Christian - 1. kapitola

Autor: KristenL

To je jedno. Je mŕtvy.

Počujem som zvuk dverí, to je určite on. Utekám sa skryť do kredencu. Nestihnem to. Zakopnem o špinavý koberec a spadnem. Chcem mamičku. Nie je tu. Jeho dupotavé kroky sa blížia. Trasiem sa. Pokúšam sa vstať, ale je neskoro. Šklbne mi vlasmi. Bolí to. Otočí mi hlavu. Kde je ta suka?! Má mastné vlasy a žlté zuby. Pustí ma a ja spadnem. Bežím sa skryť do kredenca. Beriem aj moje autíčko. Je tu tma a čudne tu páchne. Kde je mamička? Cez škáru vidím tieň svetla. Mám strach. Niečo s hlukom padá na zem. A potom zas. Počujem jeho kroky. Pritisnem sa ku stene. Je chladná. Vidím jeho tieň cez škáru. Rozrazí dvere kredencu. Držím moje autíčko.

 Tu si ty fagan! Vyťahuje ma von. Autíčko sa rozbilo. Ťahá mi golier. Škrtí to. Zdvihne ruku a udrie ma. Dokedy sa budeš skrývať ty bastard! Veď uvidíš!

S trhnutím sa prebúdzam. Dezorientovane sa obzerám po izbe. Oblieva ma studený pot. Takéto nočné mory mám pomerne často a vždy sa cítim rovnako hrozne. Srdečný tep sa mi pomaly dostáva do normálu. Budík ukazuje presne 5:50. Vyše hodina kým pôjdem do školy. Je jasné, že už nezaspím. Odkryjem prikrývku a otváram skriňu. Obliekam si biele tričko, tepláky, šedú mikinu s kapucňou a bežecké topánky. Zo stola si zoberiem moju MP4. Potichu otváram dvere aby som nikoho nezobudil. V dome je mŕtvolné ticho. Schádzam dole schodmi, vyjdem prednými dvermi. V Seattli panuje zvyčajné počasie. Je pod mrakom a vzduchom sa šíri vlhko po nočnej búrke. Udržiavam si stále tempo a bežím po ceste lemovanej stromami. Po asi desiatich minútach sa dostávam do rušnejšej časti mesta. Ulice sú nezvyčajne poloprázdne. Každý kto môže ešte spí.

Keď sa vrátim, pani Barnesová už pripravuje naše desiaty. Rýchlo vybehnem schody a idem do sprchy. Vlažná voda mi padá na telo. Odhrniem si vlasy z čela a neprítomne sa umývam. Dnes uvidím pani Lincolnovú. Zvedavosť ma zožiera zaživa. Bude sa správať ako by sa nič nestalo? Budem musieť prečkať školu aby som to zistil.

Dole prídem práve včas aby som videl Miu s Elliotom brat si desiatu. Poďakujem pani Barnesovej a odchádzam z domu. Nasadáme do auta a náš šofér James nás odváža do školy.

Postupne sa vyčasuje a ulicami prenikajú lúče svetla.

Keď prídeme do školy, každý si ide svojou cestou. Idem k mojej skrinke a hneď zahliadnem hlúčik dievčat. Zazerajú na mňa a popritom si niečo hovoria. Nie že by to bolo nezvyčajné, len málo kto sa so mnou púšťa do rozhovoru. Vidia ma ako tichého, tajomného teenagera s cvokárom. Školský terapeut ku ktorému musím chodiť je nápomocný asi tak ako piate koleso na aute.

„Ahoj, s tebou mám angličtinu, správne?“ Nezaujato zdvihnem hlavu a pozriem sa kto sa mi odhodlal prihovoriť. Jasné, je to Victoria. Hádže na mňa pohľady už hodnú chvíľu. Nechápem prečo, chlapci sa za ňou idú potrhať. Jej skupinka kamarátok stojí obďaleč a neskrývane tu zízajú. Budem jej musieť povedať, že nemám najmenší záujem.

„Ehm, hej.“ Otočím sa ku skrinke a beriem si učebnicu. Nech už odpáli.

