Dohoda - 7. kapitola

Autor: Iveta

Deň trinásty: Sobota

Anton

Ráno som bol ako naspídovaná veverica. 

Myšlienka na ňu mi rozochvela vnútro a nedokázal som s tým bojovať.  Bol som u nej každý večer od utorka a trávil s ňou čas. Neriešili sme esej, neriešili Lukáša. Ani jej rande. Len sme sa bavili. Miloval som tie chvíle. Každý jej úsmev, ktorý mi venovala. Podpichnutie, či výčitka, čo mi bez okolkov venovala, keď som bol vraj príliš fajnový, či maznavý. Každé jemné a tiché: Dobrú noc Tony. Ahoj zajtra.

 A potom tu bola tá prekliata vec. Dnes večer príde, aby som jej  ja a sestra pomohli s rande. Aby sme ju pripravili ako dáku privátnu štetku, čo ide  za zákazníkom.

Ako, do prdele, mám dovoliť, ako mám prejsť skutočnosť, že bude očarúvať iného chlapa. Že sa jej bude dotýkať, že ju bude držať za ruku a na konci večera sa jej pokúsi ukradnúť bozk? 

Jediné, čo ma držalo pri zmysloch bolo, že som naozaj apeloval na jej odmeranosť a chladnosť. Žiadne nevhodné dotyky, žiadne zbytočné flirtovanie a hlavne.... žiadne obcovanie. 

No dobre.

To dievča bolo nepoškvrnené mierou, až pri nej aj Panenka Mária vyzerala ako hriešnica... 

Matka sa opierala o linku a popíjala kávu. Bolo zvláštne vidieť ju ráno len v župane so strapatými vlasmi a kruhmi pod očami. 

„Dobré ráno," šepla s jemným úsmevom. 

Kývol som hlavou, nalievajúc si čerstvú kávu. 

„Akoto, že si doma?" spýtal som sa, sadajúc si za stôl. 

„Včera sa nevrátil domov, nespala som celú noc," šepla a z očí sa jej vykotúľali slzy. 

Stuhol som a nevedel, čo robiť. Matka neplakala dokonca ani pri ich večných hádkach. Ani raz nefňukala, hlas sa jej nezlomil, bola to bezcitná harpya. No teraz objímala šálku ako záchranne koleso a ani na mňa nepozrela. 

Nezdôverovala sa a neprejavovala city, nikdy, týmto srdcervúcim plačom ma paralyzovala. Aj keď sme nikdy nemali klasické vzťahy matky a syna, cítil som ako ma to zabolelo, jej slzy pre otca a jeho kurvičku. 

„Možno len zostal v práci," skúsil som okaté klamstvo, stále zo svojho miesta neschopný pohybu. 

Rúcala sa mi rodina, neodvratne... 

„S ňou, zostal tam s ňou!" Zatriasla hlavou, položila šálku na linku a s úsmevom hollywoodskej herečky sa na mňa pozrela. 

„Čo si dáš na raňajky?" spýtala sa ma, ochotne otvárajúc dvojkrídlu časť linky. 

„Dnes chystám raňajky ja," upozornil som ju, ale to ona vedieť nemohla. 

Neraňajkovala s nami, nikdy. Vždy si dala tú svoju namixovanú žbrndu, ktorú pila po ceste do fitka. To boli jej raňajky. Nízko kalorický koktail, fitko a hektolitre kávy. 

„Tak teda preberám tvoju dnešnú povinnosť. Ako je to dlho, čo sme spolu raňajkovali?" spýtala sa s úsmevom. 

Ja som však odpoveď nepoznal, teda, mal som predstavu, ale boli to roky, dlhé roky, čo sme si s Monikou chystali raňajky sami. Keď sme boli ešte  deti, mali sme domácu, myslím, že sa volala Ivana a tá nám chystala raňajky, kontrolovala zuby pred spaním a starala sa o nás kým matka makala a otca uháňala na pracovné cesty. 

Moje mlčanie jej na tvári spôsobilo jemné cuknutie svalu no bez ďalších rečí sa otočila, vybrala toustový chlieb a pustil sa do ich prípravy. 

Sledoval som jej zvesené ramená a občasné po potiahnutie. Nemal som na to, nechať ju samú, bol som kopa sračiek. 

Vstal som, vzal z jej rúk plátky syra a zatiaľ, čo obkladala ostatné chleby šunkovou salámou, ja som na tie už pripravene do toustovača ukladal syr. 

Usmiala sa na mňa a pokračovali sme v tichosti v príprave raňajok. 

Sestra bola ohromená ešte viac ako ja, no na rozdiel odo mňa bola tvrdšia na našu matku. Nemohol som sa čudovať. Dievča potrebuje matku viac ako syn, no pravdou bolo aj ďalšie porekadlo, že syn vždy bude mať radšej matku, rovnako ako dcéra otca. Všetko bola pravda. Nech už bola matka akákoľvek.

*** 

„Máš dnes rande?" skenovala sestra. 

Nechápavo som sa na ňu pozrel a pokrútil hlavou, venujúc sa už znova ceste. 

„Prečo? Má prísť Peťo? Chceš prázdny dom?" 

„Ja, nie, teda príde, ale budeme sa spolu učiť, pre tento krát. Ja len, že si navoňaný ako prvotriedna prostitútka, ak by sis dal toho o trošku viac asi by sme umreli na nedostatok kyslíku. Tak povedz, ktorá je tá nešťastná, ktorú sa chystáš potešiť ?" Šťuchla do mňa lakťom s provokatívnym úškrnom. 

