DE - kapitola 17,18

Překlad: Yogi_22

17.kapitola

Brendan

O 4 roky skôr

Hoci zostávam ako vedúci na turistiku aj počas jesene, väčšina zamestnancov na konci leta končí – buď preto, že sa vracajú do školy alebo do skutočnej práce. Erin, ktorá dostala ponuku stážovať na plný úväzok, patrí medzi nich. Mike usporiadal na konci leta party, a nejaká vysokoškoláčka mi práve sedí na kolenách, keď sa objaví Erin.

Na sebe pracovné tričko, vlasy v cope, a bez make-upu, je opálená a vlasy jej žiaria ako zlato, a ja si želám, aby svet zamrzol, aby som mohol civieť na jej podozrievavú, naštvanú tvár.

Začervená sa, keď sa nám stretnú oči, rýchlo prebehne po babe na mojich kolenách a zamieri opačným smerom. Sledujem ju odchádzať. A potom sledujem každú jednu osobu, s ktorou sa baví, zatiaľ čo baba na mojich kolenách trepe nejaké kraviny o seriáli Skutočné paničky, ktoré nemám ani len záujem počúvať. Keď Erin zamieri dnu, preč z môjho dosahu, Kirkovi sa na ksichte usadí veľký, sráčovský úsmev a nadvihne na mňa obočie.

„Vieš, kto je ešte dnu?“ Opýta sa.

„Kto?“

„Taz,“ povie.

Nenávidíme Taza. Ten chalan si o sebe myslí, že je nejaká skurvená celebrita, pretože sa niekoľko rokov zúčastňoval profi cyklistických okruhov a zdá sa, že sa priatelí s Lanceom Armstrongom. Je to takisto ten typ chalana, čo sa motá okolo Erin ako dotieravá mucha.

„Kto ho, kurva, vôbec pozval?“ Opýtam sa. „Nie je ani zamestnancom.“

Kirk sa len zasmeje. „Kámo, Erin je už veľké dievča. Môže slobodne odísť, ak bude chcieť.“

Menej elegantne než by som mal presuniem babu z mojich kolien a odpochodujem dnu. Samozrejme, že Taz uväznil Erin v kuchyni. Zdá sa, že je fascinovaná tým, čo jej hovorí, čo ma naštve ešte viac. To posledné, čo ten chalan potrebuje je povzbudzovanie.

Dostanem sa k nim. „Môžem s tebou na moment hovoriť?“ Opýtam sa jej. Taz sa pozrie na mňa. „Práve sme uprostred rozhovoru.“

„Padaj hovoriť o tých časoch s Lanceom Armstrongom niekomu inému, kretén,“ poviem, odchádzam s rukou na jej krížoch. Som o desať centimetrov vyšší od toho týpka – vie veľmi dobre, že si nemá vyskakovať.

„Čo chceš?“ Opýta sa Erin s vyčerpaným povzdychom. „Bál si sa, že by som mohla zažívať okamih šťastia?“

„Ten chalan je debil. Prečo si vôbec tu? Nemala by si práve robiť niečo, čo ľudia v marketingu robia? Čo je podľa mňa spánok.“

Zaťuká si ukazovákom po perách a na okamih nedokážem odtrhnúť pohľad od jej úst.

„Hmm,“ povie. „Snažím sa prísť na to, o čo tu ide. Pretože to znie ako keby si žiarlil, len neviem či žiarliš preto, lebo si sa nikdy nepoflakoval s Lanceom Armstrongom alebo preto, lebo som získala tú mystickú vec známu ako práca na plný úväzok – čo, ako si uvedomujem, je pre teba neznámy pojem, ale jeden by si mohol myslieť, že by sa ti v určitom okamihu mohol zísť.“

Pristúpim k nej bližšie, vidím záblesk hnevu v jej očiach a tak podídem ešte bližšie, pokým necítim teplo jej pokožky.

„Jedného dňa,“ poviem jej, „ťa prehnem cez koleno a vyplieskam ti ten úškrn z tváre.“

„Myslím, že tým len hľadáš výhovorku, aby si dostal ruky na môj zadok,“ odvetí, stretne sa s mojim pohľadom. Doberá si ma. Vraví mi, že blufujem.

