SYS - 11. kapitola

Překlad: Janka Es
Kor.: Noemi

„Je ti zima?“ pýta sa ma Zach, keď sa dostanem do auta. Trasiem sa, ale nemá to nič s tým, žeby mi bola zima. Moje telo je zatlačené proti dverám, keď sa snažím urobiť medzi nami maximálny odstup.

„Som v poriadku.“

Cesta nie je dlhá, ale každú sekundu cítim, ako keby bola hodinou.

Vzhliadnem. „Robíš si zo mňa srandu?“ Smejem sa, keď sa moje prsty dotknú nálepky na prístrojovej doske. Keď hral Zach zápas v Nashville, chcela som mu dať niečo, čím by si ma pripomínal. Boli to len dve noci, ale bola som mladá a sprostá. Bola to nálepka s nápisom ´Miluj svoju kovbojku´. Prilepila som mu to na prístrojovku dúfajúc, že nebude naštvaný. Pred tým, ako odišiel prišiel k nám domov, objímal ma a bozkával ma, pokiaľ som nemohla dýchať.  Nikdy nič nepovedal. Len sa dostal späť do svojho auta, žmurkol a odišiel. Vždy robil tieto veci. Povedal mi, že potreboval cítiť niečo skutočné.

„Najprv som to nechcel dať dole,“ hovorí jeho hlboký hlas. „Potom to tu už bolo tak dlho, že už by to dole nešlo.“

„Prepáč, že som natrvalo poškodila tvoje auto. Neuvedomila som si, že to bude stále držať po takej dobe.“

Zvuk motora vibruje cez ticho. Spomínam si, že bol vždy hlasný, ale prisahám, že som ho nikdy takto neprecítila.

„Nemyslím si, že to niekedy odtiaľ zmizne. Drží to ako peklo.“

Auto sa pomaly pohne a ide po malej ceste smerom k môjmu domu.

„Vyzerá to vonku skutočne zle,“ hovorím s prižmúrenými očami.

Zach šoféruje pomaly, keď dážď bubnuje na kapotu silnejšie ako predtým. Sotva niečo vidím cez čelné sklo. Zatiahne s autom na krajnicu.

„Nič nevidím. Počkám, kým to trošku ustane.“

Matka Príroda je chladnokrvná štetka. Nevie, ako veľmi nechcem byť v tomto aute? Nemôže mi dať prestávku? Jasné, že nie. NIE. Mali  by sme to urobiť tak divné a nepríjemné, ako je to z ľudského hľadiska možné.

Hrom nad nami zahrmí a spôsobí, že poskočím. Skvelé. Teraz tu budeme mať búrku priamo z pekla.

„Takže?“ Hovorím po minúte ticha.

„Nikdy si nezniesla ticho.“ Zach sa uškrnie, keď bojujem s nutkaním udrieť ho do nohy.

„Jasné, že áno.“

„Nie. Vždy potrebuješ nejakú hudbu alebo rozprávanie. Dobre vedieť, že niektoré veci sa nezmenili.“

„Som úplne iná.“

Tak veľa sa toho zmenilo, odkedy odišiel. Nie len v mojom živote, ale aj to – kým som. Milovať niekoho takým spôsobom, ako som ja milovala jeho ma hlboko vo vnútri zmenilo. Ale prísť o manžela mi vzalo časť srdca a poškodilo ho.

„To my obaja, Pres.“ Má pravdu. Nie je to ten istý chlapec, ktorého si pamätám.

„Keď sme tu teraz uviazli, povedz mi, ako si sa zmenila.“

„Nemusíme rozprávať.“ Prekrížim si ruky na prsiach a pozriem cez okno.

Zasmeje sa. „Nie. Ale kto vie, ako dlho bude trvať, kým prestane pršať.“

Nechcem zanedbať svoju ostražitosť. Bolo by to také ľahké  nechať to tak a byť s ním kamarátka. Nie som pripravená byť s ním v pasci v tomto aute. Pokračujem v pohľade na cestu a snažím sa nájsť dieru v lejaku.

„Rob si  čo chceš.“ Povie Zach a otvorí prepážku so sladkosťami.

Ten skurvysyn. „Budeš to jesť predo mnou?“ Nemám žiadnu zdržanlivosť, pokiaľ ide o čokoládu a arašidové maslo.

