DE - kapitola 1,2

Překlad: Yogi_22

1.  kapitola

Erin

Súčasnosť

Keď sa veci zhoršujú, sníva sa mi o prílivovej vlne. Vravím si, že je to len znamenie pre pocit bezmocnosti, všetky tie steny z vody smerujúce až k oblohe. Prebudím sa lapajúc po dychu, príliš rozrušená, aby som znova zaspala. Ten sen nenávidím, ale existuje ešte jeden, ktorý nenávidím viac – ten, ktorý mávam, keď idú veci dobre. V ňom som znova na svadbe svojej najlepšej kamarátky. Vzduch je príjemný, ale nie horúci, slnko pomaly zapadá v diaľke nad zátokou Grace Bay, zatiaľ čo čelista hrá Pachelbelov Kánon D. Svadobná koordinátorka mi potľapká po pleci. Poriadne objímem Oliviu, opatrne, aby som jej nezničila závoj, a vojdem do uličky. Každá hlava sa na mňa otočí. Som nerada stredobodom pozornosti, ale nemá to nič spoločné s tým uzlom, ktorý mám práve teraz v žalúdku.

Nedívaj sa na neho.

Koľkokrát už som si to sama pre seba hovorila?

Ignoruj ho, zabudni na neho.

Neviem prečo sa vôbec obťažujem – ani jediný raz to nefungovalo. Dokonca ani teraz, s mojim priateľom sediacim niekde v dave nemôžem samu seba zastaviť. Nie som ani päť metrov pred altánkom než môj pohľad padne priamo na jedinú osobu, na ktorú by nemal: na ženíchovho svedka. Stojí po bratovej pravici, sleduje ma presne tak ako to robí posledných pár mesiacov – ako keby ma chcel zjesť zaživa, keby som mu to dovolila. Jeho oči, rovnako modré ako oceán za ním, sa stretnú s mojimi, a moje srdce nebije, ale búši priamo v hrudi.

Je to jedno dlhé zabúšenie namiesto piatich alebo šiestich úderov. V hlave ho začínam prosiť:

Ešte nie je neskoro. Stále to môžeš dať do poriadku. Prosím, daj to do poriadku.

***

Nenávidím, keď sa zobudím z tohto sna. Nenávidím to ako prahnem po tom vidieť ho, keď sa zobudím. Vidieť niekoho, kto si v prvom rade ani nikdy nezaslúžil čo i len jediný okamih môjho času.

Dnes ráno otvorím oči a moje uši môžu stále počuť čelistu, na okamih som prekvapená, keď zistím, že ma obklopujú normálne zvuky – tečúca voda, zvuk holiaceho strojčeka. Srdce mi stále búši v hrudi ako sa pretočím k nočnému stolíku a nastoknem si snubný prsteň. Nemôžem uveriť tomu, že sa mi aj po toľkých rokoch sníva tento sen. Viem čo by na to povedala psychiatrička, pretože už k jednej chodím. To sú len nervy, ubezpečila by ma. Stáva sa to každému. Bože, dúfam, že má pravdu.

Rob vyjde z kúpeľne zahalený len v uteráku. „Prepáč,“ povie, zmračí sa. „Snažil som sa byť potichu.“

Zdržal ho nejaký klient a nedostal sa domov skôr ako po polnoci, teraz je sotva 5 hodín ráno. Posledné mesiace je toto teraz jeho život, vďaka zlúčeniu spoločností, na ktoré dohliada. Včerajšiu večeru som zoškrabala do smetného koša. Ale neobviňujem ho za to a to zlúčenie je samo o sebe už takmer na konci. Ale niekedy premýšľam nad tým, či bude koniec aj tomu zbesilému tempu. Ale zdá sa, že si to Rob užíva o trochu viac ako by mal.

„Nie je dôvod, aby sme boli hore obaja,“ povie. „Bež si ľahnúť naspäť.“

Schmatne boxerky a odhodí uterák, odhalí tak perfektné telo zdokonalené dlhými hodinami v posilňovni a jeho posadnutosti zdravým jedlom, ktorú by som si priala zdieľať spolu s ním.  Je to potešenie sledovať ho obliekať sa, dokonca aj takto skoro ráno.

