ETC - 5. kapitola

Překlad: Janka Es
Kor.: Noemi

Ahojte, ďakujem za vaše komentáre ku kapitolám – všetky si ich čítam :-D Naozaj by som vám strašne rada pridávala kapitoly častejšie, ale sú dosť dlhé (od 10 do 25 strán), tak mám čo robiť popri mužovi, deťoch, rodinných povinnostiach... a od marca sa vraciam z materskej do práce, tak to bude ešte ťažšie. Verím, že budete mať strpenie, kým sa dostanem do koľají. Užite si dnešnú kapitolu J                   Janka Es

Pozrel som do zrkadla a ešte zopár ďalších minút som sa hrabal vo vlasoch. Snažil som sa vyzerať čo najlepšie skôr, ako zamierim k Ashtonovi. Vážne som dnes večer potreboval vynaložiť čo najväčšie úsilie, nechcel som pred Ashtonom postupovať príliš horlivo, po tom, čo mi povedal aby som sa držal ďalej, tak som potreboval, aby ona odviedla trochu práce.

Vzdychol som a pozrel na seba- džínsy a biele tričko. Nechcel som tam dnes večer prísť oblečený príliš nastrojene, aby bolo zrejmé, že som bol zúfalý získať si jej pozornosť.

„Dostaň sa do hry, Nate.“ Zamumlal som, keď som vkĺzol do svojich tenisiek a zamieril do domu svojho najlepšieho priateľa, aby som im pokazil večeru.

No, vlastne to nebolo až také prekazenie večere, pretože som dnes ráno volal a spracoval Annu tak, aby ma pozvala – posťažoval som sa, že už som normálne jedlo nejedol roky a aký som mal ťažký týždeň. Ako vždy na to skočila, no možno ma trochu prekukla, ale aj tak ma pozvala- vedel som to.

Zastavil som na najbližšej pumpe a kúpil kyticu kvetov pre Annu a fľašu vína.

V čase, keď som sa dostal do ich bytu som sa cítil trochu chorý z nervov. Ak to dnes večer nebude fungovať, mohol by som sa proste vzdať a priznať si porážku? Ak tak veľmi miluje svojho chlapa, tak by som ich nemal rozdeľovať len kvôli jednej vášnivej noci s ňou – naozaj by to nebolo fér voči nej a ani k nemu. Skutočnosť, že som bol pripravený sa vzdať, ma tiež trochu desila. Nikdy som sa predtým nestaral, či nejakej babe ublížim alebo čo chcela ona- všetko to bolo len kvôli sebauspokojeniu. Tak prečo by som sa mal starať, či jej ublížim?

Po tom, čo som sa dal dokopy, som zaklopal na ich dvere, rýchlo si narovnávajúc tričko. Prebehol som si jazykom cez zuby, aby som sa uistil, že nemám nič medzi zubami. Ashton pri dverách odpovedal smejúc sa na niečom, zamával na mňa a odkráčal späť do kuchyne, kde sa Anna a Rosie hystericky smiali.

„O čo som prišiel?“ spýtal som sa pozerajúc na tých troch.

Rosie sa usmiala a kývla k Anne. „Len o flirtovanie týchto dvoch. Páli mi to uši, takže som rada, že si tu. Možno, že teraz s tým prestanú.“

„Prestanem,“ Anna s chichotom prikývla, čím tiež rozosmiala Rosie.

Ashton sa postavil vedľa Anny. „Tak s tým nesúhlasím, pani Taylor,“ povedal hravo, keď obalil svoje ruky okolo jej bokov. Zaškerila sa a schmatla ho za prednú časť košele, pritiahla si ho bližšie pozerajúc na neho s tým pohľadom, ktorý má po celý čas pre neho. Nie láska, ale niečo iné, akoby bol centrom sveta alebo niečo, ako keby bol slnko a ona ho celý život mala v sebe? Bolo to trápne a príliš veľa pre mňa sledovať to, keď som nemal nikoho, kto by sa na mňa takto pozeral.

Silno som si prečistil hrdlo, na čo si Anna povzdychla a odtlačila sa od neho. Odtrhla od neho svoje oči, aby sa na mňa pozrela.

