Oblivion2 - 28. kapitola

Překlad: Noemi

Bolo ráno, šesť hodín. Sedel som na Katinej posteli, počúval som šumenie sprchy a pokúšal som sa vymenovať všetky dôvody, prečo by to nebol dobrý nápad, ak by som sa k nej pridal.

Nenapadol ma ani jeden.

Predsa som sa donútil, aby som zostal sedieť na zadku, kým sa Kat prichystá, aby sme sa mohli vybrať do školy.  Strávili sme spolu celú noc. Rozprávali sme sa a spali sme v spoločnom objatí. Napriek všetkému to bola moja najlepšia noc. V celom mojom živote.

Samozrejme som kvôli tomu ešte myslel aj na moju sestru aj na Adama. Nebolo všetko dokonalé. Akonáhle sa mi myšlienky rozutekali, dostali sa na tmavé miesta.

Pozrel som sa aj na Dee, skôr ako som prišiel ku Kat. Spala. Mohol som hovoriť  s Andrewom. Ani to nebolo jednoduché – potrebovali sme sa dohodnúť, ako vysvetlíme Adamovu smrť. Pre ľudí a pre verejnosť to bude autonehoda. Pre Luxenskú kolóniu a ministerstvo obrany , ak by nevedeli pravdu, to bude útok Arumov.

Niekoľko nasledujúcich dní – alebo skôr týždňov - bude ťažkých.

Kat vyšla z kúpeľne plnej pary. Mala okolo seba obtočenú  chuňatú osušku a na nej mala kúpací plášť. Neprekvapilo ju, že na svojej posteli  našla mňa, hoci som jej nepovedal, že prídem. Pravdepodobne to zacítila v tom momente ako som vstúpil do domu.

Postavila sa predo mňa.

„Čo robíš?“

Potľapkal som matrac vedľa seba. Sadla si na koniec a pozrela sa mi do očí.

„Teraz niekoľko týždňov musíme zostať tesne vedľa seba. Neprekvapilo by ma, ak by sa objavili ľudia z ministerstva.  Spoločne sme vo väčšom bezpečí.

„Len preto?“

Na tvári sa mi objavil lenivý úsmev a potiahol som jej opaskom.

„Nie výlučne. Je to len najrozumnejší dôvod, ale rozhodne nie najžhavejší“

Kat sa slabo usmiala ale potriasla hlavou. Objal som ju okolo pása, stiahol som si ju na kolená a pobozkal som ju na čelo.

„Na čo myslíš?“

Zavrtala si hlavu do môjho krku.

„Na všeličo. Nemyslíš, že ...je nemiestne byť v takýto čas šťastný?“

Napol som ramená a díval som sa dole na ňu so zvrašteným obočím.

„Tak nerozoslal by som oznámenia, alebo také niečo“ - zmĺkol som, lebo som chápal na čo myslí.  „A ani nie som úplne šťastný. Nie som ešte schopný to všetko prijať...Adama“ stíchol som a ťažko prehltol.

„Mala som ho rada“ – šepla.  „Neočakávam, že by mi niekedy Dee odpustila, ale chcela by som ju vidieť.  Potrebujem vedieť, že je v poriadku.“

„Odpustí ti, len potrebuje čas“ - pobozkal som ju na spánok. „Ona vie, že si ju chcela upozorniť. Zavolala mi, keď si ju poslala preč a ja som jej prikázal, aby sa do toho neplietli. Ale neďaleko sa zastavili  autom a vrátili sa. Oni sa rozhodli tak, a viem, že by to Dee urobila znovu.“

„Je toľko veľa vecí,  ktoré by som ja znovu neurobila“ – vysúkala zo seba zachrípnuto.

„Viem“ - dvoma prstami som jej zodvihol bradu, aby sme si videli do očí. „Ale na to teraz nemôžeme myslieť. Nemá to zmysel“

Natiahla sa hore, aby ma mohla pobozkať.

„Po skončení školy by som ju chcela navštíviť.“

„Aké máš plány na obednajšiu prestávku?“

„Okrem jedla? Nič.“

„Dobre. Tak zmizneme“

„K Dee, že?“

Zaškeril som sa na ňu.

