Christian - 3. kapitola

Autor: KristenL

Prečo sa toľko pýtaš?

Zobudí ma slnko prúdiace do izby. Dobrý znak toho, že som nemal nočnú moru. Ospalo si pretriem oči a idem ku skrini.

Približne o štyridsať minút na to som už v škole. Kráčam chodbou preplnenou študentmi. Oproti mne kráča Jasper a jeho banda. Nevraživo na mňa zazerajú pričom si niečo hovoria. Nevšímam si to a idem ďalej. Teraz mám hodinu chémie. Učiteľ povedal, že budeme robiť laboratórne práce. Vojdem do triedy a ako vždy hľadám prázdne miesto. Nanešťastie na jedinej voľnej lavici sú mikroskopy. Mám výber medzi smradľavým šprtom, ktorý práve číta knihu a dievčaťom, čo na mňa práve pozerá. Tú poznám, tiež chodí k tomu drbnutému terapeutovi. Prepáč dievča, nemám inú možnosť. Sadám si ku nej, pohľad mám zapichnutý ku tabuli. Môj úmysel ignorovať ju stroskotá, keď sa mi pozdraví. Má príjemne melodický hlas. Nejako ju nemôžem odpálkovať, je iná ako Victoria. Posledné čo chcem je, aby sa mi tu rozplakala.

„Ahoj.“ Odzdravím jej keď zazvoní na hodinu a o minútu do triedy príde učiteľ. Bez pozdravu začne rozdávať príkazy.

„Jeden z dvojice si choďte po mikroskop a odtrhnite si list z kvetu. Potom v tichosti pracujte.“ Triedou sa ozve zvuk odsúvania stoličiek.

„Pôjdeš ty či ja?“ Pýta sa priateľským hlasom. Bez odpovedi alebo jediného pohľadu sa zdvihnem a idem po mikroskop s listom. Dám ho do stredu a podám jej jeden list. Na mojom začnem odlupovať pokožku.

„Prečo si taký tichý?“ Zdvihnem k nej podráždene oči.

„Prečo sa toľko pýtaš?“ Nezdá a byť zarazená mojou odmeranosťou. Nie je toto ale klebetná škola? Našťastie teraz nemá odpoveď. Prácne oddeľujem pokožku od listu. Keď to mám hotové dám ju pod mikroskop. Neprejde ani desať minút keď sa znova ozve. „Nemôžeš od seba každého odstrkávať.“ Vážne skúša moju trpezlivosť? Prečo je taká neodbytná?

„Myslím, že môžem. A darí sa mi skvele. A navyše, ty mi máš čo hovoriť, si skoro stále sama a nedá sa povedať, že by si vyhľadávala spoločnosť. Tak prečo sa o to snažíš so mnou?“

„Lebo som si myslela, že by sa ti hodil nejaký kamarát. Ale očividne som sa mýlila.“ Odmeranosť je tento krát vzájomná. Päť minút pred koncom si učiteľ vyžiada našu pozornosť. „Zhruba o dva týždne by ste mali začať robiť projekt vo dvojiciach. Hovorím vám to teraz, aby ste si premysleli o čom budete robiť. Dvojice budete tak ako sedíte. Po hodine si príďte po informačný papier. Ďalšie pokyny vám zadám o dva týždne.“ No kurva! To mám s touto otravou robiť projekt? Do dvoch týždňov sa určite zabijem. Pozriem sa na ňu, keď si ma celého premeriava. Rozzúrene vstanem, schmatnem ten zasraný papier a trielim z triedy.

***

Po zvyšok dňa som podráždený. Po obede idem na autobusovú zastávku. No všimnem si, že pár metrov od zastávky stojí auto pani Lincolnovej. Žeby som nemusel ísť autobusom? Som takmer pri ňom, keď vystúpi šofér a otvorí mi zadné dvere. „Pani Lincolnová vás čaká.“ Nestačím sa diviť. Obzriem sa či ma nikto nesleduje ale tých pár ľudí čo tu je mi nevenuje pozornosť. Nastúpim dnu a odložím si tašku. Som celý napätý čo sa stane dnes. Cesta nemôže ubehnúť dosť rýchlo.

            Zastavíme pred domom. „Tašku si môžeš nechať v aute.“ Poslúchnem šoféra a vystúpim.

            Hneď ako zatvorím vchodové dvere sa ozve hlas pani Lincolnovej.

„Christian? Poď tu, som v kuchyni.“ Prejdem cez predsieň a zastavím sa pri klenbe kuchyne. Pani Lincolnová práve pripravuje nejaké pitie. Zdvihne hlavu od dvoch pohárov a usmeje sa. Prvý krát ju vidím s vlasmi vyčesanými nahor. Vyzerá tak prísnejšie.

„Pripravila som aj tebe. Je to len džús.“ Zoberiem si od nej pohár a poďakujem sa. Pripomenie mi to, ako som tu bol prvý deň.

„Zajtra by som ťa chcela vziať do jedného bytu, čo vlastním. Je neďaleko, išiel by si?“ Na iné miesto? Načo? Som chorobne zvedavý. „Ehm, jasné.“

„Skvelé, pošlem po teba auto. Bola Grace včera nahnevaná?“ Je zvláštne, ako mi príde táto konverzácia normálna. Ako keby mi ho včera nevyhonila v spálni jej manžela a nebola o pätnásť rokov staršia. Pri tej spomienke ma zaleje teplo.

„Áno, bola. Ale uistil som ju, že už by sa to nemalo opakovať.“

„To rada počujem Christian. Lebo ak ten sľub porušíš, ponesieš následky.“ Vyjavene na ňu hľadím. Je úplne vážna a na tvári ma čudný výraz. Vôbec netuším čo má na mysli. Ale chcem to zistiť. Položí poloprázdny pohár na bar.

„Dosť bolo rečí. Ideme ťa zbaviť počestnosti.“ No do riti...na toto som nebol pripravený. Zdá sa mi, že na Elenu Lincolnovú sa nemôže nikto pripraviť. Som hrozný syn.

Zoberie ma za ruku a ťahá ma hore schodmi.