DE - kapitola 67,68

Překlad: Yogi_22

67.kapitola

Erin

Súčasnosť

„Takže bola príliš dlho pod vodou,“ povie, a potom už presne viem aký je výsledok toho príbehu. Nemôžem si ani len predstaviť aký môže byť horší koniec, ale môže. Jeho sústrasť tkvie voči Gabiným rodičom, ale moja voči nemu. Musí sa totiž deň čo deň vysporiadať s vinou. „Ak by som si myslel, že by som mohol byť znova s niekým iným, bola by si to ty,“ povie. „Ešte predtým než ste sa dali s Robom dokopy, dokonca aj keď som bol s Gabi, vždy si to bola ty, koho som chcel. Nikdy si to ty byť ani neprestala. Ale nemôžem.“

Pretože si myslí, že za to, čo sa stalo Gabi nejako môže on, čo znamená, že je schopný to urobiť znova.

Ešte skôr než odišiel do Talianska mal povesť, že vie babám zamotať hlavu. Pre neho, to čo sa stalo s ňou, bolo len vyvrcholením vzorca, ktorý sa dlhodobo odohrával. Takže sa rozhodol uistiť, že ten vzorec už skončil.

„Brendan, ja nie som ona. Určite už musíš teraz vidieť, aká bola psychicky labilná? Tie veci, ktoré spravila ešte skôr než si sa s ňou rozišiel – to nebolo správanie racionálne uvažujúceho človeka.“

„Možno, ale mal som v tom prsty. Už predtým som bol príčinou takýchto problémov.“

„Gabi urobila svoje vlastné rozhodnutia. Ty si urobil to najlepšie, čo si mohol. Pokiaľ to, čo sa stalo môjmu otcovi nie je moja vina, podľa rovnakej logiky nemôže byť zasa toto tvoja vina.“

Počúva. Na jeden jediný nádejný okamih má v očiach niečo, kvôli čomu si myslím, že som ho možno presvedčila. Ale potom to zmizne, nahradí to bolesť a krutá istota. Neviem, čo ho presvedčí uveriť v to, že to nebola jeho vina, ale viem, že ja to v sebe nemám.

***

Keď sa na druhý deň ráno zobudím, uvedomím si dve veci naraz: môj otec zomiera a Brendan nikdy nebude skutočne môj. Nikdy nebude patriť nikomu. To, s čím sa mi včera zveril, zmiernilo moje odmietnutie – a konečne málinko vysvetlilo to jeho správanie voči mne – ale nič sa tým nemení.

„Nemám všade rozmazaný make-up?“ Opýtam sa ako sa zdvihnem z jeho hrudníka.

Usmeje sa. „Som si pekne istý, že si ho včera úplne zmyla plačom. Tak či tak ťa mám radšej bez neho.“

To, ako sa na mňa díva, bolí. Už predtým som ten výraz videla a toľko pre mňa znamenal. Ale len pre to, že sa na mňa takto pozerá, to ešte neznamená, že ma miluje. Neznamená to nič. Alebo možno znamená, ale v konečnom dôsledku to na veci nič nemení.

Dám si rýchlu sprchu a keď vyjdem von, skontrolujem si telefón. Mám tam kopec správ vrátane troch od Roba, ktorý sa nejako dopočul o mojom otcovi. Keď mi písal, akurát nastupoval do lietadla a bude tam popoludní. Malo by sa mi uľaviť, že prichádza, pretože Rob je kompetentnejší než ostatní ľudia a pokiaľ je niečo, čo moji rodičia potrebujú, nájde spôsob, ako to vybaviť. A či už môj otec prežije alebo nie, bude vedieť čo robiť. Ale vôbec mi neodľahne, pretože, keď príde, Brendan odíde.

Keď zídem dole, Brendan mi podá termohrnček. „Našiel som kávu, ale len instantnú,“ povie.

„Môj otec má radšej instantnú,“ odvetím, odrazu zistím, že sa mi ťažko rozpráva.

Existuje toľko hlúpych, triviálnych vecí na ľuďoch, ktorých milujete. Veci, o ktoré ste sa nikdy nezaujímali, pokým neboli preč. A potom sa všetky tieto veci – vŕzgavý zvuk zadných dverí, instantná káva, ťažké kolená mieracie na poschodie – stanú vecami, ktoré vám budú chýbať, hoci sú to veci, o ktorých ste ani nevedeli, že ste ich v prvom rade milovali.