„Chceš niečo zo toho?“ Nakloní čokoládovú dobrotu bližšie a potom ju znovu odtiahne. „Pýtal som sa na jedinú vec.“

„Čo je to?“ pýtam sa, berúc si sladkosť z jeho ruky.

„Nemôžeš ma ignorovať, pokiaľ sme tu uväznení.“

Odlomím si kúsok, hodím ho do úst a usmejem sa. „Fajn. Povedz mi teda, ako si sa zmenil.“

„No, v prvom rade by som nikdy nehral kura na krytom moste, nikdy by som sa už nepokúsil udrieť býka. A už vôbec by som sa nikdy nepokúsil ukradnúť sladkosti pani Rooney.“

Pripomína mi, čo sme ako deti robili a to mi vyčarí úsmev na tvári.

„Bože, v detstve sme urobili zopár hlúpych vecí.“

„Áno, to sme teda urobili.“

„Chcem povedať, spomínaš si  na to, keď sme raz o jednej v noci vyrazili jazdiť s koňmi do lesa? Stratili sme sa a ja prisahám, že som si myslela, že sme skončili o tri mestá  ďalej. Moja mama a otec ťa v ten deň skoro zabili.“

Zach prikývne. „Myslel som si, že sa tvoj otec na to nachystal. Vyšiel na verandu s brokovnicou namierenou na mňa. Ale nič nebolo také zlé, ako môj otec, keď som sa vrátil domov. Bol vážne naštvaný.“

„Mal si na týždeň zaracha.“

„Ušiel som, aby som ťa videl.“

Usmejem sa. „Viem, pamätám si to.“

„Pamätáš si, ako sme sa snažili zapáliť táborák a skončili sme tak, že sme museli zavolať požiarnikov?“

Nechápali sme dôsledky. „Toľkokrát sme sa mohli poriadne zraniť, alebo aj niečo horšie. Teraz, keď mám Logana a Caydena, myslím na sprostosti, ktoré budú robiť. Veľmi ma to desí.“

„No, prinajmenšom nemusia. Trent ich kŕmi nápadmi.“

Usmejem sa a pretočím očami. „Zatiaľ.“

Zach zotrie orosené okno a mojím srdcom sa preženie ďalšia spomienka. Je to, ako keby sme mali znova šestnásť.

„Huh?“

„Čo?“

„Vravela si niečo o šestnástich,“ pozerá mi do očí.

„Nemyslela som si, že som to povedala nahlas.“

Usmeje sa posúvajúc svoje telo ku mne. „Na čo si to myslela?“

„Na nič. Len som si pripomenula niečo z detstva.“

Zachove oči neopustia tie moje a ja prisahám, že mi číta myšlienky. Intenzita v jeho očiach rastie a ja sa znova vraciam v čase.

„Zach,“ vzdychám a moje ruky sa snažia nájsť niečo, čoho by sa chytili.

„Prosím, tentoraz neprestávaj.“

Už okolo toho chodíme niekoľko mesiacov. Milujem ho. Chcem s ním byť po zvyšok svojho života. Chcem to s ním prežiť, ale on stále hovorí nie. Jeho jazyk ma preťahuje a moje boky vyrazia vpred.

„Milujem ťa, Presley.“

Zdvihnem mu hlavu a uchopím ju do rúk. „Milujem ťa, Zachary. Prosím, miluj sa so mnou. Chcem, aby si bol môj prvý.“

Zach sa vznáša nado mnou na jednej ruke, pričom používa predlaktie druhej ruky, aby zotrel zahmlené okno. Teplo zaplavuje kabínu auta a jediné čo chcem je, aby sa ešte viac zahmlila.

„Budeme sa milovať, Pres. Budeme sa milovať viackrát, ako len dokážeš spočítať. Ale som si istý ako peklo, že to nebude v aute a s mojím bratom, ktorý je vo vedľajšom aute.“

Prikryjem sa a okamžite si sadnem. „Je tu Trent?“

S úsmevom ma pobozká. „Je to muchlovacie jazero. Jasné, že je tu Trent a vyzerá to...že polovica z triedy tiež.“

„Nenávidím toto mesto. Nemôžem sa dočkať, kedy sa odtiaľto obaja dostaneme.“ Zamrmlem, preťahujúc si tričko cez hlavu, kým si Zach zapína nohavice.

