Oblivion2 - 24. kapitola

Překlad: Noemi

Kat by bola na mňa pyšná. V nasledujúcich dňoch som nevnikol bez rozmyslu do skladov. Možno som  poriadne impulzívny. Kretén, ale nie som blázon.  Keď zo mňa vyprchal adrenalínom sýtený hnev pochopil som, že sa musím na chvíľu držať od toho miesta.  Skoro ma z toho porazilo, ale teraz, keď zmizli obaja strážnici, budú iste viac sledovať to miesto ako bežne.

Podľa titulky v Charleston Gazette boli strážnici vyhlásení za nezvestných.

DVAJA PRACOVNÍCI MINISTERSTVA OBRANY ZMIZLI. NAPOSLEDY BOLI VIDENÍ V OKOLÍ  PETERSBURGU.

Robert McConnel a James Richardson sa volali tí dvaja ľudia, ktorých som bez váhania zabil. Ešte vždy som si nedovolil sa voči tomu poriadne postaviť. Výčitky svedomia nič nevyriešia. Tak miesto toho, aby som na prah rozbil tú budovu, alebo by som bol sám skončil v jednej z tých klietok, radšej som sa sústredil na jedinú možnú súvislosť, Williama Michaelsa. Celé by to malo len vtedy význam, ak by bol William – ako to povedal Blake – implant - vsadený človek, ktorý pracuje pre nich. A pokiaľ to bolo tak, sú tu už také súvislosti, až to nemôže byť náhoda.

No, už sa stali aj divnejšie veci.

O našom  doktorkovi jedno rýchle vyhľadávanie prezradilo, že mu predtým diagnostikovali leukémiu a presne to súviselo s vecami objavenými v Bethaninom dome.  Možno si sám sebe vypisoval recepty, aby sa ľahšie vysporiadal s bolesťou alebo liečbou.  Z toho som ho nemohol viniť.

Našlo sa vysvetlenie tým pádom aj pre chodítko aj pre paličku aj pre proteinový nápoj.  Napadlo ma, či to vedela Bethany alebo jej matka vzhľadom na to, ako zomrel jej otec. Na nete som nenašiel nič  podozrivé, tak som ho začal sledovať. Chodil len do nemocnice a niekedy na rande s Katinou matkou ale inak žil pokojným životom v novej štvrti s obrovskými predraženými domami.

Aj v ten deň navštívil Katin dom a keď odišiel, sledoval som ho pešo až k jeho domu.  Potom som skoro až do polnoci hliadkoval. Skoro som sa zbláznil z toho, že  nemôžem zájsť do priemyselného parku. Ale zajtra sa už pôjdem poobzerať, čo sa tam deje.  Nedokážem už dlhšie čakať.

Snežilo čoraz viac a keďže som necítil prítomnosť žiadneho Aruma vybral som sa domov.  Došiel som domov niečo po polnoci a vtedy som zbadal, že tam nie je Katine auto. Čo to znamená, sakra? Keď som odchádzal ešte tam bolo.  Kam mohla ísť? Ako facka ma zasiahla pravda.

Snáď nešla sama sledovať Vaughnov dom? Ale kam inam by šla?  Dee bola s Adamom u nich. Kretén je ešte stále s rodinou, odkiaľ sa dúfajme nikdy nevráti. Kat nemohla ísť nikde inde. Strach ma udrel rovno do žalúdka.

Vybral som si z vrecka kľúče od auta a nepretržite nadávajúc som sa posadil do auta. Bol som na polceste k Vaughnovmu domu, ked som zbadal Kat riadiť domov v hustom snežení.  Trhol som volantom, kolesá môjho auta zaškrípali, ale obrátil som sa späť a nasledoval som ju.  Sledoval som ju celkom až domov a hneď ako zastavila už som aj otváral dvere jej auta.

„Odkiaľ z pekla to ideš?“

Kat vystúpila z auta.

„Kam si sa vybral“

Zízal som na ňu a odolal som pokušeniu poriadne ňou zatriasť.

„Mám taký pocit, že presne tam, odkiaľ ty prichádzaš, ale rád by som veril, že nie si natoľko hlúpa“

Zúžila oči a zlostne vyšla hore na verandu.

