SYS - 5. kapitola

Překlad: Janka Es
Kor.: Noemi

O 3 MESIACE NESKÔR

„Nejdem“ Cayden stojí medzi dverami s prekríženými rukami. „Nechcem sa sťahovať. Nenávidím to.“

Nie je jediný. Cítim to rovnako. Logan bol jediný, ktorý to zvládal ako tak dobre. Odkedy nám bolo povedané, že mám do 60 dní vypratať dom, naše životy sa rozpadli. Sotva nás držím po kope lepiacou páskou a bublinkovou fóliou.

„Viem, že nechceš ísť. Ale nemáme kde žiť, Cay. Nana a Papa majú veľký dom, a akonáhle budeme mať dostatok peňazí, aby sme sa odtiaľ dostali, tak to urobíme. Je to dočasné.“

Prinajmenšom je to to, čomu som sa pokúšala uveriť. Minulú noc som strávila dve hodiny vzlykajúc, keď som balila zvyšky našich vecí. Musela som predať všetok náš nábytok a všetko, čo sa nezmestilo do malého prívesu. V zásade prinášame len šaty a osobné veci.

„Nútiš nás odísť. Toto je miesto, kde sme žili s otcom. Tu bol. Prečo sa snažíš urobiť môj život mizerný?“

„Áno, Cayden. To je môj cieľ, aby ti bolo mizerne. Nemáme na výber. Nemáme kde žiť.“

Vrčí, ako si nasadzuje slúchadlá. Takto to je s ním po novom normálne. Všetko, čo robí je pozeranie videa alebo počúvanie hudby. Je naštvaný, zatiaľ čo Logan je depresívny a prítulný.  Občas by som si priala, aby som sa mohla správať ako oni, ale nemala som čas na tieto pocity. Strávila som hodiny snažiac sa nájsť spôsob, ako sa vyhnúť Tennessee.

Ale je to nevyhnutné. Musím žiť s rodičmi, pracovať na ranči a čeliť osobe, ktorá mi povedala, že sa vrátim. Jediná dobrá vec je, že tam nie je. Bude to dosť zlé, aspoň nebudem musieť  čeliť chlapcovi, s ktorým som utiekla.

Angie schmatne poslednú krabicu, keď sa Cayden a Logan neochotne dostanú do auta. Stojím na verande s protichodnými emóciami. Toto je dom, do ktorého sme priniesli dvojčatá. Tu urobili prvé kroky, naučili sa jazdiť na bicykloch, je tu tak veľa spomienok, ktoré sme si urobili a kde som videla našu budúcnosť. Ale je tiež plná bolesti. Nepoužila som hlavnú kúpeľňu, odkedy som tam našla svojho manžela. Nemôžem tam vojsť. Vidím jeho telo, aj keď viem, že tam nie je. Moje srdce závodí z jednoduchého dotyku kľučky. Namiesto toho, používam tú na chodbe, kde ma nenaháňajú spomienky.

Zatvorím dvere so slzami v očiach. Bez ohľadu na to, čo nám priniesli posledné mesiace do životov, toto bol domov. Angie sa opiera o dvere môjho auta so slnečnými okuliarmi na očiach, aj keď je zamračené.

„Hej.“ Pokúša sa o úsmev. „Toto nie je navždy.“ Hovorím slová s takým presvedčením, že im skoro verím. „Vrátim sa.“

Angie pristúpi. „Ja viem.“

„Prisahám, že áno. Chcem novinky z pekárne, aj keď  ju už nevlastním.“

To bola prvá vec, ktorú som musela predať. Pretože sme nemali skutočný zisk, nebolo toho veľa, aby sme uzavreli dohodu, držalo ma to až doteraz.

„Vždy budeš jej súčasťou!“ napomína ma.

„Povedz Patty, aby sa zdržala pridávania cukru navyše. Pripomeň Beth, že musí robiť menšie dávky banánových košíčkov,“ pokúšam sa vyhnúť rozlúčke. „Oh, a zaobstaraj si psa, alebo niečo také, aby si sa nestala samotárkou.“

Smrkne a utiera si slzy pod svojimi okuliarmi. „Pamätám si, keď si sa tu objavila z posraného Tennessee. Mala si kovbojské topánky, maľované jeansy, a tvoje vlasy boli...dobré.“ Obe sa smejeme.

