Oblivion2 - 11. kapitola

Překlad: Noemi

Adam si už druhýkrát navršil kopu z palaciniek a nahol sa úplne nad tanier. Jeho blonďavé vlasy trčali do všetkých strán, kým do seba pchal tú dobrotu.

Sadol som si oproti nemu k stolu a zamyslene som si šúchal bradu dívajúc sa von oknom. Husté ochlpenie iritovalo moju kožu. Musím sa oholiť.

Bola to dlhá noc.

Poslední zabávajúci sa hostia odišli nadránom okolo druhej - a vtedy sa začalo veľké upratovanie.  Dee s Adamom a ja sme zbežne upratali a ráno som sa popasoval  s kuchyňou. Bolo niečo po piatej a Dee sa vrátila do postele. Zrejme bude spať celý deň. 

Adam sa zobudil u nás.  Môj mozog bol príliš unavený, aby sa tým zaoberal.

Aspoň mi pomohol upratovať.

„Spal si vôbec aspoň trochu?“ zodvihol Adam oči od majstrovských palaciniek.

„Trochu“ mykol som plecom.

„Presne tak vyzeráš.“

Pravdu povediac som zatvoril oči sotva na dve hodiny a vôbec nie kvôli upratovaniu. Viac za to mohla Kat. Nielen kvôli našej hádke. Keby som vždy trpel nespavosťou keď sa my dvaja pohádame, nespal by som nikdy. Je pravda, že jedna moja časť bola stále hrozne naštvaná a sklamaná, že si Kat myslela to všetko. 

Rovnako... áno, cítil som sa nepríjemne, lebo som videl v jej očiach preblesnúť bolesť, keď si myslela, že som niečo mal s Ash. Nepadlo mi to dobre, ale aj tak to nebol najväčší problém.  Ale to, že Kat rozbila tie okná.  Nie príčiny, ktoré za to mohli, ale fakt, že toho vôbec bola schopná.  Museli sme si uvedomiť, že sa Kat mení.  Nebolo dôležité prečo, ale bolo potrebné sa postarať o to, aby  svoje schopnosti dostala pod kontrolu, kým nebude pozde.

Práve mala narodeniny.

Vedel som, že dostala nový notebook, lebo ráno došlo mailové upozornenie, že obnovila svoj blog. No hej, zaregistroval som sa. No a?

Keď som vynášal už desiate vrece so smetím  všimol som si neznáme auto na ich príjazdovej ceste. Patrilo tomu lekárovi Willovi Michaelsovi. Kat, jej matka a lekár odchádzali spolu.

Adam sa oprel dozadu a natiahol si ruky nad sebou.  Úplne mu vrzgali klby.

„Takže pokiaľ som dobre počul, včera večer bolo okolo teba živo.“

 Udrel som rukou na stôl a spýtavo som zodvihol obočie.

„Fakt?“

Adam prikývol.

„Ash bola poriadne napálená kvôli tebe a Kat. Sťažovala sa aj nám s Dee, akoby sme mohli v tej veci niečo podniknúť.“

Niekto potreboval nejaké hobby. Ihneď.

„Vieš, ona sa o teba len bojí. Vieš, Ash je niekedy...slovom je to moja sestra.  Niekedy má príšernú povahu, ale v podstate je dobrá duša.“

„Ja viem“ - napil som sa vody.

Adamov pohľad padol na prázdny tanier.

„Môžeme sa porozprávať vážne?“

„Jasné“

Krátko sa usmial.

„Vieš, ja nie som ako Andrew alebo Ash. Nezaujíma ma čo je medzi tebou a Kat.“

Keď som otvoril ústa s mnohovravným pohľadom ma umlčal.

„Viem, že niečo medzi vami je.  Občas sa o tom rozprávame s Dee. Ale aj bez toho je to očividné.  Z mojej strany je to v poriadku , len som chcel, aby si to vedel.“

Ani som nevedel, čo na to povedať, len som naňho čumel.

Slová sa mi tlačili na jazyk, ale nevyslovil som ich. O tom, čo som cítil voči Kat som nikomu nepovedal, jedine vtedy Matthewovi, ale ani jemu som toho veľa nepovedal. To, že Adam je s tým v pohode ma neprekvapilo. On bol takýto...Luxen. Ale predsa mi vložil chrobáka do hlavy.