„No keďže si sa aj ty vybral tam, predpokladám, že aj ty si hlúpy“

„Skutočne si tam bola,však?“ – aj keď som mal podozrenie  nedokázal som tomu uveriť. „Prosím ťa, povedz, že nie. Že si sa len bola prejsť autom uprostred noci“

Obzrúc sa ponad plece si ma premerala vchádzajúc do dverí. Od tepla sa snehové vločky na jej vlasoch ihneď roztopili.

„Bola som vo Vaughnovom dome.“

Dlhé sekundy som sa na ňu len díval.

„Zbláznila si sa“

Strhla zo seba mokrý pulóver a odhodila ho nabok. Na ramenách mala husiu kožu. Hodila po mne temným pohľadom.

„Aj ty“ upravila si tielko  bez rukávov.

„Ale ja dokážem na seba dať pozor, kote“

„Aj ja“ Uhladila si vlasy dozadu. „Nie som bezmocná, Daemon“

Všetky príšerné veci, ktoré sa jej mohli stať mi prebehli hlavou, jasne a príšerne detailne.  Striaslo ma a potom som vzal jej chladnú tvár do dlaní.

„Viem, že nie si bezmocná. Ale sú veci, ktoré by som ja urobil, ale ty nie.

S ktorými ja dokážem žiť,  ale ty nie.  Čo by si urobila, ak by ťa niekto videl? Čo by som robila ja, ak by ťa zajali, alebo...“

Nedokázal som to dokončiť. Videl som v jej oceľovosivých očiach, že to chápe.  Ja by som dokázal zabíjať. Už som to urobil.  A nikdy, ale nikdy som nechcel, aby sa ona dostala do takej situácie, keď by musela urobiť takéto rozhodnutie.

Celý čas, dívajúc sa mi do očí, položila studené ruky na moju tvár.

Trpla mi koža, nahla sa bližšie a roztvoril som oči. Nedokázal som dýchať. Sivá v jej očiach znežnela a potom privrela oči. Dotkla sa perami mojich – ten bozk otriasol mojim najhlbším vnútrom.

„Kote...“ – vyhrkol som chrapľavo premožený svojimi citmi.

Rukami mi vkĺzla do vlasov, ako ma znovu bozkala. Bola jemná, váhavá -  tak prekliato nežná.  Tak som to cítil, akoby som celú večnosť čakal na tento okamih, na to, aby urobila tento krok. Toto bola celá Kat a nič nemohlo byť sladšie.

Odtiahla sa, ale prstami sa stále hrala s mojimi vlasmi.

„Kote“ – zopakoval som. „Toto nemôžeš urobiť a potom prestať. Tak to nefunguje. Nie, ak  si moja.“ 

Zacúval som k stene, zošmykol som sa pozdlž nej, stiahol si ju do lona,  kolená mala roztvorené okolo mojich bokov.

„A ty si moja“

Ruky mi spustila na plecia. Znovu som si ju pritiahol k sebe.  Najprv som ju bozkával pomaly, preťahoval som to, ako som len dokázal vychutnávajúc si jej chuť.  Kat postúpila ďalej, ona mi pohladila jazykom peru. Ona prehlbila náš bozk.

Zastonal som nízkym hrdelným hlasom, zovrel som okolo nej rameno, čím som ju pritisol úplne k sebe. Prechádzala mi rukou po pleciach, po krku.  Zachytil som jej zátylok rukou a počul som jej tiché vzdychy. Spolu s túžbou  ma zaplavil aj oveľa hlbší cit. Pri ďalšom bozku som do toho vložil všetko a Kat striaslo v mojom objatí. Ale vtedy pomaly, dychčiac sa vzpriamila a kľakla si.

„Počkaj! Počkaj trochu. Toto je dôležité“

Zovrel som ju rukami v páse  a stiahol som ju späť k sebe. Vedel som, že mi žiaria oči, lebo celá izba svietila červenobielou žiarou.

„Toto je dôležité“

„Najdôležitejšia, prekliata vec, na celom svete“

„Áno“ – Katin chrbát sa narovnal, keď som prstami zablúdil pod jej vrchný diel a pošteklil som jej jemnú kožu. „Ale toto je skutočne dôležité“ Niečo som našla vo Vaughnovom dome.“

Zmeravel som.