„Mala si za sebou rok, o ktorom sme nehovorili a potom si stretla Todda. Spomínam si, že som si priala, aby sme boli sestry. Nevedela som, že sa to stane skutočnosťou. Je mi ľúto, že som vám nemohla pomôcť. Dala by som všetko za to, aby som vás tu udržala. Si moja najlepšia kamoška.“

Slzy jej padali spod okuliarov a ja som pristúpila bližšie. „Tiež si moja najlepšia kamarátka. A viem, že chceš, aby sme tu boli. Boh vie, že sa tam nechcem vrátiť. Ale nič neľutujem. Aj keby som vedela, že to bude takto..nič by som nemenila.“

Objíme ma rukami, keď nás dostihne smútok. Prikrývka zúfalstva nás prikrývala príliš dlho.

„Sľúb mi, že raz za týždeň zavoláš. A že môžem prísť na návštevu.“

„Sľubujem.“ Slzy mi stekajú z očí.“A ja sa vrátim čo najskôr.“

„Kedykoľvek potrebuješ prísť sem, urobím ti miesto. Kto potrebuje obývačku?“

Obe sa chichoceme  a potom ma to udrie...možno ju neuvidím veľmi dlho. Neviem, kedy si budem môcť dovoliť vycestovať. Mám dosť peňazí, aby som sa dostala do Tennessee a o tom je to. Je toho toľko, čo jej povedať. Veci, ktoré som nikdy nemala šancu povedať.

„Počúvaj“ čakám, kým vzhliadne, aby som pokračovala, „musíš otvoriť svoje srdce. Viem, že ti ho ten blbec zlomil, ale nechaj ho zahojiť. Nepracuj príliš tvrdo, vezmi si nejaký čas na užívanie si vecí. A taktiež tvoje vlasy vyzerajú lepšie hnedé. Naprav to.“ Žmurkla som na ňu.

„Blbka“

„Zachránila si ma, keď sa predtým môj svet rozpadol. Robíš to znovu, či už o tom vieš, alebo nie.“

„Myslím, že to máš späť, priateľka moja.“

Usmieva sa pred tým, ako si ma vtiahne do náručia. „Dávaj na seba pozor. Už teraz mi chýbaš ty, aj chlapci.“

Teraz som s plačom na rade ja. „Prajem si...“

„Ja tiež..“

„Čoskoro ti zavolám.“

Objímeme sa ešte raz predtým, ako sa dostanem do môjho auta, ktoré bolo vyplatené pred rokom. Vďaka Bohu za to.  Chlapci kývajú, keď nechávame minulosť za nami, len aby sme museli čeliť tvárou v tvár môjmu detstvu. Pozerám na dom, v ktorom som založila rodinu, spolu so životom, o ktorom som si myslela, že mám, miznúť v spätnom zrkadle. 

******

„Už sme tam?“ Logan sa pýta už po stýkrát.

„Ak sa ma znovu opýtaš, priviažem ťa o strechu,“ hnevám sa, keď prechádzame hranicu Tennessee.

„Urob to znova!“ posmieva sa Cayden. Začnú sa navzájom otravovať, čo ma privádza do šialenstva. Ideme už štyri hodiny, než vstúpime do Belford Country. Uzly v mojom žalúdku sa každú míľu uťahujú. Miesto je krásne. Je svojrázne, milujúce a všetko vo vašom podnikaní. Je to typické malé mestečko. Spomienky na to, prečo som odišla mi spôsobujú napätie. Moje prsty zovrú volant silnejšie, keď sa svaly v mojom chrbte stiahnu.