„Vieš,“ poviem, snažím sa znieť zvodne, „keď už sme obaja hore a na rovnakom mieste a v rovnakom čase, premýšľam, že existuje niečo, čo by som robila radšej než spala.“

Netuším či ma k tomu motivuje túžba alebo vina – fakt nenávidím, že sa mi to znova snívalo. Ale vďaka Bohu, že mi nemôže vidieť do hlavy.

Mrkne po mne. „V Amsterdame je momentálne osem hodín, zlato. Fakt musím ísť. Ale budem doma skoro.“

„Nemusíš mi to pripomínať,“ zastonám.

Brendan, Robov najlepší kamarát, ktorý sa práve vrátil do Colorada po niekoľkých rokoch v zámorí, príde dnes večer spolu s ním. Je to šťastná správa len pre jedného z nás.

Rob nadvihne obočie. „Sľúbila si, že budeš milá.“

„Len, aby sme v tom mali jasno, sľúbila som jedine to, že sa budem správať civilizovane. Čo je viac ako dostanem od neho na oplátku. Tým som si istá.“

Vzdychne si, oblečie si sako. „Nechápem, prečo ho tak veľmi nenávidíš.“

Nie je to nič, čo by som bola schopná vysvetliť. Nenávidieť Brendana je niečo ako zdroj podzemnej vody – keď už si myslíte, že je všetka vonku, stále prichádza ďalšia.

Až na okamihy, keď o ňom snívam. Vtedy sa mi nezdá, že by som ho nenávidela až tak veľmi.

2.  kapitola

Erin

Súčasnosť

Dusím sa. Civím na svoj počítač tak dlho bez nejakého pohybu, že sa už dvakrát dostal do režimu spánku. Viem, že Olivia – jediný člen nášho vysokoškolského bežeckého tímu – práve teraz trénuje niekde na severe Seattleu. No aj napriek tomu som v pokušení jej zavolať, aby som sa jej opýtala na otázky, ktoré by nejako mohli zmierniť moju úzkosť: Prečo je Brendan tu, keď sa celá jeho rodina odsťahovala? Prečo sa namiesto toho nemôže sťahovať do Seatlleu? Ale samozrejme nezavolám. Brendan je jej švagor a ona je jeho najväčšou fanynkou. Nevraživosť, ktorú voči nemu cítim bude považovať za hlúposť, rovnako ako Rob. Každý v tomto poondianom svete si totiž myslí, že je nemožné ho nemať rád. Ale ja to viem lepšie.

Vzduchom jemne preletí zložka, pristanie priamo predo mnou. Pozriem sa ponad stenu svojej kóje, aby som tam našla Harper ako na mňa civí. „Práve som pridala niečo nové na tvoju nástenku,“ povie. „Kyticu ľalií, ktoré sú previazané oranžovou stuhou. Farba pasuje k šerpe na šatách družičiek.“

Harperina posadnutosť mojou svadbou ma vždycky pobaví, vzhľadom na jej vlastné pohŕdanie záväzkami. „K šerpe na šatách družičiek?“ Opýtam sa. „Ešte sme ani nestanovili dátum.“

Zoskočí dole a prejde popri mojom stole, niekoľko zložiek zhodí na zem než si sadne. „Rob ťa požiadal o ruku pred viac ako rokom.“

Pokrčím plecami. „Je zaneprázdnený a ja mám na starosti brožúrku o fakulte, ktorá čoskoro vyjde. Proste na to nebol čas.“ Všetko mi to znie rozumne, ale Harper hlasno zastoná a buchne zadnou časťou hlavy o stenu kóje.

