Unlovable - 34. kapitola

Překlad: Noemi

Seth

„Chvíľu bude teraz spat, Seth. Odnesiem ju k tebe domov a zostanem s ňou, kým ty a Booker si pôjdete pohovoriť s Hoffmanom“

Prikývol som. Vzal som Maggie do náručia a potom, čo jej Cole ošetril a zaviazal rany, som ju zaniesol do auta. Našťastie rezné rany neboli hlboké, takže sa rýchlo zahoja. Čo sa nedá povedať o jej ranách na duši. Vyzerala taká drobná a ľahká, keď som ju niesol, že som ju ani nechcel zložiť.

Ale mal som prácu a výsluch Hoffmana bolo niečo, čo som chcel urobiť osobne.  Booker zvolal skupinu, ešte aj psov cvičených na hľadanie drog a znovu skontrolovali celý príves, ale nič viac nenašli. Z balíčkov heroinu sme získali tri čisté odtlačky prstov a Booker ich hneď skontroloval cez počítač. Jeden bol Hoffmanov. Akonáhle sme mali potvrdené výsledky, zatkli sme ho. Ďalší bol totožný s odtlačkom Billa Dresera, od ktorého sme si vzali odtlačky pri pitve. Ani nás neprekvapilo, že sa nenašli v Trestnom registri.

Posledný odtlačok sme v databáze nenašli.

Booker podozrieval Harryho Dresera, že využíval svoje zdroje, aby vymazali odtlačky prstov jeho synov zo všetkých databáz rovnako, ako to robil aj s ich bratom Jefferym.

Zmizli ešte aj tie odtlačky, ktoré Alanovi vzali, keď bol vo väzení. Odtlačky Barbary Brown sa na sáčkoch nenašli. Ani nikde na vrchu skrine. Dalo nám to nádej, že snáď predsa nemala s prípadom nič spoločné.

Keď som položil Maggie na zadné sedadlo auta, pohla sa. Ešte stále bola nekľudná aj napriek veľkej dávke lieku na spanie, čo jej pichol Cole.

Pobozkal som ju na vrch hlavy. „Ľúbim ťa, Mags“ – povedal som a silno som privrel oči.

„Ak prespí jednu noc, možno dve, znovu ožije. Mala obrovský  deficit spánku“ – upokojoval ma Cole.  Nepovedal som nič, len som stál uprostred cesty a díval sa ako odchádzajú.

„Poď! Hoffman už čaká vo výsluchovej miestnosti. Uvidíme čo nám ten bastard povie.“ – povedal Booker , tľapnúc ma po chrbte. Nepohol som sa.  Pohľadom som sledoval vzďaľujúce sa svetlá auta na konci ulice.

„Cole je najlepší. Je v dobrých rukách“ - povedal ticho.

Moje obavy sa rýchlo zmenili na hnev a kým sme došli na strážnicu moja zúrivosť dosiahla vrchol.  Otvoril som dvere výsluchovej miestnosti tak prudko, že sa odrazili od steny. Zabuchol som ich za sebou. Hoffman nervózne vyskočil.

Miestnosť bola skoro prázdna, len tri kovové stoličky a starý ošúchaný drevený stôl. Jedná stena bola zrkadlová Aa spoza nej nás sledovali aspoň traja agenti.

      „Máte výhliadku na dvadsať rokov basy“ – hodil som po ňom. „Doporučím prokurátorovi, aby ste dostali maximum. Chcel by som, aby ste svojim posledným nádychom cítili smrad väzeňskej cely. Dostanem vás do basy, rozumiete?“ Natiahol som sa k nemu, aby som ho vytiahol na nohy a hodil ho o stenu. Na začiatok by to stačilo.

„Hej, Seth! Policajné násilie, nech je akokoľvek zaslúžené nám pomôže len k tomu, aby tento chlapík odišiel odtiaľ so zdvihnutou rukou na pozdrav. To rozhodne nechceme.“ -  Booker ma zatlačil do stolilčky za stôl medzi mnou a Hoffmanom. Hoffman sa oprel dozadu na stoličke a svoje špinavé nohy vyložil na stôl. So zopnutými rukami na zátylku sa na nás díval so zákerným úsmevom.

Booker sa zasmial.

