NLTL - kapitola 43,44

Překlad: Janka Es
Kor.: Noemi

43.kapitola NLTL

Počas celých dvoch dní a nocí som sa cítila, akoby som sa vznášala vo vzduchu. Zamilovanosť opisujú ako vznášať sa na obláčiku číslo deväť – čo je stav totálneho šťastia, ale pre mňa to bola minimálne dvanástka alebo trinástka. Ale samozrejme, niečo do toho musí prísť a zničiť to. Bolo to ako by mi vesmír odmietol dovoliť byť šťastnou. Možno si nezaslúžim byť šťastná tak, ako som si to vždy myslela. Ashton a ja sme za dva dni sotva opustili byt, odkedy sme urobili to priznanie na L. Na moju žiadosť sme vynechali školu, a nebolo to len preto, že sme boli príliš zabraní do vzájomného skúmania našich tiel – čo bolo toho veľkou súčasťou. Bolo to tiež kvôli procesu. Nechcela som nikam odísť pre prípad, že by som bola náhle zavolaná a musela by som nasadnúť do lietadla kvôli môjmu svedectvu. Proces ťaží nás oboch a vrhá tieň na všetko, čo by mohlo byť úžasné a plné ruží. Zdá sa, že Carter mal stále spôsob ako zničiť môj život, aj keď možno ani netušil, že to robí.

Na tretí deň ráno sme sa ani neobťažovali nastaviť si budík. Prekvapilo ma, keď som  sa zobudila na zvuk Ashtonovho telefónu, ktorý mu hlasno zvonil. Šťuchla som ho lakťom , keď som pozrela na budík a videla, že bolo pol jedenástej.  

Vydal zo seba hlasný ospalý ston, keď sa odo mňa odtiahol a šmátral po mobile. Otočila som k nemu hlavu a cítila, ako sa mi po tvári rozťahuje úsmev, pretože ráno vyzeral tak príťažlivo. Zistenie, že tento chlapec je môj,  doslova spôsobovalo, že mi srdce bilo dvojnásobnou rýchlosťou.

„Haló?“ zamrmlal do telefónu a prešiel si rukou cez svoje rozstrapatené –vyšukal-som-jej-včera-mozog-z-hlavy – vlasy. Jeho oči sa okamžite rozšírili, a svaly na ramenách sa mu napli. Prakticky vyskočil z postele, naťahujúc si na seba jeansy zo včera.

„Áno, pane.“ Povedal zapínajúc sa jednou rukou. Strelil na mňa pohľad. „Nie, je práve tu. Áno, okej, moment pane.“ Odtiahol si telefón od ucha so zamračením. „Je to tvoj otec, Anna. Chce, aby som dal telefón na hlasný odposluch, aby sa mohol rozprávať s nami oboma,“ vysvetľoval Ashton s mobilom v ruke.

Ústa mi zostali otvorené, okamžite som vedela, čoho sa to týka. Nejako prišiel na to, že Ashton a ja sme spolu. Pravdepodobne volá, aby vyjadril svoju nespokojnosť a povedal nám, aby sme ten vzťah ukončili, a aby si Ashton zbalil kufre. Pri tej myšlienke ma zamrazilo. Neexistoval spôsob, aby som dovolila otcovi poslať ho odo mňa preč.

Ashton položil telefón na posteľ. „Dobre, pane. Pokračujte.“ Pozrela som sa dole na mobil s výzvou v očiach, čakajúc na tie slová, aby sme mohli začať všemožne argumentovať, čo som vedela že príde, keď sa nás pokúsi rozdeliť. Otec si prečistil hrdlo. „Dobre, no. Mám nejaké správy, ktoré som sa dozvedel a doslova sa to práve stalo,“ povedal neobvykle koktajúc tie slová.

„Čo otec? Povedz“ vyzývam ho, vystrašená zo všetkého toho naťahovania. Áno, pravdepodobne to bolo pre Ashtona a mňa zlé, že sme to zapríčinili, pretože on bol moja ochranka. Áno, pravdepodobne sme na to šli zlou cestou, ale nehovorili mi rodičia, aby som nechala Jacka ísť a bola šťastná posledných tri a pol roka?

Roztrasene sa nadýchol predtým, ako povedal slová, ktoré som už nikdy nečakala, že počujem.

„Práve som bol informovaný súdom, že museli prepustiť Cartera Thomasa.“

Moje dýchanie sa v hrdle zadrhlo, keď som zaregistrovala jeho slová. Bol vonku? Nemohol byť. Zabil Jacka. Videla som ho, ako to urobil. Ako mohol byť prepustený?  Proces začal len pred dvoma dňami.

Ashton zalapal po dychu.

“Čože? Oslobodili ho? Ako? Prečo? Kedy?“

Otec vzdychol.

„Dnes ráno, pred menej než piatimi minútami. Zrušili jeho rozsudok. Bol zbavený všetkých obvinení. Podľa všetkého sa včera stala katastrofa. Jeho právnici vyhrabali všetku predošlú evidenciu, prišli experti z oblasti kriminalistiky a svedčili proti svojim vlastným kolegom. Zdá sa, že rozhodli, že vzorky DNA, vlákna a odtlačky prstov, ktoré našli na Jackovom tele boli odobraté nesprávne. Pretože existuje šanca, že boli kontaminované, čo súvisí s tým, že nepoužili sterilné vrece.  Aj keď je tam malá šanca, že boli kontaminované, sudca nemal inú možnosť, a označil ich za neprípustné“ vysvetľoval otec.

Zatvorila som oči. Bolo toho na mňa príliš. Muž, ktorý zabil Jacka a celé mesiace ma mučil, opakovane ma znásilňoval a bil – bol slobodný.  Môj manžel. Bol vonku. Nebola to žiadna spravodlivosť. Jack bol mŕtvy a Carter, jeho vrah šiel na slobodu. To nebolo správne, to nebolo tak, ako to malo byť. Slzy mi zaplavili očí.

„Anna, si v poriadku?“

Ashtonove ruky mi jemne chytili tvár, dvíhajúc mi hlavu tak, aby som sa na neho mohla pozrieť.  Jeho očami prebleskol hnev, ale stále sa mu darilo pozerať sa na mňa nežne – ako by som bola jediné dievča na svete.

Neochotne som prikývla.

„Ani mi nezavolali. Prečo ma nezavolali, aby som znovu svedčila?“ vykríknem.

Otec mi odpovedal na otázku.

„Včera neskoro popoludní predložili Carterovi právnici nejaké ďalšie dôkazy. Dnes ráno mi povedali, že to bol nejaký druh CCTV nahrávky, ktorá bola datovaná z tej noci. Ukazuje ho na pol ceste cez mesto v noci, čo sa to stalo. Mali so sebou dokonca experta, ktorý prišiel a overil to. Bez vlákien a odtlačkov prstov by to bolo vaše slovo proti jeho slovu plus záznamu CCTV. To nestačilo na to, aby proces pokračoval. Sudca nemal inú možnosť než rozhodnúť v jeho prospech.“ Otec znel, ako keby za posledných pár minút zostarol o desať rokov.

Ashtonovi vyšlo z hrdla nahnevané zavrčanie.

„Čo? Ako to do pekla mohli urobiť? Ako tu do pekla môže byť CCTV záznam?“

Smutne som sa na neho usmiala – skutočne nemal ani tušenie, kto bol Carter.

„Carter môže urobiť čokoľvek chce. Má ľudí všade. Ak je tu niečo, čo chce, nezastaví sa, pokiaľ to nebude jeho. Títo experti, mohol si ich kúpiť. Do pekla, pravdepodobne mal niekoho na polícii v manipulácii s dôkazmi, takže nemohli byť použité,“ vysvetľujem s pokrčením ramien.

Ashton sa na mňa pozrie, ako keby som sa zbláznila.

„Hovoríš, že podplatil niekoho, aby mu v CCTV urobil záznam v meste, aby mal aliby?“ pýta sa šokovane.