„Brožúrku o fakulte?  Počúvaš sa vôbec? To nie sú Lekári bez hraníc, Erin. Pracuješ v PR oddelení univerzity a svoju prácu nenávidíš.“

„Nie je pravda, že ju nenávidím.“

„Samozrejme, že hej,“ povie, pretočí oči smerom k šéfovej kancelárii. „Všetci svoju prácu neznášame.“

Má pravdu, samozrejme. Pracovať pre Timothyho by zruinovalo lásku k akejkoľvek práci. Je tou najhoršou kombináciou arogancie a hlúposti, a zavádza nezmyselné marketingové módy namiesto aktuálnych poznatkov. Univerzita East Colorado (ECU) nie je len mojim zamestnávateľom – je to takisto moja alma mater a tie roky, keď som tu behávala spolu s Oliviou patria k mojim najlepším spomienkam, takže mi záleží na tom vykresliť správny obraz o univerzite. Na čom ale záleží Timothymu, no, to je on sám. Dokáže sa celé hodiny počúvať ako hovorí o ničom, čo by nám uľahčilo našu robotu.

„Neskôr sa na tú nástenku pozriem,“ sľúbim, hojdám sa pritom na stoličke a mám zatvorené oči. Premýšľanie o svadbe ma núti cítiť sa zdrvená, a tak či tak sa už teraz cítim zdrvená. „Len som dnes trochu pod stresom.“

„Čo sa deje?“

Zaváham, neochotná pripustiť to nahlas. „Brendan dnes príde na večeru.“

Myslím, že sa stále cítim vinná. Tá vina trvá už niekoľko dní, keď mám jeden z tých snov.

„Brendan? Šialene žhavý Brendan? Myslela som si, že žil v Európe alebo také niečo.“

„Aj žil,“ vzdychnem si. „V Taliansku, potom v Španielsku a potom niekde inde. A teraz hádam, že je už doma.“

Brendan sa odsťahoval hneď po svadbe jeho brata s Oliviou, a bola to úľava. Odvtedy bol môj život normálny, bez všetkých tých vzletov a pád a drámy. Všetko čo chcem, z celého srdca, je to, aby to tak aj zostalo.

„Ukáž, nech sa mrknem na jeho fotku,“ povie. Jej oči dostanú ten zasnený pohľad, ktorý chytia vždy, keď myslí na sex. Čo je asi tak 90 percent dňa.

Zamračím sa. „Prečo by som asi tak mala mať Brendanovu fotku?“

„Ale no tak. Niekde na nete musíš mať jeho fotku. Čo tak na Facebooku? Mrkni sa na Oliviin profil. Stavím sa, že tam má fotky zo svadby.“

Ja si myslím, že nie. Olivia si v prvom rade ani nebola istá, či sa chce vôbec vydávať. A uverejniť svoje fotky, aby ich videl svet, to rozhodne nie je jej štýl.

Neochotne otvorím svoj počítač, ale nejdem na profil Olivie, ale na Dorothyn. Ona – ženíchova matka a takisto Brendanova mama – je jednou z mojich najobľúbenejších ľudí. Nikto nebol šťastnejší, keď videl ako sa Will a Olivia vzali než ona, a ja som presvedčená, že vyvesila každú jednu fotku, ktorá bola na svadbe zhotovená.

Nájdem ich, zahrabané niekde medzi miliónom fotiek jej vnúčat, a kliknem na obrázok nás štyroch: Willa a Olivie, mňa a Brendana.

Harper vydá drobné zastonanie, keď ho uvidí a dokonca aj ja trochu preglgnem.

Brendan má totiž neuveriteľne dokonalú tvár: hranatú sánku, rovný nos, plné pery, a tie najmodrejšie oči. Možno ho teraz nenávidím, ale naozaj sa nemôžem viniť za hĺbku môjho pobláznenia, ktoré som voči nemu kedysi mala.

„No do riti,“ zalapá po dychu. „Ak je už doma, rozhodne ma budeš musieť predstaviť.“

„Harper, až príliš ťa mám rada na to, aby som ťa vystavila toľkým pohlavným chorobám. Máš vôbec tušenie s koľkými ženskými spal?“

„Z toho čo mi hovoríš sa mi zdá žhavý a skúsený. Čo rozhodne nie je v mojom prípade na zahodenie.“ Nakloní sa bližšie k obrazovke, pozerá sa na starú fotku mňa a Olivie počas našich študentských čias na univerzite.

