SYS - 17. kapitola

Překlad: Janka Es
Kor.: Noemi

Cválame na rozľahlé miesto volajúc jeho meno a hľadajúc hocičo, čo by nám dalo nejakú stopu. Zach kontroluje ostatných, čo hľadajú, ale zatiaľ nič.

Už ubehli aspoň dve hodiny, odkedy ideme pozdĺž rieky. Moja nádej vymiera každou minútou.

Znepokojenie mi zviera hrdlo, dusí vo mne všetok život. Neovládam nič, okrem krátkych nádychov.

Zaujímalo by ma či spí, či mu je zima, je vystrašený alebo zranený?

Spomienky ma napadajú jedna po druhej. Spôsob, akým som ho cítila v mojom náručí hneď po narodení. Uchopenie jeho malých prstov. Ako povedal svoje prvá „Ma“. Spomínam na spôsob, ako by sa na mňa pozrel, ak by urobil niečo zlé. Cayden bol vždy ten roztopašnejší, ale bol taký roztomilý. Nemohla som byť na neho nahnevaná príliš dlho.

Ako rástol, matka vždy vravievala: „Boh ti dá len to, čo dokážeš zvládnuť.“ Moje kapacity už boli využité.

Zach spomalí, čaká na mňa. „Si v poriadku?“

„Ani v najmenšom.“

„Chceš si na chvíľu odpočinúť?“ pýta sa ma.

Pozriem na neho prázdnym pohľadom. Nezastavím sa. Nič nezastaví moje hľadanie.

„Každú minútu, ktorú stratíme môže potrebovať.“

„Tak  aspoň niečo zjedz.“ Podáva mi energetickú tyčinku. „Dosť si toho vypila a potrebuješ energiu, keď chceš pokračovať v jazdení.“

Má pravdu. Vezmem si tyčinku a pár krát odhryznem.

„Vďaka,“ hovorím potichu. „ Vážim si, že to robíš.“

„Pre teba by som urobil čokoľvek,“ povie, keď sa otočí ku mne.

Zatiahnem za opraty zastavujúc a čakajúc na neho, kým sa otočí dokola.

„Nemôžeš mi hovoriť také veci,“ žiadam ho. „Nemôžeš sa zahrávať s mojou hlavou. Čo nevidíš, aká som skurvená?“

Zach príde bližšie. „Si len zranená. Nie skurvená.“

„Čo to robíš?“ krútim hlavou. „Máš ju. Prečo mi hovoríš tieto veci?“

Zach zoskočí z koňa, uchopí uzdu a núti ma na mieste zastaviť.

„Vieš, že som ju plánoval požiadať o ruku v deň, kedy si sa vrátila späť do Bell Buckle? Vieš, prečo ešte Felicia nemá prsteň na ruke?“

Nemôžem to počúvať. „Nemôžem to robiť práve teraz.“ Plačem, keď uvažujem nad všetkým, čo sa dnes stalo. Je toho príliš veľa.

Pozrie na oblohu a hlasno vydýchne. „Máš pravdu. Teraz na to nie je čas. Ale ak budeš pripravená, keď nájdeme Caydena a budeš chcieť vedieť pravdu – som tu.“

Zach nechá koňa a ide k rieke. Moja hruď bolí z toľkých dôvodov. Chcem vedieť, čo cíti, ale tiež nechcem. Pozorujem ho ako sa nakloní a opláchne si tvár vodou.  Všetci sme vyčerpaní, vystrašení a modlíme sa za zázrak.

Neviem prečo, ale zoskočím z koňa. Nohy sa mi hýbu samé, kým nestojím pri Zachovi. Potrebujem byť blízko neho. Potrebujem cítiť záblesk nádeje, že všetko bude v poriadku. Jeho ruky sa mi obtočia okolo chrbta a ja sa k nemu obrátim.

„Len ma drž,“ žiadam ho.

A on to robí.