„Samozrejme, prečo nie. Do pekla, som prekvapená, že mu to trvalo tak dlho, aby jeho odsúdenie zvrhli,“ poviem vecne.

Prudko zavrtí hlavou.

„ A čo fakt, že bola Anna v jeho dome? Nedokazuje to, že to čo hovorí je pravda? Že zabil Jacka a uniesol ju? Ako to môžu len tak zamietnúť?“ pýta sa Ashton pozerajúc na telefón na posteli.

Prehltla som. Vedela som na to odpoveď a bola to moja vina. Odmietla som sa vyjadriť k tomu, čo mi urobil, pretože som sa nemohla prinútiť o tom hovoriť. Počas prvého procesu to bolo zaznamenané, že som sa odmietla k tomu vyjadriť a Carterovi právnici uviedli, že som tam bola z vlastnej vôle, že sme sa stretli, že to bola čistá náhoda. Vraj som bola tú noc opitá a zmätená. Vykreslili ma ako nejaký druh ohrdnutej priateľky, ktorá sa snaží hodiť niečo na Cartera ako odplatu za nezverejnený prípad. Dokonca sa niekoho pýtali na moje duševné zdravie. Nebolo to moje svedectvo, ktoré zabezpečilo jeho odsúdenie. Boli to vlákna, ktoré sa našli na Jackovom tele, kvôli ktorým ho zatkli pre vraždu. Moje svedectvo im len pomohlo, nikdy som to nebola ja, kto v tom urobil rozdiel.

„To bolo naposledy označené ako bezvýznamné. To, čo urobil Annabelle, nikdy nebolo spochybnené. Skutočnosť, že tam bola – to bolo označené ako náhoda, ktorá nemohla byť proti nemu použitá,“ vysvetľuje môj otec

„Takže je to tak, že po všetkom, čo urobil proste odíde?“ zavrčal Ashton. Zovrel ruky do pästí. „Pane, nemôžete nič urobiť? Ste prezident pre Boha, nemôžete dovoliť, aby sa to stalo!“

„Synu, potrebuješ sa ukľudniť. Nenávidím túto situáciu rovnako, ako ty, ale len preto, že som v mocnom postavení to neznamená, že môžem porušiť zákon. Ak by som vynucoval problémy, nebol by som lepší ako on. Celá moja kampaň bola postavená na pravde a spravodlivosti. Nemôžem ich nútiť, aby ho držali, ak neexistujú dôkazy“ povedal otec, jeho hlas bol prísny a konečný.

Ashton vzdychol a zatvoril oči prechádzajúc si rukou cez vlasy. Celý jeho postoj bol rozrušený a ostražitý.

„Prepáčte, pane. Nemal som naznačiť...“ odtiahol sa, ruky mal stále zovreté v päsť s belavými kĺbmi.

„Viem. Poďme sa proste pozrieť na túto záležitosť, môžeme?“ navrhol otec.

Ashton sa oprel o posteľ vedľa mňa a chytil ma za ruku.

„Nenechám ho, aby ti ublížil. Prisahám,“ povedal prudko, jeho tvár bola pevná a celé telo mal napäté.

Smutne som sa usmiala.

„Neublíži mi, Ashton. Nebude už o mňa mať záujem. A bude sa obávať o získanie svojej sily späť, aby ukázal ľuďom, že sa vrátil k zúčtovaniu. Neprekvapilo by ma, ak by sa neuskutočnila žiadna veľká dohoda zatiaľ, čo sa rozprávame,“ poviem úprimne.

Ak som poznala dobre Cartera, tak by si chcel získať späť jeho rešpekt. Rešpekt bol pre neho vždy tá najcennejšia vec.

Ashton na mňa zúfalo pozrel predtým, ako sa otočil späť k telefónu.

„Pane, skutočne je na to teraz čas?“ Zdvihla som obočie v otázke.

Otec si povzdychol.

„Áno, myslím, že je,“ zamrmlal. Vzhliadla som na Ashtona, zmätená z toho, kam sa náš rozhovor uberal. Na čo je čas?

Otec zastonal.

„Annabelle, Carter ti posielal listy každý týždeň odkedy bol zatknutý.“ Do hrdla sa mi nahrnula žlč. Carter sa o mňa stále zaujímal?  Ako? Prečo? A prečo by mi to, do pekla, nepovedali?

„Najprv som si myslel, že bude najlepšie držať ťa od toho, pretože si sa s tým nevedela vyrovnať a potom som na teba nechcel presunúť ten tlak. Bola si taká krehká,“ vysvetľoval otec rýchlo, odpovedajúc tak na nevyslovenú otázku. Pozrela som sa na Ashtonovu tvár posiatu vinou a uvedomila si, že už o tom vedel. Zrazu všetko zapadlo na miesto.

„To je dôvod, prečo je tu Ashton, chlap od SWAT. Konečne chápem, prečo bol ku mne pridelený.  Carter ma chcel mŕtvu, takže ste sem zavolali chlapa ako je Ashton, aby ma chránil. Teraz to dáva zmysel,“ poviem, trasúc hlavou, mračiac sa nad skutočnosťou. Vždy som sa čudovala, ako sa na zemi niekto ako je Ashton môže zaseknúť v úlohe ako je táto.

„Nechce ťa mŕtvu, Annabelle,“ povie nahnevane otec.

„Tak čo teda chce?“ pýtam sa zmätene.

Na druhom konci zostalo na pár sekúnd ticho, počas ktorých som si uvedomila, že moje srdce prestalo biť.

„Chce ťa späť,“  povedal otec ticho.

Zalapala som po dychu a vyskočila z postele. Moje telo reagovalo samo od seba. Môj chrbát sa hodil o stenu, keď moje oči prechádzali po miestnosti v obave, že by sa mohol zjaviť z nejakého tmavého kúta. Spomienky na znásilňovanie, bitky, izoláciu, na spôsob, ako na mňa hľadel... všetko sa mi v momente vrátilo späť a nútilo ma to dáviť naprázdno.

Chcela som kričať.

Chcela som utekať.

Chcela som sa schovať pod posteľ a nikdy nevyjsť.

Chcel ma späť...

Ťažká váha ma tesne tlačila proti stene. Môj necitlivý  mozog sa na chvíľu vrátil do prítomnosti a ja som si uvedomila, že to bol Ashton. Prišpendlil ma proti stene, jeho telo sa tlačilo proti môjmu. Bola to ochranná pozícia.

„Šššš, je to v poriadku. Šššš,“ šepkal a odťahoval mi vlasy z tváre. Rukou chytil zozadu môj krk, priťahujúc mi hlavu na jeho hruď. Zatvorila som oči a počúvala jeho srdce, nútiac sa dýchať nádych-výdych-nádych. Prstami som sa zaborila Ashtonovi do chrbta a bola som si istá, že mu ubližujem, ale nemohla som si pomôcť.

„Vedel si to a nič si mi nepovedal.“ Môj hlas bol sotva šepotom.

Jeho ruky sa okolo mňa utiahli, keď pritlačil svoje líce o vrch mojej hlavy.

„Chcel som, dievčatko. Sľubujem. Nebolo to na mne,“ vysvetľuje.

Moja brada sa triasla, keď som sa odtiahla a pozrela mu do očí. Mohla som  vidieť, že hovorí pravdu, nebol to jeho nápad, bola to polovičná myšlienka môjho otca udržať ma v bezpečí a chrániť ma pred ďalším zlom.

Zhlboka som sa nadýchla. Teraz som potrebovala byť silná. Obavy a strach v Ashtonovej tvári boli dostatočné na to, aby som si uvedomila, že sa kvôli nemu potrebujem vzchopiť a ukľudniť.

„Som v poriadku,“ klamala som želajúc si, aby ma môj trasúci sa hlas nezradil. Pomaly sa odtiahol, vzal ma za ruku a viedol ma späť k posteli. Keď som si sadla, uvidela som na zemi jeho tričko. Sklonila som sa, zdvihla ho a pretiahla si ho cez hlavu.