„Pozri ako si vtedy vyzerala! Sotva by som ťa vtedy spoznala.“

V čase, keď som sa dostala na svadbu, som už zlomila svoj zlozvyk na cheesburgre a začala som chodiť na pilates, ale pod Harperiným vedením som začala robiť všetky tie sračky, čo aj ostatné dievčatá, teda nosiť opätky a maľovať sa. „Za to všetko vďačím tebe.“

„A toto,“ povie, poklepká po Brendanovej fotke na mojej obrazovke, „je spôsob ako mi môžeš poďakovať.“

***

Nikde vonku nevidím Brendanovo auto, ale v momente ako vojdem do domu viem, že je tu. Potvrdil mi to zvuk jeho smiechu – oveľa hlbší než ten Robov, chrapľavý, nízky chechot, ktorý vychádza niekde z dna jeho hrude. Som si dosť istá, že by si mohol naraziť ženskú len na základe jeho smiechu, bez toho, aby ho videla.

Keď som vyšla na dvor, žalúdok som mala ako na vode, tak ako keď sa blíži nejaká nepríjemná udalosť. Ale uvedomila som si, že teraz by sme sa už obaja mali byť schopní správať ako dospelí. Takisto som si uvedomila, že to ani jeden z nás neurobí.

Naše oči sa uzamkli do seba a moje srdce, napriek tým najlepším úmyslom, mi zarachotilo v hrudi. Neviem ako je to možné, ale dokonca vyzerá ešte lepšie ako predtým. Pokožku má stále zlatavú a jeho ústa vo mne stále vyvolávajú hriešne myšlienky, ale tá jeho chlapecká stránka je preč. Už viac nie je samá ruka samá noha, ale je vypracovaný a vlasy má ostrihané takmer dohola, zvýrazni to črty jeho tváre. A to, že sa mu podarí vyzerať ešte lepšie ma istým spôsobom naserie.

Sedí na stoličke oproti Robovi vedľa krbu, vyzerá, že sa cíti na mojej zasranej verande pohodlnejšie, než som sa tam kedy cítila ja, ale to je proste starý dobrý Brendan. Vždy bol až príliš sebaistý a atraktívny pre svoje vlastné dobro.

Postaví sa a vymeníme si krátke a neosobné objatie. Ale dokonca aj to je cítiť ako až priveľa. Rob určite nie je malý, ale pri Brendanovi si pripadám ako trpaslík, ako keby ma mohol nedopatrením rozpučiť, keby nebol dostatočne pozorný. A vzhľadom na výraz jeho tváre, keď som vyšla von, by som nebola prekvapená, keby som sa dozvedela, že si predstavuje ako ma rozpučí, zatiaľ čo sa objímame. Už som prestala počítať koľkokrát sa pokúšal presvedčiť Roba, aby sa so mnou rozišiel, aby nebýval spolu so mnou alebo, aby ma nepožiadal o ruku.

Áno, bozkávala som sa s iným chalanom ešte pred tým ako som sa dala dokopy s Robom. Ale aký veľký musíte byť pokrytec, aby ste to na niekoho vytiahli, keď to bol práve on, s kým som sa bozkávala?

„Asi bude v poriadku ak pogratulujem,“ povedal Brendan, vrátil sa na svoje miesto, zatiaľ čo si ma Rob pritiahol do náručia. „Kedy bude ten veľký deň?“

„Tak ďaleko sme sa ešte nedostali,“ povedal Rob, „pretože jeden z nás nechce stanoviť dátum.“ Snažil sa znieť akože vtipkuje, ale takisto som v jeho hlase začula aj nesúhlas.

Brendan sa oprel dozadu na stoličke. Bez viditeľnej námahy je na všetkom čo robí vyslovene niečo mužské, vrátane tohto. Sedí na stoličke ako niekto, kto má práve dostať tretiu fajku za deň. A ako ho poznám, nebude to ani ďaleko od pravdy.

„Vieš, v Európe je celkom bežné, že sa dvaja zasnúbia a nechajú to tak,“ povie.

„Presne!“ Vyhŕknem otočiac sa k Robovi. Mala by som byť zrejme viac sklamaná pri zistení, že ja a Brendan sme v tomto na rovnakej vlne.