„Čo? Žiadna! Zbláznila si sa?" odbil som ju, ťahajúc si kúsok trička k nosu, aby som otestoval, či to skutočne tak cítiť. 

„Nie je to náhodou ryšavé dievča, od ktorého si sa večer vrátil ako po cracku? Braček, začínaš v tom lietať,  žiarlivostná scéna v jedálni plnej spolužiakov, neskoré príchody domov, dnes toľko tej kolínskej, že až smrdíš. Ak to takto pôjde ďalej, braček, z úspechu ti zostane  zlomené srdce, dávaj si pozor." Stisla mi rameno a ja som objal volant silnejšie. 

„Netrep, kde si nabrala, že by som o ňu mohol stáť? Len ma vytočilo ako sa okolo nej všetci točia lebo sú bez chrbtovej kosti a myslia si, že dievča ako ona naletí na sladké reči tak ako iné hlupane a zostával som u nej lebo bola sama, otec sa jej nevrátil, neviem odkiaľ a našiel som ju u nej uplakanú a zlomenú. Nemohol som ju tak nechať!" obhajoval som sa. 

„Takže si sa zahral na rytiera po celý týždeň... Pekné..." 

Prikývol som no vzápätí pokrútil hlavou. 

„Urobil by to každý," opáčil som. 

„Každý, ale nie ty," podpichla a ja som si zúfalo vzdychol, ťažko jej bolo niečo vysvetľovať.

Nereagoval som na to, len čo by som sa rozčúlil. 

Nechcel som v jej slovách hľadať pravdu. Nikdy som nebol bezcitné zviera. To, že som so žiadnou nechodil a riešil jednorázovky neznamenalo, že by som nebol schopný súcitu s dievčaťom, ktoré je na všetko samé no predsa tak silné. 

Nikdy som nestretol tak silné dievča. To malé zrútenie zo začiatku týždňa bolo len výsledkom jej sily. Na každého je to po čase veľa a potrebuje vypustiť ventil. Poznal som husi, čo plakali za všetko a každú chvíľu. 

Musel som na ňu prestať myslieť takto, sestra mala pravdu, neprinieslo by to nič dobré. 

*****

Tribúna bola už tak plná, že som len tak-tak našiel voľné miesto. Nebol som zástancom futbalu, ale moja sestra dokázala prinútiť aj riaditeľa na zamerikanizovanie nášho futbalu a založila roztlieskavačský zbor. 

A mňa prinútila chodiť sa na ňu pozerať. 

Samozrejme, že som chodil, nie však kôly nej. Pravdou bolo, že roztlieskavačky zdvihli návštevnosť, ale kto mohol odolať dievčatám v krátkych sukničkách? 

Ohnivá hriva sa mihla niekde v prvom rade a ja som natiahol krk, aby som sa mohol presvedčiť, že je to ona. 

Bola, jej malý noštek a špičkový zadok sa nedal popliesť s nikým. 

Držala v ruke pohár s kolou a pretláčala sa cez úzku cestičku medzi nohami už sediacich divákov. Nutkanie zakričať na ňu, zavolať ju bolo neodbytne. Už som otváral ústa, keď sa zrazu zastavila a nechala sa objať zozadu rukou toho skurvenca. 

Kurva, ona s ním šla na rande... teraz? 

Usmiala sa na neho a nechala, aby jej podržal kelímok s logom školy, zatiaľ, čo si sadala. 

Nenávidel som toho idiota!

 Mala na sebe krátku rifľovú sukňu a čierne tielko s nápisom Jack Daniels, to tričko nebolo mojej sestry, musela ho už mať. 

Zatiaľ, čo som ho vraždil pohľadom, a vrážal mu imaginárne dýky do chrbta, on okato čumel do jej výstrihu a ruku položil nenápadne, s absolútnou suverenitou, akoby mal na to pojebané právo, na jej smotanovo biele, jemné stehno. Ten skurvenec pojebaný! 

Položila ruku na jeho a stisla ju vo svojej než  ju pokojne vrátila na jeho stehno.  Zasmial som sa, nahlas, a týpek, čo pri mne sedel zazrel akoby som snáď mal tri hlavy alebo čo. 

„Je to napínavé, že?" prehodil som s úsmevom, kývajúc na rozbiehajúci sa zápas. 

„Kámo, prestaň fetovať!" povedal otrávene a ja som sa zasmial. 

Dobrá nálada ma neopúšťala kým som toho smrada nevidel ako sa k nej sklonil a ona pootočila hlavu, aby jej mohol šepnúť do ucha. Naše pohľady sa stretli, stuhla ako pristihnutá priateľka pri podvode. 

Bolo šialené, že ma niečo také napadlo no ešte nezmyselnejšie bolo, že sa tak tvárila.  Šepkal jej do ucha a ona nechala, aby sa perami pri tom otieral o jej líce. Líce, z ktorého som  zotieral svojimi palcami slzy... 

Čo to so mnou kurva je? Ja nežiarlim, nikdy! Nie na Lochnesu! 

Usmiala sa, prerušujúc náš očný kontakt a sladkosť úsmevu venovala Adriánovi, pokladajúc ruku na jeho líce a prikývla na niečo. Potreboval som vedieť s čím súhlasila. 

Kde bolo to: Bojím sa byť s chlapom sama, budeš na blízku? 