Ako mierime do nemocnice, Brendan sa cestou opýta na Seana a mne ochabne celé telo. Prebudila som sa s pocitom, že som schopná to zvládnuť a teraz som si spomenula, prečo toho schopná nie som. Môj brat je nezvestný a ja nemôžem otcovi, ktorý zomiera, splniť ani jediné prianie.

„Nemôžem ho nájsť. Má odpojený telefón.“

„Hej,“ povie, natočí mi tvár, aby som sa pozerala na neho. „Bude to v pohode, okay? Ty sa postaráš o otca a ja sa postarám o Seana.“

V skutočnosti to nie je niečo, čo by mohol, čo môže sľúbiť, ale prikývnem, ako keby som mu verila.

Zastane pred hlavným vchodom. „Zaparkujem a stretneme sa dnu.“

„Nemusíš---“

„Jo, bla, bla, bla. Ja viem,“ povie. „Ale pôjdem.“

Mierne ohne jeden kútik úst a pozerá sa na mňa takým spôsobom, ako nikto iný: ako keby ma poznal. Ako keby vedel o všetkom, na čo myslím, čo potrebujem.

Aké by to asi bolo žiť život s niekým, kto vás takto dobre pozná, s niekým, s kým nemusíte predstierať? Bol by to niečo ako zázrak.

„Ak sa chystáš ísť dnu,“ poviem, „potrebujem ti povedať dve veci – prvá, Rob je na ceste späť z Amsterdamu. Druhá, moji rodičia si stále myslia, že sme ja a Rob zasnúbení.“

Stisne sánku. „Rozišla si sa s ním pred dvoma mesiacmi. Ako to nemôžu vedieť?“

Snažím sa niečo povedať, ústa sa mi skrútia úsilím neprepuknúť v plač. „Môj otec ma chcel tak strašne vidieť sa vydávať. Stále chce. Myslela som si, že ak by k tomu nedošlo, bude piť ešte viac.“

„Chystáš sa mu teraz povedať pravdu?“

„Nemôžem,“ zašepkám.

Brendan dá jasne najavo svoj nesúhlas, ale jeho názor je bezpredmetný. Vyhliadky na to, že by môj otec zvládol operáciu sú mizivé. Ak sa chystá opustiť tento svet, chcem, aby tak urobil s pocitom, že môže bezpečne odísť, a poviem preto akékeľvek klamstvo len musím, aby som zariadila, aby sa tak aj stalo.

***

Na poschodí vojdem do izby zadržiavajúc dych, očakávam to najlepšie – otca, ktorý je hore a smeje sa – a to najhoršie – uplakanú matku, všetky prístroje vypnuté.

Ale v skutočnosti sa nestane ani jedno. Môj otec spí a moja mama tam sedí, vyzerá staršie a otupenejšie než som ju kedy videla.

„Ako mu je?“ Opýtam sa.

Vzdychne si. „Rovnako.“

„Mala by si ísť domov, mami. Osprchovať sa a trochu si odpočinúť. Zostanem tu ja.“

„Nemala by som ťa tu nechať samú. Čo ak budeš potrebovať odísť a on sa zobudí?“

„Oh...um...,“ zaseknem sa. „Nebudem sama. Uh, je tu Brendan.“

Matka stisne k sebe ústa. „Prečo je tu? A kde prespáva?“

Keď jej poviem, že v noci zostal so mnou, vyzerá ako keby som jej povedala, že som v jej byte zriadila bordel. „To je ten dôvod, prečo si bola v sobotu zaneprázdnená, aby si zdvihla telefón?“

„Oh, jasné. Pretože, to, že bol otec opitý a narazil do telefónneho stĺpa je celé moja vina.“

„Mohla si tomu zabrániť.“

„Nemohla,“ poviem, odseknem jej. „Neopováž sa ma obviňovať. To nie je moja robota zabraňovať niečomu takémuto. Bola to otcova a tvoja vina a nikdy si kvôli tomu ani len nepohla prstom. Jačala si po mne, keď som chcela otca dostať na odvykačku. Takže pokiaľ sa snažíš nájsť nejakého vinníka, začni od seba.“

Otvorí ústa, ale nevyjde z nej ani slovo. A potom, predvídateľne, jej zvlhnú oči. „Nemôžem uveriť tomu, že si si vybrala na mňa zaútočiť.“

„Neútočím na teba. Hovorím ti len pravdu. Dospej a aspoň pre jedenkrát počúvaj.“

Keď o pár minút neskôr vojde do izby Brendan, sedíme v hrobovom tichu.

