Oblivion2 - 21. kapitola

Překlad: Noemi

Niekoho priniesť do našej skupiny znamenalo vždy riziko a väčšinou aj nové problémy, ale objav toho, že agenti spolupracujú s Arumami, nebolo niečo, čo som si mohol nechať pre seba.  Nebolo by to rozumné.  Musíme  riskovať a uvidíme, čo sa stane.

Matthew býval ďalej, než by bolo vhodné ísť s týmto autom, a kým sme sa dostali na jeho príjazdovú cestu, rozmýšľal som, či sa s Priusom dostaneme aj domov. Vystúpili sme z auta a Kat sa hneď aj poškmykla na snehu. Zachytil som jej rameno.

„Ak spadneš a niečo si zlomíš, budem sa hnevať“

„Prepáč, nie je každý taký dokonalý...“ Veta zanikla  v pišťaní, ked som ju vzal do náručia a vyletel som s ňou ku vchodu, trochu chrániac jej tvár pred vetrom a snehom. Pred dverami som ju zložil a ona sa zatackala.

„Najbližšie by si bol taký láskavý niečo povedať?“

Uškrnul som sa na ňu a zaklopal som.

„Aby som prišiel o tento výraz na tvojej tvári? V žiadnom prípade!“

„Si neznesiteľný“ – dudrala.

Matthew otvoril dvere.  Pozrel na mňa potom na chvejúcu sa Kat, veď snežilo a ona nemala kabát.

„To je ...nečakané“ poznamenal.

„Musíme sa porozprávať“ oznámil som mu.

Ešte chvíľu si premeriaval Kat, potom nás voviedol do obývačky. Býval v skutočnom zrube, ktorý sa od jeho nasťahovania v ničom nezmenil.  Akoby v ňom nikto nebýval.

Kat sa schúlila pri ohni, jednoznačne preto, aby sa rozmrazila.

„Čo sa tu deje?“ Matthew zodvihol pohár vína. „Predpokladám, že niečo, čo nechcem vedieť, prihliadnúc k tomu, že ona je s tebou.“

Kat neprekvapilo jeho zistenie.  Sadol som si k nej.

„Snáď bude lepšie ak začneme od začiatku a podľa mňa bude rozumné, ak si sadneš“

„Fíha, to sa dobre začína“ Matthew zakrúžil s vínom  v pohári.

Nemal ani poňatia, ako dobre.

„Katy  včera videla Bethany. S Vaughnom.“

Matthewove obočie vystrelilo až k jeho čelu.  Dlho sa napil vína.

„Tak s týmto som nerátal. Katy, si si istá, že  si videla ju?“

„Áno, pán Garrison. Bola to ona.“

„Matthew. Volaj ma Matthew“ - Cúvol, pokyvoval hlavou  a prečistil si hrdlo. „Neviem čo mám povedať“

„Bude to ešte horšie“ – upozornila ho Kat, šúchajúc si ruky.

„Viem, kde býva jeden agent“ - prerušil som ich. „Dnes večer sme boli pred jeho domom.“

„Čože?“ Matthew spustil pohár dole. „Zbláznili ste sa?“

Mykol som plecom.

„Kým sme sledovali jeho dom, objavila sa u neho Nancy Husher a uhádni, kto ešte?“

„Santaklaus?“ opýtal sa Matthew sucho. Kat sa nahlas zasmiala.  Nestaral som sa o ňu.

„Jeden Arum a oni ho vpustili dnu.  Vaughn ho oslovil menom. Volá sa Residon.“

Matthew uhol pohľadom, vypil zbytok vína a položil pohár na krbovú rímsu.

„Toto nie je dobrá zpráva, Daemon. Viem, že by si tam najradšej vnikol, aby si sa dozvedel ako môže byť ešte Bethany nažive, ale nemôžeš to urobiť. Je to príliš nebezpečné.

    „Uvedomuješ si, čo to znamená?“- postavil som sa a podišiel dopredu.

„Ministerstvo obrany má v rukách Bethany. Vaughn bol jedným z tých, ktorý prišiel a povedal nám, že je mŕtva. Klamali. Takže je možné, že klamali aj o Dawsonovi.