„Nepočujem, že by si proti tomu namietala.“

Teraz sme pri sebe tak blízko. Môžem proti svojej hrudi cítiť jej nepravidelný dych zatiaľ čo hovorím: „Vyplieskam ťa tak silno, že nebudeš môcť na druhý deň chodiť.“

„Rečičiky, rečičky,“ povie znudene. „Obaja veľmi dobre vieme, že to v sebe nemáš.“

Pritisnem ju na stenu. Niečo vo mne, niečo našponované a natiahnuté, čo som sotva ovládal, konečne praskne, a ja si nie som istý, či ju chcem zaškrtiť alebo pretiahnuť. Ale na to prídem neskôr.

Polapím jej ústa – tie sladké, poddajné ústa, ktoré ma celé dlhé leto privádzali do šialenstva. Chutí ako cukor a vanilka, spôsobom, akým som vedel, že bude chutiť, a na moje prekvapenie v tom nie som sám. Stretáva sa uprostred pohybu so mnou, jej jazyk kĺže po mojom, zatiaľ čo ma ťahá za vlasy. V tom momente od nej chcem toľko vecí, že je nemožné vybrať si len jednu. Bude mi to trvať celú noc, možno aj celý rok, než budem nasýtený.

Rýchlo sa presuniem do tmy, vkĺznem jej rukou pod tričko, provokujem ju prstami cez čipku podprsenky, a keď mi zastoná do úst, som hotový. Zdvihnem ju a omotám si okolo seba jej nohy, ale stále to nestačí. Potrebujem ju celú, aby sa predo mnou rozkročila. Potrebujem čas.

Odtiahnem sa dosť na to, aby som jej povedal, že ideme ku mne. Oči má zatvorené, ústa opuchnuté. Nemyslím, že som za celý svoj život chcel byť tak strašne v niekom.

Ale keď otvorí oči, uvidím túžbu, ale takisto aj nádej – a nádej je presne tá zasraná vec, ktorú nechcem nikdy vidieť na žiadnej dievčenskej tvári. Vtedy sa na seba naseriem. Čo som si myslel, že sa asi stane? Nie je to baba na jednu noc, ale to som celý čas veľmi dobre vedel. Možno by som ju na to mohol nahovoriť, ale nechcem byť chalanom, ktorý ju na to nakecá. Nie jej. Náhle ju položím na zem. „Nemali by sme to robiť.“

Vyzerá ublížene, čo nenávidím, ale takisto mi to napovie, že som urobil absolútne správne rozhodnutie.

„Ty si s tým začal,“ zašepká, hlas má priškrtený.

„Mrzí ma to,“ poviem jej. „Nemal som.“

18.kapitola

Erin

Súčasnosť

Cez týždeň nájdem ďalšie dva hovory od otca, čo znamená, že je na tom horšie. Tento vzorec už poznám: bude pokračovať v kĺzaní smerom nadol, pokým sa nestane niečo svetoborné – jazda pod vplyvom alkholu, bitka v bare, vyhadzov z práce – a potom sa dá nachvíľu zasa dokopy. Samozrejme, že nikto na ten incident nepoukáže ako na „budíček“. Naša rodina na to poukáže len ako na ďalší kúsok smoly. Napriek jeho nedostatkom, svojho otca milujem. Za triezva je totiž úžasná ľudská bytosť – je vtipný a šikovný a milý a starostlivý. Len nedokáže byť triezvy dostatočne dlho na to, aby som s touto jeho stránkou strávila viac času. Moja schopnosť brať dobré s tým zlým je niečo, čo by Rob nikdy nepochopil. Je to jasné z jeho odporu, kedykoľvek sa môj brat dostane do recidívy – len jeden z mnohých dôvodov, prečo väčšinu návštev u našich absolvujem bez neho. Každú sobotu jazdím do Denveru na raňajky s mojimi rodičmi. Môj otec je po opici, ale dá sa dokopy, pretože tam som, hoci s pomocou nechutnej instantnej kávy a Bloody Mary, ktorá má až príliš svetlú farbu na to, aby tam bol správny pomer paradajkovej šťavy a vodky. Opýta sa ma ako sa mi darí v práci a ako nám to klape s Robom, a ja mu poviem, že je všetko skvelé. Otec dostane vylepšenú verziu môjho života, tak ako vždy, pretože si nikdy nie som istá, po ktorých z mojich životných prehier a pádov by siahol po tequile.

„Takže, kedy stanovíte dátum?“ Opýta sa.

