Oblivion2 - 29. kapitola

Překlad: Noemi

Katin sveter  a jej čižmy zmizli, takže som zo seba strhol svoj hrubý vlnený pulóver  a obliekol som jej ho. Na mňa zima až tak nepôsobila. Keďže som jej na nohy nemohol nič dať, zodvihol som ju a vyletel s ňou z budovy skladu. Hybrid, mutant, čokoľvek – ešte stále bola oveľa viac ľudská ako ja.

Dvere auta som otvoril silou Zdroja a jemne som ju posadil dnu a natiahol som sa po jej bezpečnostný pás.

„Aj ja to zvládnem“ -  šepla, ale videl som, že sa jej trasú ruky, keď chytila pás. Ježiši, čo sa jej tam dnu stalo? Chcel by som sa jej to opýtať, ale nemali sme čas.  Cúvol som a rýchlosťou blesku som obehol auto a posadil sa vedľa nej.

„Si hotová?“

Oprela sa dozadu, spustila plecia, ešte aj oči dokázala ledva otvoriť. Na tvári jej bolo jednoznačne vidieť príšernú únavu.

„Mohol by si ma tu nechať. Bezo mňa ...by si bol  rýchlejší“

Dvihol som obočie, ale medzitým som sa už vyhýbal smetiakom.

„Nenechám ťa nikde“

„Nič sa mi nestane. Zostanem v aute a ty sa tam len ...preblysneš“

„V žiadnom prípade“ – pokrútil som hlavou. „Máme čas“  Jednou rukou som si zmietol z tváre zavadzajúce vlasy a zaťal som sánku.

„Keď som dostal tvoj odkaz o tvojej matke a neodpovedala si mi, myslel som si, že si snáď už v nemocnici vo Winchesteri. Zavolal som tam a zistil som, že tam tvoja matka nie je.“ Znovu som potriasol hlavou. „Myslel som už na to najhoršie. Bál som sa, že ťa chytili.  A bol som ochotný nechať ľahnúť popolom celé mesto  ak by to bolo potrebné.  A vtedy som dostal Willov odkaz... takže v žiadnom prípade ťa nespustím z očí.“

„Som v poriadku“ šepla.

Zaškúlil som nabok. Vôbec nevyzerala dobre.  Ani trochu.  Ani tak neznela.  Dostal som sa na diaľnicu smerom na východ.

„Naozaj ti je dobre?“ – pýtal som sa zvierajúc silnejšie volant.

Miesto odpovede len prikývla.

„Onyx“ – mrmlal som. „Už roky som sa s ním nestretol“

„Vedel si, že má také účinky? - mala úplne zachrípnutý hlas akoby...akoby bola celý čas kričala a je veľmi pravdepodobné, že sa presne to stalo.

„Ešte keď sme sa učili asimilovať som videl, že to používali na tých, čo spôsobovali problémy, ale bol som veľmi mladý . No pravda,  preto som to mal spoznať, keď som to znovu videl. Jednoducho som si nemyslel, že by sa dal využívať aj takto. Akože na mrežiach alebo reťaziach. A rovnako som netušil, že to bude tak isto pôsobiť aj na teba.“

„To...“ zmĺkla.

Pozeral som na cestu.

Musel som sa poriadne sústrediť, inak by som bol úplne stratil hlavu. Spomenul som si, nakoľko bolestivé to bolo pre tých, ktorí s ním prišli do styku pri našej asimilácii. Povedali, že to sú najväčšie muky, ktoré nás môžu postihnúť. Horšie, než keď sa nejaký Arum z nás nažerie. Tí Luxeni tak hrozne vrieskali, akoby im boli nožíkom postupne oddeľovali mäso od kostí.

A vedomie, že Kat toto musela pretrpieť celé hodiny ma naplnilo bezmocnou zúrivosťou. Ja som si pokojne odpočíval na zadku v škole, pričom ju mučili.  Skurvene ju mučili.

„Kat?“

Narovnala sa na sedadle.

„Blake a ja sa od seba ani tak veľmi nelíšime.“

„Čože?“ – hodila po mne ostrým pohľadom.  „nepodobáš sa v ničom tomu skur....“

„Ale hej...“ – obrátila sa ku mne.  „On urobil všetko, aby zachránil Chrisa. Zradil ostatných. Klamal. Zabíjal.  A teraz mu už rozumiem. Kvôli tomu ešte nebude správne to, čo stváral, ale chápem ho...aj ja by som urobila čokoľvek, aby som ťa zachránila.“

Dovtedy som sa na ňu díval, kým som mohol, pričom auto letelo po diaľnici, potom som sa odvrátil.  Chápal som, čo mi chcela povedať. Zabíjala by, aby ma ochránila. Urobila by čokoľvek, aby som mohol byť v bezpečí. Rovnako ako Blake..ale predsa nie rovnako.

Natiahol som k nej ruku a preplietli sme si prsty. Stisol som jej ruku a položil som si ju na stehno.

