SYS - 6. kapitola

Překlad: Janka Es
Kor.: Noemi

Ďakujem za všetky vaše komentáre a názory – veľmi si ich vážim. Takže, nech sa páči – zoznámte sa s Wyattom – verím, že si ho zamilujete tak ako ja.

Nemôžem spať. Hľadím na strop v mojej izbe. V tej istej izbe, v ktorej som bývala osemnásť rokov. Myslela som, že by aspoň strhli plagáty zo steny, ale nie. Je tu časová slučka. V celom dome je. Chlapci skoro plakali, keď uvideli svoju izbu. Kvety – všade, na stenách, na obliečkach, na závesoch. Mysleli by ste si, že sa tu vyriadila kvetinárka.

Mrknem na hodiny – 5h ráno  – tak môžem vstať.

Idem dole, kde už mama začala pripravovať raňajky.

„Ránko mami.“

„Ránko, miláčik. Spala si dobre?“

„Spala. Čo je na raňajky?“ Je to klamstvo - som v nich teraz veľmi dobrá. Ak by to vedela, myslím, že by nič nepovedala. Šľahá niečo v miske a môj žalúdok zaškvŕka.  Toto bude jedna z vecí, ktoré ma tu nebudú štvať.

 „Len normálne veci. Choď von do kurníka a prines nejaké vajíčka.

„Okej“ Vždy som neznášala sliepky. Bola tam jedna diabolská sliepka, ktorá sa ma vždy snažila napadnúť. Mama ma tam zvykla posielať, keď sa potrebovala dobre zasmiať. Schmatnem kôš, ktorý býval pri zadných dverách, odkedy si pamätám a zamierim von ku zvieratám, ktoré nie sú mojimi priateľmi. Je to ako keby tu zastal čas. Všetko je rovnaké a mne sa z toho chce kričať. Bez drámy vezmem pol tucta vajíčok a zamierim späť k domu.

„Presley?“ V ceste ma zastaví hlboký, známy hlas. Srdce mi búši a moja krv ochladne. To nemôže byť on. Pomaly sa otočím, želajúc si, aby to nebol on. Nemal by tu byť, nie tu, nie teraz. Môj pohľad sa pomaly zdvihne a zaplaví ma úľava. Nie sú to modré oči a tmavohnedé vlasy, ktoré očakávam. Namiesto toho je to pár medových očí a svetlohnedých vlasov, ktoré by som spoznala kdekoľvek. Vlastne jediná osoba v tomto meste, ktorú rada vidím.

„Wyatt!“ môj úsmev je automatický.

„Nech sa prepadnem! Myslel som si, že si to ty, ale nevedel som, že si prišla na návštevu!“ Ponáhľa sa ku mne a zdvihne ma do vzduchu. Usmieva sa a trasie hlavou.

„Neverím tomu. Presley Townsend v celej kráse.“

„Teraz už Benson“ smejem sa, keď ma objíma pevnejšie.

„Čo robíš na ranči?“ pýtam sa ho, keď ma  púšťa na zem.

„Som nový predák.“

Vzrušene ho buchnem do hrude. „Predák? Tu?“ nedáva to žiadny zmysel.

„Nechcel som pracovať pre moju rodinu a tak som prišiel pracovať pre tvojho brata. Veď vieš, ako to chodí, či nie?“

Wyatt Hennington bol súčasťou môjho života, odkedy som sa narodila. Jeho a moja mama boli od detstva najlepšie priateľky. Je tiež mladším bratom chlapca, s ktorým som ušla. Chlapec, ktorý mi dal môj prvý zásnubný prsteň, prvýkrát mi zlomil srdce a dal mi dôvod, prečo som sa už nikdy nechcela vrátiť do tohto mesta.

„To je..“ snažím sa nájsť správny výraz.

„Pochopiteľné?“

Wyatt pokrčí  ramenami s neodolateľným úsmevom.

„Myslím, že je to dobre.“

Bojujem s položením ďalšej logickej otázky, ale nechcem to vedieť.

