TBG - 13. kapitola

Překlad: Eowyn
Kor.: Irenka

CAMILLE

Otočila som sa a bežala späť do postele. Ponorila som sa pod prikrývku a pevne sa do nej zamotala. Pozerala som na dvere, kde som videla Sebastiana volať moje meno, počas toho ako sa urobil. Zaborila som tvár do vankúša a potlačila som teplo, ktoré sa mi rozlialo v lícach.

Keď sa Sebastian vybral preč z postele, predstierala som spánok. Po chvíli som nepočula nič a dúfala som, že odišiel alebo je nejako zaneprázdnený. Vyplazila som sa z postele a skúšala dvere v izbe – všetky zamknuté digitálnym zámkom. Vtom som ho započula v kúpeľni. Bože, ten pohľad na jeho tvár počas toho ako si robil dobre. Zatvorila som viečka a snažila som sa vymazať tento obraz a ešte viac vymazať zdesenie, ktoré prebehlo cezo mňa, počas toho ako som sa na neho pozerala.

Posteľ sa pohla. „Prepáč mi to.”

Pritiahla som si deku bližšie. „Prepáč?” Zabehlo mi, prestala som sa červenať a mohla som sa pozrieť na neho.

Pokrčil ramenami, jeho svalnaté plecia sa zaleskli v rannom svetle. „Nemal som v úmysle, aby si to videla, ale tiež mi to nevadilo. Užila si si to?”

Zaborila som tvár do vankúša. „Nie.”

Nízky smiech sa mnou prevalil, hebké tóny jej hlasu sa ma snažili odlákať. „Nemôžeš priznať čokoľvek, ale ja viem, že si si to užila.”

„Nie.” Pokrčila som kolená a dotkla sa svojho členku, pokým som nenahmatala kovový náramok. Členkový senzor.

„Áno. Chcela by si vedieť, na čo som pri tom myslel?”

„Nie.” S tvárou stále zaborenou do vankúša som vdychovala teplý vzduch so zbytkami kyslíka. Zostala som ukrytá vo svojom vlastnom zámotku, kde ma nemohol vidieť, kde som sa cítila hlúpo bezpečne, vedľa netvora, ktorý bol napravo odo mňa. Ako dieťa, ktoré skrýva tvár a verí, že je neviditeľné.

„O tom, ako jem Tvoju mušličku. Sal som ti klitoris, pokým si nevybuchla na mojej tvári. Kričala si moje meno.” Pocítila som jemný dotyk na hlave, jeho prsty mi jemne prechádzali po vlasoch.

„Keď si sa urobila, aj ja som sa.”

Mala by som byť znechutená. Namiesto toho, moja myseľ nasledovala obraz, ktorý vykreslil. Keď sa mi rozum vrátil, opäť som sa zamerala na možnosť úteku. Možno by som mohla skočiť dolu cez okno a tak ujsť.

„Nechaj ma ísť.”

„Neexistuje.” Jeho dlaň s určitosťou zvyšovala môj krvný tlak.

Zakričala som do vankúša a na moment som premýšľala, že mu vyškrabem oči. Ale pevné povrazy jeho svalov mi hovorili, že by to mohla byť márna snaha. Nebola som pre neho žiadnym súperom.

Musela tu byť nejaká úniková cesta. Možno ma len strašil. Možno Aston Kutcher sa chystal vyskočiť spoza záclon s filmovým personálom a my sa na tom zasmejeme po raňajkách.

Klopanie na dvere mi poslalo do tela nervózne napätie. Ďalší človek v dome by znamenal možnosť úteku.

„Poď ďalej.” Sebastian mi vytiahol deku vyššie na chrbát. Schovával ma?

Nejaký hlas moju pozornosť ku dverám. Digitálny zámok klikol a muž vstúpil dovnútra. Muž okolo tridsaťpäť, blond vlasy a pekný – mal na sebe sluhovský oblek a tlačil pred sebou vozík.

„Dobré ráno, Timothy.” Sebastian si sadol na kraj postele, natiahol sa, aby niečo stlačil na nočnom stolíku. Záclony na oknách sa oddelili a teplé svetlo pokrylo miestnosť.

„Pane.” Timothy dotlačil vozík pred posteľ. Pozrel sa na mňa len zbežným pohľadom.

„Pomôžte mi.” Sadla som si. Prikrývku som si pridržala na prsiach. „Drží ma tu ako väzňa.”

Timothy sa na mňa ani nepozrel. Bolo to, ako keby som nič nepovedala.

Sebastian skontroloval taniere položené na vozíku. „Je v dome všetko nachystané?”

„Áno, pane.” Timothy pripravil dve šálky s kávou. Pridal množstvo cukru, ktoré si zvyčajne dávam a dolial moju obľúbenú smotanu. „Rita je informovaná o celej situácii a Gerry zostane verný za každej situácie bez akýchkoľvek pochybností.” Mierny britský prízvuk mi pripomenul niečo, čo som si presne nemohla vybaviť.

