TBG - 9. kapitola

Překlad: Eowyn
Kor.: Irenka

CAMILLIE

„Nezabudnite pracovať na fotosyntézových projektoch počas prázdnin. Chcem mať pár prevratných objavov na stole predtým, než Vianočné prázd-“ Zvonček zazvonil, prerušil môj hlas a v triede sa zdvihla vlna nervóznej energie.

Moji študenti sa začali rozprávať o Dni vďakyvzdania ako sa miestnosť vyprázdňovala. Mint sa motal vzadu v triede, v kravate s neporiadnym uzlom, v pokrčených nohaviciach. Chcela som s ním hovoriť o tom, čo som sa dozvedela, ale zakaždým, keď som sa snažila k nemu preniknúť, žartoval, alebo mal vlažný postoj. Vždy sa vyhýbajúc.

Odhodlala som sa na ďalší pokus. Vybrala som sa k jeho stolu.

Potriasol hlavou, ale nepozrel sa na mňa. „Nezačínajte dnes, nemôžem sa tým teraz zaoberať.”

„Mint, prosím. Chcem Ti iba pomôcť. Si tak šikovný, mohol by si mať skvelú budúcnosť pred sebou ale nie s výsledkami, ktoré máš tento posledný semester.” Prisunula som sa bližšie. „Mohol by si sa so mnou o tom porozprávať, vieš, že?”

Stretol sa nám pohľad a prvý raz som videla zraniteľného mladého muža pod povrchom jeho hrdosti. „Prečo ma nemôžete nechať na pokoji?”

„Pretože Tvoja budúcnosť je pre mňa dôležitá.”

Klesol späť na svoju stoličku a hľadel na mňa. „Už vám niekto povedal, že ste neúprosne vytrvalá?”

„Nie v poslednej dobe.” Sadla som si na dosku stola oproti nemu, drevo bolo ešte zohriate od posledného používateľa. „Čo sa s tebou deje?”

Povzdychol si. Tento zvuk bol príliš intenzívny na chlapca, ktorý sa nestaral. „Nechcem ísť domov na Deň vďakyvzdania.”

„Prečo?”

Zamieril pohľadom smerom ku dverám, pravdepodobne zvažujúc možnosť úniku. Zostala som ticho. Nechcela som ho vystrašiť, pokým sa končene voči mne neotvorí.

„Môj strýko tam bude. A otec a mama tiež.” Uchopil ceruzu a búchal ňou o stôl, každým pohybom guma vydala tupý zvuk.

„A to je zlé, pretože…”

Zvonček sa opäť rozoznel. 

Mint si posunul stoličku. „Myslím si, že moji rodičia začali spolu opäť vychádzať, tak ako zvykli kedysi. Pokým otec nezačal v novej práci a nezačal tak veľa cestovať, boli sme rodina. Brával ma na ryby. Všetci traja sme chodili raz do roka k moru. Mal som to rád.” Usmial sa na mňa. „Dokonca som ich rozčúlil raz v minulosti, lebo som chcel ostať namiesto dovolenky s priateľmi. Bolo to rok dozadu a celý čas som tam trucoval ako debil. Nestrávili sme čas v tej istej miestnosti.” Búchanie gumy prestalo. „Strýko Hal teraz čmuchá stále dookola. Otec nemá ani tušenia, čo jeho brat robí.”

Chcela som sa za ním natiahnuť a chytiť ho za ruku, ale určitý druh kontaktu by mu mohol dať nesprávny signál. „Nosiť v sebe také tajomstvo je ťažké bremeno.”

„Hej.” Vydýchol dlhým ťahavým povzdychom. „Chcel som to povedať môjmu otcovi, ale…” Pokrčil ramenami. „Viem, že zniem ako zasrany zbabelec, keď to hovorím.”

„Nie, to nie si.” Stisla som mu ramená predtým, než  som si opäť ruky nezložila do lona.

„Viem, že tomu nebudeš veriť, ale stále si len mladý chlapec, ktorý potrebuje svojich rodičov. Pozri, mám dvadsaťštyri, a želám si, aby som si mohla povedať o svojich problémoch mame.”

Tieň úsmevu prebehol cez jeho tvár. „Dvadsaťštyri?” Ste staršia ako som si myslel.”

Zasmiala som sa. „Tak dík.” Nemohla som sa rozhodnúť, či to bola alebo nebola dobrá vec, ale nestarala som sa.

Konečne sa otvoril a dal mi šancu pomôcť mu a Ja som to pokladala za víťazstvo.

Spýtal sa. „Myslíte, že by som mal povedať otcovi, čo som videl?”

To bola tá ťažšia časť. „Nie, ale myslím si, že by si to mal povedať svojej mame.”

Zbledol. „Nemôžem s ňou o tom hovoriť.”

„Viem, že to znie strašne. Ale vinu, ktorú budeš pociťovať, bolesť, ktorú spôsobila – chcela by o tom vedieť. Môžem povedať, že Ťa naozaj miluje a preto sa môžeš s ňou porozprávať o čomkoľvek, aj o tomto.”