„Počul si to, zlatko? Ohľadom tohto som ako Európanka.“

„Až na to, že ja žiadnu Európanku nechcem. Chcem svoje írske dievča z New Jersey,“ povie Rob, dá mi vlasy za ucho s láskyplným úsmevom. „A takisto chcem svadbu.“

Brendan nás sleduje s výrazom, ktorý nedokážem pomenovať. Je to opovrhnutie, ale ako keby z diaľky, ako keby sme boli zvieratá v klietke, ktoré je nútený pozorovať. Myslím, že to dáva zmysel. Pokiaľ mi je známe, mal len jeden jediný vzťah – s nejakou babou v Taliansku – a aj to netrvalo dlho.

„Takže, čo máš nové ty?“ Opýta sa ho Rob. „Čo ťa privádza domov?“

Pokrčí plecami. „Len som mal pocit, že nastal ten správny čas. Mám v pláne otvoriť si tu v júni vlastnú turistickú kanceláriu, ale skôr než čokoľvek urobím, potrebujem vidieť svoju neter. Chystám sa cez víkend do Seattleu.“

Vo vnútri sa rozžiarim nad pomyslením na Caroline, Oliviiným a Willovým novonarodeniatkom, ktorá bude už čoskoro mojou krstnou dcérou – a Brendanovou. Je to to najkrajšie dieťa, aké som kedy videla, s očami presne ako má jej strýko.

Na svete môže byť tak 50 percent mužskej populácie, ale žiaden chlap na zemi nemá oči ako Brendan – svetlé, až priesvitne modré, farby morského skla. Kedysi som morské sklo milovala. Ale už viac nie.

„Počkať,“ povie Rob. „Ty si tu plánuješ otvoriť vlastnú turistickú kanceláriu, ale bývaš s mamou a Peterom v Boulderi?“

Brendan pokrčí plecami. „To len dovtedy, kým nezistím, kde tá turistická kancelária bude sídliť. Potom si zoženiem bývanie niekde blízko.“

„Nemôžeš predsa jazdiť celú tú cestu každý deň,“ povie Rob. „Proste zostaň u nás. Dom pri bazéne je prázdny.“

Nejako sa mi podarilo, aby mi nepadla na zem sánka, ale nebolo pochýb, že som vyzerala pobúrene. Brendan je totiž tou poslednou osobou, ktorá chcem, aby zostala v tomto štáte a o to menej v mojom dome, a Rob si je toho dobre vedomý. Zrejme si ale nevšimol moju reakciu, no Brendan určite áno. A pritom sa uškŕňal ako prijímal Robovu ponuku. Podozrievam ho, že súhlasil len preto, aby ma nasral.

***

„Nemôžem uveriť, že si to urobil,“ zasyčím na Roba hneď potom ako začujem odísť Brendanove auto.

„Ale no tak, zlato. Máme tento obrovský priestor a ten dom pri bazéne je od hlavného domu oddelený. Nie je to ako keby býval tu. Bolo by to skôr ako mať suseda.“

„Čo by bolo skvelé, ak by som za suseda chcela práve Brendana,“ odvetím. „Čo som si istá, že si vieš predstaviť ty, ale nie ja.“

„Je k tebe dostatočne milý,“ vzdychne si Rob. „Proste len nechápem, s čím máš pri ňom problém.“

„Môj problém je, že mám 26, prácu na plný úväzok a rozhodne sa necítim na to, aby som každý deň prišla domov a zistila, že premenil náš dom na sídlo Playboya. Radšej sa uisti, aby vedel, že nebudem v pohode, keď ho načapám ako si ti rozdáva v trojke vo vírivke – alebo kdekoľvek, kde by to chcel robiť.“

„Ohľadom vírivky som ho už varoval,“ povie Rob s unaveným úsmevom. „Vieš, keď tam mala trojku Harper, nemohla si sa dočkať, kedy mi o tom povieš. Myslíš si, že je vtipné, keď si to rozdáva naokolo, ale keď to urobí Brendan, si pripravená z neho vyhnať diabla.“

Áno. Pretože je to úplne o inom, pokiaľ ide o Brendana.

„On je proste...má zlý vplyv, Rob.“

„Zlý vplyv na koho, Erin?“ Opýta sa. „Ja predsa nie som ani polovicu času doma.“

To bude zrejme dobrá otázka.