„Nate, nemohla som ta nepozvať, veď vieš.“ Hravo ma pokarhala.

Uškrnul som sa. „No, v tom prípade dám tieto kvety Rosie, ak je to tak.“ Pokrčil som ramenom a položil ich na pult s fľašou vína.

Anna ich s vďačným úsmevom vzala. „Vďaka, Nate. Tie sú krásne.“ Objala ma a zamierila pre vázu, aby ich do nej vložila.

Strelil som pohľadom k Rosie, ktorá na mňa pozerala mierne šokovaná. „Čo? Nemyslela si si o mne, že som milý chlap?“ spýtal som sa znejúc ublížene.

Ospravedlňujúco sa usmiala. „Nie, len... neviem.“ Pokrčila plecami a otočila sa, aby pomohla dať Anne kvety do vázy.

Ashton sa na mňa vedome pozrel, keď ku mne pristúpil. „Viem, prečo si tu, takže ti poviem len toto: prosím, neublíž jej. Ak je to len o sexe, buď k nej priamy, nevoď ju za nos, okej?“ žiadal ma prosebne.

Nevinne som prikývol. „Kľud kámo, aj tak nemá záujem. Už mi povedala, že má chlapa, takže nemám žiadnu šancu.“

 Zamračil sa a divne na mňa pozrel. „To ti povedala?“

Smutne som prikývol. „Áno, nejaký frajer s menom DJ, však?“ Pokrčil som plecami, v skutočnosti som sa o ňom nechcel rozprávať. Ashton ho musel poznať, pretože on bol ten, kto sa naňho vtedy pýtal.

Cez tvár mu prebehol podlý úsmev, keď prikývol. „Áno, má chlapa, ktorý sa volá DJ, on je...“ vyzeral, že chcel povedať viac, ale Anna sa otočila a obalila svoje ruky okolo jeho bokov, čo ho samozrejme okamžite zaujalo.

„Poďme jesť, som hladná.“ Navrhla ukazujúc k stolu. „Nalej víno a ja prinesiem jedlo. Oh a skôr než sa spýtaš, Nate. Áno, lasagne som robila sama.“  Vyplazila na mňa jazyk a šťastne sa zaškerila. Anna bola vážne dobrá kuchárka, dúfajme, že to dnes večer nezjeme všetko a ja si budem môcť vziať niečo domov, aby ma to zachránilo od fazule na toaste a krabičkovom jedle, na ktorých som zvyčajne prežíval.

„Sladké.“ Vkĺzol som rukami k Rosiinmu pásu a viedol ju ku stolu. „Muffin, môžeš sedieť vedľa mňa a môžeme zachrániť jeden druhého od všetkého toho flirtovania, ktoré budú tí dvaja predvádzať pri večeri.“  Navrhol som odťahujúc jej stoličku, spomínajúc, ako sa správa gentleman.

Zasmiala sa. „A kto zachráni mňa od všetkého toho flirtovania, ktoré budeš predvádzať pri večeri ty?“ spýtala sa ma so žmurknutím.

 "Hmm, máš pravdu, nemáš žiadnu šancu a si v riti." Pokrčil som ramenami, čo ju rozosmialo, keď som sa posadil vedľa nej.

Zvyšok noci prebiehal podobne, bolo to zábavné, ako zvyčajne, keď som sem prišiel, ale zdalo sa, že Rosie z toho urobila niečo extra. Všetci sme sa celú noc smiali a ona ma rozhodne rozpaľovala. Flirtovanie som držal na minime a snažil sa držať moju konverzáciu inteligentnú a zaujímavú. Mali sme toho veľa spoločného, čo ma prekvapilo. Mali sme radi rovnaký druh filmov a hudby, do pekla, dokonca jej obľúbená kniha bola rovnaká, ako tá moja. Nikdy predtým som nestretol dievča, ktoré by malo rado Shutter Island (pozn. Prekliaty ostrov). Film- áno, ale žiadne dievča, ktoré som poznal to nečítalo skôr, než z toho urobili film. 

No, vlastne, možno aj áno, ale nikdy som nemal čas spýtať sa ich, pretože som bol príliš zaneprázdnený ich obzeraním. Rosie sa vlastne stávala každú sekundu desivejšou.

