SYS - 7. kapitola

Překlad: Janka Es
Kor.: Noemi

„Prečo by si to robil, Todd? Prečo by si sa rozhodol nás takto opustiť?“

„Myslel som si, že pomáham.“ Obkolesuje ma jeho smutný hlas.

Pozriem na neho, teraz ho vidím inak. Tentoraz si všimnem smútok okolo jeho očí. Spôsob, ktorým na mňa v skutočnosti nehľadí, skôr pozerá cezo mňa. Plačem, keď vidím bolesť, ktorá sa odráža späť na mňa.

„Tak veľmi to bolí. Som na teba taká nahnevaná.“ Vravím mu, keď  sedíme na kolenách.

Todd sedí vedľa mňa a plače so mnou.

„Som na seba naštvaný. Želám si, aby som bol lepší človek. Tak veľmi som sa snažil urobiť veci správne, ale už som nemohol viac urobiť, Presley. Nemohol som v tom pokračovať.“

„Ani pre mňa? Alebo pre Logana a Caydena?“ pýtam sa cez vzlyky.

„Chýbajú mi.  Vedel som, že mi budú chýbať, ale viac by som ich zranil, ak by som zostal.“

„Nie!“ odmietavo krútim hlavou. „Zlomil si nás. Neviem, ako ďalej. Nikdy som sa necítila taká sama, alebo taká vystrašená.“

Zdvihne ruku, akoby sa chcel dotknúť mojej tváre, ale pustí ju naspäť.

„Budete v poriadku, láska. Vždy si bola silná. Taká krásna. Odišiel som s poznaním, že budete v poriadku.“

„Nenechal si nám nič!“ Moje emócie poskakujú, keď sa snažím dostať nejaké odpovede.

„Musela som opustiť domov, naše životy boli prevrátené naruby. Vieš, čo to urobilo s chlapcami? Sebecky si si myslel, že toto je odpoveď? Mal si možnosti.“

Todd plače, keď ma počuje vzlykať.

„Vedel som, že ma budeš nenávidieť. Ale tiež som vedel, že sa z toho dostaneš. Budeš v poriadku, Presley.“

„Myslíš si, že som v poriadku? Nie som, Todd! Prečo si mi to len nepovedal?“

Stiahne pery. „Počúvala by si?“

Tieto sny ma zabíjajú. Každú noc niečo. Už prešiel týždeň, odkedy sme prišli na ranč a ja som ešte ani raz nespala pokojne. Slzy mi padajú po tvári, keď si sadám – sú to slzy hnevu.

Zúrim, že nám to urobil.

Že mi dal tak veľa a potom si to vzal so sebou. Tak dlho som ho milovala a teraz mám pocit, akoby som ho nikdy nepoznala. Bolo by pre neho ťažké čeliť neporiadku, ktorý spôsobil, ale dvaja chlapci spiaci vo vedľajšej izbe boli jediný dôvod, ktorý potreboval.

Nezaslúžia si to. A kvôli bolesti, ktorú im spôsobil..mu nikdy neodpustím.

Chytím telefón a skontrolujem čas. Ugh, tri hodiny ráno. Už nebudem schopná znovu zaspať. Vstanem, vezmem telefón a mierim von rozchodiť tú úzkosť, ktorá vo mne rastie. Moja myseľ prechádza rozhovorom, ktorý som s ním viedla vo sne. Počúvala by som? Čo to do pekla znamená? Chápem, že toto všetko bol len sen a je to všetko v mojej hlave, ale posledná veta mi prevracia žalúdok.

Ako kráčam ďalej, moje myšlienky sa usádzajú. Hnev zo mňa opadáva  a idem ďalej s poznaním, že to bol len sen. Veľmi živý sen, ktorý ale nebol skutočný.

Zastavím pred stajňou môjho nádherného koňa.

„Ahoj, Casino.“ Usmievam sa, keď prichádza k dverám.

„Prepáč, že som ťa dlho neprišla pozrieť.“

Jeho hlava prejde cez otvor na dverách a pohladkám ho po nose.