Pritiahne si ma bližšie. Drží ma v bezpečí. Drží ma tak, ako ma už dávno nikto nedržal.

Zatvorím očí a upokojujem sa v jeho náručí. Snažím sa sústrediť, cítiť svet okolo mňa a upokojiť sa.  Som taká stratená, bezstarostne unášaná a dúfajúca v niečo... Práve teraz mám pocit, že ma chytil a môžem stáť na vlastných  nohách. V jeho náručí môžem bojovať. Moje prsty ho uchopia za tričko a pomaly zdvihnem pohľad, kým mu nepozerám do očí. Držím sa so všetkým, čo mám. Nechcem to pustiť. Už sa viac nechcem túlať.

„Zach,“ zašepkám. „Nenechaj ma ísť.“

Nenecháva, keď pritlačí svoje čelo o moje. Stojíme takto, zabalený jeden do druhého, a prosím Boha za svojho syna.

Prosím, potrebujem ho. Stratila som už priveľa.

Zachova hlava sa zdvihne. Otvorím oči a pozriem na neho, ale on hľadá niečo v diaľke.

„Presley,“ Zachova ruka padá. Pokoj zmizne tak, ako jeho objatie. „Pozri sa tam!“

Moje oči sa sústredia na bod, kde ukazuje. Je tam kôň uviazaný o kmeň.

„Cayden,“ mumlem. „Cayden!“ kričím a utekám tak rýchlo, ako sa moje nohy dokážu hýbať.

„Cayden!“ kričí Zach a hľadá okolo. „Kde si, kamoš?“

Kričíme stále dokola, keď bežíme ku stromu.

„Je to ockov kôň. Je to Shortstop!“ vravím Zachovi, keď pribehneme k nemu.

„Bol tu!“ obaja sa rozbehneme rozdielnymi smermi obzerajúc sa po ňom.

„Mami!“ Caydenov hlas sa zlomí.

Prezerám priestor snažiac sa nájsť miesto, odkiaľ hlas prichádza.

„Našiel som ho!“ Zach kričí a ponáhľa sa po kopci k nemu.

„Tu sme, Cayden.“

Moje srdce sa rozpadá, keď k nemu utekám. Začnem plakať, keď sa moje nohy posúvajú po vlhkých listoch. Hýbem sa tak rýchlo, ako len dokážem, a v sekunde, ako ho uvidím nemôžem dýchať.

„Cayden!“ Zaplaví ma úľava. Je v poriadku.

Zach obalí bundu okolo Caydena a moje ruky ho objímu.  Objímam ho a vzlykám.

„Si v poriadku. Oh, vďaka Bohu. Si v poriadku!“ Dotknem sa jeho tváre a odsuniem mu vlasy, aby som sa presvedčila či nekrváca.

„Si zranený?“ pýta sa Zach.

Cayden mi v náručí plače a prikývne.

„Spadol som. Uviazal som Shortstop o strom a potom som sa nevedel dostať hore.  Prepáč mami.“

„Shhh,“ snažím sa ho upokojiť. „Záleží len na tom, že si v poriadku.“ Pobozkám ho na vrch hlavy a pozriem na Zacha, ktorý sa usmieva a hlasno vydýchne.

„Nemôžem chodiť,“ povie.

Zach nezaváha predtým, ako vezme môjho syna do náručia a vylezie s ním do kopca. „Len vydrž, kámo.“

Caydenove ruky sa obalia okolo Zachovho krku, keď ho nesie. Keď sa dostaneme na vrchol, skloní sa a prakticky preskočí do môjho náručia.

„Mám ťa, zlatko.“ Je to ako sen. Naozaj som nevedela, či ho nájdeme. Snažila som sa sústrediť na čokoľvek, ale možnosť, že neskončí v mojom náručí sa ku mne stále vracala.

Zach ma hladí po chrbte a úsmev neopúšťa jeho tvár. „Potrápil si nás, človeče.“

Cayden zavrie oči a potok sĺz mu steká po líci.