„Vieš... na hodine nikdy nič nepovieš a tak o tebe nič neviem. Nechcel by si to zmeniť a ísť niekedy von?“ Jej nádejný pohľad je už priveľa.

„Pozri, ja s tebou nikam nepôjdem. S nikým. Choď si za niekým iným.“ Každé slovo poviem  najodmeranejšie ako viem. Zabuchnem skrinku a nechám ju tam zarazene stáť. Sprostá stredná škola.

Prídem do triedy a sadnem si do zadného rohu triedu. Tu ma určite nikto nebude očumovať. Zakrátko zazvoní a nuda sa môže začať. Učitelia ma často nevyvolávajú, vedia že im dobre napíšem písomky.

            Po hodine si prevesím ruksak cez plece a vychádzam z triedy. Zrazu ma niekto schytí za plece a silno hodí do skriniek. Narazím do nich až sa zatrasú ale nespadnem. V hlave zacítim náhlu bolesť. Ruksak sa mi zosunie z ramena na zem. Ktorý skurvysyn...?!! To je jedno.  Je mŕtvy. Mihnutím oka sa otočím a hľadám vinníka. Poznám ho, je to ďalší z frajerov čo hrá futbal, Jasper .  Je tak blízko, že sa ho môžem dotknúť. A je nasraný, ale určite nie viac ako ja. Je ich tu celá grupa. Ďalší traja stoja za ním.

            „Čo máš s Victoriou?! Okamžite jej daj pokoj lebo budeš mŕtvy! Je moja!“  Čo to doriti?! Vážne je taký chuj? Pristúpim k nemu a schmatnem ho za to jeho nóbl tričko. Jediným švihom ho pritlačím ku skrinke. Pre zmenu si on narazí hlavu. To ma poteší. Prisahám, že keby mohol tak ma zabije.

            „Ešte raz sa ma dotkneš a mŕtvy tu bude niekto iný. To ona prišla za mnou, nie nao...“ Nestihnem ani dohovoriť keď mi druhý chlapec vytrhne ruku z jeho trička a už len vidím ako sa jeho ruka približuje k mojej tvári. Je príliš pomalý a tak sa mu uhnem. Ďalší ma chytí zozadu ale to už mu moja pravačka vráža do tváre. Zakýve sa ale nespadne. Chvíľková nepozornosť sa mi vypomstí keď ma z každej strany schytia za ruky a Jasper mi vrazí päsťou do čeľuste. Ihneď v ústach pocítim krv a zatmenie pred očami. Snažím sa vyslobodiť z ich zovretia ale je príliš silné. Ďalšia rana prichádza do rebier a potom ešte jedna ale oveľa silnejšia. Bolesť je takmer okamžitá. Konečne si vyslobodím aspoň jednu ruku. Druhého udriem do nosa až počujem prasknutie. Ihneď sa zosunie k zemi. Otočím sa ku Jasperovi. Keď sa nám stretnú oči, vidím v nich, že vie čoho som schopný. Trochu zaváha ale to je ihneď preč. Vrhne sa na mňa a znova sa mi chystá vraziť ale ja mu vykrútim ruku. Bolestivo zareve. Tu máš ty kokot. Chlapec ktorého som nevidel ma udrie do tváre. Cítim ako mi rozťal peru. Naokolo je čoraz viac študentov. Už sa načahujem za tým hajzlom keď započujem hromový hlas učiteľa. Zamrznem v pohybe.

 Jasper sa opiera o skrinky s bolestivou grimasou a stláča si ruku, ďalší je na zemi s krvavým nosom.  Ostatní dvaja mu pomáhajú. Učiteľ na mňa nahnevane zazerá, ostatným nevenuje pozornosť.

„Všetci do riaditeľne. Ihneď!“  Študenti sa naraz začnú vzďaľovať do tried.

O pár minút už všetci sedíme pred riaditeľňou.  Adrenalín sa zo mňa už vyplavil a rebrá ma začínajú nepekne bolieť,  v hlave mi tepe a pri pere si držím vreckovku, aby som zabránil krvácaniu.

