Oblivion3 - 6. kapitola

Překlad: Noemi

V nedeľu poobede som sa stretol s Matthewom, ktorý povedal, že niečo vymyslí pre byrokratov, aby sa mohol Dawson vrátiť do školy. Nebude to ľahké, a nielen kvôli papierovačkám. Bude sa musieť popasovať so všeličím.

Dobrý nápad, tak to povedal Matthew. Jasne, že dobrý, ale keď sa to stane, bude z toho príšerný cirkus. Presne tak isto, ako keď Dawson a Bethany zmizli, alebo Adam zomrel.

Jediná zmena bola v tom, že  teraz sme sa mohli na to pripraviť.  Keďže sme Dawsonov veľký návrat nemohli vyriešiť skôr ako v strede týždňa, tak sme si naplánovali, že to zorganizujeme hneď, ako sa začne znovu vyučovať. Dawsonov návrat nebudeme držať v tajnosti.

Bola nedeľa poobede. Dee sedela na poschodí u Dawsona, snažila sa ho presvedčiť, aby sa nechal ostrihať. Ja som chodil po obývačke a myšlienky mi krúžili  okolo susedného  domu. Presnejšie okolo dievčaťa, ktoré tam bývalo.

Časť môjho hnevu z včerajšieho večera už vybledla a už som uznal, že som to poriadne posral, keď som chcel vysvetliť, prečo sa vlastne na Kat hnevám.

Hoci to bolo akokoľvek nemožné zrealizovať, chcel som ju čo najďalej od všetkého.

Pošúchal som si tvár a ticho som zahrešil. Ako ju môžem udržať ďaleko? Veď aj ona je súčasťou toho zmätku, vlastne skoro jeho epicentrom.

Spustil som ruku a zízal som do steny. Najradšej by som päsťou búšil do omietky. Sakra, niekedy je omnoho ľahšie ak nemám voči niekomu pocity. Pocity, túžba ochrániť ju,  boli vskutku tou  najdesivejšou vecou, ktorá ma zatiaľ zasiahla.

Vybral som sa do kuchyne, ale pocítil som prítomnost Luxena.  O sekundu nato niekto zaklopal.  Vyhliadnúc z okna som uvidel, že to nie je Andrew alebo Matthew, ale ani Ash.

Na prahu stála Lýdia.

Vôbec ma neprekvapilo, že sa tu nakoniec objavil aj niekto z Kolónie. Podišiel som k dverám a otvoril ich.

„Viem, prečo si tu.  Nie, nemôžeš ísť k nemu hore.“

Usmievala sa so stisnutými perami.

„No, aj tebe prajem pekný deň, Daemon.“

Bez slova som si prekrížil ruky na hrudi.

Lýdia si vzdychla a preplietla si pred sebou prsty. Hrubá biela vesta, ktorú mala oblečenú, mi pripomenula vládneho agenta, ktorého Dawson prehodil cez okno.

„Takže je pravda, čo sa hovorí?“

Keď som jej naďalej neodpovedal, Lydia zodvihla bradu. Jej ebenovočierna pokožka bola v kontraste so žiarou, ktorá jej pulzovala pod ňou.

„Odpovieš buď mne, alebo Ethanovi. To chceš?“

Chcel som to zhruba asi tak, ako aby do nášho domu vrazil meteór.

„Čo sa hovorí?“

„Pozveš ma ďalej?“ Len som sa na ňu usmial.  Lydia pôsobila dojmom, akoby ma chcela hodiť o najbližšiu stenu. Pod okom jej začal pulzovať sval.

„Hovorí sa, že Dawson bol celý čas na ministerstve obrany.

Nemal som ani poňatia, čo jej môžem prezradiť. Oprel som sa o rám dverí.

„Skutočne?“

„Že ho znovu učili prispôsobiť sa“ prikývla.

Dával som pozor, aby moja tvár nič neprezradila.  Znovu sa prispôsobiť? Aj to bolo vyjadrenie tejto prekliatej situácie, ale v každom prípade to bolo lepšie ako skutočnosť. Myslel som, že kolónia by neprijala s radosťou, ak by zistili, že Dawson ušiel, pokiaľ to skutočne tak bolo.