„Prečo by držali Dawsona? Povedali nám, že je mŕtvy. Podľa všetkého je Bethany nažive, ale to nemusí nutne znamenať, že žije aj Dawson. Vyhoď si to z hlavy, Daemon!“

Znovu vo mne vzbĺkol hnev.

„Ak by to bol tvoj brat, ty by si si to vyhodil z hlavy?“

„Všetci moji súrodenci sú mŕtvi“.  Matthew prebehol izbou a zastal tesne pred nami. „Len vy ste mi zostali a nebudem sa nečinne dívať, ako len preto, že sa naháňate za falošnými nádejami, zabijú aj vás, alebo sa stane ešte niečo horšie!“

Sklapol som a zhlboka som si vzdychol.

„Patríš do rodiny, Matthew. A rovnako to voči tebe cítil aj Dawson“

V Matthewových lesklých očiach sa zračila bolesť. Uhol pohľadom.

„Viem, viem“  Prešiel k svojmu kreslu a kývajúc hlavou sa ťažko posadil.  „Úprimne si myslím, že by bolo lepšie, ak by už nežil a to vieš aj ty.  Ani si nedokážem predstaviť...“

„Ale pokiaľ predsa žije, musíme niečo urobiť!“ – prerušil som ho, no potom som sa zamyslel. „No ak je skutočne mŕtvy...“

„Nerozumieš, Daemon. MO by nezaujímala Bethany, jedine...jedine pokiaľ ju Dawson vyliečil.“

Úplne som stuhol na mieste, ako som sa naňho díval a cítil som, že Kat robí vedľa mňa to isté. Nechcel som, aby sa dozvedel čo sa stalo medzi mnou a Kat.  Ešte nie.

„Ako to myslíš, Matthew?“

Pošúchal si čelo a zamrkal.

„Starší  o tom nehovoria, prečo nesmieme liečiť ľudí a majú na to dobrý dôvod. Nielen preto sa to nesmie, že by to mohlo prezradiť naše tajomstvo, ale aj preto, čo to s ľuďmi urobí. Ale oni to vedia. A aj ja to viem“

„Čo?“ Pozrel som na Kat s uľahčením, že chápe, prečo musíme mlčať. “Vieš čo sa stane?“

Matthew prikývol.

„Človeka to zmení. Jeho DNA sa zviaže s našim. A popritom je potrebný aj veľmi silný faktor vôle k tomu, aby to fungovalo. Človek dostane naše schopnosti, ale tie nie sú v každom prípade trvalé. Niekedy sa jednoducho stratia, niekedy to človeka usmrtí, pokiaľ  sa zmena nepodarí.  Ale pokiaľ je zmena úspešná, medzi tými dvoma vznikne puto.“

Silný vôľový faktor? Čo to má, sakra, znamenať?

„Ak sa po masívnom liečení medzi Luxenom a človekom utvorí puto na bunkovej úrovni, je nezlomné, navždy ich spojí navzájom. Ani jeden nemôže prežiť, pokiaľ ten druhý zomrie.

Kat zalapala po vzduchu. Vyskočil som. Blake nám o tom nepovedal nič, keď nám hovoril o Katinej premene. Nespomenul ani slovom, že medzi Luxenom a človekom vznikne  nezlomné puto. Ale to znamená...

„Och Bože...“

Ledva som dokázal dostať zo seba tie slová.

„Ale vtedy predsa pokiaľ Bethany žije...“

„Vtedy musí žiť aj Dawson“ – dokončil to Matthew unavene. „Pokiaľ ju uzdravil.“

Pozrel som sa do ohňa.  Tá drobná iskrička nádeje sa začala prebúdzať. Dawson určite vyliečil Bethany. Vedel som to, niekde hlboko v srdci som to vedel a to znamenalo, že môj brat žije. Niekde, kto vie kde, ale žije.

„Ale povedal si, že je mŕtvy“ – ozvala sa Kat. Pozrel som na Matthewa.