Byť tu, vynáša spomienky do popredia. Cítim, ako sa vzduch stáva ťažkým. Hovorím si, že nemáme na výber a že je to len, kým sa nedostaneme na nohy. Mama s otcom nás neváhali požiadať, aby sme prišli žiť k nim, keď som im povedala o našej finančnej situácii. Môj domov z detstva leží na viac ako štyristo hektároch pôdy s domom, ktorý sa hodí prakticky každému, kto žije v meste. Ocko ho postavil prakticky z ničoho. Jeho rodičia vlastnili pôdu, ale on sľúbil že dá matke miesto, na ktoré bude hrdá. Keď som sa narodila, skončili prvé kolo rekonštrukcie. Vždy, keď ocko mohol, pristavil viac. Ako vchádzam do mesta, vidím pár majiteľov obchodov, ako prichádzajú do svojich okien. Snažím sa neskrčiť v sedadle. S najväčšou pravdepodobnosťou vedeli, že prídem do mesta v minúte, keď mama zavesila. Aj keď nie je mestskou klebetnicou, nie je pochýb, že by to spievala zo strechy. Jej dievčatko a vnúčatá sa sem sťahujú a to je všetko, čo kedy chcela.

„Chlapci.“ Vyzývam ich k pozornosti. „Sme tu!“

„Čo je to?“ Obaja majú svoje nosy na skle, keď prichádzame tam, kde som vyrástla.

„Vyzerá to ako starý westernový film.“

Smejem sa. „Je to centrum mesta.“

Cayden zastoná a vloží si slúchadlá do uší. Logan stále sleduje, ako sme o tridsať sekúnd von z centra mesta. „To je ono?“

„Jo.“ Hovorím vecne. „Nežmurkaj, lebo o nich prídeš.

„ Kde je Target? Alebo obchod?“

Vzdychnem.

„Asi o štyri mestá ďalej.“ Život čo poznajú je preč. Tu vonku, nie sú hodiny videohier, ale tiež tu nie je riziko, žeby ste sa nudili. Keď žijete na ranči, je tu vždy práca, ktorá musí byť urobená. Vyrástla som pri krotení dobytka, zbieraní vajíčok a dojení kráv.  Oni nikdy nevideli koňa, nie ešte aby na ňom jazdili. Loganov hlas sa zdvihne. „O štyri mestá? Mami! Čo ak niečo budeme potrebovať?“

„No“ smejem sa, ako hovorím „počkáš, pokým nebudeme môcť vyraziť do obchodu.“

Cayden si mrmlal o tom, ako neznáša život. Keď som mu povedala, že sa musíme presťahovať, zavolal svojmu najlepšiemu kamarátovi a spýtal sa ho, či môžu on a Logan žiť u neho. Jasné, že by sa to nikdy nestalo, ale prosil. Opustenie ich priateľov a školy nebolo niečo, čo sa ľahko prijíma. Mám pochopenie – pre mňa to tiež nie je ľahké.

Dostanem sa na okraj príjazdovej cesty a zaparkujem.

„Townsend Cattle Ranch“ (pozn. ranč s dobytkom – názov v AJ znie lepšie ) Logan číta veľký biely nápis nad nami. „Budeme teraz Townsendovci?“

„Nie“ poviem hneď. „Ste Bensonovci, vždy budete. Toto meno vám dal váš otec. Je to dar, ktorý už nikdy nebudete musieť vrátiť.“ Usmievam sa do zrkadla. Je to niečo, čo mama vravela Cooperovi, keď sme boli  deti.

Logan povzdychne „To som nevedel.“

Cayden si vyberie z uší slúchadlá, keď sa im otočím tvárou, aby som im čelila. „Počúvajte. Viem, že nie ste z toho šťastní. Bolo to pre vás príliš veľa zmien v krátkom čase. Ale je tu veľa zábavných vecí, ktoré môžete robiť.“ Lož.

„A školy nie sú zlé.“ Ďalšia lož.

„Okrem toho si vytrovíte pár nových priateľstiev, ktoré môžu byť dokonca lepšie, ako tie, ktoré ste tam nechali.“

Bože, začínam v tom byť dobrá. „Sľúbte mi, že sa pokúsite urobiť to najlepšie z tohoto.“ Obaja prikývli. Či už skutočne budú alebo nie,  je iný príbeh. Naštartovala som auto a smerovala po najdlhšej ceste, na ktorej som kedy bola. Každý kúsok bol cítiť ako míľa.  Kolesá sa stretávajú s jamami a tie majú priame spojenie s mojím žalúdkom, ktorý sa pri každom náraze stiahne.

Mama a ocko sú na verande a pozorujú ako prichádzame.

„Tu ste!“ mama vykríkne, keď vychádzame z auta.