Vystúpil som von na verandu a potichu som za sebou zatvoril dvere.

„Ani my sme to nevedeli, kým ho minulý týždeň nepustili von.  Mysleli sme si, že je mŕtvy.“

„Viem. Pamätám si v akom ste boli vtedy stave Dee aj ty“ povedala a uvoľnila plecia. „Prečo ho zobrali?“

„Neviem“ Aký perfektný klamár som. „Nehovorili sme s MO a Dawson nám neprezradil podrobnosti.“

Lýdia sa pozrela za môj chrbát na zatvorené dvere.

„Ešte nikdy sme nepočuli o tom, žeby MO pustilo Luxena, ktorý je možno odkázaný znovu na výučbu.“

Vydržal som jej pohľad.

„Vždy je niečo prvýkrát.“

„Myslím, že áno“ odpovedala, chvíľu mlčala.  „Nespôsobí problémy, však? Postaráš sa o to, aby nespôsobil, že? Nechceme ,aby nám MO dýchalo na krk, Daemon“

Konečne vysvitlo, prečo nás navštívila.

Kolonia, Starší sa starali len o to, ako ich ohrozí Dawsonova prítomnosť, či pre nich znamená nechcenú pozornosť.

Otázkou bolo už len to, čo skrýva Kolónia.

***

Kat sa v pondelok ráno ešte stále  hnevala. Čakala na  ospravedlnenie za to, čo sa stalo v sobotu. Ale aj ja. Navyše by som ju najradšej zatvoril do izby pokrytej obsidiánom, spolu  so zbierkou samopalov.

No,  samopaly možno neboli až taký dobrý nápad. Najskôr by s nimi asi zastrelila mňa.

Napadlo ma, že pozdejšie sa porozprávame.  A čas na pozdejšie prišiel cez obed. Stál som v rade s Billym Crumppom a práve som mu rozprával, ako ušiel z domu Dawson, ale teraz sa už vrátil, bla bla...a tak. Kat pristúpila ku mne a pozrela sa na mlieko, koré som držal v jednej ruke a na pizzu v druhej.

„Fuj“ potriasla hlavou. Hoci pizza s mliekom je úplne božská. „Musíme sa porozprávať“ vyhlásila.

Zahryzol som do pizze. Kat sa tak dívala na Billyho akoby ho chcela vytlačiť. Ľudský chalan musel niečo vycítiť, lebo zodvihol ruku a cúval.

„Ok, dobre, pozdejšie sa stretneme“

Prikývol som, ale nespustil som pohľad z Kat.

„Čo je, kote? Prišla si sa ospravedlniť?“

Zúžila oči.

„No, nie.  Neprišla som sa ospravedlniť. To ty mne dlžíš ospravedlnenie.“

„Prečo si to myslíš?“ znova som sa napil.

Kat vyzerala, akoby jej práve mala para vyfučať  z uší.

„Tak, poprvé ja nie som kretén. Za to ty áno“

„To je dobrý úvod“ zasmial som sa

„Ja som spôsobila, že Dawson je ovládateľný“ Víťaazoslávne sa usmiala, zatiaľ čo ja som cítil presný opak. „A...počkaj! To ani nie je dôležité. Panebože, že stále robíš to isté!“

„Čo robím?“ obzrel som sa po nej.  Nech už bola akokoľvek naštvaná, a aj ja som sa hneval, ale nebesá, bola taká hrozne sexi, ked sa rozčuľovala. Líca jej celkom zrumeneli, oči jej stmavli na búrkovo sivú farbu. Hrozne som ju túžil povaliť na niektorý stôl.

„Úplne ma pomýliš  svojimi  oligofrenickými rečami.“ Odpovedala. „A pokiaľ by si to nevedel, znamená to mentálne retardovaný. Vždy sa snažíš  odvrátiť moju pozornosť nejakými blbosťami.“

Zhltol som posledný kúsok pizze.

„Viem čo znamená oligofrenický“

„Prekvapujúce“ odsekla.

Pomaly som sa  usmial.

„Skutočne som ťa musel poriadne pomýliť, lebo ešte stále si mi nepovedala, o čom si sa to chcela so mnou rozprávať“

Čakal som, že ma udrie.