„Pol to len slabý pokus. Chcel som zabrániť tomu, aby sa pustil do nebezpečentva“

Akoby ma päsťou trafil  do srdca.

„Stále, ...ty si to celý čas vedel?“ Moja pravá podoba začala prevládať.  „Vedel si to?“

„Nie, nie!“ protestoval Matthew. „Myslel som, že sú obaja mŕtvi. Ale pokiaľ ju Dawson uzdravil, ak ju zmenil a pokiaľ Bethany žije, tak žije aj Dawson. Ale toto je jedno veľké „keď“ a závisí to od toho, či Kat spoznala niekoho, koho ešte nikdy nestretla.

Pomaly som sa posadil. Nával emócií  ma otupil.

„Môj brat žije. Dawson ...je nažive.“

„Čo myslíte, čo s nimi robia?“ opýtala sa Kat.

„Neviem“ –  Matthew vstal. „Hocičo, ale určite nič dobré. Nič dobré.“

„Ministerstvo to vie, Matthew.“ – povedal som nakoniec. „Oni vedia o našich schopnostiach.  Pravdepodobne to vedia od začiatku.“

Vzhliadol a vydržal môj pohľad.

„Úprimne povedané, vždy som to tušil.  Len preto som mlčal, lebo som vás nechcel znepokojovať.“

„A Starší? Aj oni to vedia?“ opýtal som sa.  Myslel som na Lýdiu.

„Starší potrebujú len toľko, aby mali jedno pokojné miesto prakticky oddelené od ľudí. Strkajú hlavy do piesku, Daemon.  Pravdepodobne radšej sa rozhodnú, že neuveria, že naše tajomstvo je ohrozené.“  - Matthew pozrel na prázdny pohár na krbovej rímse. „Takto je to pre nich jednoduchšie.“

„To znie neuveriteľne hlúpo“ poznamenala Kat. Matthew jej odpovedal ironickým úsmevom.

„Drahé dievča, ty nevieš aké je to žiť ako mimozemšťan. Predstav si, že tvoj každý jeden deň plynie s vedomím, že  tvoj domov a všetko tvoje ti môžu hocikedy vytrhnúť spod nôh. Ale ty musíš viesť svojich ľudí, musíš sa postarať o ich pokoj a ich šťastie. O ich bezpečie. To najhoršie, čo by si mohla urobiť je, zdieľať s každým svoje obavy.“ Stíchol a zase sa zadíval na pohár.  „Čo myslíš, čo by urobili ľudia, ak by sa dozvedeli že medzi nimi  žijú mimozemšťania?“

Začervenala sa.

„No pravdepodobne by tu vznikla lynčovacia nálada a hystéria.“

„Presne“  povedal ticho Matthew. „Nie sme tak veľmi odlišní“

„A čo tá záležitosť s Arumami?“ zahniezdila sa Kat.

„Neviem“ – Matthew si naplnil doplna pohár.  „Neviem si vôbec predstaviť z akého dôvodu sa s nimi mohlo dať dokopy Ministerstvo obrany. Čo tým vlastne môžu získať? Arumovia pohltia našu energiu, ale neliečia, nerobia nič podobné na tejto úrovni.  Majú ešte aj iný teplotný obraz ako my, slovom ak majú potrebné zariadenia, MO vedia, že nemajú dočinenia s Luxenmi. Ale pokiaľ sa niekto na otvorenej ulici stretne s Arumom alebo Luxenom, nemožno ich odlíšiť.“

„Počkajte!“  - Kat si uhladila vlasy dozadu a pozrela mojim smerom. „Čo ak MO zajalo Aruma, lebo ho považovali za Luxena a tým spoločne  vlastne  skúmali aj vás? Oni vás prinútili, aby ste sa asimilovali  medzi ľudí. Netuším, ako si predstavili asimiláciu, ale iste  vás sledovali a možno si nevšimli veci len tak. Hlavne, čo sa jedná tej odlišnosti v telesnej teplote.“

Matthew vstal a prešiel k vzdialenej barovej skrinke a tam si nalial niečo silnejšie.