„Ako sa majú tvoji rodičia?“

Smeje sa, akoby vedel, čomu sa vyhýbam. „Dobre. Odkedy sú na dôchodku veľa cestujú.“

„To je dobre. A Trent?“

„Trent je teraz šerif.“

„Šerif?“ neverím. „Nechali ho, aby dozeral na ľudí?“

„Kto by si to pomyslel, že? Stále je to idiot.“

„Oh, som si istá, že je to pravda“ obaja sa usmievame. „Aj tak, dať odznak človeku, ktorý v detstve ukradol policajné auto a zbraň je...šialené.“

Wyatt vrtí hlavou. „Myslím, že sa mu páčilo predstierať byť policajtom tak veľmi, že sa ním nakoniec rozhodol stať.“

„To znie ako Trent.“

„Jo“ prestúpi z nohy na nohu. „A Zachary je..“

„Som rada, že sa majú všetci dobre,“ skočím mu do rečí. Práve teraz moje srdce nezvládne počuť jeho meno. Keď myslím na Zacha, myslím na vysokú. A myslím na Todda, ktorý mi pomohol dať sa dohromady, keď som bola zničená. A potom sa zamýšľam nad tým, ako ma Todd opustil a tým ma zničil. Je lepšie na to nemyslieť.

„Dobre,“ povie. „Stratila si svoj prízvuk.“

„No, to s tebou urobí sedemnásť rokov bývania na severe“ usmejem sa.

„Bože, som rada, že ťa vidím.“

Wyattove oči ma prebehnú od hlavy až po päty a usmeje sa.

„Vyzeráš dobre, Presley. Máš sa vo veľkom meste dobre?“

Nevie to? „Ja...dobre. Som na chvíľu späť.“

Nemala by som byť prekvapená, že to nevie. Wyatt vždy ignoroval mestské klebety. Je najmladším z bratov Henningtonových a bol stále v problémoch. On a Trent vždy vymýšľali nejaký druh pobúrenia v meste, kým – ďalší brat – bol na ihrisku. A ja som bola na tribúne.

„Mám pocit, že mi niečo ušlo.“ Jeho svetlohnedé oči ma skúmajú, ako keby sa snažili vyriešiť hádanku.

„Úprimne, nemôžem uveriť tomu, že ti to nikto nepovedal.“ Moja matka nie je jedna z tých, čo strkajú hlavu do cudzích vecí, ale že odchádza s ockom na víkend preč, by nemala byť veľká novinka. Hlavne, že odchádza z mesta.

Medzi jeho obočím sa urobí vráska.

„Povedal čo?“

Znova som to musela vysloviť. „Môj manžel zomrel pred štyrmi mesiacmi.“

Pristúpil a položil mi ruky na ramená.

„Je mi to veľmi ľúto, Presley.“ Wyattov hlas je plný súcitu. „Niečo som počul, ale vieš, ako to tu chodí. Myslel som si, že sú to kecy.“

Prajem si, aby to bol ten prípad. Striasla som zo seba jeho ruky a vzdychla si.

„Je to pravda. Zomrel a ukázalo sa, že sme mali finančné problémy. Tak som tu. Na mieste, kde som prisahala, že sa znova nevrátim.“

„Vieš, že to tu miluješ.“ Úškrn na jeho tvári prezrádza, že vie, že by som bola radšej bezdomovec.

„Oh, áno,“ pretočím oči „ je to tu raj.“

So smiechom zdvihne obočie. „Niečo na tom bude. Možno by si sa mala obliecť skôr, ako sa sem dostane niektorý z robotníkov. Nie sú zvyknutí na takýto výhľad.“

„Huh?“ pozriem sa na svoje mini šortky a tielko – bez podprsenky. Okamžite si skrížim ruky na hrudi.

„Som trochu mimo z úžasného začiatku.“

„Vidíme sa, Presley Townsend. Kráľovná maturitného večierka. Vďaka, že si sa vrátila a pripomenula nám svoju krásu.“ Chytí sa za srdce a s úsmevom odchádza preč.

„Trhni si!“

Mama stojí s prázdnym výrazom vo dverách. Je na to príliš skoro. Cítim, ako ma jej oči študujú.

„Wyatt vyrástol v dobrého muža.“ Moja mama si vždy priala, aby som sa zamilovala do Wyatta. Naši rodičia prakticky skúšali dohodnúť manželstvo.

„Mama“ varujem ju. „Nie.“

Usmieva sa s rukami nad hlavou.

„Nič som nepovedala.“

A práve to, čo nehovorí ma znepokojuje. Neverí, že žena môže byť bez muža. S ockom sa stretli keď mali jedenásť rokov a povedala mu, že budú spolu navždy. On sa zasmial a odišiel. Nasledujúci deň do mojej mamy niekto hodil kameň a ocko ho za to zbil. Odvtedy sú spolu. Ocko to spomína inak, ale moja mama vraví, že ženy to poznajú. Spomínam si, že som sa cítila v dvanástich rokoch rovnako. Keď som ho uvidela, vedela som, že sa jedného dňa vezmeme. Potom ma opustil. Presne ako Todd. Už to nikdy neurobím.