„Aww, tiež som ti chýbala. Vyzeráš byť unavený, chlapče. Starajú sa tu o teba dobre, huh?“

Teraz je oveľa starší ako ja, ale nemôžem si pomôcť a začnem spomínať.

Dostala som ho rok pred tým, ako som odišla na vysokú. Moji rodičia si mysleli, že kvôli nemu zostanem bližšie domovu. Strávila som hodiny jeho trénovaním, medzi Zachovými tréningami.

Život bol vtedy ľahký. Škola, kone, Zach. Prichádzala som sem tak často, ako som mohla. Tvrdo som pracovala, aby som sa dostala na vysokú, kde získal Zach plné štipendium. Sľúbila som mu, že pôjdem tam, kde aj on. Po dvoch rokoch odlúčenia kvôli vzdialenosti by sme spolu strávili niekoľko rokov a potom by podpísal zmluvu. Dodržala som svoju časť dohody. Nasledovala ho. Sľúbil mi večnú lásku a pokazil to jediným rozhodnutím. Smiešne, ako to funguje.

Hľadím Casinov krk utišujúc seba i jeho.

„Takže, prečo ho neosedláš?“ povie známy hlas za mnou.

„To ty si tu predák“ usmejem sa a otočím k Wyattovi. „Nie je to tvoja práca?“

Jeho tmavomodré jeansy a biela košeľa na ňom sedia perfektne a stetson  na hlave spôsobuje, že vyzerá robustne.

„Nie si dnes ráno odvážna? Čo robíš hore o takomto čase?“

„Mohla by som sa ťa spýtať to isté.“

„Mohla. Ale pravdepodobne si si myslela, že som práve prišiel z nejakého žhavého rande.“

Wyatt bol vždy playboy. Bol mladý, sexi a pochádzal z rodiny Henningtonových. To znamenalo, že dosiahol čokoľvek, čo chcel.

To isté by mohlo byť povedané aj o rodine Townsendových.

„Nemohlo byť tak žhavé, keď tu teraz stojíš a rozprávaš sa so mnou“ vyzývam ho.

Zrazu si spomínam na situáciu, keď som ho naposledy videla. Rýchlo skontrolujem, čo mám na sebe a prichytím Wyatta, ako robí to isté.

„Nie som chlap, čo sa po sexe k žene túli.“

„Myslela som si.“

Trent a Wyatt boli notoricky známy ako lámači dievčenský sŕdc. Každé naivné dievča by prisahalo, že práve ona ich skrotí. Mala som šťastie. Zach je o tri roky starší od Wyatta a mňa. To on bol ten rozumný, verný a zodpovedný z bratov.

„Poď si zajazdiť, Presley Mae.“

Neznášam svoje prekliate meno.

„Myslíš tým na koni, však?“

Človek sa nikdy nevyjadrí dostatočne.

Z chuti sa zasmial. „Ako keby som niekedy sníval o tom, že sa to stane. Môj brat by mi odrezal vtáka.“

„Tvoj brat už nemá na mňa žiadny nárok.“

„Nikdy nepovedal, že nemá miláčik. Nikdy to nepovedal.“

Wyatt ma pľasol po zadku, keď prechádzal okolo a osedlal koňa.

„Prasa“

Keď skončil, podal mi  opraty koňa, na ktorom som nikdy nejazdila.

„Vyskočíš na koňa, alebo tam budeš stáť a pozerať na neho?“ hovorí sediac na najväčšom koňovi.

„Už dlho som nejazdila“ priznám so strachom.

„Tvoje inštinkty ťa nakopnú. Šup hore,“ povzbudzuje ma Wyatt.

Pravdepodobne má pravdu. Dám nohu do strmeňa a vysadnem.

„Ako sa volá tento kôň?“

„Shortstop.“(pozn. pozícia hráča v baseballe )

Vzdychnem.

„No jasné.“ Wyatt sa uškrnie. Vie, že už teraz toho koňa neznášam.