Dvere otvorí riaditeľ a je vidno, že je nahnevaný. Každému venuje pár sekundový pohľad a potom povie: „Vy štyria choďte do ošetrovne a potom sa vráťte. Boyd vyzerá, že každú sekundu odpadne. Grey, ty poď dnu.“ Otočí sa a nechá mi otvorené dvere.

Keď si sadnem, začne hovoriť. „Videl si ako si ich doriadil?! Jasper má ďalší týždeň zápas. Nechápem čo sa to s tebou deje Christian. Toto už je tretia bitka za mesiac. A to ešte ani neskončil.“ Vstane, až sa zatrasie stolička. Mám pocit, že teraz by nedokázal pokojne sedieť. Dokazujú to jeho ďalšie slová. „Ešte jedna potýčka, jeden zádrhel a si vonku! Kto si myslíš, že si? The Rock?!“ Všetko vo mne vrie. Perou mi bolestivo šklbne, keď sa snažím brániť. „Nezačal som to. Ak by ste ma to nechali vysvetliť-“

„Mňa nezaujímajú nejaké blbé výhovorky!“

„Prečo sa vôbec obťažujem...“ Začnem vstávať na odchod. „Sadni si! Ešte som neskončil!“ Dvakrát sa zhlboka nadýchne, ako sa snaží upokojiť. „Dúfam, že navštevuješ toho školského terapeuta a dobre si rozmysli, čo mi teraz odpovieš.“

„Áno, navštevujem.“  Len pokývne hlavou. „Nabudúce, nech začne kto chce, nerieš to bitkou.“ Čože to čaká? Že keď mi niekto vrazí tak to mám nechať tak? Tento rok bude ešte ťažší než som si myslel.

 „Dobre. Už ťa v tejto riaditeľni nechcem vidieť. A teraz choď za tým terapeutom. Zdá sa že ho potrebuješ.“ Pri odchode do koša vyhodím vreckovku nasiaknutú mojou krvou. Rebrá mi protestujú pri každom kroku. Rozmýšľam či sa len proste nevyparím a na toho terapeuta sa nevykašlem. No hneď to zavrhnem. Grace už teraz bude vyvádzať. Nechcem vidieť aká bude znova sklamaná. Jediné čo teraz môžem urobiť je ísť za tým debilom.

Namrzene zaklopem a potom otvorím dvere. Vojdem a pohľad doktora Edwardsa sa zmení v tom okamihu ako uzrie moju tvár. Zloží si okuliare a premeria si ma zhora nadol.

„Už znova ťa poslal riaditeľ kvôli ďalšej bitke? Christian, veď sa pozri ako vyzeráš.“ Tento deň je totálne dojebaný. Všade len samé kázanie. Pozriem sa na neho s úplným nezáujmom a sadnem si na modrú sedačku opretú o stenu. Postaví sa, obíde  stôl a oprie sa oň.

„Ako sa to začalo?“ Aj keď sa mi do toho vôbec nechce poviem mu všetko čo sa stalo.

„Pokúsim sa s nimi o tom porozprávať. A ty s tou perou zájdi na ošetrovňu aby sa ti tam nedostala infekcia. Chceš mi ešte niečo povedať?“

„Nie, už nie.“

„Tak dobre, môžeš ísť. Príď znova ďalší týždeň.“ Vystrelím zo sedačky a ponáhľam sa z miestnosti. S ruksakom odchádzam preč z areálu školy. Do ošetrovne ísť nemusím, nie je to až také vážne. Teraz mám namierené za pani Lincolnovou. Vodičovi som už povedal nech povie Grace, že sa budem učiť u spolužiaka.

Rebrá ma stále bolia, ale dá sa to vydržať. Zakrátko prídem na autobusovú zastávku. Čaká tu len zopár ľudí. Och, ako neznášam autobusy. Bezduché márnenie času na zastávke. Nanešťastie vlastné auto zatiaľ nemám a nášho vodiča nemôžem využiť tiež.

Zhruba za dvadsať minút už stojím pred jej domom. Srdce mi začína byť rýchlejšie pre obavu z neznámeho. Rozhodným krokom idem ku dverám a zaklopem.