Myslel som, že si vídu večer, že sa so mnou a Monikou bude chcieť poradiť. Nemyslel som, že bude tu. Nemala byť tu. Tešil som sa na štvrtú hodinu ako sa veriaci teší na nedeľnú omšu. 

Zbytočne zjavne. 

Nevedel som prečo sa cítim tak ukrivdený, ale kurva, nebol to príjemný pocit. 

Zo zápasu som nemal nič, ale ako sa zdalo ani ten vedľa mňa. Ožil zakaždým, keď sa objavili roztlieskavačky, ale inak sledoval display svojho smartu a niečo vyťukával. 

Prehrali sme.

Ľudia pokrikovali a šomrali, iní povzbudzovali slovami, že to nevadí, že sa nabudúce zadarí. Ja som to mal v prdeli. 

Nikdy ma žiaden šport nebral, ani som žiaden nesledoval. Áno, odrazilo sa to na mojom tele, ale kým som nemal pupok prečo sa trápiť? U dievčat som mal rovnaký úspech ako Lukáš, ktorý trávil hodiny v posilke a naháňal tak svoje ego pre malého šaša v gatiach. 

Ja som to robiť nemusel, so svojou výbavou som bol spokojný, a nie len ja... 

Sledoval som ako ľudia pomaly vstávali a tak mi znemožnili sledovať jej ďalšie kroky. Ani to, že som sa postavil mi veľmi nepomohlo, nakoľko všetci chceli opustiť tribúnu a ja som tam stál, zavadzal im, jemne ma po postrkovali a vrčali nech sa pohnem.

Zazrel som jej kučeravú hlavu a tak vyskočil na jednu plastovú stoličku a vytiahol mobil. 

„Áno?" Jej nezúčastnený až otrávený hlas ma zamrzel. 

Nemalo by to tak byť. 

„Stretneme sa pri záchodoch o päť minút," oznámil som jej tvrdo, opakujúc si, že je to príšera a musím  s  ňou iba prebrať... 

Do pekla! Čo jej poviem? Prečo som jej volal? 

„Prečo?" spýtala sa, postupujúc úzkou uličkou a zdvihla hlavu, aby sa mohla stretnúť s mojím pohľadom. 

„Proste tam buď!" zavrčal som, mračiac sa do jej tváre. 

„Okej. Prepáč, Adrián ja ešte idem na..." zrušila hovor a už som si len mohol domyslieť ako oznamuje svojmu rande, že sa ide vyčúrať. 

Aj keď som bol presvedčený, že ona použila skôr výraz ako toaleta alebo wc. Ale skôr toaleta. Áno, isto použila to slovo. 

Preskakujúc zo stoličky na stoličku som sa pohol smerom k východu z tribúny a premýšľal, čo by som jej mohol povedať. 

Skutočne som to nemal premyslené a nevedel pochopiť prečo som jej volal. 

Hlások ktorý mi našepkával, že som ju proste chcel počuť a byť s ňou aspoň chvíľu, som skopal do kúta svojej mysle a zakázal mu otvoriť ešte niekedy hubu. 

Opierajúc sa o stenu pri hajzlíkoch som ju čakal a mal stiahnutý žalúdok, z trápnosti chvíle, keď príde a ja nebudem vedieť, čo jej povedať. 

„No? Čo potrebuješ? Mám rande ak si si nevšimol, a skutočne nechcem, aby Aďo videl, že sa tmolíš okolo," vyprskla a ja som neveriacky vypleštil oči. Aďo?

 Kedy sa ten brkohoň stal pre ňu tak blízkym, že dostal familiárnu prezývku? 

To ako fakt ona po mne vrčí a vadí jej možnosť, že by nás spolu mohlo jej rande vidieť? 

„Práve to je to, mali sme sa poradiť o ďalších krokoch, Lochnesa. Veď o randení nevieš absolútne nič. Kde je to "potrebujem tvoju pomoc, Anton?" vybafol som na ňu s rukami prekríženými na prsiach. 

„Ako sa zdá zvládam to s ním aj bez teba," zopakovala moje gesto. 

„Kým ťa nezačne ohmatávať a ty potom budeš na odpadnutie. Lebo on je zúfalec numero uno a vie byť pekne násilný, keď príde na to," upozornil som ju no ona si odfrkla s našpúlenou pusou. 

„Vôbec nie, je to fajn chlapec, a je ku mne milý. Ospravedlnil sa mi a chce so mnou tráviť čas. Na rozdiel od teba, ktorý si ma úplne ponížil a vyurážal viac ako Lukáš, v jedálni plnej spolužiakov. Tak teraz, ak je to všetko, tak prepáč, odchádzam." Drzá, malá jašterica. 

Schmatol som ju za zápästia a pritiahol si ju k sebe až sa nám dotýkali nosy. 

Dych sa nám zadrhol a sledovali sme sa navzájom. Ani jeden neuhol pohľadom, neodstúpila a mne brnela koža z jej blízkosti. 

Tá neznáma ovocná vôňa okolo nej ma pohltila. 

„Ospravedlňujem sa, nechcel som nakričať tak hrozné veci. Bol som nasraný, že sa okolo teba tmolia," priznal som sa a odstúpil od nej na jeden krok, stále ju držiac za zápästia. 

„Vyzeralo to akoby si ma chcel potopiť, ponížiť," štekla, vytrhávajúc si ruky z môjho zovretia. 