„Nevedel som, kde som. Pamätám si, že strýko Cooper hovoril, aby sme sa držali pri rieke, ale nevedel som, ktorým smerom mám ísť.“

„Urobil si správnu vec,“ uisťuje ho Zach. „Idem všetkým zavolať.“  Postrapatí Caydenovi vlasy predtým, ako sa otočí preč.

„Zach,“ zvolám na neho. „Vďaka, že si dodržal svoj sľub. Vďaka za všetko!“ Nemyslím si, že si vie predstaviť, čo to pre mňa znamená. Je pre mňa všetko, čo som dnes večer potrebovala. Ochranca,  záchranca a priateľ.

Prikývne a odíde preč s telefónom na uchu. Počujem ho v diaľke, ako dáva všetkým vedieť, že sme ho našli.

Môžem počuť hukot a rev ľudí, čo sú v lese. Komunita vyšla v plnej sile  a všetci sa vraciame domov s úsmevom.

Caydena zasiahne vyčerpanie a zaspáva v mojom náručí. Netrvalo to ani päť minút. Medzi emocionálnymi a psychickými vecami, ktoré prežil je vyčerpaný. Zach sa vráti a pohladí  spiaceho Caydena po tvári.

„Vyzerá ako ty,“ povie Zach.

„Tak to znamená, že Logan tiež.“ Smejem sa a pozerám na dôvod mojej existencie, ako spí.

Pozriem späť na Zacha, ktorý pohybuje rukou. Rýchlo otočí svoju hlavu.

„Obaja vyzerajú.“

„Zach?“

Neviem, prečo sa vytiahne späť. Nedávam mu jasné signály, ale to ani on. Randí s Feliciou, bozkáva ju, opúšťa ju v bare ale ona s ním žije. Okrem toho, som z neho vystrašená. Zažila som už tú bolesť. Prežila som agóniu v rukách mužov, ktorí ma milovali. Samozrejme, že som opatrná. Teraz, keď pozná pravdu, myslím, že tomu porozumie viac.

„Mali by sme sa vrátiť späť. Pôjdem na koni s ním, ak môžeš viesť Shortstop.“

„Samozrejme.“

Dostať Caydena k Zachovi na koňa nie je ani zďaleka jednoduché. Je ťažký a odmieta sa prebudiť. Po niekoľkých minútach sa vydáme na cestu. Idem vedľa neho a Zach ma naviguje, ako keby to bolo jeho územie. Je šialené, ako dobre pozná tieto pozemky. Obaja mlčíme, ale stále sa pozeráme jeden na druhého.

Som zvedavá, či som schopná znovu mu veriť.

Nezobral mi Todd túto schopnosť nadobro?  Som ranená, nahnevaná, zmätená, ale niekde v hĺbke chcem byť šťastná. A napadlo ma, či je to dôvod, prečo je Zach späť v mojom živote.

Mierime k stodole, keď v tichu vybuchne potlesk a pripíjanie. Je tu celé mesto. Pozriem na Zacha, ktorý na mňa žmurkne. To je život na vidieku. Ak by sa mi tá tragédia, čo sa mi stala v Pensylvánii prihodila tu, bol by to úplne iný scenár. Môj dom by bol preplnený, plný jedla a nemala by som čas byť osamote.Ocko vezme Zachovi Caydena a stíska ho. Vina a ľútosť ma naplnia. Okradla som ocka aj matku o chlapcov. Nikdy ich nevideli vyrastať a to mi je ľúto.

„Mami!“ Logan vybehne von hneď ako začuje rozruch. „Cayden!“

Otočí sa a beží k bratovi na zem.

Ruka mi vyletí k ústam keď plačem. Rovnako, ako som si nemyslela, že by som to neprežila, rovnako by sme stratili aj Logana. Brat pre neho znamená celý svet. Majú puto ako nikto iný. Logan konečne pustí Caydena  a nájde cestu k Zachovi.