„Počuli ste ma?” Zvýšila som hlas. „Drží ma tu proti mojej vôli. Zavolajte políciu.”

Sebastián vyzeral byť spokojný s tým, čo bolo na tanieroch. „To bude všetko, Timothy.”

Timothy prikývol a podišiel ku dverám. Bez toho, aby vzal na vedomie moju existenciu, zadal kód a odišiel. Zamykaní mechanizmus klikol hneď, ako sa dvere zatvorili.

„Toto nebude fungovať.” Sebastian pozrel na mňa, študujúc každý môj pohyb.

„Ty si ich vytrénoval na to, aby väznili ľudí?”

Jeho tmavé vlasy, strapaté zo spánku sa leskli v rannom svetle, ktoré presvitalo cez okná. „Slúžia mi bez otázok. Dobre som ich vytrénoval a platím ich ešte lepšie.”

„Nechystám sa priblížiť sa k Tebe. Ako by som vedela, či jedlo nie je otrávené?”

„Prečo by som riskoval všetky tieto problémy s Tebou, keby som Ťa chcel otráviť?” Zobral si kúsok pečiva z taniera a prehltol na jeden raz. Potom si zobral lievanec z iného taniera a odhryzol si kúsok. Prežúval, ohryzok na jeho krku pravidelne poskakoval. „Presvedčil som Ťa?”

Tak to nebolo otrávené. To neznamenalo, že by som s ním chcela raňajkovať. „A som nahá.”

Pokrčil obočie. „Nechceš jesť, pretože si nahá?”

„Nestarám sa o to, čo si o tom myslíš, ale nezjem ani jedno jediné sústo, pokým si niečo neoblečiem.

„To nedáva žiadny zmysel.”

Pokrčila som ramenami. „Je to, ako to je.”

Sebastian vstal, slnečné lúče mu dávali vzhľad sochy. Pozerala som sa inam, zatiaľ čo kráčal do kúpeľne.

„Poď sem.” Tento príkaz, jeho hlas naznačoval isté podráždenie, ako som sa mu dostávala pod kožu. Dobre vedieť.

„Nemôžem, som nahá.”

„Dostaň sa sem, inak Ťa sem donesiem.” Definitívne, jemu pod kožu.

Prišla mi na um myšlienka, nesmelý impulz inšpirácie, ktorý sa formoval, ako by som sa mohla dostať z tohto väzenia. Ak si Sebastian myslí, že som pre neho perfektná a mali by sme byť spolu, možno ak by som mu dokázala, že som neznesiteľná fúria, zmenil by názor. Prvýkrát, odkedy som sa zobudila v jeho posteli, cítila som trochu nádeje.

„Fajn.” Jeho nohy dupali po kúpeľni smerom ku mne. „Odnesiem ťa.”

„Už idem.” Rýchlo som sa postavila, vytrhla som spod seba obludnú krémovú deku, obtočila som si ju okolo seba ako pompézne svadobné šaty.

„Už som ťa videl nahú, Camille.” Oprel sa o rám dverí kúpeľne, jeho tvrdé telo, aké som videla len na hanbatých obrázkoch do Veroniky. Široká hruď s tmavšími bradavkami, brušné svaly ako doska a Véčko smerom dole k jeho mierne stoporenému penisu. Zízala som na moment, nemohla som si pomôcť. Bol tak hrubý, takmer neuveriteľne. Moje oči by sliedili ďalej ale pozrela som sa radšej do priestoru nad jeho penisom.

„Videl som to, Camille.” Jeho úškrn mi skrútil útroby.

„Nič si nevidel.”

„Môžeš všetko poprieť, ale viem, že to tiež cítiš.” Pomasíroval si hruď pri srdci. „Pred nedávnom som si myslel, že trpím záhou. Vždy, keď som Ťa videl a musel som Ťa nechať ísť, cítil som to. Ako prúd lávy, ktorý ma pálil z vnútra. Žiadne tabletky mi nemohli zastaviť túto bolesť. Len jedna vec – Ty. Len byť blízko Teba. Tieto pocit sú preč a niečo iné ožilo tu, niečo, čo ma napĺňa a spôsobuje, že Ťa potrebujem ešte viac. Stále viac.”

Sklonila som bradu a zachovala chladný tón. „To je naozaj skvelé.”

Strhol sa, a niečo čo mohlo vyzerať ako bolesť, sa mihlo jeho očami. Potom to zmizlo. Bola som krutá, a tento krát, som bola rada. Akékoľvek nešťastie, ktoré cítil, bolo nič, v porovnaní s oceánom zármutku, ktorý vo mne narastal.

„Poď sem.” Otočil sa a zmizol v dverách.

Nasledovala som ho, ťahajúc deku za sebou. Kúpeľňa bola obrovská, celý povrch pokrytý šedým a bielym mramorom. Lustre svietili nad vírivkou, do ktorej by sa zmestilo aj šesť ľudí. Perleťový obklad tvoril mozaiku s modrými vlnami, ktoré narážali o pobrežie.