„Čoskoro,“ odvetím, tak ako vždy. „Keď sa vráti z Európy.“

„Na konci ulice je pekný katolícky kostol,“ navrhne moja matka.

„Nie som si istá, či máme v pláne svadbu v kostole,“ poviem jej. Čo v preklade znamená, že neexistuje žiadna šanca, aby Rob súhlasil so svadbou v kostole, o to menej s hodinovým svadobným obradom.

„Pokiaľ sa ale nevydáš v kostole, nie si pred očami Boha vydatá,“ vybuchne môj otec. „Nebude sa to tým pádom počítať.“

Pokiaľ by mi to povedal ktokoľvek iný, prevrátila by som očami. Ale nechcem vyvolať hádku v dome mojich rodičov. „Rob nie je katolík,“ pripomeniem im, a až keď uvidím šok na tvári rodičov, dopne mi, že som im to ešte nepovedala.

„No, obaja by ste mali byť katolíci, aby ste sa mohli vziať v kostole,“ povie moja matka, hlas jej stúpa vyššie a je tenký, presne tým spôsobom, ako keď si robí starosti.

„Ale popoludní sa porozprávame s Otcom Duncanom. Mohol by urobiť výnimku. Dokonca by nám mohol dovoliť usporiadať hostinu na fare.“

Vo vnútri zastonám. Bože, kiežby nikdy neprišla táto téma na pretras. Kiežby som klamala, hneď od začiatku. Alebo sú moje klamstvá tým problémom. Ako je možné, že som sa za štyri roky nezmienila o tom, že Rob je ateista? Ako je možné, že majú stále dojem, že usporiadame našu svadbu v Denveri? Nechcem to urobiť, ale toto musím dostať na pravú mieru skôr než to zájde ďalej.

„Mami, žijeme neďaleko Colorado Springs. Odtiaľ sú aj naši priatelia. Zrejme celú vec usporiadame niekde v Broadmoore.“

„V Broadmoore?“ Opýta sa moja mama. „Ale to bude stáť celý majetok!“

„Rob a ja si to zaplatíme,“ uistím ju. „Darí sa mu. Nemáte sa čoho obávať.“

Po otcovej tvári prebehne mrak a potom aj po matkinej. Ja blbá, blbá, blbá. Môj otec práve prišiel o prácu. Bude si to brať osobne, niečo na štýl, že nie je schopný sa o to postarať sám. Pozriem sa na neho a potom na svoju mamu a cítim sa stratená. Cítim sa ako malé dieťa, ako keby som stála na potápajúcej sa lodi uprostred nekonečného mora. Sme odsúdení, bez ohľadu na to, čo urobím. Je to len otázka času.

***

Je niečo po druhej ráno, keď mi zazvoní telefón, tak ako som aj čakala. Až na to, že to tentoraz nie je môj otec, ale matka, čo znamená, že sa môžem rozhodnúť. Brendan mi povedal, aby som mu zakaždým zavolala. No, vlastne ma k tomu donútil, vydieral ma. Ale nechcem ho do toho zatiahnuť znova. Nie preto, lebo by naposledy nebol spásou od Boha – to teda bol, na tisíc spôsobov. Ale týka sa to mojej rodiny, tajomstva mojej rodiny, a znepokojuje ma, že to tajomstvo zdieľa so mnou. Vykuknem na ulicu a nikde nevidím jeho auto. Po krátkej debate samej so sebou sa rýchlo oblečiem a potom mu pošlem správu:

Idem do Denveru. Budem v pohode. Nepotrebujem tvoju pomoc, ale díky.

Ešte ani nezídem schody, keď mi odpíše, že je na ceste.

***

„Nejako ma udržuj hore, bloncka.“

To sú prvé slová, ktoré medzi nami padli, odkedy zaparkoval pri dome. Netuším, prečo bol ticho, ale viem, že ja sa topím v odpore a hanbe, takže nemám ani potuchy čo povedať. Ako máte pristupovať k niekomu, kto je k vám milý a zároveň je vám z neho na figu?

„Fakt to nemusíš robiť. Už dlho sa s tým borím sama.“

Nešťastne si povzdychne. Jeho nezastrčená košeľa ma núti premýšľať nad tým, či som niečo neprerušila, takže jeho rozmrzelosti rozumiem, ale ja tu nie som tá, čo vydiera ľudí.

