DE - kapitola 61,62

Překlad: Yogi_22

61.kapitola

Erin

Súčasnosť

Rob ma vyzdvihne neskôr v ten večer, podáva mi tú najúžasnejšiu kyticu, akú som kedy videla.

„To si nemusel,“ poviem. Z každého jeho premysleného počinu sa cítim len horšie.

„Chcel som,“ odvetí. „Kiežby som to robil každý deň, keď sme boli spolu.“

Namiesto niečoho fajnového, ma vezme na moje obľúbené miesto, na miesto, kam by ma vzal Brendan.

„Ty chceš naozaj jesť tu?“ Opýtam sa. „Rebierka a pivo?“

„Samozrejme. Mám rád rebierka a pivo ako ktorýkoľvek iný chlap. A snažím sa s tebou stretnúť niekde uprostred.“

„To nemusíš robiť.“

„Erin,“ zachrčí, „chcela si takéto veci dosť na to, aby si sa kvôli nim so mnou rozišla. Takže pokiaľ ti na nich tak veľmi záleží, musíš o ne málinko zabojovať.“

Až na to, že takto nastavená nie som. Nikdy nebudem bojovať za niečo tak minimálne ako kde sa najeme alebo či si sadneme von, keď budeme jesť.

Po tom ako sa posadíme, natiahne sa ponad stôl po moju ruku.

„Viem, že ešte nie si pripravená. Viem, že som to posral. Len chcem druhú šancu.“

Civím na obrus na stole, cítim sa tak vinne, že keď prehovorím, hlas mám ako štrk. „Nič si neposral.“

„Jo, posral. Mal som sa s tebou o tom odchode porozprávať. Mal som sa uistiť, že budeš v pohode s tým, ak tam zostanem. Mal som prísť na Oliviine preteky. A rozhodne som ti mal povedať o Christine. A je mi tak strašne ľúto, že som to neurobil.“

Všetko čo sa stalo s Christinou je v porovnaní s mojimi vlastnými zlyhaniami tak drobné, že sa sotva držím, aby som mu pozrela do očí. „Je to v poriadku. Ale pozri, ohľadom toho druhého chalana---“

Stisne mi ruku. „Prosím ťa, Erin. Nehovor mi o tom. Neprišla si na druhý deň do piatej rána domov, takže je úplne jasné, že nechcem ani len uvažovať nad tým, čo sa stalo. Takže, môžeme jednoducho súhlasiť, že je to už za nami? Že som urobil blbé hovadiny a aj ty si spravila nejaké blbé hovadiny, a teraz je koniec?“

Prikývnem, ale premýšľam, či by to cítil rovnako, keby presne vedel, aké hovadiny som robila a s kým. Zvlášť, keď sa ma hneď na to opýta, či som videla Brendana.

Nenávidim klamanie, čo je smiešne, keď zvážim koľko lží som mu už narozprávala. Srdce mi tlčie až v ušiach.

„Nie, nie v poslednej dobe. Prečo?“

„Zdá sa, že sa mi vyhýba. Možno je len zaneprázdnený s tou novou babou, s ktorou chodí.“

„Babou?“ Opýtam sa, žalúdok sa mi prepadne. „Brendan predsa s nikým nechodí.“

„Zjavne urobil výnimku,“ povie Rob. „Bolo by super, keby si konečne niekoho našiel.“

Je to len pár dní. Nemohol sa presunúť tak rýchlo. Nemohol, a predsa to urobil. A ako je to vôbec možné? Ako by čokoľvek mohlo byť lepšie, než to, čo sme mali my? Čo má ona, čo nemám ja?

V ten večer, po tom, čo ma Rob vysadí doma, neplačem. Namiesto toho sa slzy hromadia v mojom vnútri a ja túžim po niečom, čo by ich oslobodilo. Sú ako náplasť, ktorú potrebujem strhnúť, a Bože, ja chcem. Chcem niečo, čo by ich všetky odohnalo.

Myslela som si, že tento druh smútku a zúfalstva je už za mnou. Myslela som si, že som na tom lepšie. Ale ako sa ukázalo, bola som len znecitlivená.

Brendan je jedinou osobou, ktorá má tú moc vyniesť túto moju verziu na svetlo. Snažila som sa ho po tej svadbe nenávidieť. Snažila som sa, aby takisto on nenávidel mňa a mala som v tom aj pokračovať.

Byť znecitlivená, o nič sa nezaujímať, každý povie, že je to zlá vec. Ale pre mňa, práve teraz, to znie ako požehnanie.

***

Keď prídem na druhý deň z práce domov, na Harperinej verande čaká kytica kvetov s mojim menom na kartičke. Na jeden šialený okamih si dovolím dúfať, že je od Brendana. Tak napol sa smejem a napol smoklím nad svojou vlastnou hlúposťou, keď namiesto jeho nájdem Robove meno.

Na druhý deň mi je ďalša kytica doručení do práce a znova k Harperinmu bytu deň po tom.