„Ty si vošla do jeho domu?“

„Ano vošla som do domu“

„Chceš byť  profizločinec?“ – opýtal som sa, na čo potriasla hlavou.

„Som zvedavý, ako si sa tam dostala, kote.“

Zahryzla si peru.

„Rozbila som zámok“

„Čím?“

„Presne tak, ako by si to urobil aj ty“

V kútiku oka mi cuklo svalom.

„Nemala by si robiť takéto veci“

Kat sa začala hniezdiť. Zastavil som ju, lebo to... ako vážne... veď mi sedela v lone a jej mrvenie sa  vôbec nepomáhalo situácii.

„Našla som veci. A videla som niekoho“ Pokúsila sa postaviť, ale strhol som ju do svojho náručia. „Pustíš ma?“

„Nie“  - usmieval som sa napäto. Kat si vzdychla a položila ruku na to malé miesto medzi nami.

„Sledujú nás, Daemon. Od tej chvíle, čo som sa sem nasťahovala.“

„Čo?... do pekelnej matere?“

„Ale to ešte nie je všetko. Je tam aj Bethany“

„Čože?“ – Teraz som vyskočil ja a postavil som aj Kat na nohy. Myšlienky sa mi rozutekali na všetky strany. Ešte stále som cítil pachuť po strachu o Kat, čo nezmyli úplne ani jej bozky a teraz toto? Zacúval som, lebo som potreboval priestor. „Povedala niečo o Dawsonovi?“

„No vieš, je to tak, že sa nemá dobre. Nepáčilo sa jej, keď som vyslovila Dawsonovo meno.“

„Vysvetli mi to!“

„Ona sa prevtelila na mimozemského nindžu, ale úplne“ vybrala z vrecka gumičku a zviazala si rozcuchané vlasy do chvosta. „Postavila ma k stene“

Obočie mi zvedavo vyskočilo hore.

„Nie tak, ty perverzák. Ona bola ako nejaký sfetovaný  bláznivý mutant. Skúsila pri mne aj trik so svietením.“

„Povedala niečo užitočné?“ pošúchal som si bradu.

„Chcela vedieť čo tam hľadám, a potom mi povedala, že by som tam nemala byť.  Povedala mi, aby som ušla a riskovala život mimo dosahu betakremeňa.  Opýtala som sa jej čo robí v tom dome, ale povedala mi len, že vždy ujde.  Myslím že od Vaughna. Povedala, že už idú, ale nemalo to hlavu ani pätu. Podľa mňa sa zbláznila.  A keď som spomenula Dawsona, úplne ju to položilo.  Nedovolila mi, aby som sa ďalej vypytovala. Vyhodila ma z domu.“

„Kurva!“  Odvrátil som sa a zovrel ruky do pästí. 

Okrem toho, že by som zajal nejakého agenta , ona bola moja posledná nádej, ktorá mi mohla prezradiť, kde je Dawson.

„Mám ešte niečo“ – vybrala kúsok papiera z vrecka.

„Toto som našla“. Chytil som papierik – bol to prevod horybilnej sumy. Adresa bola zoškrabaná a nahradená písmenami DB.

„Myslíš, že DB znamená Dawson Black?“

„Je to možné“ – skryl som papier do päste. „Môžem použiť tvoj notebook? Pozriem sa, kde je tá adresa.“

„Jasné“ – zobrala notebook, zatvorila stránku, ktorá tam bola otvorená a podala mi ho.  Posadil som sa k nej, rýchlo som vyhľadal adresu na stránke Google Maps. Nielenže sme mali k dispozícii hneď  trasu, ale cez družicu sme videli, že sa jedná o moorefieldskú kancelársku budovu.

Vzal som poznámkový blok položený neďaleko a za poznámkami o knihách som na čistý list napísal trasu. Kat sledovala moju ruku.

„Pôjdeš tam?“

„Najradšej by som tam šiel teraz ihneď, ale najprv je potrebné urobiť prieskum oblasti. Zajtra si to prezriem a potom sa tam pozdejšie vrátim. Uložil som si papier do vrecka a pozrel som na ňu. „Ďakujem Kat.“

„Dá sa povedať, že som ti dĺžila, nie?“ viditeľne ju striaslo, pošúchala si rameno.  „Už si veľakrát zachránil môj zadok“

„A aký pozoruhodný zadok, ale aj vtedy si príliš riskovala touto akciou.“ Natiahol som sa za jej chrbát, stiahol som deku z pohovky a rozprestrel som ju na jej plecia, potom som stiahol konce a zvedavo som sa jej zahladel do očí. „Prečo si to urobila?“

Sklopila oči.