„Mama, ocko.“ Usmievam sa, ako pozerám na môj dom. Bola som tu len raz, odkedy  som pred sedemnástimi rokmi odišla. Chlapci mali menej ako rok a návšteva netrvala viac ako dva dni. Celé mesto rozprávalo  staré príbehy o tom, ako sme môj ex a ja boli pred Toddom spolu. Bolo to veľmi nepríjemné. Potom Todd platil za mojich rodičov, aby nás dvakrát do roka navštevovali.

„Vymaľoval si.“ Premýšľam.

„Je to takmer osemnásť rokov, Presley. Jasné, že sme vymaľovali.“

Je prekvapujúce, ako ma moja matka môže skritizovať, kým ma bozkáva na líce. Chlapci sa udivene obzerajú. Vedeli, že som vyrástla na vidieku, ale myslím, že ich verzia vidieka a moja sú trošku odlišné. Chcela by som sa smiať a prevrátiť očami. Títo chlapci nemajú ani predstavu.

Logan a Cayden útočia na môjho ocka s otázkami.

„Máš veľa koní, Papa?

„Môžeme jazdiť na koni?“

„Ješ kravy, ktoré tu máš?“

„Je toto zvieracia zoo?“

„Budí vás ráno kohút alebo máte elektrinu?“

„A čo WI-FI?“

 „Chlapci, chlapci.“ Položím im ruku na plecia. „Pomaly. Áno, máme elektrinu. Áno, máme niekoľko koní a dedko tu nezabíja dobytok, predáva ho.“ Až potom ho oni zabijú. Drobný detail.

„Poďme sa dostať do vnútra a potom vám to tu môžem ukázať, dobre?“

„Presley!“ zvolal Cooper, ako kráčal k nám. Nerozprávala som sa s ním moc. Modlím sa, aby to nebolo príliš nepríjemné. 

„Cooper!“ Usmievam sa, keď je bližšie. Idem k nemu a on ma vtiahne do náručia. Je podivne obrovský. „ Pane Bože, zdvíhaš na lavičke kravy? Si ako medveď.“ Nepamätám si, žeby bol takto vysoký. Nie som nízka, ale je vyšší o dobrých šesť stôp.  Jeho hrudník je široký a jeho ruky sú šialené. Môj malý brat je dospelý.

„Mrzí ma to, o tvojom manželovi. Bol by som tam, ale musel som viesť ranč.“

Pozriem sa na zem, a prajem si, aby o ňom ľudia prestali hovoriť. Som unavená zo sympatií ľudí. Nechcem byť tou trápiacou sa vdovou, ktorá je stratená a smutná. Nikto nikdy nemôže pochopiť ten hnev, ktorý mám, hlavne preto, že musím skryť pravdu. Nemôžem si pomôcť, ale nenávidím ho za to, čo urobil nám trom. Vypustil bombu a spádom ma opustil.

„Rozumiem, Coop. Ďakujem.“

Pošteklí ma po stranách a znovu ožije.

„Ale pozri na seba – mešťanka.“

„Pozri na seba – vidiečan.“ Hovorím s chichotom.

Smeja sa „Nie všetci sme mali skúsenosť žiť mimo tohto mesta. Niekto musel viesť ranč, keď si odišla, aby si bola so svojím priateľom.“

No, trvalo mu to oveľa kratšie, ako som si myslela.

 „Cooper.“

„Ty si odišla a ja som tu zostal. Je to len pravda.“

Prevrátim oči a hryznem si do jazyka. Mám pocit, že zuby, ktoré budem mať na jazyku tam zostanú natrvalo. Cooper dostal krátky koniec palice – podľa neho.  Keď som odišla, bol prinútený starať sa o ranč. Mal veľké sny, že to tu opustí a presťahuje sa do mesta. Bol šikovný a mohol to urobiť, ale potom potreboval ísť otec do dôchodku a ja som odišla. Odvtedy ma neznášal.

„Nebolo to tak,“ pokúšam sa brániť.

Potrasie hlavou. „Ušla si s ním a nikdy sa nevrátila. Bolo to presne tak.“

Cooper ide k mame, ktorá na mňa hľadí smutnými očami. Vyzerá to, že to bude dlhých niekoľko mesiacov...alebo viac.