Okolo pol jedenástej vyzerala Anna unavene. Dobre to skrývala, ale videl som to. Pomyslel som si, že je čas odísť. Otočil som sa k Rosie a pozrel na ňu s nádejou. Prežili sme skutočne skvelú noc a išlo nám to spolu ozaj dobre. Ak by som ju znovu požiadal, povedala by znovu nie a vrátila sa domov k svojmu chlapovi?

Posledný pokus a odpískam to.

„Chceš zviesť domov?“ spýtal som sa, keď som sa postavil.

Vďačne sa usmiala. „Vážne? Nevadilo by ti to?“

Pokrčil som ramenami. „Jasné, žiadny problém.“

Šťastne sa zaškerila a postavila sa, aby sa rozlúčila s Annou a Ashtonom a nasledovala ma k dverám. Zámerne som sa v chodbe zastavil vedľa zrkadla a počkal na ňu, aby ma dobehla. Vkĺzla do svojich topánok a usmiala sa.

„Poď sem na chvíľku.“ Vzal som ju za ruku priťahujúc ju bližšie k sebe. Ukázal som jej, kde sa má postaviť. Pristúpil som k nej bližšie a pritiahol si jej ruky okolo mojich bokov, zatiaľ čo som si prehodil ruky okolo jej pliec a kývol k zrkadlu. „Rozhodne na mne vyzeráš dobre.“ Žartoval som . Vlastne to v skutočnosti nebol žart, tvorili sme jeden žhavý pár, aj keby som si to sám len nahováral. Zalapala po dychu a odstrčila ma so smiechom preč, pričom pretočila očami. „Poďme, hráč. Celé to tvoje flirtovanie mi privodí krvácanie z nosa, ak s tým čoskoro neprestaneš.“ Žartovala. Položila mi ruky na chrbát a tlačila ma von z bytu, keď sme sa obaja smiali.

Anna ma rýchlo okríkla, práve keď sme vychádzali von a podala mi misku so zvyškom lasagní a ja som sa šťastne uškrnul. „Tú misku chcem vrátiť späť a prosím, tentokrát ju aj umy.“ Povedala s miernou grimasou.

Zasmial som sa a objal ju, pričom som ju pobozkal na líce. „Ty si skutočne najlepšia, vieš to? A keď sa rozhodneš, že chceš skutočného muža, daj mi vedieť.“ Zažmurkal som na ňu a uškrnul sa, keď za ňou Ashton pretočil očami.

„Mám tvoje číslo, zavolám ti.“ Zažartovala so smiechom, keď okolo nej Ashton obalil ruky.

„Vďaka za večeru, ľudkovia. Bolo to skvelé.“ Rosie sa šťastne usmiala.

„Veľa šťastia zajtra v práci. Zavolaj mi a daj mi vedieť, ako si sa tam dostala.“ Anna ju rýchlo objala.

„Tak, ako sa zatiaľ orientuješ v L.A.?“ spýtal som sa, keď sme kráčali k autu.

Pokrčila ramenami. „Je to okej, myslím. Príliš veľké pre mňa, ale myslím, že akonáhle si zvyknem, bude to okej. Ľudia sú tu občas hrubí. Nedávno som náhodou vrazila v obchode do ženy a prisahám, že som si myslela, že ma za to zabije alebo také niečo.“ Povedala a trochu sa zachvela.

Nemohol som si pomôcť a zasmial sa. Barstow bol žalostne ďaleko od L.A., to je isté, takže si musí zvyknúť na veľa vecí v porovnaní s tým, na čo bola zvyknutá. „Zvykneš si, len sa nauč držať ďalej od podivínov alebo sa staň jedným z nich, a potom sa budú ľudia držať ďalej od teba.“ Navrhol som, čo ju rozosmialo.

Keď sme sa dostali do auta, urobil som tú vec s otvorením dverí a zo žartu sa poklonil. „Skutočne sa z teba dnes stal gentleman, Nate – odtiahnutie stoličky, otvorenie dverí. Čo bude nasledovať? Budem dostávať kvety?“ trápila ma.