Matka sedí vzpriamene so stuhnutými ramenami. „Myslím, že si nachvíľu zájdem domov,“ oznámi, nepozerá sa však ani na jedného z nás. „Uisti sa, že mi dáš vedieť, keď dorazí tvoj snúbenec.“

Po tom ako odíde, si Brendan zaberie miesto vedľa mňa a stisne mi ruku. Vie to. Vie presne ako sa cítim: že som tak unavená z podporovania mojej matky a brania na seba viny, ale časť mňa sa s jej hodnotením stotožňuje. A on to proste vie.

Pozeráme na môjho otca. Je stále taký nehybný, až premýšľam, či by už nebol dávno preč, nebyť toho monitoru srdca.

„Všetko, čo chcel, bolo vidieť ma sa vydávať, Brendan,“ zašepkám. „A teraz ma neuvidí, všetko len preto, lebo som bola vydesená, že zo seba urobí hlupáka na svadbe a preto, lebo som nechcela, aby ho to viedlo k ešte väčšiemu pitiu.“

Stisne mi ruku. „Nemôžeš sa za to obviňovať.“

„Áno, môžem. Prečo som chodila okolo celej tej záležitosti po špičkách? Mala som ho donútiť prestať piť. Mala som ho donútiť, aby šiel na odvykačku. Namiesto toho som robila všetko preto, aby som zahladila stopy.“

„Ale ty si sa ho snažila dostať na odvykačku, spomínaš?“ Opýta sa. „Je to dospelý muž. Nie je nič, čo by sa v tomto smere dalo urobiť, zvlášť bez podpory tvojej mamy. Len nezačni hľadať spôsoby ako sa obviňovať, Erin. Toto bol problém tvojho otca a ty si sa išla doslova zabiť pre to, aby si mu bola dobrou dcérou.“

„Myslí si, že je Sean na ceste. Požiadal ma, aby sme sa ja a Rob vzali tu a ja som klamala a povedala som možno. Čo asi tak poviem, keď sa prebudí?“ Začnem znova plakať.

Práve teraz som sotva lepšia než moja matka, s tým jej neustálym tokom sĺz.

V jednom rýchlom pohybe ma Brendan zodvihne a uloží si ma do lona.

„Povedz mi, čo mám robiť,“ povie. „Nenávidím, keď ťa vidím takto. Urobím čokoľvek. Len to menuj.“

Ak by som bola moja matka, plakala by som ďalej a požiadala ho, aby to dal do poriadku. Aby to nejako nechal odísť. Aby našiel môjho brata, aby zariadil, aby ma otec videl sa vydávať, aby zariadil, aby bolo všetko lepšie.

Mohol by si zostať, Brendan. Mohol by si byť osobou, o ktorú sa opriem a mohol by si nikdy neodísť. To by si mohol urobiť.

Asi som viac ako moja matka, než som si myslela. Nezáleží na tom koľkokrát som odmietnutá, nemôžem prestať dúfať vo veci, ktoré mi druhá osoba dať nemôže.

68.kapitola

Brendan

Súčasnosť

Mám Erin v náručí, krehkú ako dieťa. Poviem jej, že urobím čokoľvek a myslím to vážne, ale neodpovie.

„Mrzí ma to,“ zašepká, „že som ti zničila tričko.“

„Môžeš zničiť všetky moje tričká, Erin. Každé jedno.“

Odtiahne sa odo mňa a vráti sa na stoličku. Želám si, aby to neurobila. Chýba mi jej váha a jej vôňa a to, že ju môžem cítiť, to ako jej líce spočíva na mojej kľúčnej kosti, to ako sa mi jej mihalnice otierajú o krk, keď otvorí oči. Chýba mi všetko. Cýbalo mi to všetko veľmi dlho.