„Keď nás asimilovali, nevideli naše schopnosti.  Takže pokiaľ vychádzame z toho, že ak to už istý čas vedia, tak museli skúmať takých Luxenov, ktorí nás nemohli upozorniť na túto skutočnosť.“

„Chceš povedať, že oni...“

„Sú mŕtvi“ – dokončil a otočil sa a napil sa nejakého priesvitného nápoja.

„Neviem koľko ti toho povedal Daemon, ale boli Luxeni, ktorí sa odmietli asimilovať.  Tých zabili ako neovládateľné zvery. Nie je také ťažké si predstaviť, že niektorých najprv využili, aby spoznali naše schopnosti, aby sa  o nás dozvedeli všetko... a potom sa ich zbavili.

„Nie“ – Matthew pristúpil ku kozubu oprel sa lakťami o rýmsu. „Bojím sa aj len  pomyslieť, čo by to mohlo znamenať.“

„To ma v konečnom dôsledku ani nezaujíma“ ozval som sa unavene.

„Niekto  zradil Dawsona. Určite ho niekto udal Ministerstvu obrany.“

„Mohol to byť hocikto“ - vzdychol si Matthew. „Dawson sa ani nepokúšal tajiť svoj vzťah s Bethany, a pokiaľ ich niekto sledoval, mohol mať podozrenie, že sa niečo stalo. Všetci sme si ich všímali, keď boli spolu a iste sa našiel niekto, kto ich sledoval aj potom.

Kto to, sakra mohol byť?

Onedlho nato sme sa rozlúčili s Matthewom. Keď sme sa dostali k autu, Kat mi odovzdala kľúče bez boja.  Snežilo čoraz silnejšie a ja som potreboval niečo...aby som sa sústredil, napríklad šoférovanie. Už som otváral dvere, ale Kat pristúpila ku mne. Skôr než som si uvedomil, čo chce urobiť ma objala a postískala.

„Je mi to ľúto“ – šepla.  „Niečo vymyslíme. Dostaneme Dawsona späť“

Dostaneme Dawsona späť.

Po malom zaváhaní som ju aj ja objal a pritiahol k sebe.

„Viem“ – odpovedal som s oceľových odhodlaním. „Dostanem ho späť aj keď by som mal len dovtedy žiť“.

***   

Nasledujúcich pár dní Kat akonáhle skončila  cvičenie s Blackom, utáborili sme sa pred Vaughnovým domom. Nevideli sme nič zvláštne . Neprišla na návštevu ani Nancy ani Arumovia. Môj hnev  sa len stupňoval  každý večer, keď sme sa vracali domov.

Mali v rukách môjho brata, ale nič čo som urobil nás očividne nedostalo bližšie k tomu, aby sme ho našli. Keď som nebol s Kat, sám som sledoval Vaughna. Pomaly som prišiel na to, že sotva chodí domov a uvažoval som nad tým, či má aj iný domov. Naopak , keď som ho mohol sledovať pešo, viditeľne nešiel nikam.

Čoskoro som už nemyslel na nič iné, ako na moje dvojča a na to, kto mohol nahlásiť MO, čo urobil. Musel to urobiť niekto, kto videl Dawsona alebo Bethany tesne po tom, ako sa to stalo, alebo niekto, komu Dawson natoľko dôveroval, že mu to prezradil.

Dawson nikomu z kolonie nedôveroval tak, aby im toto porozprával, ani Lýdii nie.

Jediná, s kým by sa o tom bol bavil je Dee, ale je vylúčené, že by mi to sestra odvtedy neprezradila. Bol som si istý, že Adamovi nič podobné nepovedala. Tak zostali len dve možnosti. Niekto ich videl, alebo hľadám niekoho, kto poznal Bethany.

Čím viac som nad tým dumal, tým viac zmyslu dávalo to, že niekto kto to oznámil MO bol z okruhu Bethany a nie Dawsona.

Môj brat by si sakramentsky dával pozor, aby utajil to, čo urobil, ale je možné, že Bethany si neuvedomovala závažnosť  toho, čo sa stalo a dôverovala nevhodnej osobe.