„Ak budeš súhlasiť, že si so mnou vyjdeš, mohla by si.“ Zažmurkal som na ňu, keď som jej zatvoril dvere a prebehol na svoju stranu auta s nádejným úsmevom na tvári. Toto išlo dobre, predtým už trochu pila, takže možno sa moje šťastie zmenilo.

Nasmerovala ma k jej bytu a ja som po nej cestou pokukoval, pri  šoférovaní. Nebola to práve najkrajšia ulica v L.A. no znova – kto som bol ja, aby som súdil? Práve sa sem presťahovala a dostala prácu, možno to bolo všetko, čo si mohla dovoliť.

„Tento je môj,“ ukázala na skutočne mizerne vyzerajúcu budovu, ktorá bola pokrytá grafitmi, ale stále vyzerala okej. Nikto sa nepofľakoval po vonku, čo bolo dobre. Zaparkoval som a vypol motor, rozhodnutý  ju vyprevadiť pre každý prípad k dverám.

„Vyprevadím ťa,“ vyskočil som z auta skôr, ako mohla zaprotestovať a povedať mi, že nepotrebuje moju pomoc, ale aby som bol úprimný, v skutočnosti som ju chcel vidieť bezpečne sa dostať dovnútra. Bol som trošku znepokojený z toho, že žila v tejto mizernej časti mesta. Myslel som tým, že tu je síce v bezpečí a tak, ale ak by som pre ňu mohol vybrať iné miesto, urobil by som to.

Stretli sme sa na opačnej strane auta, vďačne sa na mňa usmievala, keď prekĺzla okolo hľadajúc v kabelke svoje kľúče. „To nemusíš, budem v poriadku,“ povedala kráčajúc k dverám. Zadala kód k vonkajším dverám, aby sa odomkli.

„Ale ja chcem, tekvička.“ Pokrčil som ramenami. Pretočila oči a zatlačila do dverí, aby sa otvorili a ja som sa potešil, keď som uvidel, že zvnútra to vyzerá oveľa krajšie, ako zvonka. Vo vnútri neboli žiadne grafity ani nič podobné a vyzeralo to úplne čisto.

Nasledoval som ju až na druhé poschodie. Zastavila pred dverami. „Chceš ísť dnu na kávu alebo niečo?“ spýtala sa. Cítil som, akoby som urobil malý tanec šťastia len preto, že sa ma vlastne ešte nechcela zbaviť. Niežeby chcela niečo iné, ale aspoň to bol krok správnym smerom.

„Alebo niečo by bolo pekné.“ Sugestívne som na ňu pozrel a ona zastonala.

„Vážne som na to skočila, huh?

Hodil som ruky okolo jej pliec a smutne prikývol, ´“Áno, cukríček, to si urobila.“

Zasmiala sa a zatlačila na dvere, aby sa otvorili. Podržala ich, aby som mohol prejsť za ňou. Dychtivo som ju sledoval, miesto bolo jednoduché a vyzeralo, akoby bola ešte stále nevybalená. Krabice boli všade.

„Kávu?“ pozrela na mňa trochu rozpačito, keď prechádzala do kuchyne.

„Jasné,“ nasledoval som ju tam a pozoroval, ako ju pripravuje. Nemohol som spustiť oči z jej zadku. Zakaždým, keď prešla okolo ma svrbeli ruky, aby som ju schmatol, tak som ich radšej strčil do vreciek, aby som odolal pokušeniu, ale aj tak som nedokázal kontrolovať svoje oči. „Takže, vyzerá to, akoby si práve dokončila sťahovanie.“ Povedal som a snažil sa tak odvrátiť svoju pozornosť od jej tela. Vzdychla a prikývla mračiac sa na dve krabice v kúte, označené ako KUCHYŇA – NEPODSTATNÉ.

„Áno, Ježiši. Nenávidím sťahovanie, je to ako tŕň v zadku. Neuvedomuješ si, koľko blbostí nakupuješ, kým ich nezačneš baliť do krabíc.“ Zamrmlala, keď mi podávala kávu a kývla na cukor, aby som sa obslúžil sám.

Potriasol som s úsmevom hlavou. „Som dosť sladký.“

„Jasné že si, mala som to predpokladať.“ Zasmiala sa pridávajúc jednu lyžicu do tej svojej.