„Už som sa predsa ospravedlnil, nie? Tak čo ešte chceš? Včera sme sa dohodli, že sa dnes stretneme a ja ťa uvidím tu s ním, ako ťa obchytkáva," obvinil som ju, oprel sa do jemnej omietky. 

„Správaš sa ako majetnícky hulvát, môžem si robiť čo chcem, nie si môj priateľ, nie si mi nič. Nemusím ťa oboznamovať s každým mojim krokom a to čo robil nebolo obchytkávanie!" 

„Videl som ako sa o teba trel, som presvedčený, že ak by som sa prizrel bližšie videl by som na tvoje jemnej tvári škrabance jeho brady! A jeho ruky na tvojich stehnách a krížoch? Čo? Ak to nebolo obchytkávanie tak už potom nič!" zarazil som sa, keď som si uvedomil ako muselo toto všetko vyznieť. 

Ako žiarlivostná scéna, práve som jej robil scénu, bez dôvodu. 

Tiež si to musela uvedomiť, no jej sa podarilo oveľa rýchlejšie vrátiť do normálu. 

Zrušila tú malú vzdialenosť medzi nami a pokojným hlasom prehovorila blízko môjho ucha až mi naskákali zimomriavky. 

„Keby si sa prizrel bližšie, videl by si, že mi to nebolo príjemné, nie ako keď sa ma dotýkaš ty. Keby si sa spýtal, povedala by som ti, že v dave ľudí počas bieleho dňa dokážem zniesť dotyk, ak by som s ním šla večer nezvládla by som to." Fajn, cítil som v bruchu čudné chvenia a privrel viečka ako dajaká slabomyseľná hlupaňa. 

Zhlboka som sa nadýchol a znova zacítil v tvári jej kučery, ktoré mi dopriali priami zásah omračujúcou vôňou. 

„Mandarínky, sú to mandarínky."   

Jela

Bola som nahnevaná. Tak vytočená. Akým právom na mňa zvyšoval hlas? 

Ak by som nebola tak rozhodená, pre telefonát z nemocnice, dala by som mu čo pre to.

Ale jeho spoločnosť bola ako balzam a ja som ho tak veľmi potrebovala. 

Potrebovala som objať, cítiť niekoho blízkosť. 

A potom sme tam po sebe kričali, teda, skôr on po mne, ako žiarlivý manžel a mne to docvaklo. 

 Tento týždeň pre neho znamenal toľko čo pre mňa. 

Tá pomyslená hranica bola prekročená a z neho sa stal môj priateľ. 

Jeho krik bol, len pocit zrady lebo som mu neoznámila, že idem von, alebo niečo také.

Nerozumela som presne o čo mu šlo. 

No aj tak som mala potrebu mu vysvetliť, že Adriánove dotyky nie sú príjemné, že som ich tolerovala iba vďaka plnej tribúne ľudí. 

A potom som sa mu priznala, že jeho dotyky sú mi príjemné a on šepol mandarínky, spôsobom akoby rozlúštil záhadu Da Vinciho kódu a jeho hlas bol tak nežný a fascinovaný. 

Musela som odísť. 

Lámala som sa a to posledné, čo som chcela, bolo cítiť niečo práve k nemu. 

A tak som sa pratala od neho čo najrýchlejšie. Skôr ako by sa to stihlo zvrtnúť, skôr, ako by som si to stihla rozmyslieť. 

Adrián už sedel na tribúne a nervózne sa hral so svojimi prstami. 

Nebolo to k nemu spravodlivé. Bol ku mne milý a nebol drzí. Jeho ruky sa nedotkli dvakrát toho istého miesta, keď som mu naznačila, nech sa ma tam nedotýka. 

Zdvihol hlavu, keď moje opätky zaklopkali a usmial sa. 

„Tak, čo chcel?" Jeho výraz smutného psíka ma prinútil cítiť sa zle.

„Počul si?" Spýtala som sa a on prikývol s hlbokým povzdychom. 

„Neviem, o čom tá vaša hádka bola, no taktiež neviem, či má význam predlžovať naše rande. Fakt nechcem aby mi rozbil nos," zasmial sa. 

„Nemá ti prečo ten nos rozbíjať. Nie som jeho priateľka a ani ma tým smerom nezaujíma. A som skutočne presvedčená, že ani ja jeho nie. Tak by sme mohli ísť na obed a potom už fakt budem musieť ísť domov." Nechala som ho, aby si so mnou preplietol prsty. 

Chcela som ho potešiť, ten jeho smutný výraz bol srdcervúci. 

Cítila som na sebe pohľad a obzrela sa, aby som sa stretla s Tonyho prázdnym pohľadom, sledujúcim naše prepletené prsty. 

Utiahla som svoje prsty okolo Adriánových, len preto, aby som odolala nutkaniu, si ruku odtiahnuť a on odvrátil hlavu vo chvíli, keď zo šatne vybehla jeho sestra. 

Obed prebehol v tichosti. Neviem, či to bolo napätím, ktoré medzi nami zostalo panovať po Tonyho výstupe, alebo čo to bolo, alebo to bolo preto, že ruch zápasu už nám nerobil kulisu a výhovorku prečo si nič nevravieť a my sme si skutočne nemali čo povedať. 

Nedovolila som mu aby ma odprevadil až domov a on netlačil, zjavne tiež nedočkavo očakával koniec toho trapasu. 

Asi mal Tony pravdu a ja som s ním mala prebrať kroky rande. Takto som stratila jeden deň a on ma nechcel ani pobozkať. 