„Videla som...“

Tommy Cruz, člen futbalového mužstva a priateľ dnes už iste mŕtveho Simona, práve drgol do Kat.  To nebola náhoda. Do pekla! Narovnal som sa a odrazil sa od steny.

„Óh, sorry“  rehotal sa Tommy. „Nezbadal som...“

Bleskovým pohybom som ho schmatol za košeľu a sotil ho o stenu, práve pri tom hlúpom plagáte s logom. Vyvalil oči. Čakal som, či sa pomočí, ale len lapal po dychu.

„Ježiši!“

Zodvihol som krabicu s mliekom a pritlačil som ju k jeho tvári.

„Vidíš tú krabicu? Chcel by si, aby sa tvoja tvár dostala na jej zadnú stranu? Nie? Tušil som to.  Ak sa ešte raz dotkneš Kat, budeš na nej“

„Chalani!“ počuli sme krik trenéra Vincenta. „Prestaňte! Obaja. Prestaňte!“

V preplnenej jedálni bolo zrazu ticho. Tommyho pohľadom  behal hore-dole, akoby očakával, že sa niekto bude angažovať. Ale na trenérovu pomoc mohol čakať. On tiež šiel cestou Luxenov. Usmievajúc sa som ho pomaly pustil, cúvol som a zbytok mlieka som mu vylial na hlavu.

Kat si pricapila ruku na ústa, keď biela tekutiny tiekla Tommymu po tvári. Za mojim chrbtom sa ozval smiech, keď som ho potľapkal na čistom mieste na jeho hrudi.

„Som rád, že si rozumieme“ a s tým som hodil krabicu do smetia a otočil sa k trenérovi. „Prepáčte. Tie krabice sú také šmykľavé“

Trenér sa na mňa díval bez výrazu.

„Von! Už aj.“

Chytil som Kat za lakeť, previedol ju popri trenérovi smerom von. Líca jej horeli.

„To si ani trochu neprehnal“ zamrmlala.

Mykol som plecom.

„Hneď sa cítim lepšie. A viem, že ti to pripadalo smiešne“

Pery jej zvlnil drobný úsmev.

„No dobre. To je pravda. A poriadne. Ďakujem“

„Hmm“ Previedol som ju po chodbe až k dverám telocvične. Tam sa otočila a oprela sa o stenu. Aj ja som sa oprel o stenu po dvoch stranách jej hlavy a ohol som sa k nej.

„Môžem niečo povedať?“

Prikývla.

„Považujem za mimoriadne príťažlivé, keď si na mňa naštvaná“ Usmievajúc som sa dotkol perami jej spánku. „Možno to svedčí o tom, že nie som úplne v poriadku. Ale zato si to užívam“

„Sústreď sa!“ povedala, keď sa moje pery blížili k jej a rukou položenou na mojej hrudi ma jemne odtlačila od seba. „Potrebujem ti povedať niečo dôležitejšie, než že ťa vzrušujú veci, ktoré ma uvádzajú do rozpakov.“

„Dobre, vráťme sa k tomu, čo si videla“ uškrnul som sa a cúvol som. „Počúvam ťa, sústredím sa -  a tak“

Ticho sa zasmiala, ale potom stíchla a zhlboka sa nadýchla.

„Som si skoro istá v tom, že som dnes videla Blakea.

Naklonil som nabok hlavu. To som zle počul.  Ten kretén sa nemohol v žiadnom prípade vrátiť. Ak predsa, je to mŕtvy kretén a on to tiež vie.

„Čože?“

„Myslím, že som na chvíľu videla Blakea“

„Nakoľko si si v tom istá? Videla si ho zoči-voči?“ Zovrel som ruku v päsť ako vo mne vzkypel hnev.

„Áno, videla som...“ Stíchla, uškrnula sa. „Zoči-voči nie“

Nevidela jeho tvár, tak ako si môže byť istá, že to bol on? Pomaly som si vzdychol. Spomenul som si na niečo iné a znepokojujúce.

„V poriadku. Čo si videla?“

„Čiapku. Baseballku“ povedala a prstami nepokojne hýbala. „A bola na nej surfovacia doska. A videla som aj jeho ruku“

„Dobre počujem? Jedna čiapka a jedna ruka?“

„Aha,“ vzdychla si a spustila plecia.