„A ty zrejme potrebuješ osladiť, tak odhoď tú tvrdú obrannú stenu.“ Žartoval som.

Zasmiala sa a pretočila očami. „Poďme. Posaďme sa.“ Zamierila do salónika a skĺzla dole na dvojmiestnu sedačku. Mohol som si sadnúť na jednu zo stoličiek, ale rozhodol som sa vrhnúť sa na to a tak som si sadol na opačný koniec jej sedačky, čím sa mierne posunula a otočila o niečo viac ku mne. Nohy si pri tom stočila pod zadok.

„Takže, dostal si sa vtedy do práce načas? Zrejme si stihol ten vlak.“ Spýtala sa popíjajúc kávu a trochu sa pre lepšie pohodlie zamrvila.

Prikývol som. „Áno, ale mal som poriadne blbý deň, takže som si prial, aby som radšej ten vlak zmeškal.“ Pripustil som.

Zvedavo na mňa pozrela. „Áno? Čo sa stalo?“ spýtala sa.

„Zabil som niekoho.“ Povedal som a čakal na jej reakciu.

 Zalapala po dychu a zamračila sa. „Skutočne? Ako?“ spýtala sa. Šokovane na mňa pozerala, jej oči vyhľadali moje, pravdepodobne preto, aby zistila, či som jej neklamal. Odložila kávu a pozorne na mňa pozrela.

„Je to dlhý príbeh, ktorým ťa nechcem nudiť.“ Pokrčil som ramenami.

„Prepáč, pravdepodobne o tom nechceš hovoriť...“ Odtiahla sa, pozerajúc na mňa s ospravedlnením. Usmial som sa, keď som si prezeral každý centimeter jej prekrásnej tváre. Pozerala na mňa ustarane a pôsobila rozkošne. Nikdy predtým som v skutočnosti nemal nikoho, kto by ma počúval rozprávať o mojom dni- no okrem mojej mamy, ale to sa vážne nepočíta.

„Nie je to tak, žeby som o tom nechcel hovoriť. Ja len nechcem, aby si si myslela, že som kvôli svojej práci zlým človekom.“ Povedal som sledujúc jej reakciu.

Zamračila sa a potriasla hlavou. „Nate, nemyslím si, že si zlým človekom. Niekto tú prácu robiť musí, a je to tak, že je to človek so žalúdkom, chuťami a odhodlaním vidieť a robiť každodenne hrozné veci. Nikdy som sa na to nepozerala ako na zlú vec, ľudia ako ty udržujú tieto ulice bezpečnejšie. Ako by to mohla byť zlá vec?“ spýtala sa a pozerala mi pri tom do očí.

Vďačne som sa usmial. Sakra, táto kočka je neuveriteľná. „Nie je, no niekedy mám z toho pocit, že to je zlá vec.“ Pripustil som.

„Pretože si musel niekoho zabiť?“ spýtala sa

„Áno, musel som to urobiť tak či tak, inak by zabil jedného z môjho tímu, ale to ma nezastavilo po tom všetkom o tom premýšľať. Je to ťažké, pretože ten chlap bol drogový dealer a zlý chlap, ale ja som bol tým, kto ho zabil a časť mňa sa stále cíti kvôli tomu zle. Toto je tá najhoršia časť mojej práce.“ Prikývol som nepozerajúc sa na ňu. Nechcel som vidieť jej reakciu v prípade, že by to bolo zlé.

Jej ruka sa pomaly pohla cez sedačku a dotkla sa mojej a ja som cítil, ako sa mi pri tom náhodnom dotyku zastavilo srdce. To bolo po prvýkrát, čo sa ma sama od seba dotkla a ja som sa z nejakého dôvodu cítil zvláštne.