„Áno, ale je ešte niečo, čo by som chcel predtým urobiť a teraz na to nemáme čas.“

Zdvihla obočie.

„To chceš do toho času vtlačiť obed aj film?“

„Kote, máš príšerne špinavú fantáziu. Myslel som na to, že by sme sa mohli ísť prejsť, alebo niečo také.“

„Strielaš si zo mňa?“ – zamrmlala a chcela sa postaviť, ale nepustil som ju.

„Povedz to“

„Čo?“

„Čo si predtým povedala“

Cítil som, ako sa jej zrýchlil tep, naklonila sa ku mne, dotkla sa nosom môjho nosa a povedala.

„Milujem ťa“

Skĺzol som rukou na jej zátylok a pritiahol som si ju k sebe. Z toho bozku som fakt túžil položiť ju na postel a zabudnúť na školu a všetko ostatné.

„Len toto potrebujem“

„ Tieto slová?“

„Hej. Vždy“

                                                       ***

Aj v bežných dňoch som bol všade radšej ako v škole, ale v ten deň som sa z toho skoro pominul. Túžil som byť pri Dee.

Nemohol som pre ňu veľa urobiť - slová nikdy neuľavia smútku, ale trápilo ma, že jej nemôžem byť oporou. Rovnako som túžil aj po Katinej spoločnosti. Bola v tej istej budove ako ja, ale ani to nebolo rovnaké.  Chcel som ju mať blízko seba a nielen preto lebo...bol som rád v jej blízkosti.  Tušil som, že pokiaľ urobia agenti ďalší krok, tak to bude rýchle a chcel som ju mať na očiach.

Nemal som ani poňatia, čo je to za vzorec, ktorý kreslil učiteľ na tabuľu. Videl som len Kat, aká bola včera nádherná v mojej posteli, cítil som aj chuť jej bozkov a nemusel som sa ani namáhať.  Bolo to nerozumné. Šialenstvo.

Natiahol som si nohy. Ešte stále som nedokázal uveriť, že som sa zastavil.

Urobiť to správne? Človeče...onedlho si budem môcť obstarať podprsenku.

Predsa sa zdalo správne to rozhodnutie. Veľmi veľa sa toho stalo a naše emócie boli rozvrátené. Úprimne som nechcel, aby naše prvé milovanie zatienil žiaľ  a smútok. Možno by sme dodatočne neboli videli tiene, ale nechcel som to riskovať.

Keď sa konečne skončila hodina, ponáhľal som sa na chodbu a pozrel som si mobil.  S pokrčeným obočím som sa vyhol niekoľkým spolužiakom. Nevšimol som si, že som mal správu od Kat zhruba spred štyridsiatich minút. Nahnevane som ju ovoril.

Matka mala nehodu. Idem do nemocnice.

     Strhol som sa. A zovrelo mi srdce.

Bože, čo sa ešte stane?

Kde bola včera v noci Katina matka? V službe? Snažil som sa spomenúť si. Vo Winchestri. Cesty boli na mnohých miestach klzké, alebo úplne zaviate snehom. Vyšiel som z hlučnej chodby von a volal som Kat.

Zvonilo dlho, ale nezdvihla to.

Nechal som jej krátky odkaz. Prekonal som túžbu vykašlať sa na školu, aby som ju našiel. Problém bol v tom, že som nevedel do ktorej nemocnice šla. Odtiaľ do Winchestru to mohla byť hociktorá. Musel som čakať kým mi zavolá.

Neveril som veľmi, že trpezlivosť je cnosť.

Skôr ako som zašiel na ďalšiu hodinu, pozrel som sa za Dee. Ako som predpokladal, necítila sa dobre.

Na hodine historie moja trpezlivosť prešla veľkou skúškou keď sa mi Kat neozvala ani v čase  obedňajšej prestávky,  hoci som jej volal aj písal správy. Nedokázal som už zostať v škole.

Pri odchode som jej ešte raz zavolala.

Nič. 

Ako kyselina sa mi v žalúdku prevalila zlá predtucha.

Mobilný signál sa často strácal, ale Kat by sa už bola dostala aj do Winchestru  a bola by mi iste zavolala, hlavne po tom, čo sa stalo. To, že by sa takto odmlčala nebolo normálne.