„Ste stále tam, pane?“ spýtal sa Ashton upravujúc telefón.

„Som tu,“ potvrdil môj otec, jeho hlas znel napäto a priškrtene.

Smrkla som a utrela si tvár, nútiac sa byť silná, keď som sa pozrela dole na mobil očakávajúc odpovede.

„Takže, čo bolo v tých listoch? Vie, kde som?“ pýtam sa.

Otec si prečistil hrdlo.

„Vie, na ktorú školu chodíš. Posledných pár mesiacov boli listy zasielané na vysokú školu,“ povie, znejúc ospravedlňujúco.

„Posielam štyroch ďalších strážcov k tvojmu bytu, len aby si bola v bezpečí. Mali by prísť v priebehu hodiny. Agent Taylor, myslíte si, že by ste ich mohli zorganizovať, keď sa tam dostanú. Čokoľvek, čo cítite, že bude najlepšie – už som ich v tom zmysle poučil.“

„Áno, pane. Samozrejme.“ Potvrdí Ashton vo svojom pracovnom tóne. Podľa jeho tváre som usúdila, že už všetko plánoval.

„Dobre, tak ak by som počul niečo ďalšie ihneď zavolám. Ak niečo potrebujete, hocikedy mi zavolajte, Mandy vás ihneď prepojí,“ povedal otec.

„Áno, pane,“ odpovedal  Ashton.

„Annabelle, je mi ľúto, že som ti to nepovedal, ale úprimne – mysleli sme si, že je to v tvojom najlepšom záujme,“ povedal otec a znel tak, ako keby si na to pýtal môj súhlas.

Vo všetkej úprimnosti, na začiatku to bola pravdepodobne tá najlepšia vec. Nevedela by som sa s tým vyrovnať. Ale odkedy prišiel Ashton, mali mi to povedať. Možno by mi to pomohlo porozumieť, prečo bol vždy taký prísny a profesionálny, keď sme išli von.

„Teraz nie je čas hádať sa kvôli niečomu, čo sa stalo. Rozumiem, prečo si mi to nepovedal,“ pripúšťam. „Porozprávam sa s tebou neskôr, otec.“ Zamrmlem, pretože už viac nechcem hovoriť.

„Ahoj Anabelle, Agent Taylor,“ odpovie a zruší hovor.

Pozrela som sa na lásku môjho života. Bol chorý obavami, jeho prekrásna tvár bola bledá a ukazovala znepokojenie. Jeho ruky sa obtočili okolo mňa drviac ma proti nemu. Keď sa ku mne pohol, váha jeho tela znamenala, že nemám kam ísť, len späť do postele. Jeho telo prikrylo moje, zatláčajúc ma do matracov. „Nemusíš sa obávať, dievčatko, sľubujem. Skôr by som zomrel, ako by som ho nechal znovu sa ťa dotknúť,“ zavrčal zúrivo.

Pri týchto slovách sa moje srdce zastavilo. Mohla som v jeho očiach vidieť pravdu. Nenechal by Cartera, aby ma vzal, bojoval by pre mňa do skonania. A pri tomto poznaní sa moje srdce znova zlomilo. Vedela som, čo príde. V mojej hlave som to už mohla vidieť – Carter sa otáča, Ashton sa s ním zasekol v nejakej smrtiacej bitke, Ashton bol zranený alebo zabitý.

Ja – znova sama pozorujúc ďalšiu osobu, ktorú som milovala ako je odo mňa odtrhnutá.

Nemohla som to urobiť. Nemohla som mu dovoliť, aby bol zranený. Tentokrát som mala nejakú kontrolu, tentokrát som tomu mohla zabrániť, tentokrát by chlapec, ktorého som milovala žil. Nikdy by som nedovolila Carterovi, aby ublížil Ashtonovi. Nikdy.

Nútiac sa do falošného úsmevu som sa zúfalo snažila premyslieť si plán, únik, niečo, čo by zabezpečilo, že tentokrát to všetko skončí inak. Mysľou mi prebehli scenáre nás ako odchádzame, skrývame sa, meníme si mená. Ale každý jeden skončil rovnako – Carter by nás našiel a zabil by ho najpomalším možným spôsobom. Nie. Je len jedna cesta ako zaistiť jeho bezpečie.

„Predtým, ako prídu nový strážcovia musím ísť a dať si sprchu. Predpokladám, že sa potrebuješ porozprávať s Deanom a Peterom a povedať im, čo sa stalo.“ Zamumlala som, snažiac sa vyhnúť vlne emócií, ktoré sa mi drali do tváre a do môjho hlasu.

Vzdychol si a naklonil hlavu zachytávajúc moje pery v bozku, ktorý bol taký sladký, že mi rozbil srdce. Pobozkala som ho späť, vychutnávala som si každú sekundu uvedomujúc si, že by to mohol byť posledný bozk, ktorý kedy dostanem. Ukladala som si do pamäti jemnosť jeho pier, chuť jeho jazyka, jeho vôňu, ako sa teplo šírilo mojim telom spôsobujúc, že mi srdce pulzovalo. Zapamätala som si každú jednu vec, zatiaľ čo sa moje srdce po

tichu zlomilo.

Odtiahol sa a pohladil mi jemne tvár.

„Si si istá, že si v poriadku?“ Spýtal sa pričom sledoval moju tvár. Prikývla som tvrdo pracujúc na tom, aby som si zachovala prirodzenú tvár. Musela som odviesť dosť slušnú prácu, pretože ma rýchlo pobozkal na pery, potom sa odvrátil a opustil spálňu vyzerajúc tak, akoby ho takmer bolelo, že odo mňa musel odísť.

Sadla som si a dala hlavu do dlaní, premýšľala som o tom stále znova. Existovala nejaká iná možnosť? Bolo tu niečo, čo by som mohla urobiť, aby som ho ochránila? Carter vedel, kde sme boli. Chcel ma späť, a ak videl niektorý z časopisov alebo novín, v tom prípade by videl všetky tie veci o Ashtonovi... a bol by vražedne nahnevaný. 

Mysľou mi prebehol sen, ktorý som mala o Ashtonovej zlomenej tvári a tele. Zhlboka som sa nadýchla. Potrebovala som teraz čerpať energiu zo svojej vnútornej sily. Nezáleží na tom, ako veľmi ma to raní, potrebujem ho mať v bezpečí. A bola tu len jedna cesta, ako ho v bezpečí udržať a to – dostať ho odo mňa tak ďaleko, ako je len možné.

Nemohla by som žiť vo svete, v ktorom by neexistoval Ashton. Prehltla som vzlyk a vzala telefón skôr, ako som na vratkých nohách odkráčala do kúpeľne. Prebehla som cez svoje kontakty  a našla ten, ktorý som chcela. Pevne som zatvorila dvere a oprela sa o ne. Mandy hneď odpovedala.

„Kancelária prezidenta Spencera,“ povedala zdvorilo.

„Ahoj, Mandy. Môžem hovoriť, prosím, s ockom?“ Počula som ju ťukať do klávesnice. 

„Hneď ta tam prepojím, Annabelle.“ Povedala, keď som začula hrať prepájajúcu hudbu. Urobila som zopár upokojujúcich nádychov, musela som to urobiť bez toho, aby som to odsúvala.

„Annabelle, je všetko v poriadku?“ spýtal sa ustarostene otec. No tak, Anna, môžeš to urobiť!

„Vlastne nie, ocko.“ Zhlboka som sa nadýchla. „Potrebujem, aby si pre mňa niečo urobil, ale nechcem, aby si to spochybňoval. Je to niečo, čo sa musí stať,“ povedala som, snažila som sa zdôrazniť dôležitosť bez cúvnutia.

„Samozrejme, Annabelle. Čo je to?“

Zviezla som sa na podlahu v kúpeľni, nechávajúc svoj chrbát opretý o dvere, a voľnou rukou som si zovrela vlasy.

