SYS - 1. kapitola

Překlad: Janka Es
Kor.: Noemi

„Prečo nejdeš domov, Presley? Môžem zatvoriť“ ponúkla  sa Angie za pultom. Vedieme malý obchod s koláčikmi v Media, v Pensylvánii. Bolo to niekoľko dlhých dní, čo  boli naši dvaja pekári chorí. Za posledné 3 dni som pracovala skoro 40 hodín, a som unavená. Angie nepečie, ale riadi obchodnú stránku veci, čo znamená , že som musela zastúpiť obe miesta sama.

„Si si istá?“

„Áno“, smeje sa. „Teraz choď, než zavolám Todda, aby ťa odtiaľto vytiahol.“

„Máš šťastie, že ťa milujem!“

Pobozkala ma na líce. „Milujem ťa viac, aj keď z teba šaliem - s tvojou potrebou dokonalosti.“

Angelina alebo Angie, ako ju všetci voláme, je moja švagriná a bývalá spolubývajúca. Môj manžel je jej brat, do ktorého som sa zamilovala, keď tu bol pre mňa v ťažkých časoch v mojom živote.

Samozrejme, že najprv nemala rada myšlienku, že spolu randíme. Ale bola okolo a videla ako dobre nám to spolu ide.

„Vidíme sa ráno“. Vezmem si kabát a idem do auta skôr, ako nájdem dôvod na to, aby som sa zdržala.

Volám domov, ale chlapci neodpovedajú. Predstavujem si Logana so svojimi slúchadlami, ako hrá nejakú bezohľadnú hru a Cayden sa odmieta pohnúť kvôli čomukoľvek. Je to každodenné dobrodružstvo s tými dvoma. Je ťažké uveriť, že budú budúci rok na strednej. Je to ako by boli ešte včera kojenci.

Záznamník zapípa a ja sa modlím, aby to jeden z nich alebo môj manžel počuli. „ Hej, chlapci, idem domov. Dúfam, že sú vaše domáce úlohy hotové. Rada by som šla na večeru možno von? Ľúbim vás. Oh, a Todd...nezabudni zavolať tvojej matke, tento týždeň už volala osemkrát.“

Skončila som a smerovala tam, kde som si istá, že je chaos v plnom rozsahu. Vlastníme prekrásny radový domček asi desať minút od pekárne. Jeho rodičia sa presťahovali na Floridu, aby unikli pred studenými zimami, a nebola tu žiadna šanca, do pekla, aby som sa po vysokej vrátila späť do Tennessee. Museli by ma tam pritiahnuť manžetami. Takže moji svokrovci nám predali dom po tom, čo sme sa vzali. Vyhodili sme vnútro a teraz je to všetko, čo som chcela. Prerábka nás vyšla viac ako kúpiť nové miesto, ale chceli sme tu bývať. Akonáhle zaparkujem, rýchlo sa skontrolujem. Moja tvár je pokrytá  rôznymi  surovinami na pečenie, a vďaka miske s múkou, ktorá sa mi dnes rozletela, sú moje tmavohnedé vlasy posypané bielym práškom. Typický deň.

„Ahoj?! Zavolám, keď vstúpim do domu. Dokumenty sú rozhodené okolo, topánky zostávajú tam, kde pristáli a kabáty  padajú priamo tam, kde chlapci vchádzali dovnútra. Prisahám, že donútiť niekoho, aby niečo zavesil, je ako vytiahnuť zub.

„Chlapci! Upracte ten neporiadok!“ Kričím, ale nikto nereaguje. Idem do obývačky, kde presne ako som predpokladala, hrajú hry so svojimi slúchadlami. Zdvihnem každému jednu stranu z ich uší.

„Hey!“

„Mami!“ Obaja zahundrú. „Hráme hru!“

„To vidím. Čo kedy ste si sa zahrali „UPRACME CHODBU“ ? Myslím, že to znie ako zábavná hra.“ Usmejem sa a pobozkám každého na líce, čo mi dáva ďalší protest.

„Aww,  nechcete svoju mamičku..“

„Stop!“ Zastavujú hru a vyskočia. „Miluješ nás trápiť,“ sťažuje sa Logan.

„Je to moje poslanie v živote“ Pokrčila som ramená.

„Kde je váš otec?“

„Nevideli sme ho, odkedy sme sa vrátili domov. Myslím, že je hore.“

„Choďte upratať a potom si pohovoríme o tom, ako bolo v škole“ ukazujem na dvere ako ťahajú svoje nohy. Mama mi vždy vravela, že s chlapcami je to ľahšie. Možno, keby som mala len jedného, ale dvojičky sú úplne nový svet zábavy. Jeden používa druhého na vyjednanie toho, čo chcú. Todd a ja sme stále v strehu. Ako bolo povedané, nemám žiadne pochybnosti o tom, že byť rodičom je najcennejšia práca na svete.

„Zlato?“ zavolám do spálne

Žiadna odpoveď.