Skôr ako som zašiel domov som sa zastavil u Thompsonovcov. Ich smútok bol takmer hmatateľný.  Strávil som s nimi nejaký čas, ale nevedel som čo povedať alebo urobiť.  Je to výnimočné v mojom živote, ale prázdnotu smrti nedokážem ani ja zaplniť.  V jednom momente je tu a zrazu už nie je nikdy viac.  Je to také rýchle.  V rámci nášho spoločenstva zariadili uzavretý pohreb.  Adamovo telo podľa tradície spopolnia a nezostane z neho nič.

Už aj teraz sme nemali nič, len spomienky.

S týmito ťažkými myšlienkami som šiel domov do prázdneho domu, kde som len chodil hore-dole ako duch.  Prešli celé hodiny a od Kat som nemal žiadnu správu. Zmocňovalo sa ma zúfalstvo. Čo ak  jej zomrela matka a Kat  je v šoku a nie je schopná telefonovať. Čo ak aj ona utrpela nehodu cestou do nemocnice? Jej auto bolo ešte stále pred ich domom, takže je možné, že po ňu prišiel Dr. Michaels.

Vtedy ma napadla súvislosť medzi Bethany a Willom.  Will bol jej strýko. Jej chorý strýko. Ale ministerstvo práve tak dôkladne sledovalo aj Bethany a Dawsona ako nás s Kat. Nikto ich nemusel nahlásiť - obranári to celé sledovali.

Tak ako náš prípad s Kat.

Práve som sa vybral po mobil, ktorý som nechal na stolíku, aby som mohol zavolat do všetkých nemocníc, keď sa mobil ozval.  Vyľakane som po ňom skočil.

„Kat?“ zavolala som.

Dlhé ticho a potom:

„Nie, to nie je Kat“

„Dr. Michaels?  Opýtal som sa  s novými obavami. „Kde je Kat? Je v poriadku? Čo...“

„Nie, v skutočnosti nie je v poriadku“

Narovnal som sa a oprel sa o stenu, lebo mi náhle zoslabli nohy.  Bol to ten istý mdlý pocit, ktorý ma obchádzal vtedy, keď keď mi prišli z MO oznámiť tie správy o Dawsonovi.

Vedel som určite, že Kat je nažive, ale...

„Daemon?

Zhlboka som sa nadýchol.

„Čo sa jej stalo?“

„Zatiaľ nič neodvolateľné.“

„Počkajte, čože?“

Odtlačil som sa od steny a úplne som sa sústredil na slová Dr. Michaelsa.

„Ako to myslíte Will?“

Pauza.

„Kat je v poriadku. Dá sa povedať. No pravda je, že sa práve veľmi nebaví“

Vlna horúčavy ma  pohltila od zúrivosti.  V prstoch som zvieral mobil až praskala umelá hmota aj kov.  Nechápal som, prečo by urobil Kat čokoľvek.

Ani ma to nezaujímalo.  Vedel som len, že ho za toto zabijem.

„Ty...“.

„No, nestrácajme čas. Ty to môžeš napraviť Daemon. Sleduješ ma? Nenechaj si to ujsť.

„Oh, ja počúvam. Robím si aj poznámky“

Dr. Michaels sa sucho zasmial.

„Príď ku skladom. Vieš ku ktorým. A Daemon...ak by som bol na tvojom mieste ponáhľal by som sa.“

Ten sviniar  to položil skôr než som mohol odpovedať. Sekundu som tam len stál a díval sa na mobil. 

Do riti! Do riti! Do riti!

Mravenčila mi koža, cítil som, že stratím svoju ľudskú podobu.  Odhodil som mobil, vybehol som z dverí už som bol v polovici príjazdovej cesty, keď som sa vrátil po auto. Nemôžem vedieť ako je to s Kat, či nie je zranená a ak áno, nakoľko. Musím ísť autom, čo ma spomalí.

Porušil som aspoň desať rôznych rýchlostných obmedzení ako som sa hnal z mesta ku skladom, kde dvaja strážnici zatlačili Kat do kúta. Zavolal som Matthewa, ktorý dával pozor na Thompsonovcov a Dee, a povedal som mu, čo sa stalo.  Chceli pomôcť, ale povedal som im, aby prešli k nám a zostali tam pre prípad, žeby...no ak by sa veci zvrtli  zlým smerom.