Ale aj táto teória mala nedostatky, veď mohla Bethany poznať niekoho, koho by napadlo, že by mohol kontaktovať MO? Nie je na každom rohu vyvesené telefonné číslo kam zavolať, ak náhodou objavíte mimozemšťanov.

V každom prípade po tejto stope som sa už mohol vydať.

Keďže Kat nebola  vo štvrtok poobede doma, vybral som sa sám k domu Vaughna. Nič sa nestalo.  Cestou domov som zistil, že Katine auto stojí na zvyčajnom mieste, ale vedel som, že ona doma nie je. Odišla niekam s kreténom, a aby som pribrzdil svoje výbuchujúce túžby, pripomenul som si, prečo je vlastne s ním.

Kvôli mojim veľkým ústam.

Výčitky mi vypálili dieru do žalúdka keď som sa vybral do svojej izby. Vzal som svoj  notebook a sústredil sa radšej na Bethany. Nemal som ani poňatia, čo nájdem na nete, ale pre začiatok to stačilo. Zadal som jej meno do vyhľadávača a vyhodilo mi pekných pár stránok. S rastúcim zúfalstvom som ich prezeral. Zo začiatku to boli úvahy o tom, či Beth zmizla ale pozdejšie už sa viac prikláňali k jej úmrtiu. Jej rodina sa zhruba pred rokom odsťahovala z Petersburgu, čo som ja považoval za divné. Ak by mne boli povedali len toľko, že  Dawson zmizol a nie že zomrel, ja by som tu zostal do konca svojho života  dúfajúc, že sa jedného dňa vráti.

Jedine pokiaľ by jej rodina nemala dôvod veriť tomu, že žije.

Alebo jednoducho už nedokázali žiť na mieste, kde im ju všetko pripomínalo.  To som chápal.

Prezeral som si fotku Bethany na jednej spravodajskej stránke. Bola pekné dievča. Tmavovláska. Žiarivý úsmev.

Na internete som nenašiel nič užitočné.   Aj Dawsona ledva spomenuli a bol som presvedčený, že v tom malo ruky MO. Jeho neprítomnosť vyzerala, akoby ho vymazali z tohto príbehu.  Pochopiteľne.

Koniec-koncov aj my sme tu žili , ale pokiaľ sa veci zle vyvinuli, prestali sme jednoducho existovať.

Bethany nechodila tak dlho do školy, aby sa s niekym mohla zblížiť a tak nemala priateľov, u ktorých by sa dalo vypytovať. Bola to slepá ulica.  Zatvoril som notebooke, nepokojne som sa postavil a ponaťahoval sa s rastúcim znepokojením. Čo mi ešte zostalo?

Bethin domov.

Spustil som ramená a ironicky som sa zaškeril.  Môžem sa ešte pozrieť na jedno miesto.  Do Bethanyinho starého domova. Nevedel som, či sa tam niekto nasťahoval, alebo či tam čokoľvek nájdem, ale kurva, bude to lepšie ako prechádzať sa v mojej izbe hore-dole, čo by iste nasledovalo.

Bolo by to lepšie ako neurobiť nič.

Smerom von som minul Deenu izbu. Dvere boli trochu pootvorené , zastal som s nahliadol dnu. Už spala. Aký vzrušujúci spôsob ako stráviť štvrtkový večer. Nebolo ešte ani sedem hodín.

Vedel som, že dom nie je prázdny, počul som dole sa motať Adama a bol som skoro pri dverách, keď vyšiel z kuchyne. Svetlá z vianočného stromčeka blikali. Adam sa pozrel na mňa, potom na dvere.

„Odchádzaš?“

Vyskočilo mi obočie.

„Ty zostávaš?“

„Vlastne nie. Dee spí.  Práve som upratal po tom, čo uvarila večeru. So slabým úsmevom som sa pozrel ku schodom. „Práve som sa chystal odísť. Ty kam ideš?“

Prvá moja myšlienka bola, že mu odseknem, že nikam, ale keď som sa mu pozrel do tváre, náhle som sa rozhodol.

„Idem preskúmať dom Bethany“.

„Čože?“ díval sa na mňa nechápavo.