Pred cestou domov som sa zastavila v potravinách a akosi podvedome kúpila rohlíky, syr, pizza korenie, veci ktoré sa mi minuli a potrebovala som ich na pizza mini rohlíky na nedeľu. Zvažovala som, že by som vzala aj šunku, no nakoniec som sa rozhodla, že bude lepšie čerstvá a nie jeden deň odstáta v chladničke. 

Neuvedomila som si to, kým som ich už nablokované nehádzala do igelitky. Asi som proste dúfala, že dnešná hádka neovplyvní nedeľu... 

Telefón mi neprestajne vyzváňal a ja som bola nútená pred dverami bytu zložiť tašku, aby som mohla zdvihnúť. 

Číslo bolo neznáme hneď som si predstavila ten najhorší možný variant... Nemocnica.

No na šťastie to tak nebolo a na druhej strane sa ozval jemný hlas Tonyho sestry. 

„Čau, bejby, počuj, máš dnes niečo v pláne?" Nevedela som kedy sme si dali "milé" prezývky, ale u nej bolo hádam všetko možné lebo sa smiala ako blázon. 

„Prečo?" opýtala som sa nedôverčivo. Bolo viac než možné, že si niečo dala. 

„No, ja len, že je sobota, vieš, mohli by sme ísť spolu zatriasť kosťami." 

„Ja? Netancovala som roky," vzdychla som si a ona sa na tom zasmiala. 

„No, tak je čas si to pripomenúť. Dohodla som sa s priateľom, že nás tam hodí a neboj, nebudeš navyše, on netancuje, bude ako ochranka stojaca pri bare," vyhŕkla na mňa. 

Nebola so si istá. Nechcela som s ňou ísť nikam. 

„Nebuď ako malá, iba si spolu zájdeme von, máme spoločného nepriateľa," pripomenula mi s nádejou v hlase. 

Sama som nemohla uveriť, keď som sa počula súhlasiť.  

***

Mala som stiahnutý žalúdok, keď sa blížilo deväť hodín, čas, ktorý sme si dohodli, že sa po mňa zastavia. 

Na to, že som bola socka vedelo príliš veľa ľudí kde bývam. Nechcela som zisťovať ako to bolo možné. 

Dala som si krátke čierne šaty bez ramienok, ktoré mi siahali ledva do pól stehien, vysoké lodičky s guľatou špičkou a vlasy si nechala kučeravé a jemný make-up, ktorý spočíval len v riasenke a linke na vrchnom viečku doplnenom červeným rúžom. 

Monika hvizdla ako chlap a uznanlivo pokývala hlavou. 

„Peťo, toto je Jela, Jela, toto je môj priateľ," predstavila nás v rýchlosti a už ma  ťahala do auta. 

„Bude z teba úplne mimo." Medlila si ruky nadšene ignorujúc fakt, že sa na ňu mračím. 

„Kto bude mimo?" 

„Každý, kto ťa uvidí, dievča!" Zatlieskala ako dieťa a dlaňou pobúchala do opierky vodiča. 

Ako na povel naštartoval. Musela som uznať, že bol fešák. Ale čo sa dalo čakať? Monika sa nebude vláčiť len tak s niekým. 

Špinavo blond, veľké modré oči a mohutná postava, ako vystrihnutý z obálky časopisu.  Trošku malá kopia Lukáša. Ale Monike som svoj poznatok rozhodne nemienila vešať na nos. 

Monika mlela celú cestu aj keď netrvala zas tak dlho, možno pätnásť minút. No jej sa ústa nezastavili a ja som ju nepočúvala sústredená na cestu. 

Boli to roky, čo som si niekam vyšla. Kamarátky som nemala presne tak dlhú dobu.

Uvedomila som si, že cítim to napätie v bruchu pred preflámovanou nocou. Vždy som milovala tanec. Vtedy dávno tomu tak bolo. 

Bar bol obrovský, stroboskop a sladký dym oslepovali človeka a k baru bol problém sa dostať aj napriek tomu, že bol takmer po celom okraji miestnosti.

Okrem jednej časti, kde boli tmavé boxy a môj rýchli pohľad do nich ma prinútil sa červenať. 

Boli v nich totiž páriky, čo sa po sebe váľali a dotýkali sa na miestach, ktoré neboli vhodné na verejnosti. 

V klietkach pripevnených na hrubých reťaziach, ktoré viseli zo zrkadlového plafóna, boli tancujúce dievčatá odeté len v kúskoch kože zakrývajúcich skutočne potrebné minimum. 

„Ako iný svet, že?" šepol mi do ucha Peter, len som prikývla, neschopná slova. 

„Poď, nájdeme si miesto na tanec a Peťo nám vezme niečo na pitie." 

Prikývla som a automaticky vylovila peňaženku z kabelky. 

„Zbláznila si sa ? Odlož to, pozvala som ťa." Zastavila moju ruku v zápästí. 

Zamračila som sa, pripravená jej ozrejmiť fakt, že si nenechám platiť, no ona mi vytrhal kabelku z ruky a peňaženku vložila späť  s úškrnom víťaza ju podala  svojmu priateľovi.

Peťo neváhal pretiahol si ju cez svalnatú ruku až na plece a zapózoval klipkajúc na nás riasami. 

Zasmiala som sa a nechala to tak. Oni predsa mali peniaze, a jedna kola ich nezrujnuje. 