„Som prekvapená, že si mi nedal toho, ktorý sa volá Zach.“

Zach hral na tejto pozícii. Môj fantastický, talentovaný, nádherný hráč baseballu a môj priateľ. Vyhľadávaný  všetkými vysokými školami, ktoré mu sľubovali svet. Neznášam baseball. Vzal mi všetko.

„Premýšľal som o tom, ale zistil som, žeby si ho mohla príliš nakopnúť.“

„Chystám sa nakopať teba.“

„To by sa mi mohlo páčiť.“ Žmurkne na mňa, keď vychádza zo stodoly.

Pohladkám koňa po krku a snažím sa s ním spriateliť.

„Dobre, Shortstop. Ja som Presley. Chvíľu som už nejazdila, tak buď ku mne jemný, dobre?“

Shortstop kývne hlavou  a ja sa usmejem. Opúšťam stodolu dúfajúc, že budem môcť znovu dýchať.

Wyatt nehovorí nič, ako prechádzame cez pole v mesačnom svetle. Ide vedľa mňa potichu na koni dávajúc mi čas, aby som v pokoji rozmýšľala. Vždy vedel, kedy zatlačiť a kedy sa držať späť.

Je to jedna z vecí, ktoré na ňom najviac milujem. Ideme chvíľu po pozemku, slnko sa ukazuje na obzore. Mlčíme, kým prídeme na pole, ktoré dobre poznám.

„Čo na to hovoríš?“ V jeho hlase počuť výzvu.

Hryznem sa do pery, keď o tom uvažujem. Ak dovolíme koňom, aby sa rozbehli, bude to vyžadovať cval, ktorý som nerobila už sedemnásť rokov. Môžem byť vystrašená, alebo do toho môžem skočiť po hlave.

„Poďme.“

Keď prelomíme to vzrušenie, dostaneme sa o pár jardov ďalej. Wyatt súhlasne prikyvuje. Každý nerv sa vo mne chveje, keď sa kone ženú vpred. Už to bolo tak dávno. Ale pamätám si ten pocit, ako keby to bolo len včera. Zatvorím oči a zhlboka sa nadýchnem, keď sa dostávame ku stromom. Shortstop letí s mojimi nádychmi. Usmejem sa, keď uchopím opraty a nakloním sa dopredu. Moje nohy sa pohybujú s jeho cvalom a ja sa cítim nažive. V mojom srdci nie je žiadna bolesť, ako letím vpred. Každý jeho krok ma posúva na miesto, kde nie je žiadny smútok. Moje myšlienky nenaháňa smrť, len vzduch. Boj o každý nádych sa rozplynul. Som voľná. Sloboda pretrhne reťaze, ktoré ma spútavali. Reťaze, ktoré ma mrzačili.

Jazdíme po Tennessee niekoľko míľ. Pozriem hore a vidím, že sa Wyatt obzerá za seba. Usmieva sa, ako keby mi mohol čítať myšlienky. Zatiahne opraty, čím spomalí koňa do klusu a ja ho nasledujem.

„Tak, tu ťa máme...“ povie nevinne. Poznám Wyatta. Nehovorí nič bez premyslenia. Je to muž, ktorý vraví to, čo má na mysli.

„Vidíš príliš veľa.“

„Poznám ťa, odkedy sme boli deti. Takže áno, vidím príliš. Povieš mi, čo sa v skutočnosti deje?“

Trhnem opratami a moment bezstarostnosti, ktorý som cítila ešte pred chvíľou je preč.

„Len sa snažím nájsť správny smer.“

Wyatt nepovie nič, ale cítim napätie.

„Nikdy som ťa nepoznal ako dievča, čo sa vzdáva.“

Rýchlo pozriem do jeho očí, ktoré sú prilepené na mne.

„Nezačínaj s tým teraz.  Bojuj tvrdo, pretože neexistuje nič, čo nemôžeš urobiť.“

Mojou mysľou sa preháňa priveľa myšlienok a nevyzerá to, že by ma chceli opustiť. Chcem plakať, kričať, priznať sa a bežať čo najrýchlejšie.  Už nechcem nič cítiť. Prečo nemôžem byť znecitlivená? Neexistuje spôsob, ako by som sa mohla držať toho pocitu beztiaže? Pretože to skutočne potrebujem. Zaslúžim si to.