„Potrebujem, aby si prevelil agenta Taylora,“ odpovedala som rýchlo. Jeho reakcia bola presne taká, akú som čakala.

„Čože? Prevelil? To nemôžem urobiť, Annabelle! Je tam pre tvoju ochranu, je to ten najlepší muž pre tú prácu. So všetkým, čo sa teraz deje ho tam teraz potrebuješ,“ povedal prísne.

Zavrela som oči, snažila som sa zablokovať bolesť, ktorú som vo vnútri pocítila. „Otec, potrebujem, aby sa to stalo. Nežiadam ťa o tak veľa, či áno? Ak ma vôbec miluješ, urobíš to pre mňa, a nebudeš sa ma pýtať na nič iné okolo toho. Prosím, ocko, prosím!“ prosila som ho, môj hlas sa začal lámať.

Na chvíľu zostal ticho. Nemohla som dýchať. Mohla som cítiť moje srdce biť silnejšie každú sekundu, čo prešla. Znovu som začala všetko od seba odstrkovať, presne, ako som to zvykla robiť. Nestarala som sa o svoj vlastný život, Carter by mi mohol urobiť do pekla čo len chcel, pokiaľ by neublížil Ashtonovi.

„Annabelle, vieš, čo žiadaš? Chceš odo mňa, aby som ho prevelil po tom, čo som ti práve povedal, že Carter vie, kde si? Je to pre teba také dôležité?“ spýtal sa potichu.

Ježiši, Ashton je tá najdôležitejšia vec na svete.

„Áno,“ zavrčím.

„Stalo sa niečo? Urobil niečo zlé?“ pýta sa otec váhavo.

Zalapám po dychu.

„Nie! Neurobil nič zlé. Je to vynikajúci agent, príkladný. Len ho potrebujem preveliť, prosím?“ poviem zúrivo.

Vzdychol si. „Môžem vedieť dôvod?“

„Nie. Prosím, ver mi, prosím, urob to pre mňa. Presuň ho niekam, kam chce ísť. Chcel nejakú Front Line vec v L.A.“ zotrela som si slzu, ktorá mi spadla po tvári.

Znovu zostal ticho.

„Okej, považuj to za vybavené,“ odpovedal, jeho hlas znel znepokojene.

Prešla mnou úľava a môj žalúdok sa roztiahol. Strach sa zo mňa vytratil a svaly, ktoré som si neuvedomila, že som napínala, sa uvoľnili.

„Ďakujem ti, ocko. Ďakujem ti. Ďakujem,“ mrmlala som.

„Zavolám mu a dám mu to vedieť,“ povedal smutne.

Prebehla cezo mňa panika.

„Nie! Nemôžeš to urobiť!“

„Čo? Práve si povedala...“ začal, ale prerušila som ho.

„Ocko, Ashton nebude chcieť odísť. Ak to teraz zistí, urobí všetko, čo je v jeho silách, aby zostal. Myslím, že ho bude potrebné eskortovať preč,“ pripustila som a hrýzla si vnútornú stranu líca tak silno, až som cítila krv.

„Ale ak je tak smrteľne odhodlaný tam zostať, tak potom prečo by mal byť prevelený?“ pýta sa ma. V jeho tóne som počula frustráciu.

„Pretože potrebujem, aby bol prevelený.“

Znovu vzdychol. Mohla som si predstaviť jeho porazený výraz, keď si prechádzal rukami po zátylku. 

„Okej,“ nakoniec súhlasil. „Štyria agenti, ktorí tam prichádzajú by tam mali byť tak za štyridsať minút. Zavolám a nechám ho eskortovať priamo na letisko a neodídu, kým nebude v lietadle. Poviem Mandy, aby mu zabookovala let.“

Slabo som sa usmiala. „Okej. Možno by si mohol zavolať Deanovi Michaelsovi a dať mu vedieť, čo sa deje – ale povedz mu, aby nehovoril Ashtonovi nič.“ Navrhla som.

„Áno, to urobím. Takže, keď tam prídu štyria nový agenti, vezmú agenta Taylora na letisko a nechajú ťa tam s tvojimi dvomi vzdialenými strážcami,“ objasnil a preveril si, že som všetkému rozumela.

„Môžem dostať Deana ako svojho nového blízkeho strážcu? Je jediný, ktorý by mi pri mne nevadil.“

„Z krátkodobého hľadiska je to dobrý nápad, ale možno by sme sa mohli pozrieť na niekoho dlhodobejšieho. Možno by bolo najlepšie, ak by si prišla na chvílu domov alebo také niečo,“ povedal a znel rozčúlene.

„Nechcem opustiť školu,“ odpovedala som rýchlo. „ Môžeme len zistiť, ako to takto chvíľu pôjde?“

„Na chvíľu, ale budem to pozorne sledovať. Už mám ľudí, ktorí si vedú záznamy o tom, čo sa deje. Ak zavetríme, že sa chce dostať do Arizony, prídeš sem a zostaneš s nami. Rozumieš?“

„Rozumiem,“ potvrdila som. „Ocko, ešte jedna vec, pred tým, ako pôjdeš.“

„Čo to je, Annabelle?“

„Ashton odviedol výnimočnú prácu. Nechcem, aby si si myslel, že len preto, že som požiadala o jeho skorší presun, urobil niečo zlé. Naozaj si zaslúži akékoľvek odporúčania, ktoré by si mu mohol dať po skončení ôsmych mesiacov,“ povedala som prísne.

„Okej, Annabelle. Postarám sa o všetko.“ Odpovedal predtým, ako ukončil hovor.

Vydýchnem vzduch, ktorý som si ani neuvedomila, že som zadržiavala. Bude pre mňa veľmi ťažké sledovať, ako ma Ashton opúšťa, ale mala som pocit, že ho musím nechať ísť a potrebovala som na to všetku svoju silu. Prinútil ma, aby som mu klamala do tváre. Vytrhlo by mi to srdce z hrude, ak by som mu to vysvetľovala. Odmietla som cítiť bolesť, ktorá sa mi snažila zlomiť srdce, táto bolesť je ničím oproti tomu, žeby bol zranený alebo mŕtvy. Nemohla som to zmeniť, potrebovala som to urobiť. Potrebovala som si udržať myseľ sústredenú a silnú. Toto bol jediný spôsob, ako ho udržať v bezpečí.

Zavrela som oči a oprela hlavu späť o dvere.

„Prosím, dovoľ mi byť dostatočne silná na to, aby som ho nechala ísť.“

Šepkala som predtým, ako som sa prinútila zdvihnúť zo zeme a dostať sa do sprchy.

Nemohla som zo seba dostať myšlienky na Ashtonovu zlomenú, krvavú tvár. Moje srdce sa neodvolateľne zlomilo. Ale tento sen sa nestane skutočnosťou.

Tentoraz udržím chlapca, ktorého ľúbim v bezpečí.

44.kapitola NLTL

ASHTON

Keď som vychádzal zo spálne, cítil som sa zle. Teraz, keď bol Carter na slobode som nechcel medzi nami ani kúsok priestoru. Prsty sa mi zovreli v päsť. Jedna moja polovica skutočne dúfala, že za ňou príde, takže by som mu bol schopný odtrhnúť hlavu, ale druhá moja polovica vedela, že som ho potreboval udržať od môjho dievčaťa tak ďaleko, ako to len bolo možné.

Keď som vykročil zo vstupných dverí, pevne ich zatvoril, zavolal som Deanovi. Hneď ako ma zbadal sa jeho tvár zmenila, pochopiteľne zachytil, že niečo nebolo v poriadku. „Práve volal prezident Spencer. Carter Thomas bol prepustený kvôli nedostatku dôkazov,“ oznámil som mu.

Jeho ústa sa otvorili  a zatvorili niekoľko krát za sebou. „Prepustený?““ povedal ticho.