Len som sa na ňu díval – moje obavy o to, ako sa cíti schladili vo mne horúčavu. Kat si prešla veľmi mnohými vecami, nie čudo, že vyskakuje už aj od tieňov a všade vidí Willa alebo Blakea aj tam, kde nie je po nich ani stopy. Nútiac svoju tvár do pokojného výrazu som ju objal okolo pliec a pritiahol ju k sebe.

„Si si celkom istá, že to bol on? Nevadí, ak nie. Je toho už na teba veľa.“

Na to dvihla bradu vyššie.

„Spomínam si, že niečo podobné si mi už predtým povedal“

„Kote, toto je teraz iný prípad“ Stisol som jej plecia. „Si si istá? Nechcem každého vystrašiť, pokiaľ  máš len podozrenie“

Chvíľu vydržala môj pohľad, potom sklopila oči. Znovu som jej stisol plecia. Veľmi by som bol rád, keby sa vôbec nedostala do tejto situácie. Aby nepoznala tento strach.

„Nie som si istá“ pripustila konečne.

Zatvoril som oči a pobozkal som ju na vrch hlavy.  Kat ma objala okolo pása a zavrtala si tvár do mojej hrude.

„Je to v poriadku“  zapriadol som, hladiac jej chrbát.

„Je mi to ľúto“ šepla a držala sa mojej mikiny. „Nechcela som ťa vyľakať. Len som si myslela...“

„Neospravedlňuj sa kvôli tomu“ Odhrnul som jej vlasy z tváre. Dokonale to chápem.“ Keď mi neodpovedala, pritisol som ju k sebe tesnejšie. „Dnes večer som ja baby-sitter. Pridáš sa?“

Behom chvíľky Kat zodvihla hlavu.

„Jasne“

Usmievala sa, ale jej pohľad zostal vážny, nezmazal  z nej uštvaný výraz. Ten úsmev nič nezmenil.

 ***

O niekoľko hodín sme sedeli na našej pohovke, Kat medzi mnou a Dawsonom a už sme stačili pozrieť dva filmy zo zombi-maratonu. Najprv sme sa rozprávali o tom, ako by sme mohli nájsť Beth, ale prichádzali do úvahy jedine kancelárske priestory, kde držali Dawsona, alebo sklady s klietkami.

Kat a Dawsonovi sa páčil ten plán, ale ja , ako jediný hlas pochybností znovu a znovu som poukázal na to, že je veľmi malá pravdepodobnosť, že by Beth bola práve tam. Aj tak sme sa rozhodli, že cez víkent skontrolujeme budovu.

V televízii dávali buď Land of the Dead alebo Party of the Dead .Nemal som poňatia, ktorý to bol, ale jeden mŕtvy chlap práve pohrýzol jedného skoro mŕtvého. Dal som si hrsť pražených pukancov z misy na Katiných kolenách.

„Nemal som poňatia o tom , že si zombi fanúšik. Kvôli čomu? Krv a črevá, alebo surová spoločenská kritika ťa láka?“

„Hlavne kvôli  krvi a črevám“ zasmiala sa.

„To nie je veľmi dievčenské“  krčil som čelo. Jeden zombi práve sekerou sekal stenu pred sebou. Čo to... „Ani neviem. Koľko ešte zostáva do konca?“

Dawson zodvihol ruku. Dve DVD mu pristáli v rukách.

„Tak ešte tu máme Diary of the Dead alebo  Survival of the Dead.

„Úžasné!“  - mrmlal som.  V skutočnosti som sa dobre zabával. Sedel som so svojou priateľkou a bratom, a aj keď v televízii dávali nejakú pochybnú sračku    (čo už u mňa niečo znamená), nikde inde by som nebol radšej.

No, je pravda, že s Kat na poschodí, v mojej posteli a tak... Preložil som si nohy položené na stolíku.

„Citlivka“ hodila po mne Kat.

„Jasne“ šťuchol som ju do boku a ona si trafila pukanec medzi prsia a poznámkový blok. Vzdychla si.  Tak rád by som ho bol vylovil vlastnými ústami.

„Nájdem ho?“ ponúkol som sa. Odpovedala mi chmúrnym pohľadom. Našla ho a hodilo mi ho do tváre.