V zrkadle sa mihla žena. Zastavila som, zažmúrila som namáhavo. Nebola to nejaká žena. Bola som to ja.

„Ty si mi prefarbil vlasy?” Prvýkrát, odkedy som prišla, bola som v šoku. Nikdy som si nefarbila vlasy, nie takým spôsobom, aby sa ich dotkla trvanlivá farba. Žena v zrkadle vyzerala cudzo, jej modré oči žiarili medzi medovo zafarbeným  vlnami.

„V prípade, že by ťa niekto zazrel a odfotil.” Obliekal si boxerky ako prechádzal z tmavej miestnosti vedľa kúpeľne cez iné dvere. „Nechcel som to urobiť. Miloval som tvoje vlasy, také ako boli, ale je to len malá zmena. Ak sa budeš cítiť lepšie, najal som najlepšieho kaderníka v meste. Keď prišiel, povedal som mu, že máš hrozný strach z kaderníkov a preto si si dala sedatíva, aby si si dala upraviť vlasy.” Zasvietil svetlo a mávol rukou. „Mal som pocit, že to bola najpodivnejšia story, akú kedy počul.”

„Lenže boli moje.” Ako som sa videla zmenená, pretransformovaná do v jeho zajatca, zlomil sa mi kúsok srdca. Sadajúc na toaletný stolík, premýšľala som na sebou v tomto zvláštnom novom svete.

„Bolo to nevyhnutné, alebo som to nemal robiť.”

„Nemal si žiadne právo.” Pohľad sa mi zahmlil, keď sa mi slzy tlačili na povrch.

Poznamenal. „Obaja si na to zvykneme, a keď sa veci usadia, zmeníme to späť.

„My?” Hlas mi zachripel.

„Áno, odteraz áno. Teraz poď sem. Chcem Ti niečo ukázať.”

Odtrhla som pohľad z cudzinca v zrkadle. Teplá dlažba mi hriala nohy, keď som sa k nemu sunula. Zastala som na prahu dverí a pozerala dookola na šaty a doplnky visiace na vešiakoch po všetkých stranách. Stojan s topánkami popod šatstvo. Viac topánok ako v obchodnom dome zoradené v bezchybných radoch. Opätky, nízke topánky, botasky, športová obuv – všetko, čo by jeden človek mohol kedy potrebovať, všetko úplne nové. Smerom hore som si všimla zopár párov, ktoré nežiarili novotou ako tie ostatné.

Prišla som bližšie, zatiaľ čo sa on naťahoval k vyšším policiam na oblečenie z dreva bledohnedej farby. „Tieto sú moje.” Dotkla som sa ich, prešla som rukami po jenom páre, ktorý som nosila často do školy.

„Všetko, čo tu je, je Tvoje. Tiež som ti dokúpil nejaké osobné veci. Tvoje lieky, antikoncepciu, dámske veci a kozmetiku – všetko je v skrinke pri umývadle. Nevzal som všetko Tvoje oblečenie, len to, ktoré sa nosí v tomto období. Môžeme zvyšné vziať neskôr.”

Otočila som sa a našla niektoré moje šaty visiace na vešiakoch napravo. Zamiešané z úplne novými. Zobrala som vešiak a zvesila najbližšie tričko. Moja veľkosť. Zobrala som ďalší vešiak. Moja veľkosť. Pohľad na jedny topánky mi povedal, že všetky boli približne mojej veľkosti. Šatstvo bolo podobných druhov a farieb, ako by som si vybrala ja sama. Bolo to, ako keby vedel, čo sa nachádza v mojom dome, znásobil to a pridal dizajnérske značky.

„Ak sa Ti tieto veci nepáčia, môžeme ich darovať na charitu a obstarať čokoľvek, čo budeš chcieť.”

Kolená mi oslabli ako som si uvedomovala, že to myslí vážne, aký vážny je. Krv sa mi nahrnula do tváre, nemohla som popadnúť dych. Moje vlasy, šaty, všetko to – skutočne rozhodnutý ma držať ako väzňa naveky.

„Nemôžem- dýchať.” Temnota zasiahla moje vnímanie. Deka mi skĺzla na boky, potiaľ, kde ma chytil Jeho ruky mi objali chrbát, a ako oceľové tyče sa utiahli okolo mňa.

„Nerob.” Snažila som sa ho odtlačiť, ale držal ma pevne.

„Shhh.” Hladil mi vlasy jednou rukou. Druhú ruku mal okolo môjho drieku. „Teraz je to pre Teba ťažké, ale bude to stále lepšie.”

„Prosím.” Zatlačila som mu ramenom do hrude. Jeho pokožka bola teplá, napriek chladu v jeho vnútri. „Len ma nechaj ísť.”

Pobozkal ma na vrch hlavy. „Si doma.”