„Nate, každý nemôže robiť prácu, ktorú robíš ty, pretože väčšina ľudí nie je dostatočne silná.  Neviem, čo povedať, aby si sa kvôli tomu cítil lepšie a možno neexistuje nič, čo by som mohla povedať, ale urobil si správnu vec. Možno nemáš rád práve tú časť svojej práce a ty by si nebol človekom, ak by si sa necítil vinný, ale nikdy neprehliadni skutočnosť, že si dobrým človekom. Vzal si život, ale nakoniec si jeden aj zachránil. Kto vie, koľko ľudí mohol tento človek počas života zabiť, aj keď len náhodou – preto, že im predával drogy. Nikdy nezabudni na to, že je tvoja práca dôležitá. Núti to ľudí ako som ja cítiť sa bezpečne, keď vedia, že sú tam vonku vo svete ľudia ako si ty.“ Povedala rozhorčene a jemne mi pri tom stláčala ruku.

Musel som sa na ňu usmiať-  bolo to vážne pekné  čo povedala- aj keď povedala, že nevie, čo povedať, toto bolo určitým spôsobom dokonalé.

„Vďaka Rosie.“

Vyzeralo to, že sa jej v hrdle zadrhol dych, keď na mňa pozrela a ja som sa k nej chcel zúfalo nakloniť a pritlačiť svoje pery na jej, len aby som uvidel, čo urobí. Odtlačila by ma a kričala na mňa, aby som odišiel, alebo by ma bozkávala späť – teraz, keď ma začala spoznávať? Proste sa na mňa pozerala rovnako, ako som ja pozeral na ňu, nikto z nás nič nepovedal a ja som nechcel byť tým, kto prelomí mlčanie. Mohol som takmer cítiť iskrenie energie vo vzduchu, keď sa na mňa takto pozerala. Chĺpky na zadnej strane krku sa mi postavili do pozoru a celé moje telo sa ma snažilo prinútiť, aby som sa načiahol a dotkol sa jej. Neviem, ako dlho sme tam takto sedeli, mal som pocit, akoby to boli celé veky, no bolo to pravdepodobne len pár sekúnd. Prečistila si nervózne hrdlo a odvrátila odo mňa zrak a ja som vnútorne zastonal. 

„Už je neskoro, asi by si už mal ísť. Vďaka, že si ma vzal domov, bolo mi dnes večer vážne dobre.“ Povedala potichu, keď sa postavila zo sedačky a s očakávaním na mňa pozrela.

Čo by urobila, ak by som odmietol odísť? Možno by som si mal len založiť ruky za hlavu a povedať jej, aby ma prinútila odísť. To by bolo možno celkom vtipné, ale pravdepodobne by sa na mňa naštvala a zničilo by to všetok pokrok, ktorý som dnes večer urobil.

Postavil som sa zo sedačky a nepovedal nič o tom, že som vlastne ani nemal čas vypiť svoju kávu skôr, ako ma požiadala, aby som odišiel. Mal som pocit, že tá chvíľka ticha po ťažkej diskusii spôsobila, že sa cítila nepríjemne, takže som to nechcel zhoršovať. Snáď ma nepožiadala, aby som odišiel preto, že som jej povedal, že som niekoho zabil. Som si celkom istý, že to nebolo tým, nie po tom, čo predviedla celú tú reč o tom, že som jedným z tých dobrých chlapov kvôli ktorým sa cíti bezpečnejšie.

„Takže, ako zajtra osláviš svoj prvý deň v práci? Ideš s niekým von?“ spýtal som sa a v duchu som si prekrížil prsty, aby nepovedala nie. Toto bolo poslednýkrát, čo som ju volal von. Pokračoval by som flirtovaním, pretože to bolo v mojej prirodzenosti, ale nemohol som byť stále odmietaný týmto dievčaťom – nebolo to dobré pre mňa ani pre môjho vtáka, ktorý držal sexuálny pôst.

Do pekla, nemal som sex už týždeň, čo sa nestalo, odkedy som mal sedemnásť, s výnimkou toho, keď som mal osýpky a nemohol som chodiť von, ale to sa nepočíta.

Potriasla hlavou. „Nie. Nepoznám tu veľa ľudí. Anna má Camerona, takže ju nemôžem požiadať a moja sestra Sophia je vyťažená, takže...“ Odtiahla sa s pokrčením ramien.

„Okej, takže ťa vyzdvihnem tak okolo  sedem tridsať.“ Navrhol som.