„Todd! Som doma!“

Je pravdepodobne v jeho kancelárii alebo na telefóne. Máme vzťah, ktorý nám všetci naši priatelia závidia. Bez ohľadu na prekážky, ktorým čelíme, máme navzájom jeden druhého. Je to naozaj ten najviac milujúci a opatrujúci muž, akého som kedy stretla. Nikdy nebol nič iné len podporujúci.  Keď som povedala, že si Angie a ja chceme otvoriť obchod, ani nežmurkol. Vzali sme si pôžička a stál pri mne.  Viem, že sa na neho môžem vždy spoľahnúť. Miluje ma viac, než si zaslúžim. Vychádzam po schodoch, ale nevidím ho v kancelárii alebo v izbe chlapcov.

„ Zlatko, si tu?“ Opýtam sa bez odpovede.

„Todd?“ pozerám sa po spálni, ale tu nie je. Kráčam ku kúpeľni.

„Zlato, si tu? Môžeš mi aspoň odpovedať.“ smejem sa a otváram dvere.

Moje telo zostáva nehybné.

Moje srdce sa rozbíja.

Môj svet sa rozpadá.

„NIE!!“ kričím a utekám k nemu. Jeho telo visí na lane, ktoré je priviazané o nosník stropu.  Jeho pery sú modré, oči krvavé a nevychádza z neho žiadny zvuk.

„BOŽE, NIE!!“ Chytím mu nohy a snažím sa ho držať, kým sa moje telo trasie. Musím ho dostať dolu.  Pochytí ma strach ako používam všetku svoju silu, aby už nevisel. Neodpovedá, ani sa nehýbe.

„Todd, prosím. To nemôžeš..Prečo??“ Plačem keď mi slzy neúprosne padajú. Bojujem so všetkým – musím ho prebudiť.

Musím zavolať 911, ale viem to. Viem so všetkým, čo vo mne je, že je príliš neskoro. Nie je tu žiadny zvuk dýchania. Žiadny pohyb. Nemôžem ho zachrániť. Je preč. Ale odmietam sa vzdať.  Mumlem si, ako vytáčam a moje ruky sa tak strašne trasú, že sotva môžem stlačiť tlačidlá. Ako hovor prechádza, snažím sa ho priviesť späť ku mne.

„911, aká je vaša situácia ?“

„Mm-Môj manžel!“ Kričím do slúchadla, ako sa ho snažím držať.

„Snažil sa...Myslím, ...Myslím že je mr- mŕtvy. Nedýcha!“

„Dobre madam, zostaňte pokojná a povedzte mi svoju adresu.“ Odrapocem, čo dúfam, že je správna adresa. Nevidím nič, slzy ma oslepujú.

„Ako si ma mohol opustiť?“ Vzlyknem a moje ramená sú v kŕči.

„Nedýcha!!“ Vravím operátorovi zúrivo. Zdvíham ho čo najviac s jednou rukou a pritlačím prsty na zápästie, ale nič necítim.

„ Madam, môžete mi povedať, čo sa stalo?“ Rada by som vedela to isté. Nikdy by to neurobil – mne a chlapcom. Napriek tomu tu stojím s rukami okolo nôh a jeho bezvládneho tela. Pichne ma v hrudi, keď pomyslím na to, že Logan a Cayden nevedia, čo sa deje.

„On v-visí! Nemôžem ho dať dole. Snažím sa ho tlačiť hore ale..ja..“ Každá moja časť sa rozpadá, ako hovorím tieto slová. Potom to mnou otrasie.

„Oh, Bože!“ Trasiem sa silnejšie. „Moji chlapci. Sú v dome. Oni to nevedia..“ vysvetľujem  operátorovi 911.

„Môžete mi povedať vaše meno.?“

„Presley, Presley Benson.“

„Dobre Presley. Som Donna a zostanem s vami až kým príde polícia a záchranári. Pohybuje sa vôbec?“ spýtala sa Donna

„Nie, nehýbe sa. Nie je pri vedomí..On..on je..Nemôžem nechať chlapcov, aby to videli!“

„Dýcha, alebo vydáva nejaký zvuk?“

Trasiem hlavou, ako počujem jej slová ale nemôžem odpovedať. Toto nemôže byť skutočné.  Je to len skurvený sen. Neexistuje žiadny spôsob, aby to bolo skutočné.  Zobuď sa, Presley. Trasiem hlavou, ale nič sa nemení.

„Presley, ste tam?“

„Nedýcha. Nemá žiadny pulz“ hovorím, keď strach ostrí každý nerv v mojom tele. Rozbíjam sa, ako slová unikajú z mojich úst. Rozpráva, keď spadnem dolu na päty.

„ Zhlboka sa nadýchnite. Môžu vaše deti otvoriť dvere polícii?“

„NIE!“ musím ich chrániť. On je mŕtvy. Bol mojim manželom 13 rokov a práve si vzal svoj vlastný život.

