SYS - 2. kapitola

Překlad: Janka Es
Kor.: Noemi

„Presley!“ Angie zavolá, keď vstúpi do domu. Sedím na gauči, kde som bola posledných 40 minút. Polícia zavolala Angie a požiadala ju, aby prišla skôr, ako dokončili moju výpoveď. Prešla som všetkým, čo viem, a oni mi podávali vreckovky, keď som bojovala s mojou bolesťou. Záchranári sú na poschodí a obhliadajú telo. Ponáhľa sa dopredu.

„Angie?“Pozerám na ňu a sledujem bolesť v jej očiach.

Moje zlomené srdce vie, že sa chystám roztrhnúť jej svet.

„Sú to chlapci?“

Trasiem hlavou

„Nie!“ Klesá vedľa mňa, keď ju ťahám do náručia. „Oh, Bože,“ povie Angie a držíme sa navzájom. Opieram sa späť, keď si utiera oči.

„Ja nie..Neviem ako ti to mám povedať.“ Je to oveľa horšie.

„Povedať mi čo?“

„On..on..obesil sa.“  Môj hrudník sa zdvíha, ako to hovorím nahlas.

„Nie, nie, nie, nie“ opakuje dokola. „Prečo? Ako? Nie! On by nikdy! Klameš!“

„Urobil to“

Jej oči naplní zmätok. „Nie, Mýliš sa!“ Angie vstane a chodí dokola. „Nie Todd. Miluje ťa. Miluje týchto chlapcov viac, než čokoľvek. Neverím ti. On by to neurobil!“

Ani ja tomu neverím. „Prajem si aby som klamala. Kiež by to bol zlý sen, ale nie je. On..on..!“

Môj dych prichádza v malých výbuchoch ako sa snažím nadýchnuť. Toto je priveľa. „ Videla som ho visieť z kúpeľňového nosníka.“ Kričím a hystericky vzlykám. „Neklamem! Som..som..“

Dôstojník, ktorý sedí vedľa mňa, ma strčí do ramien a poučuje ma dýchať pomaly. Dnu cez nos. Von cez ústa. Opakujem tento proces, kým nie som na pokraji panického záchvatu.

Angie plače so mnou a vydáva vlastné zvuky zničenia. Chytíme sa navzájom a smútime nad mužom, ktorého sme milovali.

O dvadsať minút neskôr, keď sa Angie a ja usadíme a stíchneme v slabom plači, zdravotníci sa objavia na schodoch.  Čierne vrece ležalo na vozíku, ukrývajúc muža, s ktorým som plánovala zostarnúť, otca mojich detí a všetky životné nádeje, ktoré som si predstavovala.  Už žiadne večere. Žiadne ďalšie bozky. Žiaden ďalší smiech, ktorý budeme spolu zdieľať. Pretože on sa rozhodol, že nemôže. A ani neviem prečo. Máme prekrásny domov, stabilnú prácu, inteligentné a zdravé deti. Som taká zmätená. Stále čakám na Todda, že zíde dolu po schodoch a povie mi, že všetko bude v poriadku.

Stojím, hľadím na temnotu, ktorá plní môj výhľad. Prázdnota vypúšťa časti mňa, ktoré boli kedysi tak plné. Prevzali nádej, ktorú som kedysi mala, urobili ju čiernou a špatnou. Odvážajú ho preč a ja padám na zem. Angie sa ponáhľa ku mne, obtočí ruky okolo mňa a drží ma.

„Je mi to ľúto, Pres.“

„Je mi to tiež ľúto.“ Uvoľním ju a viem, čo musím urobiť

„ Musím ísť pre chlapcov!“

„Oh, Bože.“ Vzdychla prekrývajúc jej ústa. „ Čo vedia?“

„ Vedia, že sa niečo deje a že je to o ich otcovi. Musím ich vyzdvihnúť. Pravdepodobne sú vystrašení.“

Snažím sa zodvihnúť, keď posledný policajný dôstojník zostáva pri  zadných dverách. Ide ku mne, keď si sťahujem ruky okolo môjho žalúdka.

„Tu je moja vizitka, pani Benson. Ak niečo potrebujete, prosím, zavolajte mi.“ Prikývnem a zavriem oči. Potrebujem, aby to nebolo skutočné, ale to on nemôže urobiť. „Ďakujem.“

Angeina ruka zostáva na mojom chrbte. „Chceš, aby som zostala?“

„Prosím“  Poviem a ona ide ku gauču. Počujem jej zlomený ston, ako vyprevádzam dôstojníka von.

„Môžem tu zostať, ak to pomôže.“ Ponúkne sa.