„Rozmýšľala som. O všetkom. A chcela som vidieť, čo tam je“

„Bolo to šialene nebezpečné, kote.  Nemôžeš urobiť niečo také ešte raz, sľúb mi to!“

„V poriadku.“

Siahol som jej pod bradu a zodvihol  jej tvár.

„Sľúb mi to!“

„Dobre, neurobím. Sľubujem“ – vzdychla si. „Ale vtedy aj ty sľúb mne to isté. Viem, že to nedokážeš nechať tak. Chápem to. Ale buď aj ty opatrný a nezmizni nikam bezo mňa!“

„To sa ťa netýka.“

„Ale áno“ -  trvala na tom. „Nie som obyčajný, krehký človek, Daemon. Toto je naša spoločná záležitosť.“

„Spoločná?“ – pomaly som sa usmial. – „V poriadku“

„Takže vtedy idem s tebou na tú adresu“ – doložila váhavo s úsmevom plným nádeje.

Pritakal som.

„A povedz, odkiaľ vieš, že nás sledujú?“

Zhlboka sa nadýchla.

„Bolo tam plno fotiek. Hrozne veľa fotiek, Daemon. Odvtedy čo som sa sem nasťahovala až po nedávne dní“

„Ježiši!“ – pošúchal som si tvár.

„Vtedy večer čo som chytila tú horúčku a išla som k jazeru. Ešte aj to odfotili. Celý čas nás sledovali. Určite vedeli, že sa so mnou niečo stalo a máš s tým niečo spoločné.“

Natiahol som sa a položil jej ruku na koleno a jemne som ho stisol.

„Zatiaľ nerobme žiadne závery, kote.  Mňa predsa stále sledovali. Tie fotky nie sú  až také prekvapujúce. MO predsa toto robí. Sledujú, dokumentujú.  Ak by vedeli, že som ťa liečil ,alebo že som ti o nás hovoril, už...“

„Už by sme tu neboli?“ – dokončila.

Pritakal som a ona sa trochu upokojila.

„Čo myslíš, čo myslela Bethany tým, že už sa blížia?“

Oprel som sa na pohovke a položil som si rameno na operadlo.

„Nemám ani poňatia“

„Môže byť, že nič. Myslím to tak, že Bethany je pomerne...mimo“

Dívajúc sa pred seba som sa to snažil stráviť. Ak to Bethany nemá v hlave v poriadku, čo to znamená pre Dawsona?

„Nedokážem myslieť na iné, než v akom stave je môj brat. Či je aj on taký? Zmätený? Neverím, že...sa dokážem zmieriť s tým, ak áno.“

Bolelo ma to priznať, vysloviť nahlas.

Kat sa prisunula bližšie, ale zastavila sa, ked som sa na ňu znova pozrel.  O chvíľu  skĺzla ku mne, pritisla sa mi k boku a položila si mi hlavu na plece. Zalapal som do dychu.

„Ešte aj keď...je zmätený, dokážeš sa s tým popasovať. Dokážeš sa vyrovnať s hocičím, o tom ja nepochybujem.“

„Nie?“

„Nie“

Pritúlil som si ju a položil si bradu na jej hlavu.

„A teraz čo budeme robiť, kote?“

„Neviem“

„Ja by som ale mal pár nápadov“

„O tom nepochybujem“ -  povedala a počul som smiech v jej hlase.

„Chceš o nich počuť? Hoci by som ti ich radšej ukázal ako o nich hovoril“

„Ani neviem prečo, ale úplne ti verím“

„Ak by si neverila, mohol by som ti poskytnúť ukážku“ – zmĺkol som a užíval si ten krásny moment. – „Vy knižné nole milujete ukážky, nie?“

„Si sliedil na mojom blogu, čo?“

„Možno“ – odpovedal som pritiahnúc si ju k sebe.  „Povedal som ti, že ťa nespustím z očí, kote“