Prikývol som. „Posielajú z Washingtonu ďalších štyroch nových agentov. Keď sem prídu, dáme si strategickú poradu, ale myslím, že pridáme ďalších dvoch naviac na deň a na noc. Jedného vonku pred budovu, jedného vo vnútri počas noci. Potom počas dňa ťa privediem mierne dopredu, aby si mohol konať ako druhý blízky strážca. Budem mať dvoch naviac na päťdesiat yardových stanovištiach, jedného vpredu, druhého za sebou,“ zamračil som sa a snažil si premyslieť ostatné kroky.

Dean v porozumení prikývol, zjavne bol spokojný s mojim plánom.

„Myslíš si, že si pre ňu príde?“

Prešiel mi mráz po chrbte. Zhlboka som sa nadýchol. „Úprimne? Áno, myslím.“ Zabil by som ho skôr, ako by sa jej dotkol. Neexistovala žiadna možnosť, aby sa chorý, sprostý kretén dostal kdekoľvek blízko môjho dievčaťa. Dean prikývol, jeho tvár vyzerala nahnevane. „Daj mi vedieť, keď sem prídu štyria noví ochrancovia. Prezident povedal, že tu budú do hodiny.“ Poúčam ho, kontrolujúc svoje hodinky. Teraz bolo o desať jedenásť. Vzdychol som a zamračene pozrel na dvere. „Radšej sa vrátim späť. Anna je v sprche a myslím, že je vystrašená. Otec jej povedal o tých listoch.“

Dean sa zamračil. „Woow, do riti, okej, áno, buď pri nej.“ Súhlasil, kývajúc hlavou k dverám.

Otočil som sa, vrátil späť do bytu a prešiel do spálne. Mohol som počuť, ako tečie voda, tak som sa rýchlo vyzliekol zo svojich jeansov a vytiahol som si čisté oblečenie, a do vrecka si vložil dva plné zásobníky. Odteraz by som mal nosiť zásobníky navyše, len pre prípad. Keď som sa obliekol, zamieril som do kuchyne a len tam stál a čakal na Annu. Bude kvôli tomu samozrejme vystrašená, ale samozrejme potrebovala čas sama pre seba, pretože ma poslala porozprávať sa s Deanom. Musel by som jej dať čas, a nechať ju, aby sa ku mne vrátila. Vedela, že som tu pre ňu. Asi po štyridsiatich minútach vyšla zo spálne, nervózne krútila rukami, keď prichádzala do kuchyne. Nepozrela sa na mňa. Prehltol som hrudu, ktorá sa mi vytvorila v hrdle a čakal som na výbuch, o ktorom som bol presvedčený, že príde.  A keď sa tak stane, rozbila by mi tým srdce. Nenávidel som vidieť ju plakať, bol to druh psychickej bolesti.

„Hej, dievčatko. Si v poriadku?“ spýtal som sa potichu, keď začala pripravovať kávu.

Prikývla. „Áno, v poriadku.“ Neochotne odpovedala. Jemne som jej rukou prebehol po chrbte v snahe upokojiť ju. Bez slova mi ruku odstrčila. „Chceš kávu, Ashton?“ znela tak chladne, že mi telom prebehla triaška. Málokedy ma nazývala mojim menom.

Zamračil som sa. „Um, nie, vďaka.“ Znova sa mi otočila chrbtom, jej ramená boli napnuté, a chrbát mala stuhnutý. Pristúpil som k nej zozadu bližšie, položil som jej ruky na ramená a jemne jej ich masíroval. Odvrátila sa odo mňa.

„Anna?“ Zašepkal som a zamračil sa.

Len potriasla hlavou. „Proste, nie. Okej,“ povedala, keď si vzala svoju šálku a vyrazila preč z miestnosti do salónika. Šokovane som za ňou pozeral. Len potrebovala nejaký čas, príde ku mne, keď bude pripravená na to, aby som jej pomohol. Nezvykla sa otvoriť ľuďom, takže to bude chvíľu trvať, kým bude pripravená hovoriť o tom. Mal by som sa snažiť a byť trpezlivý, netlačiť ju, aby mi prezradila svoje pocity.

Zazvonil mi telefón, takže som rýchlo odpovedal.

„Ahoj, Dean,“ zamračil som sa a stále som sa pozeral na miesto, kde som naposledy videl ísť Annu.

„Ahoj, prišli tí štyria ochrankári. Sme pri dverách,“ odpovedal, zároveň som začul klopanie na dvere. Zložil som hovor a odkráčal z izby, nazerajúc rýchlo do salónika.

„Prišli štyria noví ochrankári. Plánovanie mi možno zaberie hodinu alebo tak, okej?“ zvolal som na Annu. Myslím, že som videl ako stuhla, ale bol som príliš ďaleko, aby som si tým bol istý.

Vykročil som k dverám, otvoril ich a uvidel tam stáť Deana, ktorý na mňa zvláštne pozeral so štyrmi novými ochrankármi. „Prepáč mi, Ashton. Neviem, o čo tu ide,“ povedal Dean, keď urobil krok na bok.

Štyria noví ochrankári urobili spoločne krok vpred. „Agent Taylor, máme príkaz od prezidenta, aby sme vás hneď vzali na letisko,“ povedal jeden z nich.

Prebehla cezo mňa panika, možno počuli nejaké novinky – bol Carter na ceste sem?

Rýchlo som sa otočil. „Anna, vezmi si svoje veci, odchádzame!“ prikázal som. Ochranka urobila ďalší spoločný krok ku mne hľadiac na mňa s ospravedlnením. „Nie, agent Taylor. Máme príkaz eskortovať na letisko vás, nie slečnu Spencer. Boli ste preradený,“ uviedol ten istý chlap. Vytiahol iPad, kývajúc na mňa, aby som si ho vzal.

Zamračil som sa, zobral si ho z jeho rúk a pozrel sa dole na oficiálny doklad so žiadosťou o prevelenie, ktorý bol na konci podpísaný a opečiatkovaný samotným prezidentom.

Front Line, kancelária L.A. – okamžitý nástup.

Srdce sa mi v hrudi rozbilo.

„Nerozumiem tomu. Prečo by som mal byť prevelený? Len pred hodinou som hovoril s prezidentom!“ Povedal som zmätene.

„Ashton,“ počul som povedať Annu za mnou.  Rýchlo som sa otočil, a videl ju, ako ma pozoruje. „Bol si prevelený, pretože som o to požiadala,“ vysvetľovala, zatiaľ čo na mňa hľadela s prísnou a chladnou tvárou, ktorá neukazovala žiadnu emóciu. Krv sa mi v žilách premenila na ľad.

Požiadala o moje preloženie? Otočil som sa späť k chlapovi a podal mu iPad skôr, ako som mu zabuchol dvere pred nosom a obrátil sa k Anne.

„O čom to do pekla hovoríš?“ spýtal som sa a pristúpil k nej bližšie.

Odstúpila, udržiavala medzi nami vzdialenosť. „Prepáč ale nemôžem ťa tu mať. Komplikuješ veci, robíš mi všetko ťažšie a jednoducho sa nedokážem s ničím vyrovnať. Je pre mňa najlepšie, ak proste odídeš.  Ty a ja sme žili v tejto chránenej bubline posledných niekoľko dní a myslela som si, že nič nemôže len tak prísť a prasknúť to, ale mýlila som sa. Ty a ja proste nemôžeme spolu pracovať, takže bude najlepšie, keď s tým teraz prestaneme. Takto sa proste môžem dostať cez veci a naučiť sa, ako sa s nimi vysporiadať po svojom. Prepáč, ale budeš musieť ísť.“ Jej hlas ani raz nezaváhal. Pozrel som sa jej do očí a moje srdce sa začalo lámať – boli to tie chladné, bezcitné oči, ktoré som zvykol vídať na začiatku svojho pridelenia.

Preglgol som, prehĺtajúc paniku. „Čo?“

„Mám teraz príliš veľa práce. Nemôžem sa vyrovnať s tým, že si tu a vedieť, že si myslíš, že si do mňa zamilovaný.“ Odpovedala vecne, skoro ako keby sme diskutovali o počasí.