„Pozri, už tak je dosť zlé, že som ti o tomto musela povedať bez toho, aby si bol naštvaný, že tu vôbec si,“ poviem.

„To nie je dôvod, prečo som naštvaný,“ odvetí. „Veľa ľudí má rodičov, ktorí priveľa pijú. Aj ja som takého mal. Ale je totálne na hovno, že tvoja matka od teba chce, aby si jazdila do Denveru, keď tam je ona.“

„Ona ma k tomu nenúti. Len je tak trochu...ako malé decko. Keď sa deje niečo zlé, nezvláda to a je totálne neschopná.“

„Takže máš vlastne neschopnú matku, otca alkoholika, a brata, ktorý je závislý na drogách. A každý jeden sa, kurva, obracia so žiadosťou o pomoc na teba.“

Nevedela som si predstaviť, prečo mu na niečom z toho záležalo, pokiaľ ho netrápilo, že som prinášala Robovi do života len záťaž.

„Nemusí to mať na Roba nijaký dopad,“ poviem mu.

„Ani by som nečakal, že sa s tým vysporiada, alebo ti aspoň s niečím z toho pomôže.“

„Samozrejme, že by to neurobil! Nemá ani len poňatia, že sa to zasrane deje.“

Možno mal právo byť naštvaný. Všetky tie sračky nakoniec padnú predsa na mňa, nie? Len za pár týždňov som Brendanovi prezradila až priveľa.

Dorazíme do Denveru a zopakujeme si naše dobrodružstvo spred niekoľkých týždňov. Môj otec je v treťom bare, ktorý navštívime, a moja matka je znova rozzúrená, že takto obnažujem problémy našej rodiny. No tentoraz už so mnou neprehovorí, nepovie mi ani jediné slovo.

Vyjdem z ich bytu vyčerpaná a bez nádeje. Sú časy, ako napríklad teraz, keď si tak nejako želám, aby to skončilo. Nielen to pitie, alebo Seanove problémy, ale úplne všetko. Nemôžem ich opustiť, ale niekedy si proste želám, aby som zavrela oči a všetci štyria sme prestali existovať.

Brendan ma ešte nevidel plakať, ale tak či tak mu to dôjde.

„Je to kvôli tvojmu otcovi alebo niečomu inému?“ Opýta sa potichu.

Osuším si oči tričkom a odkašlem si. „Mám pocit,“ začnem, hlas mám chrapľavý, „ako keby sa všetko rozpadalo.“

„Prečo?“

„Nenávidím svoju prácu. Nenávidím svoj život. Ani len netuším, čo chcem robiť vo voľnom čase. Nie som si istá ničím, čo je z toho všetkého najdepresívnejšie.“

„Zvykla si mať rada kopec vecí,“ povie. „Milovala si pečenie. Cyklistiku alebo kajakovanie. Alebo výlety. Spomínaš si na to, ako si šla do Portlandu kvôli jednej kapele, pretože sa ti páčila jedna z ich piesní?“

Som trochu prekvapená, že si na čokoľvek spojené so mnou spomína, a ešte viac, že práve na toto. Dokonca ani Rob by neprišiel s takýmto zoznamom vecí.

„Ale teraz nemám pre koho piecť, a to všetko ostatné – to boli veci, ktoré sa diali na výške. Myslím to tak, s kým mám asi tak bicyklovať alebo kajakovať? A kto pôjde so mnou na výlet do Portlandu? Všetci máme prácu.“

„Len hovorím, že si zvykla robiť kopec vecí. Netuším, prečo sa už ničomu z toho nevenuješ, ale problém určite nie je v tom, že by ťa nič z toho nebavilo.“

Keď dorazíme domov, vypne motor, ale ani jeden z nás nevyjde z auta.

„Takže, teraz sme niečo ako kamaráti alebo ako?“ Opýtam sa. Pokiaľ je to len dočasná záležitosť, rada by som to vedela.

Zaváha, pozerá na mňa a potom sa odvráti. Sánku má stisnutú, osvetľuje ho mesačné svetlo.

„Môžeme to skúsiť,“ povie.

Vzdychnem si. „Nežiadala som ťa, aby si zdolal Everest. Len som sa ťa opýtala, či by sme mohli byť priatelia.“

„Jo, viem,“ povie. „Viem.“

Len mám pocit, že by radšej zdolal ten Everest.