„Hej, volá mi, ale ja sa jej vyhýbam. Poslal som je zopár smsiek. Viem, že jej ubližujem a ona ani nevie prečo.” Privrel oči.

„To je moja úloha pre Teba na Deň vďakyvzdania. Sadni si s mamou a pohovor si s ňou, dobre?”

„Neviem, či budem môcť.”

„Budeš môcť.” Sľubujem. Nemusíš ísť do detailov. Daj jej len základné fakty, aby vedela, o čo ide. Nie je dôležité, ako bude reagovať, nebudeš nosiť to bremeno ako teraz.” Pohla som jeho zošitom. „Nemôžeš nosiť takú záťaž v sebe.” Potrebovala by som, aby si sa posnažil do konca školského roka. Tvoje výsledky sa musia radikálne zlepšiť, aby si sa dostal na dobrú vysokú školu.

„Viem.” Rezignovane poznamenal.

Uzmierenie s Tvojou mamou bude spôsobom ako to urobiť.” Stlačila som mu ruku, predtým ako som vstala. „Uvidíme sa.”

„V poriadku.” Zdvihol sa, zobral si tašku. „Urobím to. Alebo, aspoň sa o to pokúsim.”

„Dobre.” Prešla som ku môjmu stolu a napísala som na lístok číslo na mobil.

„Ak by si potreboval nejakú morálnu podporu, zavolaj mi, alebo mi pošli smsku.”

Usmial sa, trocha jeho drzosti sa vrátilo späť. „Mám číslo na učiteľku.”

Dala som ruky vbok. „Mint-“

„Dobre, dobre.” Žartujem.” Ponahľal sa ku dverám, vtom sa zastavil. „Ale naozaj, vážne, ďakujem.”

„Rado sa stalo.”

Zmizol v chodbe. Započula som ešte jeho „Hej, kam ideš?” predtým, než sa dvere zatvorili.

Zasunula som si necht na palci do malého priestoru medzi mojimi prednými zubami, pociťujúc obavu kvôli tomuto. Dávanie rád študentom ohľadom rodinných záležitostí nebolo presne v popise mojej práce, ale prínosom z tohto bolo, čo som predpokladala, formovať ich do slušnej ľudskej podoby. Len som dúfala, že moja rada Mintovi bola správna.

Zaznelo zaklopanie a Gregory vstúpil do miestnosti. Príliš veľká grimasa na jeho tvári a v rukách žiadna pošta pre mňa.

„Prečo sa škeríš ako de-“

Dvere sa otvorili viac a vstúpil Sebastian. Jeho smaragdové oči vyhľadali tie moje, hneď ako mi vstúpil do výhľadu.

Gregory naznačil ústami „chcel mňa”, keď sa postavil k rohu stola. „A toto je skvelá ukážka jednej z našich tried. Slečna Briarlane je kvalifikovaná učiteľka biológie a taktiež sedí v školskej rade.

„To verím. Už sme sa stretli.” Sebastian podával ruku a ja som ju omámene prijala.

„Ahoj.”

Gregory sa pozrel na mňa aj na neho a prečistil si hrdlo. „Vy dvaja sa teda už poznáte?”

„Áno. Ja, umm, myslím, že to je Sebastian Lindstrom, Linkov šéf.”

Uvedomenie prebehlo Gregoryho tvárou. „Ten, čo s Tebou vtedy tancoval?”

Sebastian sa usmial podržal moju ruku o trochu dlhšie. „Hovorili ste spolu o mne?”

Chcela som sa ukryť pod stôl zostať tam, pokým nezazvoní posledný raz zvonček. „Nie tak úplne.” Zazrela som na Gregoryho.

„To je v poriadku.” Sebastianov pohľad pristál na mojich perách. „Pokladal som to tiež za nezabudnuteľné.”

Jeho vôňa, ten istý sofistikovaný mix santalového dreva a kože ako na večierku, prebudila vo mne spomienky na to ako som sa cítila v jeho náručí. Tlkot môjho srdca sa zrýchlil. Začalo biť ako o závod.

„Teda.” Gregory sa s ním rozlúčil podaním ruky. „Nezdá sa Vám, že je tu nejako horúcejšie? Je to zreteľné.”

Vytiahla som ruku zo Sebastianovej skúmajúc jeho výraz tváre. Uvedomuje si ako ma vyvádza z rovnováhy len niekoľkými slovami?

Presvedčila si ma svojimi slovami o pomoci tým menej šťastným študentom prostredníctvom štipendia. Mám v úmysle podporiť fond na pomoc pre nich a riaditeľka školy ma pozvala na návštevu.” Prebehol si rukou smerom dole po hladkom obleku uhľovo-šedej farby.” A Gregory bol tak láskavý a zobral ma na prehliadku.”

„Bolo mi potešením.” Gregory sa na neho usmial, jednoznačne očarený.

„To bolo od teba veľmi láskavé.” Môj jazyk začal končene spolupracovať. „Oceňujeme akýkoľvek príspevok, ktorý môžeme dostať.”