„Kvôli tomu ešte nie si ako on. Ty by si neubližovala nevinným. Rozhodla by si sa správne.“

Na to mi neodpovedala. Dlho sme mlčali.

„A Will? Čo...čo myslíš, čo sa s ním teraz stane?“

Zavrčal som.

„Ježiši, ako by som ho  chcel dostať...ale podľa mňa môžeme počítať s nasledovným: v najhoršom prípade bude sakramentsky nahnevaný, keď pominie účinok premeny a znovu nám nedá pokoj.  Pokiaľ sa to stane, zlikvidujem ho.“

„Podľa  teba nie je šanca, že by bola premena trvalá?“

„Nie, ak má Matthew pravdu. Rozumej, preto som to chcel urobiť, aby som ťa odtiaľ mohol vyniesť von, ale to nebola tá potrebná skutočná vôľa liečiť z hlbokého presvedčenia. A je pravda, že si poškodil jednu artériu, ale neumieral.“ – pozrel som na ňu. „Viem, na čo myslíš. Že pokiaľ je to trvalé, budeme s ním spojení aj my“

„Áno“ – priznala.

„Nemôžeme urobiť nič, len vyčkať, ako sa to skončí.

„Ďakujem“ – prečistila si hrdlo, ale ani tak nemala hlas čistejší  ani silnejší. „Ďakujem, že si ma odtiaľ vyniesol“

Stisol som jej ruku. Blížili sme sa ku Street of Hope.

„Je ti lepšie?“

Roztrasene sa usmiala.

„Áno, som v poriadku. Teraz sa neboj o mňa. Všetko...“

„Všetko sa o chvíľu zmení“

Sakra!  Ani nie som schopný si uvedomiť, čo sa vlastne stane. Moje dvojča. Bože, je nažive a o chvíľu sa uvidíme.

Zabočil som za budovu a zabrzdil som.  Odtiahol som ruku, vybral kľúč a zhlboka sa nadýchnúc som sa pozrel na hodiny na prístrojovej doske. Mali sme ešte päť minút.

Kat vypla svoj pás.

„Poďme“

Pozrel som na ňu.

„Nemusíš ísť so mnou. Viem, že...si uťahaná“

V jej sivých očiach sa jej objavila tvrdá odhodlanosť. Otvorila dvere vystúpila – bosá na prekliato studené parkovisko.  V mihu som stál pri nej a chytil som ju za ruku.  Nemusela to robiť.  Mohla zostať v teplom aute a odpočívať, ale robila to - pre mňa.

„Ďakujem“

Kat sa na mňa usmiala.

Pohli sme sa k budove.  Hoci som sa na to nesústredil, všimol som si , že aj v tehlách je onyx.  Dvere boli otvorené a keď sme vstúpili videli sme, že alarm ukazuje voľný vstup. Sakra, koľkých ľudí musel Michaels podplatiť, aby mohol toto uskutočniť? A odkiaľ mal toľko peňazí?

Vstupná hala bola presne taká ako v každej bežnej kancelárskej budove. Polkruhový pult, umelé kvety, lacná dlažba.  Jedny pohodlne otvorené dvere viedli ku chodišťu. Kat mi stisla ruku.  Prevrátil sa mi žalúdok, keď som sa pozrel na dvere, ale narovnal som sa a pohol sa vpred. Ponáhľali sme sa tak rýchlo hore po schodoch, ako sme len dokázali.  Na vrchole schodišťa sme sa dostali pred zatvorené dvere, ktoré mali po obvode ešte viac onyxu.  Pustil som Kat a chytil som kľučku. Ruka sa mi triasla.

Sotil som do dverí.

Miestnosť bola tmavá a osvetľoval ju svit mesačného svetla z jediného okna. Pri stene bolo pár skladacích stoličiek, televízia v kúte a v strede jedna veľká klietka s reťazami a putami presne taká istá, v ktorej bola zatvorená aj Kat.

Pomaly som vstúpil a spustil som ruky.  Z pokožky mi sálala horúčava, keď som sa pozrel na klietku.

Bola prázdna.

Otvoril som ústa, ale len nemo som potriasol hlavou. Všetky nádeje, všetko vzrušenie vyprchalo.

„Daemon“  - zastonala Kat.

Postavil som sa pred klietku, chvíľu som tam stál a padol som na kolená a pochoval si tvár v dlaniach.  Triasol som sa na celom tele. Bol tu vôbec Dawson? To všetko bolo len skurvené klamstvo? Netušil som.  Len to bolo isté, že  môj brat je ešte stále... na neznámom mieste.

Pocítil som Katin dotyk na chrbte.  Napli sa mi svaly.

„Klamal...klamal mi“ -  nasilu som zo seba dostal. „Klamal nám“

Prenikla do mňa prudká bolesť a obnažila staré, nezahojené rany. Cítil som, že toto sa nikdy neskončí.  Budem celý svoj život naháňať ducha.