Keď sa obaja oblečieme, chytí mi ruku. „Čoskoro sa odtiaľto dostaneme. Vyrážam na univerzitu a ty prídeš za mnou. Obaja skončíme školu, dostanem sa do profesionálneho tímu a budeme mať všetko. Ty a ja, Presley. Ty a ja. Dám ti celý svet.“

Zach mi máva rukou pred očami. „ Zem volá Presley.“

Žmurknem.

„Na čo si zase myslela?“ Pýta sa.

Ako keby som mu to povedala. V živote. „Chlapci.“

„Chlapci?“

„Áno, mám dvoch, spomínaš si?“ Hrám sa na blbú a dúfam, že zmením tému. Snažím sa zamerať na zmenu mojej srdcovej frekvencie a priviesť ju k normálu. Ale táto jeho blízkosť spúšťa tieto veci. Musím prísť na spôsob, ako od neho zostanem ďaleko, veľmi ďaleko. Zach vyvoláva príliš veľa spomienok, ktoré som dávno pochovala.

Študuje ma, ale neberie mi moju lož. „Ja som myslel na veci, ktoré sme tu robili a na čas, ktorý sme strávili v tomto aute.“

Moja hlava sa obráti k nemu. Naozaj to vyťahuje?

„Oh?“

„Áno.“ Zachov hlas je plný rozporu. „Veľa spomienok mám na tomto prednom sedadle. Byť s tebou mi spôsobuje, že je ťažké na to zabudnúť.“

Otočím telo  smerom k nemu. Hromy a blesky sa v pozadí prebúdzajú a blesk bliká a osvetľuje oblohu. Cítim, ako keby to odrážalo búrku, čo zúri v mojom vnútri.

„Nebolo ťažké na mňa zabudnúť.“

Pohybuje sa mierne dopredu, kým sa nám nedotknú kolená. Opäť medzi nami prebehne elektrina.

„Myslíš si, že som na teba zabudol?“ Tón jeho hlasu mi hovorí, že je naozaj zmätený.

„Čo iné si mám myslieť?“ pokrčím ramenami. „Poprosila som ťa, aby si zostal. Odišiel si. Nikdy si sa nevrátil.“

Krúti hlavou. „Ako si dvaja ľudia môžu rozdielne pamätať rovnakú vec? Nikdy som na teba nezabudol. Snažil som sa ti volať, ale neodpovedala si.“

„Bola som naštvaná. Zranená a zmätená.“

Priestor sa medzi nami uzatvára, ako sa navzájom priťahujeme. Hnev, emócie, sedemnásťročná frustrácia sa dostáva do vedenia.

„Myslíš, že ja som nebol?“

„Prosím, zasväť ma, na čo si mohol byť naštvaný?“

Zachova tvár sa dostáva čoraz bližšie. Teplota v aute rastie intenzitou rozhovoru. Jeho oči mi hovoria všetko. V jeho vnútri prebieha vojna a ja sa chystám byť jej prvou obeťou.

„Bol som nahnevaný sám na seba.“ Jeho hlas je hlboký, ale nie jeho slová. „Videl som zmiznúť tvoju tvár a s každou ďalšou míľou, ktorá medzi nami bola, som nenávidel sám seba. Nikdy som sa cez to nepreniesol. Každý deň som sa ohliadal a premýšľal som prečo.“ Náš dych sa mieša, keď počujem veci, ktoré som túžila počuť už dlho. „Chcel som sa k tebe vrátiť naspäť. Preto som ti poslal listy, keď si mi neodpovedala na hovory. Preto som odišiel za Cooperom, Wyattom alebo hocikým, kto by s tebou hovoril. Ale ty...“ zastaví sa. Moje dýchanie sa zastaví a ja čakám na pokračovanie. „Nestarala si sa. Randila si a zasnúbila si sa, ako keby na nás nezáležalo.“

„Čo si čakal? Že budem čakať okolo, kým sa ty rozhodneš, že za to stojím?“ Snažím sa odtiahnuť ale pokračuje. „Myslel som...“Prebehne si rukami cez vlasy.