„Takže ja si myslím, že som sa do teba zamiloval? Nemyslím si to – SOM do teba šialene zamilovaný.“ Opravil som sa a neveriacky potriasol hlavou.

Zamračila sa. „Pozri, mám na práci dôležitejšie veci ako agenta, ktorý sa ma snaží zviesť kým som nešťastná a zraniteľná. Bude pre mňa najlepšie, ak proste odídeš, aby som sa cez to dostala a pokúsila sa to vyriešiť po svojom, bez teba stavajúc sa mi stále do cesty.

„ČO do -?“ zalapal som po dychu. „Myslíš si, že som sa snažil o tvoju zraniteľnosť, aby som ťa mohol zviesť?“

Zaťala zuby a potriasla hlavou. „Nie, to nie je to, čo som myslela. Vyznelo to špatne.“ Zamrmlala.

„Tak čo potom?“

Frustrovane sa nahnevala. „Je tu plno vecí. Carter je vonku, fakt, že stále milujem Jacka, spôsob, akým si mi celý čas klamal o Carterových listoch a dôvode, kvôli ktorému si bol ku mne pridelený. V hlave sa mi deje toľko vecí, že mám pocit, že mi vybuchne – a väčšina z nich je kvôli tebe!“

Jack. Vedel som, že Jack by sa v určitom bode vrátil, za posledné dva dni som čakal, kedy zostane vystrašená z toho, ako ďaleko sme sa spolu dostali.

„Anna, viem, že miluješ Jacka a nikdy sa to nezmení, ale Jack tu už viac nie je. Ako mám do pekla konkurovať chlapcovi, ktorý tu už viac nie je?“ spýtal som sa zúfalo. „Pozri, nepotrebujem pre teba komplikovať veci. Na všetkých týchto veciach popracujeme spoločne,“ odpovedal som približujúc sa k nej. „A pokiaľ ide o listy, nemal som na výber. Nebolo to na mne.“

Prudko zavrtela hlavou. „Potrebujem sa proste vrátiť na začiatok a nemôžem to urobiť, keď si tu. Musíš odísť.“ Keď to povedala, pozerala mi priamo do očí. Mohol som vidieť, že neklame – jej tvár neprezrádzala nič.

„Myslím že ma tiež miluješ. Viem, že áno...“ povedal som s istotou zdvíhajúc pri tom bradu vyššie vyzývajúc ju.

V oku jej šklblo. „Nie,“ zašepkala. „Veľmi mi na tebe záleží, to skutočne áno, ale nie je to láska. Keď si mi povedal, že ma milujem, povedala som ti to proste späť len preto, že som vedela, že to chceš počuť. Ale nie je to pravda. Áno, záleží mi na tebe, ale moje srdce bude stále patriť Jackovi. Prepáč. Rada som predstierala vzťah s tebou, ale teraz – s touto Carterovou vecou, nemám energiu na to, aby som udržala tento vzťah. Už proste nemám duševnú silu, aby som ťa tu mala. Dostaneš sa z toho. Zopár chladených pív a nejaká rýchlovka a budeš znovu ako rybička. Aj tak si zaslúžiš niečo lepšie, ako mňa.“

Bolo to, ako by sa mi dostala do hrude, vytrhla mi z nej srdce a ukázala mi ho. Krv mi ochladla. Jej tvrdé, rezignované oči nikdy nezakolísali, keď rozprávala.

„Klameš. Neviem prečo, ale klameš. Miluješ ma, ja viem že áno!“ Nemohol som ju nechať, aby to urobila. Ukážem jej, že ma milovala. Skôr, ako dostala šancu odpovedať alebo zareagovať som k nej pristúpil, pritlačil svoje telo na jej a pobozkal ju. Trvalo mi chvíľu, kým som si uvedomil, že ma nebozkáva späť. Odtiahol som sa. Jej oči boli stále tvrdé, jej čeľusť pevná.

„Skončil si?“

Ústa mi zostali šokovane otvorené, keď ma poslala preč od nej. „Anna, nie!“ zašepkal som, teraz už vystrašený, pretože vyzerala tak vážne a rezignovane. Skutočne chcela, aby som odišiel.

„Vyriešime to. Ak nie si pripravená na vzťah, tak počkám. Môžeme sa vrátiť naspäť k tomu, že budeme len priatelia. Len ma prosím neposielaj preč, keď je teraz Carter na slobode.“ Prosil som ju.

„O tom hovorím! Nepočúvaš ma!“ vypľula a kývla na mňa rukou pri vysvetľovaní. „Musím urobiť to, čo je pre mňa teraz najlepšie a všetky tieto sračky zvládam len jediným spôsobom, ktorý poznám. Nepotrebujem sa zaoberať niekým, kto ma emocionálne vyčerpáva a žobre o lásku ako nejaké choré šteňa.“

Neverím jej. Jej slová boli kruté, bolestivé a plné jedu, keď ich vyslovila, ale hlboko vo vnútri som vedel, že ma milovala. Toto bolo o niečom inom, o niečom, čomu nerozumiem a čo mi ani nechcela vysvetliť. Rozhodol som sa vyskúšať inú taktiku.

„A čo veci, čo sú najlepšie pre mňa? Zvážila si ma v niečom z tohto?“  strelil som po nej späť. Cez tvár jej prebehol hnev a tvrdo ma strčila do hrudníka. „Zvážiť teba? Samozrejme, že som to, kurva, urobila, ty hlupák,“ znova strčila rukou do môjho hrudníka „nepríjemný“  úder, „frustrujúci,“ ďalší úder „skurvysyn!“ Oboma rukami ma strčila ku dverám. „Choď odtiaľto do pekla! Choď späť do L.A. Ži svoj život, vyspi sa s nejakou ženou, pohni sa ďalej a zabudni na dokurvené, malé, bohaté dievča, ktoré si párkrát pretiahol!“ trhnutím otvorila vchodové dvere, kým som na ňu hľadel, ohromený. Moja taktika mi vybuchla do tváre a docielil som len to, že sa mi ju podarilo vytočiť do nepríčetna.

„Anna,“ zašepkal som, bojujúc s niečím, čo som mohol povedať alebo urobiť, aby to prehodnotila. Potrebovala ma tu.

Potriasla hlavou a pozrela na štyroch nových ochrankárov, ktorí stáli pri dverách a pravdepodobne počuli každé slovo, ktoré sme si práve povedali.

„Uistite sa, že sa dostane do lietadla,“ povedala a potom sa otočila ku mne. „Zbalím ti tvoje veci a za pár dní ti ich pošlem. Zbohom, agent Taylor. Dávaj si na seba pozor.“ Potom pokojne odkráčala do spálne, zatvárajúc za sebou dvere a nechávajúc ma za sebou so srdcom v krku.

Ústa mi zostali otvorené – šokované.  Nevidel som to prichádzať. Všetko bolo perfektné pred tými novinkami o Carterovi a teraz sa ma snažila oklamať, aby som jej veril, že ma nemiluje a že pre ňu nič neznamenám. Bolelo to ako peklo.

Každý sval v mojom tele na mňa kričal, aby som za ňou utekal a držal ju. Nemohol som ju opustiť, nie teraz. Carter by si pre ňu nakoniec prišiel a ona ma potrebovala, aby som ju chránil. Na mojom ramene spočinula ruka. Vzhliadol som a uvidel, že patrila jednému z nových ochrankárov.

„Agent Taylor, mám rozkaz vás odtiaľ dostať aj násilím, ak to bude potrebné. Ocenil by som, ak by k tomu nedošlo,“ varoval ma.

Šokovane som pozrel na Deana. „Čo sa to do pekla práve stalo?“ spýtal som sa, stále zmetený zo zvratu udalostí. Nebolo to skutočné. Bolo to ako rozvíjajúca sa nočná mora. Možno je to skutočne nočná mora, možno stále spím...