„Poď von, dobre?“ – vyšli sme na verandu, pod nohami bagandží mi vrzgal poletujúci sneh. –„Skôr než budem pokračovať musím vedieť, že o tom, čo ti poviem nepovieš nikomu ani slovo, včetne Dee.“

„To začína byť znepokojujúce.“ Povedal a prekrížil si ruky na stredoškolskej mikine. – „To je už druhý prípad, keď ma žiadaš, aby som o tom pomlčal pred Dee.“

„Viem, a pokiaľ nechceš mať pred ňou tajnosti, tak tento rozhovor práve skončil.“ - odpovedal som mu. „Nie je to osobné, ale nechcem, aby sa o tom  hocičo dozvedela. Ešte zatiaľ nie.“

Adam si ma minútu premeriaval a potom si poriadne vzdychol.

„V poriadku.  Prisahám, že jej nepoviem nič, ale doporučujem ti, aby si k tomu mal dobrý dôvod.“

Och a ešte aký dobrý!

„Kat videla na pošte Bethany“

Adamovi padla sánka, potom zatvoril ústa. O hodnú chvíľu sa z novu pokúsil prehovoriť.

„Že čo?“

Pozrel som sa na zatvorené dvere.

„Na pošte. A je si istá, že to bola Bethany. Videla predtým jej fotky.“

Adam pomaly potriasol hlavou a spustil ramená.

„Ani neviem, čo povedať“

„To ešte nie je všetko!“ – pokračoval som potichu.  – „Pamätáš sa, uvažoval som nad tým, či sa nestalo niečo medzi Bethany a Dawsonom. Či ju neliečil“ – Adam prikývol a ja som pokračoval.  – „Myslím si, nie...som si istý, že áno.“  - Teraz, ked som to povedal, ostatné už bolo ľahké povedať.  – „Dawson ju vyliečil a to zmenilo Bethany na bunkovej úrovni. A spojilo ich to.“

„Spojilo?“ – Adam si hrabol do vlasov.  – „To znie ako šialenstvo, vieš nie? Práve akoby...“

„Aj Matthew to potvrdil, že je to možné“

Adam vyvalil oči.

„Veru“ – usmieval som sa, ale bez dobrej nálady. „Matthew to potvrdil, že  ak vyliečime nejakého človeka zmení sa mu  DNA. Prevezme niektoré naše schopnosti, čím sa s nami spojí.  Čo znamná asi toľko, že pokiaľ je Bethany živá, tak žije aj Dawson.“

„Preboha...“ – Adam cúvol .  „Dawson žije?“

Iskrička nádeje vzbĺkla a rástla.

„Myslím si, že áno, Adam. Skutočne si to myslím.“ -  Začal som kopať do snehu prilepeného na schodoch.  „Kat videla Bethany v spoločnosti Vaughna. Pokiaľ ju dostalo Ministerstvo...“

„Tak aj Dawsona“ – Adam potichu nadával a znovu si hrabol do vlasov.  „Neviem,či mám byť šťastný, alebo sa mám sakramentsky zľaknúť, lebo pokiaľ sú obaja v ich rukách...“

„Viem“  povedal som potichu a pozrel som sa na tiché okolie. – „Niekto ich musel zradiť. Dawson nepovedal nič ani jednému z nás. Tak si myslím, že to asi urobil niekto zo známych Bethany. Preto chcem presnoriť jej dom. Ani neviem, či tam niekto býva...“

„Nikto“ – Adam podišiel ku mne.  „Cestou do školy sa niekedy vezieme okolo. Nikto sa tam nenasťahoval, odkedy tá rodina odišla.“

To je dobrá zpráva. Pravda, to ešte neznamenalo, že by sme mohli čokoľvek nájsť, ale za pokus  to stálo.

„A Dee si to nepovedal?“ – opýtal sa.

Pokrútil som hlavou.

„Nechcel som, aby začala dúfať, pre prípad, žeby som len staval vzdušné zámky, chápeš? Položilo by ju to.“

„Aj teba to položí“

Na to som neodpovedal.

Adam zostúpil z verandy.