„Budeš vďačný až príde zombi apokalypsa a ja budem vedieť čo robiť, lebo mám zombi-fetiš.

Zodvihol som obočie.

„Kote, poznám aj lepšie fetiše. Ak chceš, zopár ti ukážem.“

„Hm, díky, nie“

„Nie najbližšie. Treba zájsť do Costco (obchodný reťazec) alebo niečo také?“ Opýtal sa Dawson a vrátil cez izbu späť filmy na stolík. Prekvapene  som sa k nemu obrátil.

„Odkiaľ to vieš?“

Dawson mykol plecom.

„Je to v lexikone o prežití zombi“.

„Skutočne“  prikyvovala Kat nadšene.  „V Costco majú všetko. Hrubé steny, potraviny, rôzne zostavy. Predávajú dokonca aj zbrane a náboje. Mohli by sme sa tam na celé roky zahrabať, kým by zombi vonku požierali.“

Spadla mi sánka.

„No čo je?“ uškrňala sa.  „Aj oni sa musia najesť, veď vieš.“

„Costco je veľmi dobré“  Dawson našiel kúsok pukanca a hodil si ho do úst. „Ale jednoducho by sme zombíkov mohli aj upražiť. Nemali by sme žiadne starosti.“

„Správny návrh“ Kat hrabla medzi pukance a našla napoly puknuté zrniečko kukurice.

„Som obklopený netvormi“ vyhlásil som, ale pritom som sa snažil zdržať úsmev. Počuť  Dawsona rozprávať sa ako...ako predtým, bolo nezaplatiteľné.

Na obrazovke jeden zombík práve vyhrýzol kúsok z idiotovho ramena.

„Čo to znamná? Ten maník tam len tak stojí. Hej? Všade sa to hemží  zombíkmi! Poobzeraj sa ty idiot!“

Kat sa chichotala.

„No tak, ja neverím zombi filmom“ pokračoval som. „Dobre, tak predpokladajme, že svet sa skončí vďaka jednému sakramentsky veľkému napadnutiu zombikov. Každý, komu zostali aspoň dve mozgové bunky, bude robiť všetko možné, len nie postávať pri stene a čakať, kým ho nájde nejaký zombík.“

Dawson sa usmial.

„Sklapni a dívaj sa na film“ prikázala Kat.

„Tvrdíš, že by si prežila zombi apokalypsu?“ vyzvedal som.

„Samozrejme! – odsekla. „Určite by som ťa vysekala zo všetkého“

„Vážne?“ Zaškúlil som na obrazovku. Mal som príšerný nápad. Sústredil som sa a prevtelil som sa do postavy zombi. Vysiaca, sivá, hnedo-škvrtńitá pokožka, ktorá sa na nose a lícnych kostiach už oddeľovala.

Kat zvrieskla a hodila sa na Dawsona.

„Ježiši!“

Usmial som sa vediac, že hnilé zuby len stupňujú moju úžasnosť.

„Ty by si ma zo všetkého zachránila? Tak tomu neverím“

Kat len zízala na mňa.

Dawson...Dawson vydal zachrípnutý, ale šťastný zvuk, aký som od neho už roky nepočul. Opustil som zombi podobu a sústredil sa na Kat.

„Myslím, že by si zle dopadla, keby prišli zombíci.“ Vyhlásil som.

„Ty si fakt chorý“  mrmlala a opatrne sa zase posadila vedľa mňa.

Uškrňajúc som  siahol zase do misy, ale našiel som ju prázdnu. Zato na zemi bolo plno pukancov.  Zasmial som sa a krútiac hlavou som pozrel na Dawsona.  Sledoval nás.  Večný smútok mal ešte stále v črtách tváre, ale teraz som v jeho tvári našiel aj odhodlanie.

„Chce ešte niekto pukance?“ Opýtal som sa. „Mám potravinové farbivo, môžem urobiť aj červené, ak chcete“

„Prosím si, ale bez farbiva, ďakujem“ povedala Kat, keď som od nej vzal misu.  „Mám zastaviť film?“

Len som vytiahol obočie. Kat sa zase zachichotala.  Cestou do kuchyne som sa zastavil vo dverách, keď sa hlava jedného zombíka práve objavila nad vodou. Na čo sa to vôbec dívame?