„Dnes nie. Daj mi dnešok,“ vravím a povzbudzujem koňa vpred.

Keď vchádzame na ranč, necítim pokoj. Vrchol, ktorého som sa dotýkala je preč. Sloboda je opojná emócia, v ktorej sa chcem utopiť. Ale nie som slobodná. Bola som odsúdená žiť späť v Bell Buckle.

Wyatt ma sleduje do stodoly. Pridrží mi koňa, keď zosadám.

„Vďaka za to,“ hovorím dotýkajúc sa jeho ruky.

Usmeje sa a prikývne. „Hocikedy, kovbojka.“

„Vieš, že si jedným z mála vecí, ktoré mi chýbali?“

Smeje sa „Vždy som vedel, že ma máš najradšej.“

„Nezachádzala by som tak ďaleko.“

„Som rád, že si sa vrátila. Viem, že ty nie si a ja som pochopil, prečo si sa držala späť“ - na chvíľu sa zastaví - „ale som rád, že si v Bell Buckle, kam aj patríš. Ešte popracujeme na tom, aby si sa viac usmievala.“

„Nerob si okolo mňa príliš pohodlie. Nezostanem tu večne.“ Otočím sa a odchádzam.

„Presley?“ zastaví ma Wyatt.

„Áno?“

„Niet duše, ktorá by nemala nejakého kostlivca v skrini, ale čím dlhšie ho držíš zamknutého, tým dlhšie ťa bude sťahovať dole.“

Slzy mi padajú, ako bojujem so slovami. Chcem mu to vysvetliť. Chcem povedať jemu, alebo do pekla komukoľvek pravdu. Nikto nerozumie víziám, ktoré neprestávam vidieť. Jeho oči. To, ako sa nehýbal. Čierne vrece, v ktorom ho odniesli. Je to tu celý skurvený čas. Chcem, aby to odišlo, ale neodchádza.

„Chcem“ - začnem. „Ešte nemôžem. Chcem,  ale nemôžem.“

Prikývne.

„No, kedykoľvek si budeš chcieť zajazdiť na žrebcovi...neváhaj a daj mi vedieť.“

„Oh Bože.“ Smejem sa. Nechajte to na Wyatta a zlepší vám náladu.

„Lebo presne tak ma volajú.“

„Šťastné dievčatá.“ Odvrknem s nechuťou.

„Hej,“ napadne ho niečo.

„Čo robíš dnes večer?“

„Nič z tých prekliatych vecí.“

„Buď nachystaná o siedmej.“

„Potrebujem, aby si so mnou niekam vybehla.“

Pozerám na neho, ako keby mu narástla tretia hlava. To je všetko, čo potrebujem. Byť videná v tomto prekliatom meste, ako jazdím s ďalším Henningtonovým bratom. Nie, vďaka.

„Rozmýšľam. Som zaneprázdnená.“

„Buď nezaneprázdnená.“

„Takto to nefunguje. Mám chlapcov.“

Cooperov hlas preruší môj mini argument. „Ja mám chlapcov. Ty sa potrebuješ dostať z tohto pozemku skôr, než ľudia povedia, že ťa tu držíme ako rukojemníka.“

Pozerám na brata želajúc si, aby som mu mohla nakopať gule. Čo je s týmito prekliatymi chlapmi v mojom živote? Každý si myslí, že vie, čo je pre mňa najlepšie.

„Nie som na to pripravená.“

„Dobre.“ Povie Wyatt a tleskne rukami. „Vidíme sa neskôr.“

„Povedala som nie.“

„Neprijímam to.“

„Nejdem.“ Vravím s prekríženými rukami.

Wyatt ku mne pristúpi. „Už raz som vyniesol tú tvoju malú prdel cez okno von. A urobím to znova. Buď pripravená alebo pôjdeš v hocičom, čo budeš mať na sebe.“ Ťukne mi po nose.

Bezpochyby to urobí. A nie je žiaden blázon v dome, ktorý by mu v tom zabránil. Do čerta s ním.