Kat si ku mne kľakla, pritúlila sa ku mne a objala ma okolo drieku. Položil som si ruku na jej pažu a nechal som, aby ma jej prítomnosť zohrievala. Keby tu ona nebola...

Vyskočil som, drgnúc do Kat, ktorá skoro spadla naznak, ale zachytil som ju a postavil na nohy.

„Daemon“ – zastonala zachrípnuto.

„Je mi ľúto“ – povedal som jej.  „Musíme...teraz odtiaľ zmiznúť.“ Prikývla a cúvla.

„Aj ja...nevýslovne to ľutujem“

„Nie je to tvoja chyba, ty s tým nemáš nič spoločné. Will nás prekabátil. Klamal.“

Chytil som ju za ruku a vyviedol ju k autu.  Celú cestu domov som cítil, že sa na mňa díva.  Tak rád by som jej bol niečo povedal, aby som ju ukľudnil – len Boh vie ako veľmi to v tej chvíli aj ona potrebovala, ale nebol som schopný otvoriť ústa.

Jediné na čo som sa dokázal sústrediť bolo, aby som nás oboch dostal domov celých.

Vtedy Kat natiahla ruku a položila  ju na moju pažu.  Pozrel som sa na ňu, ale mlčal som. Možno sa nikdy nedozvie, ako veľa to pre mňa znamenalo.  Nezložila zo mňa ruku, hoci mala blízko k tomu, aby zadriemala.

Zabočil som na našu príjazdovú cestu , ale ešte som nevypol motor. Za Deeiným autom som videl Matthewove. Kat len žmúrila očami.

„Zavolal si im? Povedal si im čo sa so mnou stalo?“

„Chceli mi pomôcť ťa hľadať, ale ja som ich prosil, aby zostali radšej tu, ak by...“

Nemalo význam dokončiť vetu, ale musel som vysloviť tú ďalšiu. Vypol som motor.

„Ak sa mutácia neukáže trvalou, nájdem Willa a zabijem ho“

Kat nevyzerala prekvapená. Nahol som sa cez stredovú konzolu a pobozkal som ju.  Tĺkot srdca sa jej okamžite zrýchlil.  Ešte stále ochutnávajúc jej peru som sa usmial. Užíval som si, ako reaguje aj na môj najjemnejší dotyk.

Odtiahol som sa a pozrel na môj dom. Bude teraz ťažké hovoriť s Dee. Jedna moja časť dúfala, že ak sa vrátim domov s Dawsonom, že to uľaví jej bolesti. Striaslo ma.

„Ja...ja by som sa teraz nedokázal pozrieť Dee do očí.“

„Ale nebude sa strachovať?“

„Pošlem jej správu hned ako ťa položím do postele.“

„V poriadku. Môžeš zostať so mnou“

Ironicky som sa zaškeril.

„V každom prípade zmiznem skôr ako sa vráti tvoja matka. Sľubujem.“

Na to sa aj Kat usmiala.  Vyskočil som z auta, prebehol na jej stranu, otvoril som dvere a natiahol sa po ňu.

„Na čo sa chystáš?“ – opýtala sa. Dvíhla obočie.

„Celý čas si bola bosá, slovom,  je koniec s chodením naboso.“

Už otvárala ústa, aby mi protirečila, ale potom ich radšej zatvorila. Uškierajúc som čakal, aby preliezla na kraj sedadla.

Vtedy  sa rozleteli dvere, kľučka tresla o stenu ako výstrel z pušky. Otočil som sa, zovrel som ruky v päste, lebo som čakal, že sa na nás vyrútia agenti z obrany.

Ale bola to len Dee.

Jej dlhé, vlnité čierne vlasy doslova viali za ňou, v očiach jej žiarili sĺzy a kotúľali sa jej dole tvárou. Srdce mi zovrelo ešte viac...ale Dee sa usmievala, smiala sa!

Sakra, čo to? Nadrogovali ju liekmi? Niežeby mi to vadilo, ale mal som taký pocit, že na nás lieky nepôsobia.  Žeby marihuana?

Kat vystúpila za mnou z auta a už som sa skoro otočil, aby som ju zastavil, lebo nebude chodiť bosá po snehu, ale vtedy sa za Dee znovu otvorili dvere.

Sväté hovno!

Zatackal som sa, keď som uvidel na prahu  sa objavujúcu vysokú chudú postavu. Pohol sa dopredu a zastal tesne vedľa svojej sestry. Vedľa našej sestry.

Bol to on, tam na verande, moja chudšia a zničenejšia kópia.  Jeho tmavé vlasy boli dlhšie než keď som ho naposledy videl. Kučery mu padali na zreteľne vyčnievajúce lícne kosti. Pod nimi, zmučený pár zelených očí.  Ale predsa to bol on. Môj brat.

„Dawson“ – zastonal som.