Na mojom ramene pristane ruka a ja sa otočím. Vidím svojho brata pokrytého špinou a potom.

„Pres,“ v jeho hlase počujem hanbu.

„Nebola to tvoja chyba.“

„Mal som na nich dávať lepší pozor.“

Chytím ho za ruku. „Viem, že by si im nikdy neublížil.“

Pritiahne si ma do náručia, pobozká na líce a schová svoju hlavu do môjho krku.

Môj brat neplače, ale trasie sa, keď ma drží blízko. Môžem si len predstaviť, aký musel byť tiež vystrašený. Vedomie, že ich mal na starosti, že by som prišla o všetko, a ako by nás to všetkých zničilo, keby sme stratili Caydena.

„Je v poriadku, Coop.“

Pokrúti hlavou a vzdychne úľavou.  „Idem nachystať kone, aby boli na zajtra pripravené.“

Čím mi vlastne svojim spôsobom hovorí, že je stále rozcítený.

„Tak to by si mal.“

Ľudia nás objímajú, vítajú chlapcov a karhajú ma za to, že som k nim neprišla. Je to dlhá noc a chlapci nakoniec zamieria do postele. Mama a ocko odišli krátko po nich. Po tom vysilení si neviem ani predstaviť, že by som šla spať. Idem späť na verandu, aby som videla vychádzať slnko. Dnes je nový deň. Musím si to pripomenúť. Zakaždým, keď vyjde slnko sa rozhodujem, či budem alebo nebudem žiť v tme, a ako dlho som sa rozhodovala zle. Todd urobil svoje vlastné rozhodnutie, ale to neznamená, že môj život nemôže nájsť nové svetlo.

Sedím na hojdačke, ktorá je na verande, zabalená do deky s vierou, že sa môžem začať liečiť. Viem, že to nebude ľahké.

Je tu veľa vecí, s ktorými sa musím vyrovnať, ale posledná noc mi pripomenula, že mám okolo seba ľudí, kvôli ktorým to musím vyskúšať. Chlapci, moji rodičia, môj brat, Grace, Zach... myslím na neho.

Ako sa pri ňom cítim. Ako som sa vždy pri ňom cítila.

„Hej,“ Zach pozrie na mňa a ja strasiem svoje myšlienky. „Myslel som si, že budeš spať.“ Pomaly vyjde po schodoch, keď sa postavím.

„Myslela som, že si odišiel.“

Idem k nemu neistá, prečo tu je. „Odišiel som na chvíľu, ale vrátil som sa, aby som ťa skontroloval.“

„Oh.“

Zasmeje sa. „Nemohol som spať.“

„Ja tiež nie.“ Je dosť blízko na to, aby som cítila jeho kolínsku. Aj po dlhej noci, počas ktorej bol v lese vonia ako domov.

Urobím ďalší krok.

A potom ďalší.

Som tak blízko, že stačí nakloniť hlavu, aby som sa mu pozrela do očí. Dýcham ho, cítim jeho teplo a nemôžem sa zastaviť. Chcem ho. Potrebujem ho. Chytím ho za krk a pritiahnem si jeho ústa k mojim. Pobozkám ho.

Bozkávam ho a dávam do toho všetko, čo som kedy cítila. Neváha ani chvíľu. Obalí okolo mňa ruky držiac moje telo proti svojmu. Prstami ho chytím za krk stáčajúc presne tak, ako potrebujem. Ten bozk je zúrivý... ale Bože, je cítiť tak dobre.

Jeho jazyk zatlačí proti mojim ústam a ja ich s radosťou otvorím. Akonáhle sa naše jazyky zrazia, som hotová. Zdvihnem sa do jeho náručia a jeho ruky ma chytia za zadok. Drží ma, keď sa rozbehneme ako teenageri. Prerušíme bozk, keď Zach narazí môj chrbát o stĺp, no to ma nezastaví od bozkávania.