Nebolo to dôležité, lebo cítil som, že sme dostali späť toho Dawsona, s ktorým som spolu vyrastal a pokiaľ by odteraz chcel pravidelne pozerať filmy o zombíkoch, ja som za.

Miesto toho, aby som ďalší balíček kukurice  urobil v mikovlnke, zvolil som klasický spôsob. Zohrial som trochu oleja a vypukal som na ňom zrniečka.  Trvalo to dlhšie, ale chutili oveľa lepšie. Keď som skončil, vybral som sa späť a práve som prešiel cez prah, keď sa ozvala Kat.

„Ja by som si veľmi rada pozrela niektoré v sobotu skôr, ako obídeme tie budovy.“

Ten sakramentský vzduch, ktorý som vôbec nepotreboval sa mi zasekol v hrdle. Vedel som , o čom hovorí.  O Lovcoch duchov, ktorých sme pozerali ja s Dawsonom každú sobotu doobedu.

Neodpovedal hneď. Už som urobil krok, keďsa ozval.

„Aha, to...to by bolo fajn.  Myslím, ...myslím, že si to pozrieme.“

„Fakt?“ opýtala sa Kat prekvapene.  Do pekla, aj mňa to prekvapilo.

„Áno“

Sväté hovno!

Zamrkal som, potriasol som hlavou skôr ako som vstúpil do izby. Naše pohľady s Kat sa spojili a usmial som sa na ňu, úprimne usmial. Ona mi podobne odpovedala a oproti tomu úsmevu z dnešného poobedia, tento úsmev všetko zmenil.

***

Vo štvrtok ráno som sedel v mojom aute a sledoval som, ako sa študenti hrnú z parkoviska k sivej budove strednej školy.  Celým autom sa linula vôňa škorice z papierového hrnček s kávou, ktorú som kupil Kat  v kaviarni na ulici.

„Si pripravený?“ opýtal som sa.

Dawson, sediaci vedľa mňa sa sucho zasmial.

„Nie celkom“

Pozrel som naňho. Dee dosiahla, že mu mohla ostrihať za prst z dlžky vlasov, ale aj tak boli dlhšie ako moje. Ľudia nás už teraz rozhodne budú vedieť rozoznať.

„Nemusíš to urobiť dnes. Môžeme počkať“

Sekundu sedel ztrnulo na mieste.

„Nie“ vyhlásil nakoniec, zohol sa a spod nôh vytiahol svoj batoh a otvoril dvere.  V momente nás zasiahla zima. „Lepšie, ako sedieť doma. Zbláznil by som sa z toho“

„Rozumiem“ zamrmlal som a chytil som hrnček s kávou.

Pod nohami mi škrípal štrk zahalený snehom, ako som prešiel na druhú stranu auta k Dawsonovi.  Sklonil bradu,  vlnité tmavé vlasy mu ochranársky zahalili tvár. Nerozprávali sme sa, kým sme vošli do školy – dovtedy si nikto ani nevšimol jeho prítomnosť.

Prvýkrát nastal šok, keď sa ľudia pozreli na mňa, potom na Dawsona, potom späť, rýchly pohyb hlavou a vypúlené oči.

Potom nasledovalo šuškanie. Odprevadil som Dawsona k jemu pridelenej skrinke a niekoľkí na nás nerušene zízali.  Tak sa zdalo, akoby si to Dawson ani nevšimol,  tváril sa akoby bol úplne vzdialený od všetkého.

Prebehol som jeho rozvrh a zistil som, že bude mat s Kat spoločnú biologiu. To je dobré. Podal som mu rozvrh.

„Odtiaľ si už poradiš?“

Prikývol, zatvoril skrinku a otočil sa oproti mne.

„Neujdem“

„Dúfam, že nie“ zodvihol som obočie.

Dawsonove ústa sa ledva postrehnuteľne usmiali.

„Pozdejšie sa vidíme“

S tým sme sa rozišli. Ja som sa ponáhľal k svojej skrinke, vybral som si učebnice a šiel som do matematickej triedy, kde už bola Kat. S hrejivým úsmevom na mňa pozrela, keď som pred ňu postavil kávu.