„Takže to je Tvoja doména?” Sebastian podišiel k oknu. Lúče popoludňajšieho slnka prebehli cez jeho telo, ktoré vrhlo dlhý tieň pozdĺž dverí. „A tieto rastliny sú Tvoje?” Prehliadol si rad výhonkov na okne.”

Gregoryho ruky urobil gesto typu „choď na to”, výraz darebáka sa mu objavil v očiach. „Predaj to”, zasyčal.

Nasledovala som Sebastiana a ukázala na prvý rad zelených výhonkov. „Toto sú špeciálne hybridné odrody rajčín, s ktorými pracujú moji študenti. Sú čiastočným výtvorom môjho laboratória tu.”

„Čo je na nich také špeciálne?”

„Hybrid je kríženec medzi klasikou známou pre svoju sladkú chuť a modernou verziou známou pre veľké plody a silnejšie výhonky. Dávajú na výber mojim študentom medzi sladšími plodmi, väčšími ale nie tak sladkými ako stredne veľké rajčiny, ktoré sú krížené s iným typom kvôli odolnosti voči škodcom.”

Hladil bledozelený list rastliny ukazovákom a držal môj pohľad.

„Takže si vybrali sladšiu verziu?”

Takmer som zabudla rozprávať ale napriek tomu som skúsila pokračovať, zatiaľ čo on uprene hľadel na mňa. „Áno, vybrali.” A vďaka kríženiu majú charakter sladkosti a odolnosti. Bola som prekvapená výsledkom.” Usmiala som sa. „A potešená. Osoh z toho bude v produkcii tunajšej malej záhrady.”

„Zdá sa, že sú šikovne tieto deti.”

Keby som mohla, nadula by som sa pýchou ako páv. „Sú. Keď sa vrátim z mojej cesty po vianočných prázdninách, prepravíme ich a nasadíme jednotlivo do pôdy a budeme ich rast krok za krokom sledovať.”

Tieň sa mu mihol očami. „Tvoja cesta?”

Oh, potvrdila som účasť na ceste do Amazónie.” Vyslovila som s trochou pýchy v hlase a štipkou vzrušenia. „ Odídem, hneď ako sa škola zatvorí kvôli prázdninám.”

„To znie vzrušujúco.” Usmial sa a z nejakého dôvodu mi prešlo zamrazenie po chrbte. „Predstavujem si, že sa na tej ceste veľa naučíš, ale zároveň dúfam, že sa Ti tam nič zlé nestane.”

„Naučím. Hovorila som so šéfom expedície, Dr. Wiliamsom zopárkrát po telefóne, zdal sa byť kompetentný na vedenie expedície, napriek tomu, že nie je špecialista na botaniku ako som predpokladala.” V skutočnosti nebol veľmi zdielny, čo sa týkalo špecifikácie expedície, ale to je prirodzené, pretože mal zlý signál a mohol hovoriť len pár minút.

„Možno nechá oblasti skúmania celkom na tebe?”

Pokrčila ramenami. „Dúfam, že mi nechá veľa priestoru, aby som mohla nasledovať svoje inštinkty.”

„Len si dávaj na seba pozor.” Zdvihol jeden kútik úst. „Nespusti oči z predátorov.”

„Dám. Bude tam ochranka v kempe aj v pralese, podľa doktora Williamsa.”

„Som rád.” Zasunul mi vlasy za ucho príliš dôverným gestom. „Nechcel by som, aby sa Ti čokoľvek stalo.” Jeho prsty sa mi zastavili na citlivom bode hneď pod uchom.

Tento dotyk spustil reťazovú reakciu. Vzrušenie sa vznietilo vnútri mňa a preniklo do všetkých mojich zmyslov. Žalúdok sa mi skrútil. Uvedomila som si naplno, čo sa deje. Jeho zrenice sa rozšírili, čierna pohltila mierumilovnú zelenú, pokým nezostal len jej tenký prstenec. Bolo na tom niečo živočíšne, ako mu oči stmavli, keď sa pozeral na mňa. Dych sa mi zrýchlil, jeho prsty putovali po dráhe na boku môjho krku až na kľúčnu kosť.

Neurobila som nič zlé, ale mala som náhle pocit, že čas mňa práve podviedla Linka. Časť, ktorá túžila po tom, aby Sebatianove prsty blúdili ešte ďalej, objavovať viac ako bolo dovolené na pôde školy. Jeho chladný úsmev skrýval temnotu, ktorá z neho presakovala a vyslovovala temný prísľub.

Gregory si odkašlal vo dverách. „Musíme ukončiť prehliadku a vrátiť sa do riaditeľne.”

Jeho reč nás prerušila a ja som ukročila od Sebastiana.

„Bolo mi potešením, ako vždy.” Prikývol na rozlúčku a vybral sa za Gregorym, ktorý na mňa hodil veľavýznamný pohľad, predtým, než zmizol v hale.

Sadla som si do kresla pri stole. Dvere sa potichu zatvorili. Moje srdce stále bilo rýchlo vo svojom frenetickom tempe. Ako toto mohol so mnou urobiť len jeden jeho jednoduchý dotyk?

Veronikino varovanie sa mi vybavilo v pamäti. „Drž sa od neho ďalej.”

Možno mala pravdu.