Pri šoférovaní som nerozmýľal.  Nemohol som  pripustiť, aby som si na čokoľvek spomenul. Musel som si zachovať chladnú hlavu. Nedokázal som ani domyslieť to, ak by bola  Kat zranená, lebo po Blakeovi a Adamovi ani sám neviem ako by som zareagoval.

Asi by mi preskočilo a prezradil by som celú našu rasu.

Zastal som za skladmi  pod tmavomodrou  bezoblačnou  oblohou. Vyletel som z Dolly - doslova -  a obišiel som budovu. Prvé dvere, ktoré som uvidel boli otvorené. Okamžite sa mi ozval v hlave alarm.

Tlmené stropné svetlo vrhalo žltkavý lesk na kovový stôl a stoličky. Bolo cítiť stuhnutý cigaretový pach, ale nič iné som nezbadal. Spamäti som sa vybral vpravo a hore po schodoch.  Nemal som čas sa pripraviť alebo hoci si len pomyslieť, čo tam môžem očakávať. Vyšiel som na poschodie a vsotil som dvojkrídlové lietačky, ktoré tresli  do betónovej steny.

Z pohľadu, ktorý sa mi naskytol som skoro padol na kolená.

Ani som sa nepozrel smerom k Willovi,  pohľad mi zamrzol na Kat. Bola v klietke - v poondiatej klietke! V reťaziach ako nejaké besné zviera. V emocionálnych vlnách, ktoré ma ovládli som skoro stratil svoju ľudskú podobu. Medzi zúrivosťou a zúfalstvom sa objavil aj malý plamienok uľahčenia. Kat žije. Je celá.

Urobila drobný pohyb smerom ku mne a celé jej telo zovrel krč. Otvorila ústa v nemom výkriku.

Zmocnil sa ma ľadový strach. Skočil som tam a schytil mreže. Zasiahla ma ostrá, pálivá bolesť do dlaní, že som odskočil dozadu.

„To je čo?“  Pozrel som si do dlaní, potom na Katine zápästia, ktoré obopínal práve tento kov. Myslel som, že prvýkrát v živote sa povraciam.

„Ónyx, zmiešaný s rubínom a hematitom“ – odpovedal Will. „Pekná kombinácia a nerobí veľmi dobre Luxenom ani hybridom.“

„Zabijem ťa“- obrátil som sa k nemu.

„Neverím“-  pokýval hlavou Will, ale zato cúvol pár krokov dozadu. „Každý vchod tejto budovy pokrýva onyx, takže celkom určite nemôžeš využiť  ani jedeným  z tvojich svetelných trikov. Popri tom mám u seba kľúče aj od klietky aj od jej pút. Okrem toho ich dokážem  vziať do rúk jedine ja“

„Možno nie teraz, ale aj tak ťa zabijem. Môžeš mi veriť“- zavrčal som naňho potichu.

Tento sľub som bol rozhodnutý splniť.

„No a ty zase môžeš veriť mne, že sa na ten deň pripravím.“- Will sa pozrel na Kat a dvihol jedno obočie. „Katy už tu hodnú chvíľu čaká. Podľa mňa si pochopil, čo to znamená.  Môžeme pokročiť ďalej?“

Odvrátil som sa od neho, obišiel som klietku a kľakol som si.  Kat otočila hlavu ku mne. Stislo mi srdce. Bože môj, tento pohľad ma úplne zlomil.

„Dostanem ťa odtiaľ, mačiatko. Prisahám.“

„To je veľmi sladké, ale môžeš ju odtiaľ dostať jediným spôsobom a to tak, že urobíš, čo ti poviem.  Máš...“ - zaškúlil na svoje Rolexy. „Máš slabú polhodinu, kým sa sem dostanú strážnici na obhliadku a hoci ja vás mienim obidvoch pustiť, oni určite nie.“

Zodvihol som hlavu a veľmi som si  želal ho poriadne päsťou trafiť do brady.

„Čo chceš?“

„To, aby si ma premenil“

Vyvalil som naňho oči. Napadlo ma, že možno stratil zdravý rozum.

„Ty si sa zbláznil?“

Will zúžil pohľad.