„Ja jej nič nepoviem.  Dovtedy, kým nebudeme mať v rukách jednoznačný dôkaz, lebo máš pravdu, Dee to nechýba, aby znovu stratila Dawsona“  - Stíchol a pozrel mi do očí. „Ale ani tebe, Daemon. Ani ty by si to nemal znovu prežiť“

***

Niekoľkokilometrovú cestu k Bethanyinmu domu sme prešli pešo, ale aj tak to zabralo len pár minút. Zostali sme v ľudskej podobe, aby sme susedov nevystrašili na smrť.  Sneh víriaci vo vetre nás oslepoval, kým sme konečne zbadali na kopci zrenovovaný dom na farme. Sneh nám vrzgal pod nohami ako sme prešli cez chodník a vyšli hore na verandu.  Pozeral som na vchodové dvere.  Neboli len tak jednoducho zatvorené, ale mali na sebe kladku s uzáverom  na kľúč  s číselným uzamykacím  kódom. Pravda, mňa nemohli zastaviť zatvorené dvere.  Položil som ruku na kladku pripravený  vyhodiť ju do vzduchu.

„Počkaj!“ zastavil ma Adam.  „Nechceme predsa dať na známosť, že sme tu boli, nie?“

Nie?

Adam sa uškrnul a bežiac zmizol za domom. O nejakú chvíľu som počul klapnutie zámku a dvere sa otvorili. Na prahu stál Adam.

Zdvihol som obočie.

„Napadlo ma, že keď sa už musíme vlámať, nech to nie je až také nápadné“ – povedal, keď som prešiel popri ňom do chladného a tmavého domu. „Navyše na zadných dverách nebol taký parádny zámok. Jednoducho som ho rozbil“

„Rozumné“ – zamrmlal som, kým som pomaly vchádzal medzi holé steny do vnútra domu.

Adam vytiahol svoj telefon.  O chvíľu zalialo dlážku a steny silné biele svetlo. Prešli sme cez miestnosť, ktorá mohla byť obývačkou, ale teraz v nej zostala jedine jedna pohovka so svetlým poťahom.  Kuchyňa nám poskytla zvláštny pohľad. Na stole v roku bola silná vrstva prachu.

„To zvyklo vyzerať takto?“ ukázal okolo Adam. Kuchynské prístroje boli na miestach. Vedľa kávovaru bol topinkáč, asi odvtedy nedotknutý, čo rodina Williamsovcov sa odsťahovala. – „To ľudia len tak opustia svoje veci?“

„Ktovie“ - mykol som plecom. „Možno ich už nepotrebovali“

„Alebo sa ponáhľali“ – dodal Adam.

Ale kam sa ponáhľali? Aby sa zbavili všetkého, čo ich viaže k ich pravdepodobne mrtvej dcére? Alebo to malo nejakú inú príčinu? Nebesá! Pravdepodobne sa to nikdy nedozvieme.

Po kuchyni sme vyšli hore na poschodie. Naše kroky sa rozliehali po tichom dome.  Ľahko sme našli Bethanynu izbu. Spomínam si, že rada maľovala a v jednej izbe som videl maliarsky stojan pri špinavom okne. Na malom písacom stolíku  boli rozhádzané papiere, väčšinou školské zadania. Pocítil som divné pulzovanie v okolí srdca, ked´som zbadal hromadu kníh nakopených na sebe. Pripomenuli mi Kat.

Mohla to byť aj ona.

Možno jedného dňa takto niekto vojde do jej izby, aby zistil, čo sa s ňou stalo.  Sakra! Toto bol tvrdý úder, ktorý ma zasiahol v srdci aj žalúdku. Rád by som sa otočil a vyhľadal Kat a...a niekde ju ukryl do bezpečia, niekde kde nie je podstatné to, že sme spojení. A panika bola proste príliš silná na to, aby ju spôsobilo jedine fyzické spojenie.

Ja som už aj tak vedel, že to, čo cítim voči Kat je viac ako túžba.

Adam otvoril dvere jednej skrine a videli sme, že jej obsah ani nezabalili. Na vešiakoch viseli košele a rifle a dole bolo množstvo topánok na kope.