Na to isté rameno si natiahol aj Moninu a ona ma hneď, ako boli naše osobné veci v bezpečí, potiahla viac do davu na parket. 

Automaticky sa začala pohybovať v rytme hudby no ja som sa musela sústrediť.

Zabudla som to. Zabudla som sa bezstarostne pohybovať v bokoch. 

No nakoniec, po pár váhavých pohúpaniach, si moje telo spomenulo a kým začala druhá pesnička už som bez ostychu hýbala bokmi a nútila svoje telo k pohybom, ktoré už dávno malo zabudnúť. 

Užívala som si to. Monika sa smiala ja s ňou, nevedela som na čom.

Eufória z pohybu a hudby ma vrátila do doby, keď som bola ako ona bezstarostná, veselá, smejúca sa. 

Peter sa objavil pri nás s dvoma vysokými plastovými pohármi s džúsom a slamkami.

Vďačne som sa usmiala a vzala si ju. 

Kašlala som na slamku a dopriala si poriadny dúšok. Až som stiahla takmer celý pohár na raz. 

Monika prekvapene zhíkla a Peter sa pokúšal odtiahnuť mi pohár od úst. 

Až keď som to urobila sama, uvedomila som si, že džús nebol celkom len džús.

Pálil a jemne štípal na jazyku. 

„Vodka?" vyhŕkla som prekvapene, sledujúc previnilú tvár Moniky. 

„No, netušila som, že to do seba tak hodíš," 

„No, ja som netušila, že mi donesie tvoj chlap alkohol." 

Potľapkala ma po ramene a usmiala sa. 

„No tak, veď z jedného drinku sa neopiješ." 

Nemala potuchy, rovnako ako ja, ako na mňa ten džús šmrncnutý vodkou zapôsobí. A výsledok na seba nenechal dlho čakať. 

Môj jazyk sa motal, čo mi prišlo skutočne vtipné a dokonca som si dopila svoj drink.

Monika mala pravdu nič sa nestane svet je gombička a ja chcem aspoň raz úplne zabudnúť na všetko. 

Otočila som sa k nej chrbtom a trela si ho o ten jej, s kamarátkami sme takto pretancovali nie jednu diskotéku. Zabávala som sa ako dávno nie až do chvíle, než som otvorila viečka oťažené alkoholom a nezbadala ho, ako sa snažil dievčaťu zjesť tvár. 

Takmer ležali na čalúnenej mäkkej sedačke boxu a on s jednou rukou na jej chrbte ju pridŕžal, zatiaľ čo druhou masíroval jej prsník vyčnievajúci z veľkého výstrihu krátkeho topu. 

Fľandra, bola to prasprostá fľandra. 

Jeho hlava klesla z jej pier a ja som mohla vidieť ako pootvorila ústa, aby mohla vypustiť ston, keď jeho pery začali útočiť na jej krk a stále klesali nižšie k tomu necudnému výstrihu. 

Monika si všimla, že som prestala tancovať a pozrela sa smerom k boxom. 

Ja som sa však radšej otočila a s úsmevom hollywoodskej hviezdy som ju potiahla, aby znova tancovala. 

„To je taký debil" zavrčala 

„Prečo?" opýtala som sa na oko bezstarostne. 

„Lebo mal byť dnes večer s tebou, tak som si to všetko pekne naplánovala, a on si nájde dáku nízko kvalitnú hlupaňu." 

„Počkaj, to bol tvoj plán?" Ak áno, bola pekne krutá mrcha. 

„Chcela som, aby ste boli sami, mimo školy a známych ľudí z mesta," priznala sa sklamane, stále ho prepaľujúc pohľadom. 

„Prečo by si to chcela?" Nerozumela som tomu, on nevyzeral, že by mal potuchy o mojej prítomnosti. 

„Chcela som, aby ste boli spolu, myslela som, že by to bolo fajn. Si super dievča a môj brat je skutočne zlatíčko. Len nestretol dievča, ktoré by dokázal milovať. Potom by ste sa vykašlali na to s Lukášom a proste by sa svet točil ďalej, len by bol môj  brat šťastný," povzdychla si s našpúlenými ústami. 

 Ruky tej nenásytnej fľandry boli pod jeho zvrškom a užívala si jeho hebkú pokožku A on vyzeral naozaj veľmi spokojný. Rozhodne! 

„Prečo myslíš, že práve ja som tá pravá? Nemá o mne práve najlepšiu mienku, nie som jeho typ." Toš hlavný dôkaz tohto večera... Oblizuje jej krk akoby bola jeho obľúbená zmrzlina. 

„Koho klameš? Seba alebo mňa? Keď mi o tebe rozpráva je to akoby bol vo vlastnom svete. Chcem, aby bol šťastný, toto," kývla rukou k dianiu v boxe, „nie je čo v skutočnosti chce..."

Nevyzeral, že by to nechcel... 

Odtiahol sa z jej tela a siahol po fľaške piva a pri napití venoval krátky pohľad do baru.

A práve vtedy sa naše pohľady stretli a on stuhol s fľaškou pri perách. 

Dievča ho zaťahalo za triko no on nereagoval a nechal sebou lomcovať stále ma držiac pohľadom. 

Bol čas tú hlúpu chvíľku prerušiť. Odvrátila som sa od neho a jeho spoločnice, rozhodnutá dopriať si trochu čerstvého vzduchu. Žalúdok z nevysvetliteľných príčin protestoval a snažil sa urobiť kotrmelec. Nechcela som jeho obsah vyhodiť uprostred baru. 