„Nemusím ti nič vysvetľovať. Katy vie, ona ti to vysvetlí. Ja len chcem, aby si ma premenil“- natiahol sa nad klietku a zovrel do rúk reťaze. „Chcem sa stať tým, čím sa stala Katy.“

„To nedokážem urobiť len tak, jedným lusknutím prstov.“

„Vieš čo k tomu potrebuješ“ – zasmial sa Will. „Jedna rana, ktorú ty vyliečiš. Ostatné je moja vec“

„Akože čo ostatné?“- potriasol som hlavou.

Will sa opäť usmial na Kat.

„Katy ti potom môže porozprávať aj to“

„Teraz ihneď mi to povieš!“ – vyskočil som, strácajúc všetko svoje sebaovládanie.

„Alebo aj nie“- Will trhol reťazou a Kat  striaslo.  Miesto výkriku z nej vyletel len nejaký kňučavý zvuk, a ten sa do mňa zaryl ako nejaký zhrdzavený nôž.

Vyskočil som.

„Dosť. Pusť ju!“

„Ešte si si ani nevypočul moju ponuku“- znovu trhol reťazou. Katin chrbát sa prehol do oblúka ako luk, čo ju zodvihlo zo špinavej podlahy klietky. Zatvorila  oči a na tvári sa  jej objavili kvapôčky potu..

Táto scéna ma zasiahla silou víchru. Skočil som pred klietku a zaťal som bezmocne ruky do pästí.

„Pusť ju! Prosím ťa!“

Will pustil reťaze. Kat sa zrútila.

„Prosím, moja ponuka.  Premeň ma a dostaneš kľúče od klietky. Ale ja nie som hlupák, Daemon.“

„Nie?“ – zopakoval som ironicky. Willl trhol ústami.

„Musím si byť istý, že sa za mnou nepustíš, ked odtiaľ odídem.  Je mi jasné, že to urobíš, keď sa Katy dostane z klietky“

„Že by som bol natoľko predvídateľný? Možno by som mal zmeniť pravidlá hry“

Will zúrivo zafučal.

„Keď odídem, ty za mnou nepôjdeš. Máme menej ako dvadsať minút na všetko a potom ty máš ešte slabú polhodinu, ani toľko, aby si sa dostal na adresu, ktorú som zadal Katy“

Pozrel som zbežne na Kat.

„To má byť nejaká honba za pokladom, či čo? To milujem“

„Možno“ – Will pomaly podišiel bližšie a vytiahol pištol. „Musíš sa rozhodnúť skôr ako vypustím Katy. Alebo sa vyberieš za mnou, alebo získaš to, po čom najviac zo všetkého túžiš.“

„Čo to je? Kérka tvojej hlavy na môj zadok?“

Will sčervenel od hnevu.

„Tvoj brat“

Aj srdce sa mi zaseklo. Všetky svaly sa mi napli a cúvol som.

„Prosím?“

„Stálo ma to veľmi veľa peňazí, aby som ho dostal do takej situácie, odkiaľ môže ujsť. Pritom si ani nemyslím, žeby si ho ešte mal vážnejšie hľadal.“- usmial sa Will. „Vlastne sa stal nepoužiteľným. Ty ale...ty si silnejší.  Ty môžeš byť úspešný v tom, v čom on znovu a znovu sklamal.“

„Sklamal znovu...v čom?“- zastonala Kat.

Obrátil som sa k nej a zúžil som oči. Hlas mala surový, plný bolesti. Už len preto by som rád poutieral dlážku Willovými črevami.

„Nútili ho, aby menil ľudí. Nezvládol to. On nie je taký silný, ako ty, Daeon. Ty si iný.“

Zhĺboka som sa nadýchol. Will mi ponúkol niečo, čo nemôžem odmietnuť. Môjho brata, moje dvojča. Ale jedna moja časť by ho ešte stále najradšej roztrhala.

„Veľmi by som ťa chcel uloviť a zlomiť ti každú jednu kosť za to, čo si urobil.  Pomaličky by som trhal mäso z tvojich kostí a nakrmil by som ťa nimi za to, že si spôsobil bolesť Kat. Ale môj brat pre mňa znamená viac ako pomsta.“

Will zbledol.

