrátko zablokovala udalosti z dneška. Vodca týmu? Wau, to by bolo skvelé! Uškrnul som sa a prikývol.

„Vďaka, pane. Vážim si, že na mňa myslíte.“

Zasmial sa.  „Samozrejme, okrem toho, že si bol za posledné tri roky čo ťa mám v tíme najväčším tŕňom v zadku, si aj najlepším snajperom a agentom, akého mám. Bude z teba skvelý vodca tímu aj keď musím priznať, že ma bude mrzieť vidieť ťa odchádzať,“ povedal. Naozaj vyzeral, že je na mňa hrdý z čoho som bol hrdý na seba aj ja.

Prikývol a otočil sa na päte, znovu odkráčal do svojej kancelárie a ja som zamieril do šatní.

Akonáhle som bol sám, začal som na to znovu myslieť. Sadol som si na lavičku a dal si hlavu do dlaní, prehrával si to v hlave stále dookola. Urobil som správnu vec? Mal som vystreliť inak miesto toho, aby som ho zabil? Bol niekto okrem mňa v lepšej pozícii, mal som počkať, kým sa niekto premiestni, aby ho zložil bez toho, aby ho zabil? Sledoval som to v spomalených záberoch vo svojej hlave, ako sa mu guľka stratila v oku, ako sa krv rozprskla na tvár rukojemníčky, keď kričala a plakala. Ako mu ochablo telo, z rúk mu vypadla zbraň, keď telo dopadlo na zem a stiahlo dievča so sebou.

Nevidel som jedinú vec, ktorú by som urobil zle- nebolo nič, čo by som mohol urobiť inak. Nebol tu spôsob, akým by som mohol zachrániť niektorý zo životov, ktorý som dnes vzal. Nebola to moja chyba.

Aj keď som si to myslel, nemohol som sa prinútiť tomu uveriť. Vina ma nútila cítiť sa zle, potreboval som na to prestať myslieť. Potreboval som niečo, čo odvráti tie myšlienky preč. Zúfalo som sa potreboval rozprávať so svojim dievčaťom. Po tom, čo niekoho zabijem je zvyčajne prvá vec, na ktorú si spomeniem je ísť sa opiť alebo zašukať si, alebo oboje pekne postupne, ale dnes – všetko, čo som chcel, bolo počuť Rosein hlas. Chcel som, aby mi porozprávala o svojom dni.

Dnu vošiel Russell, s uterákom omotaným okolo pása, usmial sa a ja som si nasadil falošný úsmev, postavil som sa, vzal si zboku uterák a zamieril do sprchy. Len som tam stál, nechal som prúd vody prúdiť cez ramená, zatiaľ čo som si predstavoval Roseinu tvár, snažil som sa zablokovať divoký výraz na tvári svojho terča, zatiaľ čo sa snažil nájsť východ. Predstavil  som si Rosein smiech, snažil som sa zablokovať výkriky a prosby rukojemníkov, ktorí ma prosili, aby som im pomohol.

Neviem, ako dlho som tu stál keď Russell strčil hlavu za roh, už bol úplne oblečený, takže som tam už nejakú chvíľu musel byť. „Nate, chceš ísť na pivo?“ spýtal sa.

Zavrtel som hlavou. „Nie, vďaka. Russ, koľko je hodín?“ spýtal som sa oplachujúc si hlavu pod prúdom.

„Dve hodiny, dvadsať minút.“

Rosie skončí v práci o hodinu a desať minút, potom jej môžem zavolať...

„Okej, vďaka. Vidíme sa zajtra.“ Zvolal som, otáčajúc sa mu chrbtom, práve teraz som sa s nikým nechcel rozprávať. Počul som, ako sa dvere na sprche zavreli, tak som vypol vodu a vyšiel von.

Keď som sa dostal do svojho bytu, vzdychol som a padol na pohovku. Civel som na hodiny, prial som si, nech sa sekundová ručička hýbe rýchlejšie a mohol som už zavolať Rosie, aby som sa cítil lepšie. Zúfalo som ju potreboval , chcel som, aby ma držala a povedala mi, že všetko bude v poriadku a že som urobil správnu vec. Myslím, že sa miesto toho budem musieť uspokojiť len s jej hlasom. Najprv musím počkať, kým DJ zaspí, aby som ju mohol vidieť, no ôsma hodina sa zdala byť vzdialená celé veky.