„Myslel som si, že by si mi dala ešte jednu šancu. Nemyslel som si, že sa z toho dostaneš tak skurvene rýchlo.“

Po prvý raz v ňom vidím hnev. „Ja som ťa nezradila, Zach. Ja som si nevybrala niečo, alebo niekoho namiesto teba.“

„Nie?“ smeje sa. „Vybrala si si jeho, miesto mňa. Vydala si sa a nikdy viac si nám nedala ďalšiu šancu.“

Moje ústa zostávajú otvorené. Nemá ani potuchy. „Neopovažuj sa ma súdiť. Bola som sama v škole, ktorú si ty vybral pre nás. Všade som ťa nasledovala, Zach! Vzdala som sa svojej vysnívanej vysokej kvôli tebe. Potom si v priebehu prvých dvoch mesiacov, čo som sem prišla, dostal ponuku a do dvadsiatichštyroch hodín odišiel. Tak veľmi som ťa milovala, že som si myslela, že moje srdce zomrelo po tom, čo si odišiel. Potrebovala som ťa!“

„A ja som potreboval teba!“ Jeho ruky mi uchopia líca. „Potreboval som ťa, Presley. Vždy som ťa potreboval.  A vždy ťa aj potrebovať budem.“

Skôr, než môžem odpovedať, jeho ústa sú na mojich. Pobozká ma bez akéhokoľvek ospravedlnenia. Nemôžem premýšľať.  Všetko zostáva v hmle, keď mi srdce nekontrolovateľne búši. Ako je možné, že sa toto deje? Som zmätená, či to chcem alebo nie. Zahmlieva mi úsudok. Jeho dotyky sú zničujúce. Neviem, kedy sa môj mozog odpojil od tela, ale bozkávam ho späť. Je to mäkké a drsné, pomalé a rýchle súčasne. Chvejú sa mi pery, keď ma drží na mieste.

Keď sa mi jazykom dostane do úst, zarazím sa. Nie! Nie! Nemôžem to urobiť. Nikdy ho to nenechám znovu urobiť. Nevydržím ďalšiu stratu. Mal svoju šancu a prepásol ju.

Zatlačím mu do hrude, ako sa mu oči uzamknú s mojimi. Som na neho nahnevaná, ale ešte viac som naštvaná na seba.  Ako som mu mohla dovoliť, aby ma pobozkal? Viac než to. Ako som ho mohla pobozkať späť? Do čerta s ním! Som vdova. Prišla som o manžela, o môj dom, o môj život. Nedovolím, aby to zašlo ďalej.

Zaženiem sa rukou a udriem ho po tvári.

„Nikdy viac to už nerob. Nemôžeš ma bozkávať.“

„Ja nie..“ odvráti zahanbene pohľad. „Nemal som to urobiť.“

„Nie!“ poviem ticho. „ To si teda nemal.“

„Prepáč.“

„Vezmi ma domov, Zach.“

„Prosím,“ žiada. „Odpusť mi.“

„Hneď!“ otočím sa na sedadle a zatvorím oči. Len aby som sa udržala pohromade ešte pár minút. Neskôr sa môžem rozpadnúť.

„Prečo, kurva,  sa tu s tebou babrem? Je také ľahké zabudnúť, ako veľmi ma nenávidíš!“

Prsty sa mi dotknú pier, keď ma pohlcuje vina. Všetko, na čo som mohla myslieť, keď sa ma dotkol bolo – ako veľmi mi chýbal tento pocit. Pocit mužských pier proti tým mojim. Bola som osamelá a nenávidieť ho bolo to posledné, čo som cítila. Nikdy som k nemu necítila nenávisť – nie, pokiaľ všetko, za čo som sa modlila bolo, aby som ho mohla cítiť. Milovala som ho celý život a je tu časť zo mňa, ktorá ho nikdy neprestane milovať.

„Len chcem ísť domov.“

Bez slova naštartuje. Držím svoj pohľad na ceste, keď sa približujeme k domu. Akonáhle sa tam dostaneme, zaparkuje.

„Presley, prepáč.“

Nemám mu čo povedať, tak som ticho. Ak by som rozprávala, počul by mi to na hlase. A ja ho nenechám, aby videl, ako veľmi ma vyviedol z miery.

A to on urobil. Otriasol mnou až do hĺbky. Tento bozk mi pripomenul, ako veľmi ho v skutočnosti milujem. Ako môj svet pasuje k tomu jeho a akú silu má Zachary Hennington nado mnou.

Vybehnem z auta nestarajúc sa, či ma zmáča dážď. V skutočnosti to vítam. Aspoň je to skutočné. Na rozdiel od toho, čo by som so Zachom mohla mať. Už ma raz opustil. V mojom živote je to opakujúca sa téma, ako sa zdá. Nemôžem byť teraz zraniteľná. A to je presne to, čo so mnou Zach robí.