„Díky , kamoš“ - nahol som s k nemu a stíšil som hlas. „Mám jednu otázku“

„Počúvam“

Zo všetkých Luxenov, ktorých poznám bol vždy práve Adam najotvorenejší. To bolo každému jasné aj Dawsonovi.

Môj brat mne nedôveroval, ale je možné, že sa zdôveril Adamovi. Možno niečo z toho, čo sa stalo medzi ním a Bethany ten víkend, keď sa chystali na túru a vrátil sa domov v roztrhaných a krvavých šatách.

„Rozprával ti niekedy Dawson o Beth?“

Adamovou tvárou sa mihlo prekvapenie.  Jednoznačne  nečakal, že sa opýtam na toto.

„V skutočnosti nie.  Myslím, akože skoro nikdy nehovoril o Beth, ale ja zato hej. Tak ako teraz tebe aj jemu som povedal, že z mojej strany je to v poriadku. No a, že sa obávam.“

„Mne si nepovedal, že sa obávaš“ podotkol som.

„Hej, ale ty nie si Dawson“

To bolo po prvýkrát čo to niekto povedal a znelo to ako kompliment.

„To je pravda“  mrmlal som a pousmial som sa.  „Ale myslím... myslím, že sa mu podobám viac ako si väčšina myslí.“

„Prečo sa vypytuješ na Dawsona?

Bez toho, aby sa ho dotkol, posunul taniel ďalej.

„Mimochodom nikdy o ňom nerozprávaš“

„To, že ho nespomínam ešte neznamená, že  naňho nemyslím.“

Postavil som sa a taniere reagujúc na pohyb mojej ruky poslušne preplachtili do umývačky.

„Ani neviem, len hrozne veľa o nich premýšľam“ - zastal som v strede kuchyne a rozhodol sa, že to s Adamom risknem.

„Ja si myslím...myslím, že niečo urobil s Bethany.“

„Ako to myslíš?“  spýtavo mu vyskočilo obočie dohora. Zviezol som sa späť  na stoličku pri stole.

„Raz cez víkend sa vybrali na túru. Dawson sa vrátil domov úplne  zničený s roztrhanými a zakrvavenými šatami. Povedal, že sa nič nestalo, ale vedel som, že klame.  Podľa mňa...niečo sa stalo Beth a ...“

Videl som v Adamových  očiach, že pochopil.

„Myslíš, že ju vyliečil?“

Prikývol som. Adam zaklipkal očami.

„Sakra, to by sme nemali...“

„Viem, že nie, ale to ešte neznamená, že sa to nikdy nestalo“

Akože nie? Ja som tu ako svetlý príklad!

„Myslím, že to Dawson urobil a...a tým nejako zmenil Bethany“.

Na toto som nemal žiaden dôkaz, jedine to, že ja som Kat zmenil.

„Ako ju zmenil?“

Potriasol som hlavou. Tak tu prichádza tá zložitá časť, lebo nedlho po tej túre  zomreli a ja som nestrávil v spoločnosti Bethany veľa času.

 „Neviem, ale bola tu Lýdia vo štvrtok, vieš len tak nás navštívila a hovorili sme o bežných veciach, ale potom povedala niečo, čo ma znepokojilo.“

Vedel som tak dobre klamať, že ma to samého prekvapilo.

„Povedala, že to, že by sme dostali ľudí  do nebezpečenstva nie je jediný dôvod, prečo ich nesmieme liečiť.“

Rozšírenými očami na mňa zízal.

„Podľa teba preto, že by sme ich nejako zmenili? A Starší  o tom vedia?“

Prikývol som.

„Kurva!“ Zmlkol. „Ale ak by to tak aj bolo, čo s tým má Dawson? Myslím, akože..ich zabili predsa Arumovia“

Nám to aspoň tak povedali!

Ďalšia veta, ktorá mala šancu byť katastrofálna, pokiaľ by som ju vyslovil, ale keď som sa nad ňou zamyslel, vyzerala ako pravdivá. Nám povedali, že ich zabili Arumovia.  Že DOD našlo ich telá a ...a zbavili sa ich. 

Čo ak klamali?

Zovrel som ruky do pästí.

„Čo ak ich zajalo DOD, lebo Dawson urobil....urobil to, čo bolo zakázané? A kde vlastne sú teraz naši kamarátski  priatelia z DOD?“

„DOD vás v poslednej dobe nekontrolovalo , však?“

„Nie“

Prekrížil som si ruky na hrudi a znovu som sa pozrel von oknom.