„Dúfal som, že sa rozhodneš takto“

Pravdaže.  Videl smrť v mojich očiach.

„Vieš o tom, že sa musíš zraniť, aby to fungovalo?“

Wil prikývol a namieril pištol na svoju vlastnú nohu.

„Viem“

Do riti, to ma sklamalo. Ak by som ho mohol streliť ja, z toho by som sa hneď cítil lepšie.

„Dúfal, som, že ťa budem môcť poškodiť ja“

„No určite, čo by si nechcel“

Mohol som len sledovať, ako Will privrie oči a strelí si do nohy.  Bola to najšialenejšia vec, akú som kedy videl.  Ešte ani nezastonal, keď sa dostala strela do jeho nohy. Pristúpil som k nemu, chytil ho za rameno a sklonil som hlavu, aby som skryl svoj spokojný úsmev. Will si myslel, ako dobre všetko vymyslel. Ale ako hrozne sa mýlil!

A ako veľmi by som chcel byť svedkom toho, čo bude nasledovať potom.

Uzdravil som ho a v tom momente, ked sa uzatvorila rana som mu poslal do hlavy odkaz, ktorý mohol počuť len on.

Myslíš, že teraz si o mne počul naposledy? Mýliš sa.  Budem ťa strašiť na každom kroku preto, že si ublížil Kat. Budeš mať rozkopanú prdel.

Will sa strhol, na moment sme sa dívali navzájom do očí a ja som videl strach v jeho očiach. Usmial som sa.

Nervózne pristúpil ku klietke a otvoril ju, potom zložil s Katiných zápästí  putá.

„Ak ti môžem poradiť, nehovor o tomto tvojej matke.  Obávam sa, že by sa zrútila.“ -  usmieval sa a ja by som mu najradšej vybil zuby. „Buď dobré dievča, Katy“

S tým už aj zmizol od klietky a von z dverí.

„Daemon...“

„Tu som“- opatrne som vošiel medzi mreže, aby som jej odtiaľ pomohol. „Tu som , mačiatko. Už je koniec“

Vedel som, že nás tlačí čas, ale pritisol som ju k sebe a objal ju, pohladil jej slzami zmáčanú tvár. Z môjho dotyku vyžarovala liečivá teplota, ktorá sa vsiakla pod jej kožu.  Odstúpil som od klietky a tak som ju objímal, akoby som ju nikdy viac nemal pustiť.

Keď dokázala stáť na vlastných nohách, nežne odtlačila moje ruky.

„Som v poriadku“- zastonala zachrípnuto.

Vyletel zo mňa nejaký ston nehodiaci sa k človeku. Chytil som do rúk jej tvár a položil ústa na jej pery. Ten bozk mal chuť zúfalstva aj uľahčenia zároveň. Keď som sa odtiahol, zalapala po vzduchu.

„Čo si to urobil?“

Pritisol som k jej čelu svoje, spojili sa nám pery, keď som jej odpovedal.

„K tomu, aby bola mutácia úspešná, musia to chcieť obe strany, kote. Pamätáš si, čo povedal Matthew? Nevložil som do toho všetko, ak rozumieš, ako to myslím. Popritom by musel umierať, alebo skoro.  Sotva to bude fungovať, alebo apoň nie v takom rozsahu, ako dúfa.“

Škrípavo sa zasmiala.

„Zlomyseľný génius!“

„Tomu môžeš veriť“- prezrel som si ju a preplietol si s ňou prsty. „Je ti dobre? Tvoj hlas...“

„Áno.“ - šepla. „Napraví sa.“

Znovu som ju pobozkal a vložil som do toho všetko, čo som voči nej cítil.  Chcel som vymazať jej bolestivé spomienky na hodiny strávené tu. Chcel som ju ochrániť od toho, aby ešte niekedy musela zažiť niečo podobné.

Ruka mi skĺzla na jej driek, pritisol som ju k sebe, aby cítila, ako veľmi ju chcem, aby o tom nepochybovala, že ona pre mňa znamená všetko.

Je moja. A ja patrím jej.  To je pravda a to sa nikdy nezmení.

Ešte vždy sa dotýkajúc jej úst som si vzdychol.

„Poďme po môjho brata“