„Nemôžu to vidieť. Nikdy ich nenechám, aby ho takto videli.“ Prečo by to robil? Ako im to  povedať?  Ako? Nemôžem to urobiť, nie som dosť silná.

„Dobre, Presley. Potrebujem, aby ste otvorili predné dvere. Dôstojníci sú skoro tam.“

„Moji chlapci. Musím...“

„Choďte k predným dverám a chráňte chlapcov čo najviac. Budú tam za  menej ako 3 minúty. Môžete to urobiť?“

Môžem urobiť čokoľvek?

Môžem sa hýbať?

Slzy padajú, ako si uvoľním ruky.

„Prečo? Todd?“ Šepnem. Z môjho hrudníka vybuchne vzlyk, keď sa postavím neschopná pohybu.

„Prečo?“

„Stále ste tam?“ pýta sa Donna.

„Som tu. Nemôžem dýchať. Nemôžu ho takto vidieť. On je...“

„Ja viem, Presley. Zhlboka sa nadýchnite, pomoc je skoro tam. Môžete ísť dole a vziať ich k susedom?“ 

Padnem na zem, moje kolená zasiahnu nepoddajnú podlahu, ale je to nič v porovnaní s bolesťou v mojej hrudi. Sedím nehybne, keď sa môj život rozpadá. Musím premýšľať nad tými drahými chlapcami, ktorých životy sa majú zmeniť. Jediné čo môžem urobiť je uistiť sa, že sú chránení. Utieram si tvár a snažím sa dať dokopy najviac, ako môžem.

„Idem teraz tam“

„Dobre, ak chcete, zostanem s vami na telefóne, pokiaľ nepríde polícia.“

Teraz je Donna jediná osoba, ktorá to vie. Ak zruším hovor, tak to bude...Je to nerozumné a smiešne, ale keď sa tento hovor zruší...je to všetko skutočné.

„Prosím, nemôžem to urobiť sama.“

„Samozrejme, som tu. Nie ste sama, Presley.“ Dokázala som sa zdvihnúť z podlahy. Nohy mi nejako idú dopredu. Mierim do obývačky a Logan vzhliadne.

„Mami?“ postaví sa.

„Chlapci, potrebujem aby ste šli zozadu von a zaklopali pani Malgieriovej na dvere. Hrajte sa s Ryanom, kým Vás neprídem vyzdvihnúť.“ Kážem im na autopilota. Moje oči sa zatvárajú, ako si obalím ruky okolo trupu. Logan sa ponáhľa bližšie. Vždy bol moja citlivejšia duša. Toto ho rozdrví.

„Čo je zle?“  Položím mu ruku na líce ako mi padá slza.

„Ty a Cayden choďte a ja prídem o chvíľu.“ Môj hlas sa zlomí ako mnou prejde bolesť. Moji chlapci. Moji sladkí, nevinní a milujúci chlapci už nikdy nebudú rovnakí. Caydenove oči presne, ako som si istá, počujú tú bolesť v mojich slovách.

„Robíte to skvele, Presley!“ povzbudzuje ma Donna. „O minútu sú tam“

„Desíš ma, mami.“Pozerá sa na mňa veľkými, zelenými očami.

„Potrebujem niečo zvládnuť a vy tu nemusíte byť.“ Bojujem vo svojom vnútri uvedomujúc si, že moje deti budú zničené.

Loganove ruky sa obkrútia okolo mňa a Cayden ho odtiahne.

„Je to otec?“ –pýta sa.

„Choď! Teraz!“ už viac nezvládnem udržať svoj pokoj. Potrebujem, aby šli. Viem, že ich desím a môžem vidieť,  akí sú vystrašení, ale nedokážem sa nadýchnuť.

„Prepáčte. Potrebujem, aby ste obaja vstali a hneď šli do Ryanovho domu.“

„Poďme Logan, ide sa.“ Cayden bol vždy ten vnímavejší. Číta medzi riadkami a často vidí veci, ktoré väčšina detí v jeho veku nemôžu. Nie je to žiadne bláznovstvo. Moja tvár musí byť červená a moje oči sú opuchnuté od plaču. Cayden sa na mňa pozerá, keď sa moja brada chveje.

„Budeme v poriadku.“

„Mami?“  Logan sa spýta, keď už nemôžem zadržať slzy. Slza spadne z Caydenovej tvári ako ho vezmem do náručia.

„Ľúbim  ťa“

Pozerám sa na nich, modlím sa, aby som našla spôsob, ako to bude v poriadku. Neochotne sa mi uvoľnia a vychádzajú von zadnými dverami. Pozorujem ako idú a plačem. Plačem pre nich. Pre mňa. A koľko bolesti im to spôsobí.

Keď zmiznú z môjho dohľadu, idem k predným dverám a otvorím ich. Policajné auto sa blíži, svetlá žiaria a pohltila ma prázdnota.