Potrebujem tento bozk. Potrebujem, aby mi pripomenul ženu, ktorou som. Milovala som ho celý svoj život, a práve teraz potrebujem byť milovaná.

Zastoná mi do úst a ja to cítim až v mojom jadre. Chcem sa v ňom utopiť. Bozkávame sa a navzájom po sebe driapeme. Nemám pojem o čas ani o ničom, čo nezahŕňa jeho.

Boh vie, po ako dlhom čase, Zach chytí moju tvár do rúk a odtiahne sa.

Moja hruď sa zdvíha, keď si pozeráme do očí.

„Ja...“ Neviem, čo povedať. Napadla som ho a naposledy, čo ma pobozkal som mu strelila facku. A teraz skáčem do jeho náručia? Do riti. Čo to robím?

„Mrzí ma to,“ poviem rýchlo a skĺznem dole. „Neviem, čo to do pekla bolo. Nemôžem uveriť...“

Vzdychne rozhliadajúc sa dookola. „Nemohol... chcem povedať,“ prebehne si rukami cez tvár. „Nemôžem.“ Zastaví sa. „Nemôžem to robiť.“

„Viem. Neviem, čo som si myslela,“ snažím sa vysvetliť.

„Dnes toho bolo príliš a očividne neuvažujem priamo.“

O krok ustúpi a zdvihne ruku, aby ma zastavil.

„To nie je to, čo nemôžem robiť.“

Som zmätená. „Čo nemôžeš robiť?“

„Predstierať. Nemôžem to robiť s tebou. Vieš prečo?“

„Prečo?“

„Opýtaj sa ma znovu, Presley,“ žiada ma. „Spýtaj sa ma, prečo nie je ona moja manželka. Spýtaj sa ma, prečo som ju nepožiadal o ruku?“

Moje srdce divoko bije, keď mi vyschne v ústach. Stojíme oproti sebe. Jeho hlboké modré oči, svetlohnedé vlasy a pokožka mi berú dych. Zachary Hennington bol vždy mužom, pri ktorom sa mi zvieral žalúdok.

„Prečo?“ slovo mi vyletí z úst skôr, ako ho môžem zastaviť.

Vietor mi rozfúka vlasy okolo a chlad vo vzduchu mi spôsobí husiu kožu.

„Pretože keď si sa vrátila späť, vedel som to. Vedel som, že by som sa nikdy nemohol pozrieť na inú ženu tak, ako na teba. Vždy, keď zavriem oči, vidím teba. Vždy som videl iba teba.“

„Ale ty si stále s ňou!“

„Nie,“ povie. „Už nie. Nie je to k nej fér, aj keď mi povieš, že to necítiš rovnako. Aj keby som dnes večer odtiaľto odišiel s vedomím, že nie je žiadna prekliata šanca, aby sme boli... Počkám na teba.“

Moje pery sa oddelia a žalúdok skrúti. „Ale...“  zápasím s tým, čo povedal. „Ty a ona...“

Pohladí ma po líci. „Je koniec. Ukončím s ňou veci akonáhle to nebude uprostred noci. Ona nie je to dievča, ktoré chcem.“

„Zach,“ poviem váhavo. „Už ma viac nepoznáš. Som poškodená. Prešla som si peklom a nevlastním už ani kúsok z dievčaťa, ktoré si poznal. Chcem tým povedať, ak s ňou nechceš byť, pretože je to – no- ona, fajn. Ale nie kvôli mne.“

„Nechcem, aby si mi niečo vravela. Len vedz, že to myslím presne tak, ako som to povedal.“ Jeho prsty padajú, keď sa nakloní a pobozká ma na čelo.

„Nie je to kvôli tebe. Je to preto, že si to vždy bola len ty.“

Otočí sa a odíde.  Necháva ma viac roztrhanú, ako naposledy, čo ma opustil. Teraz je to moja voľba. A ja nemám žiadnu predstavu, čo robiť.