Dean potriasol hlavou. „Skutočne neviem, Ashton. Prezident mi volal a povedal, že Annabelle požiadala o tvoje odvolanie, a že mám za teba vziať pozíciu. Bolo mi povedané, že ti nemôžem nič povedať, kým neprídu nový ochrankári.“ Odpovedal, a vyzeral rovnako zmätene, ako ja.

„Ale oni ma nemôžu odviesť, potrebuješ ma tu! Ona ma tu potrebuje!“ zúfalo som kričal.

„Ashton, povedal som to prezidentovi, ale povedal, že je to hotová záležitosť a to bol koniec diskusie,“ vysvetľoval Dean, potriasajúc smutne hlavou.

„Sakra,“ zavrčal som. „Anna!“ zakričal som otáčajúc sa znovu k bytu. Ďalší ochrankár ma chytil za druhé rameno. Varovne som na neho pozrel.

„Bude lepšie, ak zo mňa dáte svoje skurvené ruky preč, ak ich chcete aj naďalej používať.“ Vypľul som nahnevane. Nikto ma nebude držať od môjho dievčaťa. Dean ku mne rýchlo pristúpil.

„Ashton, choď proste do L.A, zavolaj jej neskôr, keď si to všetko premyslí. Poviem jej to, ale teraz musíš splniť príkaz. Ak by si šiel proti prezidentovmu rozkazu, potom sa sem už nebudeš môcť vrátiť, keď zmení svoj názor,“ navrhol, pozeral na mňa s prosbou. Pevne som zatvoril oči. „Proste choď. Porozprávam sa s ňou. Urob to, čo ti nariadili,“ presviedčal ma Dean.

Prikývol som uvedomujúc si, že mal pravdu. L.A. bolo len hodinu letu odtiaľto, počas letu do L.A. by sa možno mohla ukľudniť a ja by som letel späť. Bolo by to v poriadku. Malá časť vo mne vedela, že nebude – ale všetko, čo mi zostalo bolo dúfať. Anna bola môj život. Nemohol som byť od nej preč, bola pre mňa všetkým a potrebovala ma, aby som ju ochraňoval.

Otočil som sa k Deanovi. „Daj na ňu pozor, kým sa vrátim späť.“ Prosil som ho. „Ty vieš, aké je pre mňa toto dievča dôležité,“ prikývol, smutne sa na mňa usmial a stisol mi ruku.

„Áno, to urobím. Neboj sa. Hneď teraz sa s ňou pôjdem porozprávať. Možno zmení názor skôr, ako sa dostaneš do toho prekliateho lietadla. Vieš, aké sú ženy, temperamentné beštie a Anna je z nich najhoršia. Hrôzostrašná malá mrcha.“ Žartoval.

Nenašiel som slová, ktorými by som mu odpovedal, tak som odkráčal k výťahu stláčajúc tlačidlo. Dvaja zo štyroch nových ochrankárov ma chytili za boky, pozorne ma sledovali ako keby čakali, že na nich zaútočím alebo také niečo.

Nikto z nich na mňa neprehovoril počas cesty na letisko. Vždy, keď som sa ich niečo spýtal povedali, že nevedia. Nakoniec som prestal klásť otázky a oprel si hlavu o okno, cítil som, ako sa moje srdce láme s každou ubiehajúcou míľou, ktorá medzi nami vznikla. Keď sme sa dostali na letisko, zabookovali mi let. Načasovanie bolo perfektné. Musel som čakať ešte tridsať minút, kým nastúpim do lietadla. Sedel som tam s hlavou v rukách modliac sa, aby mal Dean pravdu a dohovoril jej pred tým, ako budem musieť nastúpiť. V úplnom zúfalstve som chytil telefón a zavolal jej. Niekoľkokrát to zazvonilo predtým, ako ma zrušila. Silno som zatvoril oči a zavolal jej znovu.

Prosím, odpovedz mi, dievčatko!

Znova, zrušila môj hovor po niekoľkých zazvoneniach. Po tretí krát už mala vypnutý mobil. Moja frustrácia sa zvyšovala, tak som schoval svoj mobil naspäť do vrecka. Moje ublíženie sa tentokrát zmenilo na hnev. Vedela, že som ju miloval; vedela že by ma pravdepodobne zabilo byť od nej preč a nevedieť, či je v bezpečí alebo nie; vedela by, že ma týmto ranila ale vyzeralo to, ako keby sa o to nestarala. Škodoradostne mi povedala, že ma nemiluje aj keď sme obaja vedeli, že to nebola pravda. Jedinú vec, ktorú som nemohol vyriešiť bola, prečo by to robila?

Keď hlas oznámil, že môj len bol pripravený, zavolal som Deanovi. „Hej, čo sa deje? Hovoril si s ňou? Zmenila názor?“ spýtal som sa ho hneď, ako to zdvihol.

Vzdychol. „Nie, Ashton. Mrzí ma to, ale nechce ťa tu. Nemyslím si, že dnes zmení názor. Povedala mi, aby som ťa požiadal, aby si jej prestal vyvolávať.“ Povedal potichu.

Zaťal som päsť vo vlasoch. „Okej, vďaka za pokus. Dám jej deň, nech vychladne a možno potom sa so mnou bude rozprávať. Dávaj na ňu pozor za mňa, nenechaj, aby sa jej niečo stalo.“ Prosil som ho snažiac si nepredstavovať strašné veci, ktoré by sa jej mohli stať, zatiaľ čo tam nebudem, aby som ju ochránil.

„Budem, Ashton. Neboj sa, bude v poriadku. Daj jej nejaký čas, aby si jej chýbal. Chvíľu to potrvá,“ ubezpečil ma. Prikývol som uvedomujúc si, že v túto chvíľu to bolo beznádejné. „Vďaka.“

Zrušil som hovor, dvaja noví agenti ma eskortovali priamo na moje sedadlo a počkali pri dverách, kým sa lietadlo nezatvorilo a nezačalo rolovať na ranvej. Zatvoril som oči, oprel si hlavu proti sedadlu modliac sa, aby mal Dean pravdu. Potreboval som jej dať len nejaký čas, aby som jej začal chýbať. Ona mi už chýbala. Len by som mal dúfať, že čas, ktorý strávime bez seba ma nezabije skôr ako ona zmení svoj názor.

ANNA

Nemohla som sa na neho znovu pozrieť, nemohla som sa pozerať, ako odchádza – bolo to príliš bolestivé. Každý krok, ktorý som od neho urobila ma skutočne zraňoval viac, ako ten pred ním. Napokon ma moje unavené nohy priviedli do spálne. Sotva som za sebou zatvorila dvere, keď sa moje srdce rozbilo na tisíc kúskov. Nohy mi vypovedali a klesla som na podlahu, potichu som plakala.

Cítila som sa chorá, celé telo sa mi chvelo, keď som vzlykala stále dokola. Vedela som, že som urobila správnu vec, toto bol skutočne jediný spôsob, ako ho udržať v bezpečí. Len som nemohla dostať z hlavy jeho bolesť. To, ako smutne vyzerala jeho tvár, taká odmietnutá. Vedela som, že nikdy nebudem môcť vymazať ten pohľad z mojej pamäti. Nikdy predtým som nevidela, žeby bol Ashton  vyľakaný, a už nikdy som nechcela ten pohľad uvidieť znova – kým budem žiť. Vo svojej hlave som stále počula opakovať tie lži. „Skutočne mi na tebe záleží – veľmi, ale nie je to láska.“  Zachovala som si presný okamih, kedy som zlomila jeho srdce. Ako mu trhlo v oku, jeho tvár sa zamračila a telo mu pokleslo, keď som mu tie slová povedala. Všetko, čo som vtedy chcela urobiť bolo omotať okolo neho ruky a držať ho. Vysvetliť mu, že som ho milovala viac, ako vlastný život, že to robím pre jeho vlastné dobro, aby nebol zranený. Ale neurobila som nič z toho. Miesto toho som predstierala, že predo mnou stojí Carter, spomínala som na to ako veľmi som ho nenávidela, takže som mohla presvedčiť Ashtona, že je medzi nami koniec. Potrebovala som, aby mi veril  a tak by bol schopný to prekonať, byť šťastný a žiť svoj život.