„A to je sakramentsky divné, nie?“

„Ale hej.“ Adam si prečistil hrdlo a chvíľu mlčal. 

„Na čo, týmto všetkým, narážaš, Daemon?“

Odolal som jeho spýtavému pohľadu.

„Nikdy sme nevideli ich mrtvé telá, Adam.“

„Nie...skutočne nie“ Adamova zlatistá pokožka zbledla. „Na čo myslíš?“

Na niečo také, čo by nás mohlo dostať do problémov veľkých ako planéta.

„Ani neviem“ odpovedal som.

„Dee o tomto nepovedz, dobre? Len som o tom tu uvažoval a nechcem, aby sa strachovala. Však to aj ty tak cítiš?“

Adam prikývol a jeho pohľad sa zrazu stratil niekam do diaľky.

„Hej, tak to cítim“

Osprchoval a oholil som sa a vybral som sa von.  Na tmavej oblohe žiarili hviezdy.  Zošiel som dole z verandy a otočil sa k druhému domu.  Ako som predpokladal na príjazdovej ceste stálo len Katine auto.  Dnes má narodeniny a trávi ich sama.

Je to na hovno.

Vedel som, čo mám urobiť. Nepáčilo sa mi, ako sa veci včera večer medzi nami skončili a dĺžil som Kat jedno ospravedlnenie.

Trvalo to len ako úder srdca  a už som bol pred jej dverami. Zvnútra bolo počuť dunenie hlasnej hudby.  Klopal som, ale bolo očividené, že pokiaľ nevyrazím dvere, Kat ma nebude počuť. Obaliac ruku okolo gule na dverách som zistil, že je odomknuté. Váhal som, či mám vojsť, ale  vtedy som začul, ako Kat spieva. Sotil som do dverí a vošiel. Hlasná hudba znela dnu oveľa jasnejšie. Bolo to staré číslo Hungry like the Wolf. Zatvoril som za sebou dvere a počúvajúc jej hlas som sa pomaly usmial.

– A scent and a sound, I'm lost and I'm found. And I'm hungry like the wolf... Something on a line, it’s discord and rhyme... Kat sa objavila na chodbe vo dverách práčovne.Stála mi chrbtom, rukou mávala nad hlavou, ale mňa fascinovali jej podkolienky. No a jej šortky, ale najmä tie podkolienky. Boli na nich soby...

„akože to ide ďalej..la-la-la...“

Mouth’s alive, all running inside, and I'm hungry like the...

Celkom presne  I howl and whine, I'm after you

„nie la-la-la“

Kat skríkla, zvrtla sa, ale šmykla sa a skôr než som mohol pozdraviť spadla na zadok. Ruka jej vyletela k hrudi.

„Sväté hovno! Myslím, že som dostala infarkt.“

„A ešte si si aj zlomila zadok.“ Ledva som vládal zadržať smiech.

Natiahla sa na zemi a zazerala na  mňa zospodu.

„Čo to má znamenať? To len tak vojdeš ľuďom do bytu?“

„A vypočujem si, ako dievčatá behom sekundy absolutne zničia pieseň? Hej, to je môj bežný zvyk.  Mimochodom som viackrát klopal, ale potom som počul, že spievaš a dvere neboli zatvorené.“ - Mykol som plecom.  „Takže som sám seba pustil dnu“

„Vidím“ - uškrňajúc sa vyštverala na nohy. „Oh, do pekla, asi som si fakt zlomila zadok“

„Dúfam, že nie. Zvláštnym spôsobom  ma tvoj zadok priťahuje.“  Usmial som sa na ňu. „Máš dosť červenú tvár.  Určite si sama sebe nedala facku?“

„Neznášam ťa“ dudrala si.

„Nie, podľa mňa nie“ - prezeral som si ju. „Páčia sa mi tvoje podkolienky.“ Šúchala si zadok, ale tak, že som z toho začal žiarliť na jej ruku. Strelila po mne zlostným pohľadom.

„Potrebuješ niečo?“

Vložil som si ruky do vrecák a oprel som sa o stenu.