„Musím ísť von," oznámila som Monike a ona prikývla, nakláňajúc sa ku mne. 

„Pôjdem s tebou." 

Pokrútila som hlavou a dohodla sa nech ma čaká pri Peťovi, ktorý stál neďaleko pri bare.

Súhlasila, vďaka Bohu, a tak  som sa začala pretláčať cez dav, no nedalo mi, a  obzrela som sa dozadu. 

Dievča sedelo na jeho lone obkročmo a pravdepodobne ho bozkávalo na krk. Jej ruky boli na každom kúsku jeho tela ku ktorým mala prístup. Moje nohy neboli dosť rýchle a oči  opité. Len som nevedela prísť na to, prečo to až tak strašne bolelo. Nezáležalo na ňom, ani  na tom čo robí a s kým. Tak prečo som sa cítila zranená? 

Vzduch bol príjemný ani teplý, ani studený a ja som svojim uboleným pľúcam dopriala poriadnu dávku. 

Pohla som sa po parkovisku okolo budovy. Stáť na jednom mieste som nechcela a pohyb som potrebovala. 

Pred barom bolo plno. Ľudia sa bavili, popíjali, fajčili, smiali sa. Pár z nich mi venovali krátky pohľad keď som ich míňala. Prešla som dozadu za budovu, kde bol len vchod pre personál a veľké koše na odpadky. Za jeden taký som sa skryla a snažila sa nemyslieť na to, čo mi Mona povedala. 

Bola to hlúposť, aj keď mi asi malo lichotiť, že som sa jej ja, socka, zdala hodna jej drahého bračeka. 

Kroky, pomalé a lenivé, boli blízko mojej skrýše, nútiace ma sa zachvieť. 

„Ahoj, kráska, čo tu tak sama?" Úlisný hlas vysokého muža mnou prešiel ako nôž a v očiach sa mi začali tvoriť slzy. Vedela som, že sa to zopakuje. 

Chcela som sa bez odozvy vrátiť do baru za Monikou, no on ma schmatol za zápästia a prirazil o stenu. 

Bolesť vystreľujúca mi do celého tela ma úplne ochromila a tíško som fňukla, trhajúc sa z jeho zovretia, neúspešne. 

„Zabavíme sa, čo ty na to?" Jeho dych bol príliš blízko a doprial mi nádych z jeho alkoholom prepáchnutého výdychu. 

Pamätala som si sto. Ten pocit. 

Otvorila som ústa, pripravená kričať, keď ma prišpendlil svojím telom do steny. Prekryl moje ústa svojou mäsitou rukou a druhou šmátral po leme mojich šiat, snažil sa ich dostať hore. 

Bolo to za trest? Prečo ja? Prečo stále ja? 

Vedela som, že brániť sa donesie len bolesť v podobe facky alebo päste, ale pud sebazáchovy bol silnejší. Otvorila som ústa a chcela ho uhryznúť, keď sa mi dostal ku kraju nohavičiek. Bola som späť, všetko čo som mu chcela urobiť bolo nepodstatné a ja som sa strácala v spomienkach zmiešanými s realitou. Nechcela som, aby sa mi to znova stalo. Čo som si myslela? Celé dva roky som starostlivo vytvárala svoju skrýš a pre hlúpu ženskú malichernosť a pomstychtivosť som znova tu. Sama s niekým, kto vo mne nevidí viac ako telo na ukojenie potreby. 

Jeho ústa na mojom krku zanechávali vlhkú cestu jeho slín a čím viac som sebou mlela tým bol na mne viac natlačený. 

Prosila som ho, modlila sa no s jeho labou na mojich ústach to bolo kňučanie bez významu. 

„Nebráň sa, užiješ si to, uvidíš," vrčal mi do vlasov, zatiaľ čo mi jeho ruka blúdila po stehne až na odhalený bok zahakujúc prst do vrchnej čipky nohavičiek. 

Hmýrila som sa a snažila sa nájsť spôsob ako sa z jeho zovretia dostať. Nešlo to však. 

A zrazu bolo jeho telo preč a ja som sa pod nečakanou slobodou zrútila na zadok. Na chrbte som cítila škrabance, no nedokázala som tú pálivú bolesť celkom vnímať. 

Sledovala som ako letel vzduchom potom, čo mu Tony vrazil päsť do tváre. 

Nedal mu čas ani na to, aby sa postavil, vysadol si na jeho hruď a mlátil do neho striedajúc päste ako v dákom akčnom filme. 

Niekto ma objal a ja som sebou mykla, odhadzujúc ho od seba. 

„Hej, Jela, to som ja, Mona, neplač, už je dobre," upokojovala ma, no ja som ju nevnímala. Videla som len Tonyho, ako bez prestania tĺkol do toho chalana, ktorý sa už nehýbal.

Zabil ho, bola prvá myšlienka hneď po nej nasledovala katastrofálnejšia, Tony vo väzení. 

 „Tony!" zavolala som ho no on sa ani neobzrel. 

Nechcela som, aby skončil vo väzení, no neprestával tĺcť do toho chlapca, vyzeral ako šialenec. 

„Tony, volá ťa, do pekla, poď k nej, neviem čo mám robiť , chveje sa!" hysterčila Mona, zdržujúc plač.

 Takmer som pretočila očami. 

Ale nestihla som sa sústrediť na upokojenie seba alebo jej hystérie, Tony bol v okamihu pri mne a zabalil ma do náručia. 