„Ako dlho máš v pláne v tomto pokračovať?“ Konečne sa ho opýtam.

„Pokým mi nedáš druhú šancu,“ odvetí.

Často mi píše. Pýta sa ma ako sa mám, kedy ma môže vidieť. Je úplným opakom Brendana: chce mi dať všetko. Jemu pripisujem, že ešte existujem. Nemalo by ma to ukľudňovať, a nie je to dôvod znova s ním chodiť, ale je na tom niečo upokojujúce.

Na týždeň sa vráti do Amsterdamu, ale kvety stále prichádzajú.

„Môj barák vyzerá ako kvetinárstvo,“ povie Harper, „A ver mi, to sa nesťažujem. Ale ako dlho mieniš v tomto pokračovať?“

„Už som mu povedala, aby s tým prestal.“

„Nemala som na mysli kvety. Myslela som teba. Dva týždne si tým najúbohejším žijúcim človekom. Niečo sa musí zmeniť. Ak je Brendan z hry von, prečo si nevyjdeš s Robom?“

„Pretože som spala s jeho najlepším kamarátom, pre začiatok.“

„A čo?“ Opýta sa. „Rob ti povedal, že je mu to jedno a ty vieš, že on spal zasa s Christinou. Iste, bol by nasraný a ranilo by ho, ak by o Brendanovi vedel, a pravdepodobne by s ním už znova neprehodil ani slovo, ale nezmenilo by to to, čo k tebe cíti. Zrejme je v tom dlhodobo. Tak či tak, je načase pohnúť sa ďalej.“

Pohnúť sa ďalej. Tiež to chcem. Spomínam si, keď som prvýkrát stretla Roba – na Willovej a Oliviinej zásnubnej party – aký to bol pocit úľavy. Bola som unavená chcením Brendana, unavená bojovať proti tomu. Chcela som, aby to už skončilo. A chcem, aby to skončilo aj teraz. Musí, pretože zatiaľ čo všetky tie nádherné chvíle s Brendanom boli úžasné, s tými otrasnými nemôžem žiť.

62.kapitola

Brendan

O 3 roky skôr

Nejako sa mi podarí dostať Gabi von z baru. Plače, ale je to tá absolútna devastácia vpísaná v jej tvári, čo ma zabíja. Čakala odo mňa niečo lepšie a ja som jej dovolil, aby odo mňa čakala niečo lepšie, keď som jej mal narovinu povedať pravdu, ktorá znie, že som presne ten typ chalana, ktorým som vedel, že aj som: neschopný záväzku s nezáujmom o druhých. A pri nej som sa nezaujímal viac než kedy predtým, pretože som jej dovolil, aby si myslela, že niečo znamenáme.

Keď sa dostaneme von, kráča ako bez duše, zosunie sa po vonkajšej stene baru a čupne si na chodník. „Myslela som si, že si ma miloval,“ zakvíli. „Povedal si, že ma miluješ.“

Zostávajú nám už len dva dni, kým odíde, a ja viem, že by som mal povedať niečo, čo by dalo veci do poriadku, ale jednoducho to v sebe nemám. Som unavený, a za dva mesiace som sa dočkal viac sĺz a drámy než väčšina ľudí za celý svoj život. Ale skončil som.

„Gabi, ty predsa odchádzaš. Proste si myslím, že to tak nejako vypálilo.“

„Neodchádzam,“ povie. „Dala som si rok odklad. Kvôli tebe.“

Celé telo sa mi nahrbí. Kedy to urobila? Pred pár týždňami, keď som bol zaneprádznený počítaním dní do jej odchodu? Teraz začne chodiť na medicínu o rok neskôr, a to len preto, lebo som jej dovolil veriť vo veci, ktoré neboli pravdivé.

„Nemala by si to robiť.“

„Myslela som si, že by si bol šťastný,“ zaplače, pochová si tvár do dlaní.

Ľudia, ktorí prechádzajú okolo na nás civia, nehovoria ani našim jazykom, no napriek tomu vedia, že to ja som tu ten, kto to posral. A majú pravdu.

Čupnem si vedľa nej. „No tak, zlato,“ prosím. „Poďme naspäť do hotelovej izby, okay?“

„Rozchádzaš sa so mnou?“ Žiada.

„Gabi, potrebuješ nastúpiť na medicínu. Nechcem byť dôvodom, prečo zostaneš.“

„Ty mi za to stojíš. Je mi to úplne jedno. Úplne sa na to vykašlem a môžeme zostať v Taliansku spolu, ak je to to čo chceš.“

Som v pokušení zaklamať. Som v pokušení povedať čokoľvek, aby som nás dostal naspäť na izbu, kde nebude také trápne riešiť veci na verejnosti. Ale už viac nemôžem klamať. Ak niečo, tak som v prvom rade nemal klamať vôbec.

„Mrzí ma to,“ zašepkám. „Tak zasrane ma to mrzí. Ale toto nie je to čo chcem.“