„Nie, nič“

„Tak prečo si ma prepadol?“

„Neprepadol som ťa. Dvere boli otvorené a počul som hudbu. Uhádol som, že si sama doma. Prečo perieš na svoje narodeniny pri hudbe  z osemdesiatych rokov?“

Rozšírili sa jej oči.

„Odkiaľ...odkiaľ vieš, že mám narodeniny? Myslím, že ani Dee som to nepovedala“

Usmial som sa.

„Vtedy večer, keď ťa prepadli pri knižnici, som s tebou bol v nemocnici.  Počul som, keď si nahlásila svoje osobné údaje.“

„Fakt?“ dívala sa prekvapene na mňa. „A zapamätal si si ich?!“

„Hej. Ale ozaj, prečo robíš domáce práce na svoje narodeniny?“

„Tak sa zdá, že som taká blbá“

„Tak to je skutočne blbosť. Jéj. Počúvaj!“ Pozrel som smerom k obývačke, odkiaľ prichádzala hudba. Eye of the Tiger Nechceš to zaspievať? Mohla by si aj vybehnúť hore po schodoch a boxovať pri tom do vzduchu“

„Daemon...“ Prešla okolo mňa a vošla do obývačky, vzala ovládač a stíšila televíziu. - „Vážne, čo chceš?“

Nasledoval som ju do izby.

„Prišiel som, aby som ťa poprosil o prepáčenie“

„Čože? Zase sa ospravedlňuješ? Ani neviem čo na to povedať. No toto?“

Díval som sa na ňu a krčil som čelom.

„Viem, že ťa to veľmi prekvapí, ale aj ja mám city, vlastne sa niekedy cítim nepríjemne pre veci, ktoré poviem...alebo urobím.“

„Počkaj! To si musím natočiť. Idem si po mobil“ otočila sa k stolíku.

„Kat, neuľahčuješ mi to. Myslím to vážne. A je to pre mňa pomerne ťažké“

Kat len zagúľala očami.

„Tak dobre. Posadíš sa? Mám tortu. Tá ti trochu osladí život“

„Nič ma nemôže obmäkčiť. Som studený ako ľad“

„Ha-ha,  zmrzlinová torta s lahodným chrumkavým kúskom čokolády v strede.“

„No dobre. To môže byť. Chrumkavú čokoládu v strede milujem.“

„Tak poď“ povedala milo.

Cestou do kuchyne schmatla z pultu gumičku a stiahla si vlasy do copu.

„Aký veľmý kus si prosíš?“ Vytiahla tortu z mrazničky.

„S akým veľkým kusom si ochotná sa rozlúčiť?“

„S akým chceš“. Vybrala zo zásuvky nôž a čakala nad tortou.

„Väčší“ pozeral som sa jej ponad plece“ Posunula nôž ďalej.

„Ešte väčší“. Posunula nôž oveľa ďalej.

„Super“

Kat sa pokúsila odrezať  ten kus, ale nôž sa dostal len o kúsok ďalej.

„Neznášam krájať tieto blbosti“

„Skúsim to ja“ načiahol som sa a naše ruky sa dotkli, keď som od nej vzal nôž. Elektrina mi mravenčila nad kožou.

„Je dobré ho dať pod horúcu vodu.  Potom cez to hladko prejde“

Kat ustúpila nabok, a nechala ma, nech to urobím. Vnoril som nôž pod horúcu vodu a ľahučko prerezal tortu.

„Vidíš? Perfektné“ skonštatoval som.

Položila na pult dva taniere.

„Chceš niečo na pitie?“

„Mlieko je vždy dobré, ak máte“

Vzala mlieko, naliala ho do dvoch vysokých pohárov, čo ma prekvapilo, lebo zvyčajne očakávala, že sa obslúžim sám. Zobrala aj lyžičky a nasmerovala si to do obývačky.

„Nechceš jesť tu?“ opýtal som sa.

„Nie. Nerada sedím pri stole, je to také formálne.“

Zobral som svoj tanier a pohár a nasledoval som ju do obývačky.  Usadila sa do jedného rohu pohovky a ja do druhého.  Keď som pichol lyžičkou do torty zbadal som ruže.

Odkašlal som si.

„Pekné ruže. Brad?“

„Blake.“ Mykla plecom.  „Sú pekné, však?“

„Jasne“ zamrmlal som. „No a si večer sama? Veď máš narodeniny.“

Skrivila ústa.