„Ešte to nie je ani šesť mesiacov, odkedy Todd zomrel. Na toto ešte nie som pripravená. Bojujem s tým, aby som večer zaspala a musím sa nútiť vstať ráno z postele.“

Ruka sa jej zastaví na mojom predlaktí.

„Len vravím, že by bolo dobré mať priateľa. Miláčik, mám pocit, že je tu priveľa démonov, s ktorými bojuješ. Potrebuješ rameno, na ktorom sa môžeš vyplakať.“

Nechcem tu mať priateľov. Nechcem tu byť. Toto mesto ma čoskoro pohltí. Neexistuje spôsob, aby som tu bývala dostatočne dlho na to, aby som bola ku komukoľvek milá.

 Musím si udržať jasný pohľad. Zarobiť nejaké peniaze, dostať sa z obrovského dlhu a vrátiť sa späť do môjho života.

„Mama, nie som tu najobľúbenejšia osoba. A nepotrebujem žiadnych priateľov. Mám ich dosť doma.“

„Toto je tvoj domov.“ Hovorí s bolesťou v hlase.

Vzdychnem „Nemyslela som tým...“

„Presley, pochopila som, že nie si s týmto tu spokojná. Ale bude lepšie, ak sa zmieriš so životom, ktorý máš teraz. Nie som šťastná, že Todd zomrel a to, že nemáš peniaze ťa priviedlo späť do Bell Buckle.  Ale klamala by som ti, ak by som vravela, že nie som šťastná, že si sa vrátila. Nechala som ťa, aby si si nechala svoje tajomstvá, pretože ich má každá žena.“ Pozrela preč.

„Len vedz, že som tu.“

„To nie je také jednoduché.“

Mamine oči sa s povzdychom zatvoria.

„Prajem si, aby si sa so mnou rozprávala. Dávaš mi polovičné odpovede. Ja a tvoj ocko ti chceme pomôcť. A aj Cooper.“

Správne.

„Ako som povedala, mama. Som tu, aby som sa dostala na vlastné nohy.“

„Nedáva to žiadny zmysel, že si prišla o všetko, Presley. Nešetrili ste si?“

„Mama, prosím.“ Nie som pripravená povedať jej to. Nie som pripravená priznať to nikomu. Moji rodičia by to nikdy nepochopili.

„Nechcem o tom hovoriť. Čím skôr sa dostaneme preč z Bell Buckle, tým lepšie.“

„Prečo to tu tak nenávidíš?“ pýta sa mama s hnevom. „Boli sme takí zlí rodičia?“

„Pre Boha, nie!“ poviem rýchlo. „Nikdy som nechcela vlastniť ranč alebo žiť mimo krajinu. Chcela som bývať v meste, mať iný život. Nebolo to tebou, ani ockom.“

„Ide o Zacharyho? Je to on, kto ťa držal bokom po všetky tie roky?“

Dýchanie sa mi zastaví, keď počujem jeho meno. Prešlo už sedemnásť rokov, odkedy som naposledy videla jeho tvár, ale stále to bolí.

„Nie“ nie je to tak úplne pravda, ale nedovolím si vybrať sa cestou, kde na mňa svieti výstražné znamenie. Ak by som dovolila svojmu srdcu vrátiť sa späť, čakalo by na mňa len rozbité sklo, rozptýlený štrk a zlámané kosti. Tak veľmi som ho milovala.

Jej oči mi hovoria, že mi neverí. „Vieš, že on..“

„Nechcem to počuť.“ Nepotrebujem o ňom nič počuť. Už pre mňa neexistuje.

Mama stiahne pery a potrasie hlavou. „Tak v poriadku, chcem aby si vedela, že ťa milujem a vždy tu budem na to, aby som ťa vypočula.“

„Vďaka, mama.“

„Teraz“ hovorí, utierajúc si ruky do zástery „čo keby si vyšľahala tieto vajíčka, kým usmažím slaninu?“

Usmiala som sa a vrhla do práce vďačná za to, že zmenila tému. Teraz musím zistiť, ako zabránim všetkým, čo stretnem, aby mi ho pripomínali. To je prekliatie mladej lásky v malom meste – nikdy nezomrie.

