Christian - 9. kapitola

Autor: KristenL

Rada ma provokuješ, však?

Spoza regálu začujeme mamin hlas. Obaja ustrnieme v pohybe. Odsunieme sa od seba a pani Lincolnová si priloží prst k ústam. Trochu ucúvne dozadu. Zotriem si pozostatky rúžu z úst. Vyjdem spoza uličky a čo najnormálnejším hlasom odpoviem. „Mami.“ Srdce mi silno bije. Strach cítim úplne všade.

„Videla som ťa ísť hore schodmi. Myslela som si, že ti je zle.“ Znie ustarane z čoho mám výčitky.

„Som v poriadku. Len som na chvíľu chcel byť sám.“

„Trápi ťa niečo? Vieš, že mne môžeš povedať všetko.“ Všetko určite nie.

„Ja len...nemám veľmi rád tieto večierky.“

Usmeje sa na mňa. „To ani ja, ale je to pre dobrú vec.“

„A teraz poď dole. Za chvíľu bude aj tak koniec.“ Nasledujem Grace vonku, pri dverách sa otočím ku policiam kníh, no pani Lincolnová je stále skrytá.

Dole prídeme práve vo chvíli, keď sa končí aukcia. Obďaleč sa Natalie s Miou o niečom zanietene rozprávajú. Niektorí hostia sú už na odchode.

O pár minút neskôr vidím pani Lincolnovú schádzať dole. Našťastie jej vzhľad je stále upravený. Nič nenasvedčuje tomu, že sa pred chvíľou bozkávala. Pripojí sa k manželovi, ktorí ju chytí za pás. Irituje ma to. Silno stláčam päste ako keby to mohlo pomôcť. No rýchlo sa spamätám a uhnem pohľadom. Nikto ma nesmie prichytiť pozerať na ňu. To by sa ťažko vysvetľovalo.

    Po nesmierne nudnej hodine sa večierok končí a rodičia vyprevádzajú posledných hostí. S úľavou si vydýchnem.

    V izbe si rozviažem motýlika a hodím ho na stôl. Reakcia pani Lincolnovej ma dnes dosť prekvapila. Pri nej strácam všetku moju súdnosť. Ako keby sa môj rozum vyparil kto vie kam. Vôbec sa mi to nepáči ale neviem či proti tomu dokážem bojovať.

Ďalšie stretnutie je v nedohľadne. Vždy mi dala vedieť ale dnes nie. Kto vie či to bolo preto, že nás vyrušila Grace. Už len pri spomienke na to mi je nevoľno, chýbalo tak málo aby nás videla. Malo by to fatálne následky na ktoré ani nechcem myslieť.

Padne na mňa mierna únava. Už prezlečený si ľahnem do postele sprevádzaný nepokojným spánkom.

***

Dnes som vôbec nespal dobre. Hádam len nejakých šesť hodín. Ospalo si pretieram oči. Vchádzam do predsiene spojenou s obývačkou a strniem uprostred kroku. Ruku mám ešte stále zdvihnutú, zamrznutú na mieste.

Nie, to nemôže byť pravda. Nie ona. Prejde pár sekúnd, a tak želanie, že som sa mohol mýliť, je nenávratne preč. Dievča z chémie sedí na pohovke, na niečom sa smeje spolu s Miou a pritom hladí nejaké psisko. Čo tu došľaka robí?

Pretože som debil a nezdrhnem v tej sekunde, ako ju zbadám sa pes rozbehne priamo na mňa. Vyskočí mi labami na pás a zašteká. Nevľúdne hľadím na psa a zdvíham ruky od dosahu jeho papule. Je strednej výšky a špinavohnedej farby. Pôsobí skôr túlavým dojmom, no vôbec nie agresívne. Srsť má trochu dlhšiu. Ruky zložím naspäť vedľa tela. Skôr začne snežiť uprostred leta v Afrike, ako keby ma mal tento pes uhryznúť, napriek jeho výške a veľkým zubom. Znova sa pozriem na sedačku.