„Ale, ale Hoffman, nemyslel som to tak, že si máte urobiť pohodlie!“ Zhodil mu dole nohy. Od prudkého pohybu chlapíka hodilo dopredu.

„Takže, prezraďte nám, kde ste zohnali drogy?“ – opýtal sa Booker a tentoraz si on vyložil nohy na stôl.

„Aké drogy?“ – opýtal sa hlúpo.

„Je na nich plno vašich odtlačkov.“ – nahol som sa cez stôl. Vaše a ďalších dvoch osôb“

„Jedny odtačky súhlasia s jedným mŕtvym chlapíkom. Ani vám nemusím povedať, že jeho už nemôžeme postaviť pred súd. Ten ďalší odtlačok sme zatiaľ neidentifikovali, takže budete za to visieť len vy sám. Ste ochotný zhniť v base miesto svojho kámoša?“

Oči sa mu s hrôzou rozšírili.  „Ja nepoznám ani jedného Dresera.“ Ten chlapík bol úplný hlupák. Už len kvôli tomu by som ho veľmi chcel zatknúť.

„Nespomínam si, že by sme boli spomenuli meno Dreser“ – upozornil ho Booker. „Dobre, som unavený, tak odokryme svoje karty. Povedzte nám, čo má s týmto spoločné Barbara Brown a kde je Dreser a my sa porozprávame s prokurátorom, aby bol ohľaduplný. Odsedíte si sedem rokov, ak budete sekať dobrotu, možno päť“

Chvíľu triezvo uvažoval.

„Za takúto slabú dohodu vám poviem len o Barbare. Musíte mi ponúknuť viac, ak chcete info o Dreserovi!“ Pozrel na Bookera, čakajúc na odpoveď.

„Najprv si vypočujeme, čo nám poviete o Barbare a potom sa rozhodnem“-  povedal Booker a vybral si z vrecka notes a pero.

„Barbara je len alkoholička“ – rehotal sa. „Jedna opitá nicka, ktorá so svojim deckom jednala ako so smetím“ Naklonil sa dopredu. „Ježiši aká je to sexi kočka! S tou chutnou tváričkou a s tými peknými koz...“ Už som letel cez stôl a prirazil som k stene toho odporného potkana skôr, ako ma mohol Booker zastaviť. Dnu vbehli dvaja agenti a strhli ma z neho. Booker ma vystrkal z miestnosti.

„Nechcem ťa tam viac vidieť! Choď domov k Maggie! Takto z teba nemám žiaden úžitok.

„Nie, som v poriadku, prepáč. Sľubujem, že sa už budem ovládať.“ Zhlboka som sa nadýchol a prinútil som sa ukľudniť.

Booker potriasol hlavou a objal ma okolo pliec.

„Choď domov! To je rozkaz!“ A najlepším hlasom Marlona Branda doložil. „Moju ponuku neodmietne“ Trochu sa usmial, prvýkrát za niekoľko dní. „Dôveruj mi!“

Mal pravdu.  Ohrozil som celý prípad a musel som odísť.  Celé mesiace sme na tom pracovali a nechcel som zničiť prvú vážnejšiu stopu, ktorú sme mali.  Vzal som si kabát, skočil som  do auta  a pohol sa domov.  Domov k Maggie.

      „Koľko bude ešte spať?“ – tresol som hrnčekom s horúcou čokoládou o mramorový pult. Hrnček sa rozsypal na drobné kúsky a horúca tekutina sa rozostriekla okolo.

Cole poutieral neporiadok, kým Booker pripravil novú čokoládu.

„Práve teraz som sa bol na ňu pozrieť. Trochu sa už vrtí. Neverím, že bude ešte dlho spať“ – povedal pokojne Cole.  Vždy bol pokojný. Bol som zvedavý, či je niečo, čo by ho rozrušilo.

„Už to trvá skoro tridsať hodín“ – povedal som úplne zbytočne.

„Je vyčerpaná a potrebuje spánok, hrozne veľa spánku“ – opakoval znovu rovnakým triezvym hlasom, ktorý mi už ale poriadne išiel na nervy.

„Bude potrebovať psychológa“ – povedal Cole ticho.

„Dosť bola závislá na matke“.

Narovnal som sa na stoličke.