„Mama musela ísť do práce a ja som nemala pocit, že by som chcela čokoľvek robiť. Nie je to také zlé, ako to vyzerá.  Už veľakrát som ich trávila sama.“

„Tak by si možno bola radšej, ak by som sa nebol stavil, hm?“ Dovtedy som štúral do zmrznutej torty, kým sa oddelila od oplátky. Dal som si chrúmkavý kúsok.

„Skutočne si prišiel preto, aby si sa ospravedlnil za včerajší večer?“

Kat odložila tanier a pritiahla si kolená k sebe.

„Daemon...“

„Počkaj!“ – zodvihol som lyžičku -  „prosím ťa!“

Kat zatvorila ústa. Pozrel som sa dole na svoj tanier.

„Medzi mnou a Ash sa minulú noc nič nestalo. Ona ťa len chcela naštvať.  A viem, že mi ťažko uveríš, ale...mrzí ma, ak som ti spôsobil bolesť.“

Zhlboka som sa nadýchol.

„Napriek tomu, čo si o mne myslíš, ja nemením každý deň dievčatá.  Mám ťa rád. Slovom ja by som si nezačal s Ash. Neurobil som to.  My už celé mesiace nie sme spolu. Ani predtým, ako si sem prišla. Veci sú medzi mnou a Ash komplikované. Poznáme sa odvtedy, čo sme sem prišli. Každý počíta s tým, že sa dáme dokopy.  Hlavne Starší, hlavne teraz keď budeme čoskoro dospelí. Je čas robiť deti“ Striaslo ma.

„Ešte aj Ash s tým počíta, že sa budeme ...“ pokračoval som štuchajúc do torty. „A  toto všetko, ja viem, že to všetko ju bolí. Nikdy som toto nechcel.“ Zmĺkol som. Teraz, keď som to povedal aj nahlas som vedel, že je to pravda. Ash to možno zahrá, že je jej to jedno, ale trápi ju to.

„Ale ani tebe som nechcel ublížiť. Predsa som to urobil vám obom.“

Cítil som, že mi horúčava zaplavuje tvár, ale pokračoval som, lebo toto je potrebné povedať.

„Ja s ňou nemôžem byť tak, ako by ona chcela...ako by si zaslúžila. Ale inak, ja som sa chcel ospravedlniť za minulú noc.“

Bez okamihu zaváhania mi odpovedala.

„Aj ja. Nemala som tak vybuchnúť. Myslím, že ma dostala tá vec s oknami.“

„No hej, tá vec s oknami. Bola to sakramentská ukážka energie, ktorú nemáš pod kontrolou.“ Sledoval som ju.

„Rozmýšľal som nad tým. A vždy ma napadne Dawson a Bethany. V ten večer sa z túry vrátili tak, že Dawson bol celý od krvi. Podľa mňa sa vtedy Bethany zranila.“

„A Dawson ju uzdravil?“

„Hej. Viac neviem.“ Teraz už bolo ľahšie to povedať. „A o niekoľko dní neskôr...zomreli. Podľa mňa je to také ako delenie fotónov. Z jedného vzniknú dva a predsa zostane ten istý. To by vysvetlilo aj to, ako pociťujeme jeden druhého. Ale neviem, je to len teória.“

 „Čo myslíš? Skončí sa niekedy to, čo sa deje so mnou?“

Zhltol som zvyšok torty a položil som tanierik na stôl.

„Môžeme mať šťastie a to, čo robíš môže po čase slabnúť, ale dovtedy musíš byť opatrná. Nechcem ťa ubíjať, ale si hrozbou pre nás všetkých. Nesnažím sa byť krutý, ale je to pravda.“

„Nie, ja rozumiem.  Môžem vás prezradiť. Už som to skoro niekoľkokrát urobila.

Oprel som sa chrbtom o pohovku a ruku položil na operadlo.

„Poobzerám sa okolo, či niekto o tom už počul.“

Samozrejme musím byť opatrný. Prílišné vypytovanie môže byť podozrivé.

Kat sa hrala s retiazkou. Pozrel som na televízor a zasmial som sa.  Hrala nejaká skupina, podľa ich účesov asi z osemdesiatych rokov a jačala o stratenej láske.

„Čo som pred chvíľou videl z tvojej tanečnej kreácie, podľa toho súdim, že by si sa hodila do osemdesiatych rokov.