Dievča ma presne taký prekvapený pohľad ako ja pred pár sekundami. Mia, pohrúžená do rozhovoru, si ma všimne, až keď prehovorím.

„Nechceš si ho zobrať?“ V jej očiach vidím zmes zahanbenia s pobavením. To pobavenie ma dosť serie.

„Christian! Poď k nám! Musím ťa niekomu predstaviť.“ Len to mi chýbalo. Ako vždy nadšená Mia poskakuje ku mne. Pes medzitým poslúchne a odíde ku sedačke. Asi by nebol najlepší nápad otočiť sa a šprintovať preč. Určite by som to oľutoval pri ďalšom stretnutí s Miou. Schmatne ma za ruku odvádzajúc ma do obývačky.

„Čo tu robí?“ Kývnem očami ku nej a snažím sa tlmiť odmeraný tón.

„Ako čo tu robí? To je moja kamarátka Melanie...vy sa poznáte?“ Kamarátka? To vážne?

„No áno, máme spolu chémiu. Mimochodom, môžeš hovoriť priamo na mňa. Nie som hluchá.“ Jej otvorenosť ma prekvapí. Nie som si istý či v dobrom. Na chémie som mal pocit, že jej najvýraznejšia vlastnosť je jemnosť, možno aj krehkosť. Asi to tak nebude.

„Dobre vedieť. Nebol som si istý.“ Podpichnem ju, načo ma spraží vražedným pohľadom. Netušil som, že niečo také dokáže. Prvý dojem bol asi úplne naprd. Teraz som len zmätený. Z kuchyne sa ozve mikrovlnka.

„Vidím, že si rozumiete. Zostaňte tu, idem vybrať popcorn.“ Mia sa zasmeje a uteká do kuchyne. Rezignovane si sadnem na sedačku. Asi pol metra od nej. Pár krát sa pozriem jej smerom a stále hľadí na mňa. Teraz sa dokonca usmieva tým čudným spôsobom. Čo s ňou je? Je pravdou, že keby sa to stalo pred týždňom, štvalo by ma to. Ale teraz...sa mi to páči a znervózňuje naraz.

„Môžeš s tým prestať?“

„S čím?“ Prehodí, tváriac sa nechápavo. Podráždene si prehrabnem vlasy. Zatvorím oči a zhlboka sa nadýchnem. Toto zvládneš, len neurob nič unáhlené.

„Rada ma provokuješ, však?“

Usmeje sa na mňa polovičným úsmevom. „Ani nevieš ako.“ Bleskurýchlo sa nahnem ku nej a obidve jej ruky uväzním vedľa hlavy. Som pri nej nebezpečne blízko.

„Tak si dávaj pozor. Pretože moja reakcia by sa ti nemusela páčiť.“

Jej vôňa ma celého omámi, až ma to takmer zrazí na zem. Takú náhlu príťažlivosť som ešte k nikomu nepocítil. Nie som schopný povedať už ani slovo. Až príliš si uvedomujem, ako blízko som sa k nej dostal.

Jej oči na mňa hľadia dokorán. Pery má od prekvapenia pootvorené. Sú plné a červené. Priam prosia o bozk. Nevedome sa k nej nakloním bližšie. Stačilo by sa nahnúť a...kurva. V tom sa spamätám. Ak by som mal v sebe elektrinu, vyzeralo by to podobne. Odskočím od nej a rýchlo zamierim do izby.

Takže takto. Neurobiť nič neunáhlené. To sa mi podarilo. Netuším, kto z nás bol viac prekvapený.

Nikdy som sa nezaujímal o dievčatá. A potom prišla pani Lincolnová. Koniec príbehu. No teraz je tu ona a mätie ma viac ako ktokoľvek iný. Milujem svoju kontrolu. Ona predstavuje čokoľvek iné len nie to. Som rozhodnutý držať sa od nej ďalej.