„Bude v poriadku, je to silné dievča. V protialkoholickom majú výbornú podskupinu na pomoc rodinných príslušníkom a priateľom. Myslím, že by jej pomohli. Možno by bolo najlepšie, aby ste tam šli obaja a sledovali či neprenesie na teba svoju závislosť. Toho by sme sa mali obávať predovšetkým.“

Booker položil predo mňa zelený hrnček a sadol si ku mne.

„Som rád, že môžeme konečne očistiť jej matku od podozrenia. Myslím, že to pomôže.“

Ako Booker sľúbil, Hoffman spieval ako najlepší súťažiaci (American Idol) Maggin príves používal ako sklad. Odniesol Barbare fľašu vodky, ktorú ona zaplatila, opil ju do nemoty, potom ukryl drogy navrch skrine v jej izbe. Keď potreboval doručiť balíček, zopakoval celý proces, zobral si, čo potreboval a zbytok nechal v skrýši. Kvôli úctyhodnému registru zločinov nechcel skladovať drogy doma, ak by náhodou policajti prišli na to, že prešiel z marihuany na heroin. Doteraz sa mu darilo celkom šikovné malé podnikanie.

Výkrik, ktorý zaznel zhora mi úplne vybil z hlavy myšlienky na Hoffmana a Dresera.  Bola to Maggie. Ešte pred ďalším nadýchnutím som už vybehol hore. Rozrazil som dvere a našiel som Maggie v strede postele ako sa zhrozene díva na svoje ruky.

„Som totálne šialená“

„Nie si šialená, Maggie, len si sa príliš presilila a to ťa odrovnalo.“ Pohladil som ju po vlasoch, aby som ju ukľudnil.

„Ja som sa nechcela zabiť, prisahám! Ani som necítila črepiny, lebo keby som ich bola cítila celkom určite by som s tým bola prestala.“  Počul som z jej hlasu ako sa snaží prekonať zúfalstvo.

„Ľutujem, Seth, toto si si teraz nezaslúžil”. Úplne ponížene sklonila hlavu. „Ani jeden ste si to nezaslúžili. Veľmi mi je to ľúto.”

Cole sa k nej posadil.

„Maggie, pokúšala si sa fungovať len s pár hodinami spánku. Taký čas mozog človeka zlyháva, nepracuje poriadne. Po tom všetkom, čím si v poslednej dobe prešla, mal som trvať na tom,aby si si odo mňa vzala nejaké lieky na spanie”. Pošúchal Maggine plecia.

„Koľko stehov?” – opýtala sa Magie a trhala drobnú nitku na obväze.

„Ani jeden. Tie rany boli len povrchové, ale pomerne masívne si krvácala. Musel som ti viackrát opätovne previazat ruky. A Maggie, dúfam, že to vieš, že Seth nie je jediný, kto ťa má rád. Dovolím si tvrdiť, že v tomto dome ťa má rád každý.” Jemne ju pobozkal na čelo. „Joj a tá bolesť hlavy, čo ťa asi trápi, to je moja vina.” Usmieval sa previnilo. „Je to vedľajší účinnok koktejlu, ktorý som ti včera pichol, aby si sa mohla vyspať. Zvykneme to volať narkotickou bolesťou hlavy.”

„Minulú noc? Asi myslíš, dnes večer?” – pýtala sa neisto.  „Koľko je hodín?”

„ 1:30 po polnoci. Spala si viac ako tridsať hodín” – povedal opatrne Cole.

„Dokázal si ma vyradiť na tridsať hodín?”

„Nie, len som ti dal dve injekcie. Jednu prvú noc a ďalšiu na druhý deň ráno, lebo ešte stále si kričala a bojovala zo spánku. Tvoj organizmus potreboval toľko spánku.” Maggie si skryla červenú tvár do previazaných rúk. „Neboj, tá bolesť hlavy do zajtra zmizne.” – ukľudňoval ju Cole.

„Ďakujem” – povedala Maggie cez prsty rúk.

Ešte stále vyzerala veľmi krehko. Keby sme len vedeli, kde sa nachádza Alan. Už by som bol rád, aby sme celý ten prípad mali za sebou.  Chcel som, aby sa Maggie mohla v živote posunúť ďalej.

Pomohol som jej z postele obaliac ju svojim modrým županom.

„Poď, pripravím ti nejaké jedlo a prinesiem ti aspirín, ale najprv ťa musím objať.”

V momente mi skočila do náručia.