„Cením si to. Nemyslím si, že niečo pomôže.“ Uchopím v ruke vizitku ako záchranné lano.

„Ako im to poviem?“Pýtam sa muža, ktorý je cudzinec. Potrebujem niekoho, aby mi povedal čo robiť.

„Kiež by som vám to vedel povedať, pani Benson. Neviem, či je tu správna cesta.“  Vypustí  povzdych.

„ Zažil som príliš mnoho prípadov a nikdy to nie je jednoduché. Len buďte  úprimná  a buďte tu pre nich.“

„Ďakujem, dôstojník...?“ Uvedomujem si, že neviem jeho meno.  Tento muž ma utešoval poslednú hodinu a ani neviem jeho meno.

„Walker. Michael Walker.“

„ Ďakujem za Vašu pomoc, dôstojník Walker. Neviem, ako to zvládnem sama. Nikdy som nebola sama.“ Ako to slovo opúšťa moje pery, zasiahne ma to. Áno, mám chlapcov, ale môj manžel je preč.

„Povieme im to spolu.“ Hovorí Angie za mnou.

Dôstojník prikývne, ide k autu  a my sa presúvame urobiť poslednú vec na svete, ktorú chcem urobiť – povedať to chlapcom. Pozriem na Angie, ktorej tvár je pokrytá čiernymi pruhmi. Tak moc milovala svojho brata. Mal okolo seba toľko lásky a podpory.  Tak veľa ľudí na rozprávanie, a on si vybral toto? Nemôžem sa cez to dostať.

Osuším svoju tvár a potom zaklopem. Pani Malgieri otvára dvere. Ruky jej vyleteli k ústam, ako sa mi oči znova zatvárajú.

„Oh, Presley“ Vtiahla ma do náručia.

„Prosím, povedz,  že je v poriadku.  Videli sme svetlá a chlapci povedali, že niečo nie je v poriadku.

Uvoľním sa z jej objatia. Ak je to ťažké povedať jej, bude to čistá agónia s chlapcami.  Moja tvár klesá, keď sa mi oči zatvárajú.

„Sú tu chlapci? Ja..ja..“

„Je mi to veľmi ľúto, zlato.“

Toto bude prvé z dlhej línie ospravedlnení.

„Ďakujem. Musím im to povedať.“

„Pozerajú telku, ale sú veľmi tichí a vystrašení.“ Jej oči sa plnia žiaľom.

Zadržím dych, snažím sa zostať silná. „Ďakujem, že ste ich postrážili.“

Logan musí počuť môj hlas, pretože ďalšia vec, ktorú viem je, že sa rúti ku mne s plačom.

„Mami, videl som svetlá. Kde je otec?“

Klesám dole, beriem jeho ruku do mojej a vidím Caydena stáť za ním bez pohybu.

„Cay, poď sem.“ Naťahujem moju druhú ruku.

Krúti hlavou, keď bojujem so všetkými emóciami, ktoré cítim. Musím byť pre nich silná.

„Cayden“ hovorí Angie za mnou, neschopná zastaviť prúd sĺz.

„Poď sem, kamarát.“ Mieri do objatia svojej tety. Vždy mali medzi sebou špeciálnu väzbu, a som vďačná, že je tu pre neho. Pozriem na každého z nich a potom sa rozhodnem, že im nemôžem povedať všetko.  Nechcem im klamať, ale musím ochrániť ich srdcia.  Ak by vedeli, že to bola jeho voľba, neviem, či by sa z toho niekedy spamätali. Ako nemohol myslieť na to, že stoja za ten život.  Nenechám ich cítiť to.

„Chlapci.“ Bojujem s rozprávaním. „Váš otec...jeho srdce....sa zastavilo..záchranári sa snažili tak tvrdo, ale nemohli...“Dýcham pomaly a hlboko,  pokúšam sa dať dokopy pred tým, ako totálne rozbijem ich svet.

„Je mi to ľúto, deti. Je mi ľúto, ale ocko šiel do neba.“

         Logan ma objíme okolo krku, keď vzlyká. Hladím jeho chrbát, snažím sa ho upokojiť. Už viac nemôžem držať agóniu, ktorú cítim vo vnútri. Vzlykám. Držali sme za navzájom a on mi zmáčal tričko. Pozerám sa na Caydena, ktorého utešuje Angie. Plače a krúti hlavou sem a tam. Logan sa odtlačí zatínajúc päste. „ On bol hore! Musí byť v poriadku, mami!“ Potriasol hlavou. „On...on je.. je silný a lekári sa musia snažiť viac!“

„Snažili sa, kámo.“

Pokúšam sa ho stiahnuť do náručia, ale hýbe sa, tak ho nemôžem chytiť. „Skúšali..toľkokrát.“ Rozpadám sa, keď vidím, ako môj syn zápasí s  pravdou.