„Ďakujem“ prikryla hrnček prstami. Sadol som si a vybral si pero zo špirály svojho poznámkového bloku. „A tvoja je kde?“

„Dnes ráno som nebol smädný“ odpovedal som otáčajúc pero medzi prstami, potom som sa obzrel ponad plece a usmial som sa na dievča sediace za mnou.

„Ahoj, Lesa“

„Aj ja potrebujem jedného Daemona“ vzdychla Lesa.

„Ty máš Chada“ vyhlásila Kat, upozorňujúc  ju na jej priateľa.

Lesa zodvihla oči k stropu.

„On mi neprinesie kávu“

„Nemôže byť každý taký úžasný, ako som ja“ konštatoval som smejúc sa.

„Tvoje ego, Daemon, tvoje ego!“ mrmlala Kat

V susednom rade tichšia Carissa sa hrala s okuliarmi a pozrela na mňa vážnym, triezvym pohľadom.

„Len by som chcela povedať...že sa teším, že sa Dawson v zdraví vrátil.“ Celkom sa začervenala od tej vety. „Iste je to pre vás veľké uľahčenie“

„Áno, je“ prikývol som.

Carissa  sa otočila dopredu a ja som sa oprel a natiahol si nohy.  Začala sa hodina. Celý čas som si kreslil na okraj poznámkového zošita. Keď zazvonilo,  postavil som sa a počkal kým si Kat pozbierala veci.  Vyšli sme na chodbu a hneď bolo jasné, že dobrá polovica, ak nie všetci študenci videli Dawsona.

Mnohí stáli ztuhnuto pri skrinkách a zízali na mňa. Niektorí úplne trafene mrkali. Iní zase neboli schopní zatvoriť ústa. Kat sa pri mne napla a chytila sa ma.

„Videl si?“

„Zase sú dvaja...“

„Také divné že sa vrátil bez Beth ...“

„Kde je Beth?“

„Žeby kvôli Adamovi?“

Zovrel som sánku a odstrihol som zvuky. S týmto sme počítali. Ale aj tak to bolo frustrujúce, hoci sme s tým počítali.

„Možno to predsa len nebol taký dobrý nápad...“  Kat sa napila svojej kávy.

Otvoril som dvere vedúce na schodište a položil som jej ruku na bok.

„Ale, prečo to hovoríš?“

„Ale ak sa nevráti späť, čo by mohol robiť?“  argumentovala.

Na to nebola správna odpoveď. Obaja sme vedeli, čo by robil Dawson, ak by sme ho nechali samého.

Cez preplnené schodište som zaviedol Kat k jej učebni, hoci ja by som mal byť na prvom poschodí.  Keď sme sa dostali k dverám, zohol som sa. Uprela svoje sivé oči na mňa.

„Bol to zlý nápad, ale zároveň dobrý. Musí sa vrátiť medzi ľudí. Budú nejaké vedľajšie účinky, ale stojí to za to.“

S očividným uľahčením prikývla.

Zobral som jej tvár medzi svoje dlane a rýchlo som ju pobozkal.

„Na obede sa stretneme“

Zvyšok doobeda  prebehol tak isto, ako na chodbe.  Nikto ku mne neprišiel. Pletka, podľa ktorej sa Dawson vrátil, kolovala už od pondelka, ale podľa všetkého vidieť ho naživo bolo niečo iné. V každom prípade som bol zvyknutý na to, že ma očumujú, takže mi to bolo jedno.

Po štvrtej hodine som sa práve vybral k svojej skrinke, aby som si uložil veci.

V polovici hodiny mi zabúšilo srdce, čo ma upozornilo na Kat. Len od nej to mohlo prísť, ale keďže sedela práve na hodine biológie s Matthewom a Dawsonom, nemalo to žiaden význam.

Zatvoril som skrinku a zvrtol som sa.  Zachmúril som sa, lebo som zbadal  ku mne sa ponáhľajúceho Matthewa. Mal napätú sánku, zlostne zovreté pery.  Zamrazilo ma, ale pristúpil som k nemu.

„Čo sa stalo?“

Bleskovo sa poobzeral po okolo sa motajúcich študentoch, potom ticho povedal:

„Blake sa vrátil“