Zvyšok dňa trávia chlapci vonku s Cooperom. Sľúbil im deň plný zábavy. Chceli vidieť ranč a Cooper bol viac ako šťastný, že ma nemusí vidieť. Mal veľké sny a obviňuje ma, že ich musel nechať nenaplnené. Ale je načase, aby sa cez to dostal. Budeme sa s tým musieť vysporiadať – čoskoro.

Prešla som všetkými účtovnými knihami a snažila sa zmapovať Cooperove metódy. Je to veľmi ťažké, pretože veľa z jeho poznámok je na Post-it.

Hádzala som s papiermi a zložky padali na zem. Úžasné.

Keď zhromažďujem svoj neporiadok, počujem buchnúť dvere.

„Sekundu“ volám z podlahy.

„Potrebuješ pomôcť, dievčatko?“

Postavím sa s plnou náručou papierov a skoro ich znovu pustím na zem.

„Som v poriadku, ocko.“

„Určite?“

Nie. „Áno, som v pohode.“

„Dobre“ očividne mi neverí. „Cooper s touto stránkou podnikania moc nenarobil. Viem, že už som v dôchodku, ale dala by si mi vedieť, ak by to riadne pokašlal?“

Nemyslím si, že je to dôvod, prečo je tu, ale je to od neho pekné. Keď som bola dieťa, bola som si s ockom veľmi blízka. Bola som dievčatko, ktorému by zniesol aj mesiac z neba.

„Samozrejme, ocko. Čoskoro to tu bude dávať všetko zmysel.“

„Vždy si bola medzi nami jediná s mozgom“ zasmial sa.

„Dobre“ zastavím ho. „Nie, pokiaľ išlo o určité veci.“

Ocko s úsmevom prikývne. Vie, o čom hovorím.

„Chlapci pre teba vždy znamenali problémy, miláčik. Ale myslím, že výchovu mojich vnúčat si zvládla výborne.“

Jasné, to som určite urobila. Sú to skvelí chlapci a majú lásky na rozdávanie.

„Mala som s nimi šťastie.“

„Nah“ hodí rukou. Ocko prejde k polici, kde sú všetky moje rodeo stuhy a trofeje.

„Spomeň si, aká bola tvoja mama nahnevaná, keď som ťa vzal na cvičisko.“

„Spomínam. Odmietla ti dať jesť hocičo z toho, čo navarila počas dňa.“

Mamina sestra zomrela pri jazdeckej nehode, keď bola ešte malá. Moja mama neznášala, keď som šla na preteky okolo sudov – ale ocko ma tam prepašoval.

Bolo to v mojej krvi, mojej mysli a žilo to hlboko v mojom srdci. Myslím, že to môj ocko videl a vedel, že by som si našla k tomu cestu. Bez ohľadu na to, čo chcela moja mama.

Bola to naša vec. Zobúdzali sme sa veľmi skoro a jazdili až k hranici pozemku. Ocko a Cooper mali svoje poľovačky a kecy, ale puto medzi mojím ockom a mnou bolo špeciálne. Aspoň som si to myslela.

Pozrel na mňa „radšej by som zostal hladný, ako by som mal prísť o tvoj úsmev, keď si jazdila.“

„Ocko“ zašomrem.

„Nič z toho“ odvrátil pohľad.

Obišla som stôl a chytila ho za ramená. „Možno by sme si mohli isť zajazdiť?“

Oči sa mu naplnili radosťou, keď sa na mňa pozrel.

Nakoniec, po chvíli odpovedal „myslím, že by sme mohli niečo podniknúť.“

„Dobre,“ usmejem sa „daj mi vedieť.“

„Čo tak zajtra?“ pýta sa s nádejou v hlase.

„Perfektné.“

Vtiahne si ma do náručia. „Chýbala si mi, miláčik. Tak veľmi si mi chýbala.“

Pritiahla som si ho bližšie a bojovala so slzami. Pocit odpustenia medzi mnou a mojimi rodičmi je taký dobrý. Ani som si neuvedomila, ako som to potrebovala. Milujú mňa i chlapcov. Moja túžba udržať sa preč nebola nikdy úplne o nich. Bolo to o meste, pocite z neúspechu a šepote o tom, ako sme so Zachom patrili k sebe. Neexistuje miesto, na ktoré by som šla, čo by mi ho nepripomínalo. To zahŕňalo aj mojich rodičov, Coopera a celé mesto, ktoré je s ním späté. Urobil v tom jasno, keď nechcel byť viazaný ku mne a rozhodol sa ma opustiť.

Teraz potrebujem nájsť nové lano, ktorého by som sa mohla držať.