„ Skúsia to  znova!“ Logan kričí ako vyrazí von z dverí cez dvor.

„Potrebuje pomoc!“ Cayden nehovorí nič. Angie nakláňa hlavu a dáva mi vedieť, že je v poriadku, aby som šla za Loganom.

„Oci.“  Logan zvolá, keď sa dostane k predným dverám. „Oci!“  Kričí a slzy mu padajú do tváre.

„Oci, Nie...nie, ocko!“ Ide ku schodom, ale schytím ho skôr, ako sa dostane príliš ďaleko. Moje srdce sa rozpadá na milión kúskov. Vtiahnem ho do náručia, kým on bojuje aby sa z neho dostal. Nechcem ho nechať a on sa neprestáva snažiť dostať tam, kde bol jeho otec naposledy.  On kričí a volá po Toddovi, zápasí so svojim žiaľom. S každým výkrikom plačem viac. Po niekoľkých minútach sa jeho výkriky zastavia, otočí sa mi k hrudi a jeho telo sa trasie.  Držím ho tesnejšie a šepkám mu slová, ktoré sú v tomto momente zbytočné. „On..nemôže byť preč. Mami. On...mal mi pomôcť s mojim projektom. Sľúbil to. Neporušil by sľub.“ Pobozkám ho na vrch hlavy, hojdajúc sa, aby som utíšila nás oboch. „Ja viem, zlatko. Je mi to ľúto!“ Sedím na podlahe z tvrdého dreva, pozerám na strop a prajem si, aby sa vrátil. Keby to všetko mohol byť vtip, tak by som mohla dať svojich chlapcov späť dohromady. Mohla by som to napraviť.  Počúvať ich plakať ma zabíja.

„Nech sa vráti späť. Prosím, prosím, len nech sa vráti späť.“ Jeho hlas sa láme, keď prosí.  Keby som len mohla. Bože, keby len.

Cayden a Angie vchádzajú do predných dverí. Obaja objímu Logana a mňa okolo ramien na zemi. Držíme jeden druhého v predsieni, snažíme sa nájsť nejaké pohodlie. Čas ubieha, temnota klesá, ale zostávame schúlení a uplakaní. Nakoniec sa presunieme do obývačky. Volám rodičom a hovorím im, aby hneď prišli sem.  Angie volá jej rodičom a bratovi na Floridu. Môžem počuť moju svokru ako kričí do telefónu. Dostať sa cez nasledujúcich niekoľko dní bude zázrak.  Všetci sú na ceste sem, kým my sa snažíme prežiť  minútu za minútou. Cayden  a Logan ma nechcú opustiť. Sme stočení na gauči, každý po jednej mojej strane. Sotva hovoria. Televízor je zapnutý, ale nikto sa nedíva. Každý sa topí v našom smútku. Angie robí polievku, ale nemôžem jesť.

„Čo bude teraz?“ pýta sa Cayden.

„Čo tým myslíš?“ Moje slzy konečne uschli. Už mi nezostali žiadne.  Som zmätená a stratená. Jeho oči sú plné strachu.

„Budeme sa musieť presťahovať? Môžeme znovu vidieť ocka?“

„Nie zlatko, nebudeme sa musieť  presťahovať. Musíme sa dohodnúť a budeme musieť mať pri tvojom otcovi službu“ Neviem, ako mu odpovedať o tom, či uvidí svojho  otca. „ Nie som si istá, či ho ešte znovu uvidíš, zlatko.“

„Oh“  Pozrie preč skľúčene. „ Prepáč, mami.“

„Prepáč? Čo by som ti mala prepáčiť, miláčik?“ Caydenove zelené oči sa zatvoria keď  mu vypadne slza. „Mal som ísť hore. Mohol som...“

„Nie, zlatko. Nie je to nič, čo si mohol zastaviť.“

Logan smrkne. „Tiež som tu sedel pri videohrách. Otec nás potreboval!“

„Chlapci“ Vstanem, otočím k nim tvár. „Potrebujem, aby ste ma počúvali.“ Počkám, aby mi to potvrdili skôr, ako budem pokračovať. „Neurobili ste nič zlé. Nemohli ste ho zachrániť. Rozumiete mi?“ Nikto nič nepovie, len plačú. A slzy, ktoré som si myslela že už vyschli, mi znovu stekajú po lícach dole. Prečo, Todd? Prečo?