Vzlykala som ešte silnejšie keď som myslela na neľútostný výraz, ktorý prešiel jeho tvárou skôr, ako ma pobozkal. Ako keby si myslel, že jeden bozk všetko zlepší a zmení môj názor. Pery mi stále brneli z tej intenzity.  Zostať pod kontrolou a nevrátiť mu bozk bola jedna z najťažších vecí, ktoré som musela urobiť ale nejako sa mi podarilo spomenúť si na sen, ktorý som mala pred pár týždňami. Predstavila som si jeho zlomenú tvár, stony bolesti a to bola jediná vec, ktorá ma dostala cez to, čo sa práve stalo.

Ak by som ho tak veľmi nemilovala, nikdy by som nebola schopná vyrovnať sa s tým, čo som práve urobila. Časom sa cezo mňa dostane a vráti sa späť k svojmu starému JA, jeho priatelia mu s tým pomôžu. Bude mať prácu svojich snov a za pár týždňov, bude znovu ako rybička. Ja – na druhej strane – budem cítiť bolesť už navždy – ale toto nebolo nič v porovnaní s tým, že by som žila s vedomím, že Ashton bol zranený alebo zabitý.

O pár minút neskôr sa ozvalo zaklopanie na dvere. Stuhla som. Nemohla som mu dovoliť vidieť ma takto. Utrela som si tvár a zhlboka sa nadýchla.

„Čo?“ skríkla som a snažila som sa znieť nahnevane.

„Annabelle, môžeme sa porozprávať?“ spýtal sa ma Dean cez dvere. Zdvihla som sa a otvorila dvere, aby som uvidela jeho sympatickú tvár.

„Prečo si to urobila, ak ťa to tak veľmi rozrušilo?“ spýtal sa ma očividne zmätený, keď si prehliadol moju tvár. Pokrčila som plecami a snažila som sa predstierať že vo svojom vnútri neumieram.

„Bolo treba to urobiť. Bude mi chýbať, ale nemôžem mu dať to, čo chce. Je do mňa zaľúbený a ja ho nemôžem ľúbiť späť. Je lepšie, keď bude odo mňa preč, aby sa cez to dostal,“ vysvetľovala som klamstvá cez zuby. Jeho oči sa zúžili a posudzovali ma, či za tým bol nejaký iný skrytý význam. 

„To je to, prečo si ho poslala preč?“ prikývla som.

„Nemôžem mu lásku opätovať, nebolo to fér, vodiť ho za nos. Požiadala som o jeho prevelenie, aby sa mohol cez to dostať a pokračovať vo svojom živote namiesto toho, aby tu zostal pri emocionálnej troske.“ Klamala som pregĺgajúc svoj žiaľ. „Komplikoval veci svojimi pocitmi a ja teraz nepotrebujem riešiť žiadne ďalšie komplikácie.“

Pomaly prikývol. „Rozumiem tomu, ale ty ho tu potrebuješ, aby ťa chránil – vo svojej práci je najlepší. So všetkými vecami okolo Cartera, potrebujeme, aby nás viedol,“ povedal a snažil sa ma presvedčiť.

Wow, keby len vedel, že on je ten skutočný dôvod, kvôli ktorému musel odísť.

„Dean, som si istá, že to zvládneš. Ashton nie je jediný strážca na svete. Vyžiadala som si teba ako  môjho nového osobného strážcu. Dúfam, že si s tým v pohode,“ zmenila som tému.

„Áno, bolo mi to povedané, je to v poriadku. Ale Annabelle, mala by si nad tým popremýšľať,“ prosil ma, vrtiac hlavou v nesúhlase.

„Dean, je to hotová vec, potrebujem to. Musíš vidieť, čo ku mne cítil – potreboval čistý rozchod. Som si istá, že ti zavolá a požiada ťa, aby si sa ma pokúsil presvedčiť, aby som ho vzala späť. Ale to sa nestane, takže sa toho drž a nechaj ho, nech to prekoná. Nechcem, aby bol kvôli mne ranený alebo trpel. Nechcem, aby vedel že mi chýba alebo že som smutná. Potrebuje čistý rez.“ Varovne som na neho pozrela a dúfala, že mu je to jasné, a že mi pomôže tým, že do toho nebude zasahovať. Modlila som sa, aby nepovedal Ashtonovi, že som plakala.

Zamračil sa. „Dobre, chápem Annabelle.“ Pripustil, prikývol a prudko na mňa pozrel.

„Výborne. Takže, ďakujem. Idem niečo nakresliť,“ odstúpila som a zavrela mu dvere pred nosom, ukončujúc tak náš rozhovor.

Vyšla som na posteľ, padla na chrbát, pozerala na strop  a zamerala som sa na svoje dýchanie, aby zostalo pokojné. Vzala som spoločnú fotku mňa a Ashtona zo stolíku a pozerala sa na jeho krásnu, usmiatu tvár. Bolo to ťažšie, ako som si myslela. Vedela som, že to bude bolieť, ale myšlienka na to, že ho už nikdy viac neuvidím bola cítiť ako by ma niekto pomaly zabíjal. Vyhrabala som sa z postele, schytila môj kufor zo skrine a začala baliť jeho veci. Po celý čas som pri tom ticho plakala. Keď som skončila, znova som zavolala svojmu otcovi. Bolo tu ešte niečo, čo mohlo zabezpečiť Ashtonovi väčšiu ochranu.

„Ocko, myslím, že potrebujeme výjsť na svetlo s pravdou o tom, že Ashton bol môj ochranca, a že sme neboli v skutočnosti spolu. Z dlhodobého hľadiska bude dobre, ak sa ľudia dozvedia pravdu miesto toho, aby si mysleli, že sme sa práve rozišli,“ povedala som s grimasou. Vedela som, že to Ashtonovi ublíži ešte viac, ale aspoň ho to udrží v bezpečí pred Carterom, keď si bude myslieť, že to bola len jeho práca.

Otec si porazene vzdychol. „Dobre, Annabelle, čokoľvek si myslíš. Navrhnem vyhlásenie a potom to uverejníme,“ súhlasil potichu.

„Vďaka, že to pre mňa robíš,“ povedala som vďačne.

„Neočakávam, že mi povieš, o čom to všetko je?“

„Mrzí ma to, nemôžem. Ale ďakujem za to, že mi veríš,“ odpovedala som želajúc si, aby som viac neplakala.

„Kedykoľvek, Annabelle,“ povedal a zavesil.

Nasledujúce dni boli hrozné. Rozmazávali nás po všetkých novinách a časopisoch, každý vedel, že sme neboli nikdy pár a že Ashton bol v skutočnosti SWAT agentom určeným na to, aby ma chránil. V novinách boli jeho fotky, na ktorých vyzeral smutne, jeho oči boli chladné a zranené, ale odmietol čokoľvek komentovať. Snažil sa mi každý deň dovolať. Dostávala som asi päť správ denne, v ktorých ma prosil, aby som sa s ním porozprávala, hovoril v nich o tom ako ma miluje a vždy bude. Neodpovedala som mu. Kedykoľvek zavolal, buď som jeho hovor odmietla alebo si vypla telefón.

Škola bola mimoriadne náročná. Trojdňové stráže, ktoré som dostala ma teraz sledovali bližšie a priťahovali na mňa ešte viac pozornosti. Zmenila som sa opäť na dievča, ktoré nedovolí nikomu, aby sa k nej priblížil. Sotva som s niekým prehovorila, vyhýbala som sa akémukoľvek kontaktu s ľuďmi presne tak, ako som to zvykla robiť pred tým. Každú noc som si čítala správy, ktoré mi Ashton posielal, pozerala som si jeho fotky a nakoniec sa preplakala k spánku. Nikdy som sa vo svojom živote necítila taká osamelá.