„Vieš“ – odstúpil nabok a pozrel na mňa ponad plece „myslím, že je to poriadne  divné“

„Aj ja si myslím“ Nemal som ani poňatia či si jej rodičia dom prenajali alebo ho kúpili, ale akokoľvek, nebolo normálne, aby po sebe nechali toľko vecí.

Prelistoval som papiere, ale nenašiel som nič zaujímavé. Ani v skrini. Ale čo som čakal?  Zoznam Bethiných dôverníkov? Život nie je až taký jednoduchý.

Adam vyšiel, ale vzápätí sa vrátil na tvári s nevyspytateľným výrazom.

„Podľa mňa som našiel niečo zaujímavé“

Nasledoval som ho po chodbe do menšej spálne. Ako všade inde aj tu všade okolo na prašnom nábytku boli osobné veci. Adam pristúpil k jednej otvorenej skrini a zodvihol niečo, čo vyzeralo  ako krabica od topánok a posadil sa na ustlatú postel.

„Pokiaľ sa dobre pamätám Beth tu žila s rodičmi a malým bratom. Jej otec pracoval niekde vo Virginii.“

Prikývol som , lebo to som vedel aj ja.

„A viem skoro určite, že jej rodičia neboli lekári. Pamätám sa, že Dawson raz hovoril čím sa zaoberajú, ale kto si to pamätá presne? Ale neboli lekári.“ - kývol smerom ku krabici. „Preto je divné, že je tu krabica od topánok, v ktorej je stetoskop a blok nevyplnených receptov.“

Pristúpil som bližšie a vybral som blok receptov. Vo svetle Adamovho mobilu som videl, že to bol skutočne blok nemocničných receptov.

„K tomu sa dnes tak ľahko človek nedostane, pokiaľ nepracuje v nemocnici“

„Presne“ Adam znovu zasvietil do krabice na stetoskop. Vybral ho a pošúchal jeho kovovú časť. „Tu sa to alebo poškrabalo, alebo tu bolo vyryté niečo, čo už nemožno dobre vidieť.“

Hodil mi ho a ja chytiac ho, som sa pozrel, ale mal pravdu, nedalo sa už zretelne vidieť, čo tam bolo. Nechápavo som ho hodil späť do krabice. Keď som podišiel znovu ku skrini, uvidel som na jej spodku tucet obyčajných bielych pánskych košiel.

„Mala niekoho v rodine, kto by bol lekár, alebo pracoval v nemocnici?“

„Neviem o tom“ povedal Adam. „Myslím to tak, že bezprostrední členovia rodiny nie, ale tak sa zdá, že s nimi tu žil ešte niekto.“ – vzdychol si. „Blbé je to, že možno to ani nič neznamená“

Prikývol som a čupol som si ku skrini.

„Viem“  odsunul som košele a zbadal som, že pod nimi niečo je. „Hej, posvieť mi sem!“ O chvíľu svetlo osvetlilo to, čo ležalo pod košeľami. Vyskočilo mi obočie. Nevybalené kotúče gázy na posteľovej mise. V rohu skrine som teraz zbadal už aj palicu a vedľa nej sa opieralo o stenu zatvorené chodítko. Vedľa postele bol balík nevybalených umelohmotných pohárov a balenie šiestich proteinovo-vitamínových nápojov.

 „Niekto tu bol buď veľmi starý, alebo veľmi chorý“ poznamenal Adam.

„Hej“ postavil som sa. Zrazu som mal veľmi nepríjemný pocit. – „Niekto bol starý, alebo chorý a pracoval v nemocnici.“

„Možno“

Nejako to celé nezapadalo do seba, ale nedokázal som prísť na to, čo nesedí. Možno to, čo sme našli, ani nič neznamená.  Ostatné časti domu neskrývali žiadne tajomstvá. Pozdejšie v noci, keď som ležal v posteli a počítal som praskliny na strope, ešte stále som sa nedokázal zbaviť pocitu, že som na niečo prišiel, len som nemal ani poňatia, no čo.