***

Rob dorazí popoludní v čerstvom obleku. To ten idiot fakt šiel domov, aby sa prezliekol? Vyzerá veľmi nespokojne, keď ma zbadá ako sedím vedľa Erin. Myslím si, že už tušil, že sa medzi nami niečo stalo – dokonca aj tá baba, ktorú som doviedol do vinice, nech už sa volala akokoľvek, ma z toho v ten večer cestou domov obvinila. A pokiaľ to došlo jej, tak to mohlo dôjsť komukoľvek.

Bodol som ho síce do chrbta, ale nemôžem sa donútiť k tomu, aby som to ľutoval. Všetky tie týždne strávené s Erin boli najlepšie v mojom živote, a ja a Rob už tak či tak nikdy nebudeme znova priateľmi. Nie po tom, ako mi došlo, ako ju šikanoval, aby sa vzdala všetkých vecí, ktoré milovala. Odišiel som do Talianska, pretože som nedokázal zniesť pohľad na nich dvoch, ale odišiel som s vierou, že s ním jej bude lepšie. Mýlil som sa.

Erin sa postaví a prejde k nemu. Zdá sa mi, že to robí len neochotne, ale možno je to len moje zbožné prianie. Objíme ju a trvá to zasrane až príliš dlho.

Rob sa otočí na mňa. „Vyprevadím ťa von,“ povie.

Je nemožné nepochopiť, čo tým v skutočnosti myslí. Je načase odpáliť, kretén.

Chcem zostať, ale už tu viac pre mňa nie je miesto. Kiežby bolo. Kiežby to bolo na mne, aby som ju utešoval.

Keď sme v polovici chodby, zastane. Ruky má vo vreckách a pozerá do zeme.

„Bol si to ty, však?“ Opýta sa. „To ty si ten s kým bola, zatiaľ čo som bola preč.“

V skutočnosti sa na to nepýta. Pre Erinino dobro by som to mal poprieť, ale je úplne jasné, že už to dávno vie.

Pozriem mu do očí. „Jo. Bol som to ja. Bolo hnusné, že som to robil poza tvoj chrbát, ale neľutujem to. Odišiel som od toho už dávno predtým, pretože som si myslel, že s tebou by jej bolo lepšie, ale nebolo.“

„Oh, ale myslíš si, že jej bude lepšie s tebou?“ Namieta. „Nedokážeš byť s jednou babou viac než hodinu, a asi tak dlho si dokážeš udržať robotu. Všetky tie roky si sa mi pokúšal nakecávať samé kraviny – nahováral si mi, žeby som ju nemal pozvať von, vravel si mi, žeby sme nemali spolu bývať a žeby som ju nemal požiadať o ruku – to všetko len preto, lebo si sa chcel chopiť šance ty.“

„Nechcel som, aby si s ňou bol preto, lebo si ju nezaslúžiš. Nikdy si si ju ani nezaslúžil a vedel som, že ju nedokážeš urobiť šťastnou. A stále to nedokážeš. A dokázal si, že mám pravdu, hneď ako si tam šukal s Christinou. Je mi jedno, či ti Erin zožrala tú tvoju historku o tom, že si v tom nevinne. Viem, že v tom bolo viac než len to.“

Pretočí oči. „Jo, a čo? Dokonca aj keby tam niečo bolo, nenechám si kvôli tomu od teba srať na hlavu. Než ma začneš kritizovať, skús s niekým randiť aspoň týždeň.“

„Toto nie je o mne. Je to o tebe. A keby si bol lepším človekom, priznal by si, že ju nedokážeš urobiť šťastnou a odišiel by si.“

Chce mi jednu vraziť. Vidím to. A ja mu chcem vraziť tiež, pretože len Boh vie, ako rád by som mu to vrátil. Nikdy predtým som nikomu nechcel vraziť viac. Ale ani jeden z nás to neurobí, nie s Erin na konci chodby.

„No, nikam sa odísť nechystám. Chystám sa s ňou oženiť,“ povie pokojne. Až príliš pokojne, ako keby vedel niečo, čo ja nie. Za jeho slovami sa niečo skrýva.

„Nevezme si ťa. Myslím, že to už dala jasne najavo.“

„Ale vezme,“ povie s náznakom víťazstva, ktoré sa mu odráža v očiach. „Sleduj.“

Otočí sa a vráti sa k nej. Každá kosť v mojom tele ho chce nasledovať a ju prosiť, aby nepočúvala, aby odmietla čokoľvek, čo jej navrhne.

Až na to, že namiesto toho jej ja nemám čo ponúknuť.