Šokovane na mňa pozrela a potom sa jej cez tvár roztiahol sarkastický úsmev, akoby si myslela, že je to nejaký druh vtipu.

„Okej hráč, tak sa vidíme.“ Žartovala.

„Áno, Cukrík,“ Usmial som sa. Vedel som, že si myslela, že žartujem a nebolo to akceptovateľné, ale bral som to, čo ponúkala.

Zamračila sa a zvedavo na mňa pozrela, keď som prešiel cez dvere a odchádzal skôr, ako to mohla vziať späť. „Počkať, bol to len vtip, však?“ Spýtala sa ma zúfalo.

„V žiadnom prípade, muffin. Už si súhlasila. Budem tu presne o sedem tridsať.“ Povedal som a usmial sa na jej vystrašený výraz.

„Nate, nemôžem,“ povedala, jej ústa sa naprázdno pohybovali, ale nič iného z nej nevyliezlo, tak som sa zasmial.

„Samozrejme, že môžeš. Povedala si, že nemáš s kým ísť zajtra von. Potrebuješ osláviť svoj prvý deň v práci, tvoj chlap je stále v Barstowe, takže budeš jesť sama. Ja budem jesť sám, to dáva zmysel, aby sme šli von. Len ako priatelia, ak chceš.“ Pokrčil som ramenami, predviedol jej môj šteňací výraz. Ženy z neho doslova šaleli, takže som ho nevyťahoval príliš často, ale zvykol som to robiť po svojom.

Vzdychla a vyzerala pri tom trochu utrápene skôr, ako nakoniec prikývla. „Okej, áno. V poriadku. Nemôžem ťa predsa nechať jesť samého, nie? Ale len ako kamoši. Toto nie je rande.“ Pretočila očami.

Víťazne som zavrčal, v skutočnosti som chcel zapumpovať päsťou vo vzduchu a dokola skandovať, že povedala áno, ale odolal som tej túžbe. Povedala, že to nebude rande, ale dúfajme, že na konci večera ju budem schopný presvedčiť, že to bolo rande, a nie len nejaký druh priateľskej večere.

„Vidíš, že súhlasiť nebolo také ťažké. A ani som ťa nemusel strápniť, aby si súhlasila. Vážne robíme pokroky.“ Doberal  som si ju so zažmurkaním. Otvoril som dvere a chcel som z nich vybehnúť tak rýchlo, ako to bude možné skôr, než by mohla zmeniť svoj názor.

Zasmiala sa a oprela svoje čelo o dvere, zatvárajúc pri tom oči. „Hmm, no, uvidíme sa zajtra, hráč.“

„Snaž sa o mne dnes večer príliš nesnívať, huh? Nechcem, aby ti zajtra počas vyučovania behali po rozume nevhodne žhavé spomienky na to, čo sa ti snívalo.“ Uškrnul som sa na ňu, keď sa zasmiala a zavrtela hlavou.

„Pokúsim sa, ale bude to ťažké (hard-tvrdé),“ odpovedala sarkasticky.

„Oh, vždy je to ťažké (hard), hlavne ak ide o teba.“ Žartoval som.

Zastonala a pokrútila hlavou.  „Vypadni, ty šľapka skôr, než si to rozmyslím. Koleduješ si o to, aby si mal zajtra na večeru svoje zohriate lasagne.“ Vystrčila na mňa svoj jazyk a ja som sa na ňu sugestívne uškrnul skôr, ako som sa otočil k odchodu.

Prakticky som ku svojmu autu odskákal. Po prvýkrát – odkedy som ju stretol som cítil, že sa môžem poriadne uvoľniť. Neuvedomil som si, že som bol celý týždeň ako na hrane. Vlastne som sa nemohol dočkať zajtrajšieho večera, konečne si to pripustila – no takmer pripustila, pretože stále trvala na tom, že ide len o priateľskú vec. Počas celej noci som na nej mohol zajtra popracovať, prinajmenšom tu bola malá šanca, že ju zajtra večer dostanem.

Ak by som ju raz dostal, potom by sa môj život mohol vrátiť späť na miesto a ja by som bol schopný brať všetky záležitosti tak, ako zvyčajne. S istotou som sa usmial a odchádzal s úsmevom domov.