„Už je dobre, Jela, som pri tebe," šepkal mi do vlasov.

 Jela... Znelo to tak pekne s melódiou ktorou moje meno vyslovoval on.  Natisla som sa k nemu ešte tuhšie. Vdychujúc jeho vôňu. 

„Zabil si ho," šepla som mu do krku a on si len povzdychol. 

„Bol som na dobrej ceste, kým si ma nezastavila." 

„Videla som ťa v oranžovom overaly, " šepla som, stále s hlavou na jeho hrudi. 

Jemne sa zasmial, vložil mi bozk na vrch hlavy a podložil ruku pod moje kolená. Bez problémov sa so mnou postavil, stále si ma tisnúc k telu. 

„Vezmem ťa domov, Sybila." 

„Pil si," upozornila som ho, stále  tvárou v ohybe jeho krku a ramena. 

„Birella," objasnil tíško akoby sa bál, že strachom omdliem, ak by prehovoril príliš nahlas. 

„Máš tam rozpálené dievča, čakajúce len na to, kedy uskutočníte koitus." Odtiahla som tvár, keď sa mi obrázok jeho a tej malej prostitútky mihol za viečkami. 

„Nezáleží na nej, teraz  ťa vezmem domov a uložím do postele." 

Nechala som ho, aby ma ako nemohúcu uložil na sedadlo spolujazdca a dokonca aj zapol pás. 

Mona mi podala kabelku a v jej očiach boli ešte slzy. Usmiala som sa na ňu. Nakoniec dopadlo to dobre. Nie je sa prečo trápiť. 

„Je mi to ľúto" šepla a objala ma. 

Cesta bola tichá a ja som sledovala jeho napätú tvár a pery stiahnuté do tenkej linky. 

„Ďakujem," šepla som na čo mi  on venoval  krátky pohľad. 

„Neďakuj za takú vec, nemala sa vôbec stať, ak by som nebol debil..." 

„Ja som šla na vzduch, nie je to tvoja vina, bola som nezodpovedná." 

"... mal som ísť za tebou, chcel som... Nestalo by sa to!" 

„... ak by som nešla von," pripomenula som mu. 

Len mi stisol ruku bez toho, aby jeho oči opustili cestu. 

Keď sme zastavili pred jeho domom len som pokrútila hlavou. 

„Tu nebývam," upozornila som ho. 

„To nie, ale pre dnešok áno. Budem pokojnejší, keď si budem istý, že si v bezpečí. Nechcem aby si zostala po tom čo sa stalo sama." Jeho starosť ma dojala a do očí sa mi nahrnuli slzy. Bolo to tak sladké a milé.  Úprimne, nechcela som dnes byť sama. Predstava, že budem u neho, s ním aj Monikou. Bolo to možno úbohé, ale necítila som sa na to ísť do prázdneho bytu a zostať s myšlienkami, spomienkami. 

„Si ten najlepší kamarát," šepla som, utierajúc si slzy. 

Muselo to byť tým psychickým vypätím, nie som typ čo plače. 

„Kamarát," zopakoval. 

„Kamarát." Prikývla som.

 Po tomto to už nešlo prehliadať.  Niekedy tento týždeň, keď bol mojou bútľavou vŕbou sme sa zblížili.  

*** 

Dal mi čisté tričko, čistý uterák a poslal ma do sprchy. Poslúchla som bez protestu. Sprcha znela skutočne dobre. 

V kúpeľni som sa nechala uniesť a fľaštičky jeho sprchového gélu, šampónu a voňaviek som jednu za druhou otvorila a ovoniavala ich ako pošahaná psychopatka.

Uvedomovala som si, že je to zásah do súkromia a musím vyzerať ako maniačka, ale nemohla som si pomôcť. Bola som stále len osemnásť ročné dievča, ktorému sa páčilo ako ten chalan voňal... 

Po rýchlej sprche som len v jeho tričku a bermudách vyšla z kúpeľne a pristihla ho ako naprával čisté posteľné prádlo. 

„Bolo čisté, nemal som tu žiadnu už pekne dlhú dobu, len som nechcel, aby si sa cítila nepohodlne alebo sa rozhodla spať na koberci." Mykol plecami ako malý chlapec a uhryzol sa do pery. Čo bolo tiež sladké. 

„To je pozorné, ďakujem, " usmiala som sa. 

Usmial sa tiež a veľkým oblúkom ma obišiel. 

„No, ja si zbehnem do sprchy tiež  a potom si usteliem na gauči, budem sa snažiť ťa nezobudiť." 

„Môžeš ostať tu!" vyhŕkla som a on prekvapene vyklenul obočie. 

„Skutočne?" Neveril mi a ani ja som si neverila. 

„Máš tak veľkú posteľ, že ak by sme aj chceli, nemáme šancu sa stretnúť počas spánku, nechcem, aby ti bolo nepohodlne." 

V jeho očiach zaiskrilo  a venoval mi zubatý úsmev.  „Máš pravdu, Lochnesa, nebudem si kôli tebe mrdať chrbticu na gauči." 

Zasmiala som sa a hravo vyplazila jazyk na jeho chrbát, keď sa pohol do kúpeľne. 

Vytiahla som si jeho paplón až k brade a čakala na neho, nechcela som zaspať kým sa nevráti, celá tato situácia bola trápna, ale nechcela som byt sama, nie dnes v noci.

Avšak zvuk tečúcej vody ma uspal skôr ako som si to uvedomila.