„Bolo by možné, aby sme o tom viac nehovorili?“ zamrmlala.

Uškrnul som sa a otočil sa späť k nej.

„Bola si takto blízko k tomu, aby si predviedla Walk like an Eygyptiant“

„Blbec“

Zasmial som sa.

„Vieš, že som mal fialový mohawk účes?

„Čože? Chichotala sa a naklonila hlavu nabok. „Kedy?“

„No. Fialovo-čierny. Predtým ako sme sa sem nasťahovali. Žili sme v New Yorku a tam som mal také obdobie.  Piercing v nose a vôbec“.

Nahlas sa zasmiala a ja som po nej hodil ozdobný vankúš. Zodvihla ho a položila si ho do lona.

„A bol si skejťák, čo?“

„Niečo také. Matthew bol už vtedy s nami, niečo ako náš pestún alebo niečo také.  Nemal páru o tom, čo si so mnou počať.“

„Ale Matthew nie je až o toľko starší.“

„Je oveľa starší ako vyzerá“ Má okolo tridsaťosem“

„Fíha. Dobre vyzerá na svoj vek“ Prikývol som.

„Priletel sem vtedy ako aj my, nie príliš ďaleko od nás.Podľa mňa si myslel, že je za nás zodpovedný, lebo bol z nás najstarší“

„Kde...“ - uškrnula sa – „Ste pristáli na Zemi?“

Načiahol som sa k nej a zobral som jej nitku z trička.

„Neďaleko Skarosu“

„Skaros? Pokrčila čelom.  „Je to vôbec na Zemi?“

„Áno, je to malý ostrov v Grécku. Je známy svojim skalnatým pobrežím, kde kedysi stál jeden kaštiel. Raz by som sa tam rád vrátil.  Je to niečo ako naše rodisko, myslím.“

„Koľkí ste tam pristáli ?“

Podľa Matthewa niekoľko tuctov. Ja sa na začiatky nepamätám.“ Stiahol som pery. „Bývali sme v Grécku kým sme mali päť rokov a potom sme prišli do Ameriky. Boli sme zhruba dvadsiati a akonáhle sme pristáli boli tam z Ministerstva obrany.“

„Aké to bolo?“ opýtala sa otvorene, zvedavo.

Bol to zvláštny pocit rozprávať o tom. Bežne sme o tom nehovorili ale predpokladal som, že Dawson o tom porozprával Bethany.

„Nie veľmi dobré, kote. Nemali sme poňatia o tom, že ľudia sú si vedomí našej prítomnosti. Vedeli sme len o Arumoch, ale DOD nás škaredo prekvapili. Podľa mňa vedeli o nás od prvej sekundy, čo sme pristáli. Stovky nás zajali, keď sme pristáli v Amerike.“

Objala vankúš.

„Zatvorili nás v jednom zariadení v Novom Mexiku“.

„Nepovedz! Area 51 skutočne existuje?“ roztvorila oči dokorán. „No toto! Ale ja som si myslela, že Area 51 je omnoho staršia.“

„Moja rodina a priatelia pristáli pred pätnástimi rokmi, ale boli aj takí Luxeni, ktorí pristáli na Zemi skôr“

Ako som videl jej tvár, zasmial som sa.

„No tak prvých päť rokov nás tam držali. DOD sa už roky snaží asimilovať Luxenov. Veľa sme sa naučili od ľudí za ten čas, a keď ...sa rozhodli, že sme pripravení na celkovú asimiláciu, vypustili nás.  Zvyčajne s jedným starším Luxenom, ktorý sa o nás mohol postarať. Kedže sme s Matthewom boli už v styku predtým, tak nás umiestnili s ním.

 Znovu mala čelo zachmúrené.

„Ale to ste vtedy boli len desaťroční. Doteraz žijete s Matthewom?“

„Či veríš alebo nie, my starneme inak ako ľudia. Ako desaťročný som už mohol pokojne ísť na vysokú školu. Oveľa rýchlejšie sa vyvíjame, náš mozog aj všetko.  Čo sa toho týka som múdrejší než ako to ukazujem.“ Keď som videl ako na Kat pôsobí moje vyhlásenie uškrnul som sa.

„Matthew s nami žil kým sme sa nepresťahovali sem.V pätnástich rokoch sme boli do značnej miery dospelí.  DOD nám dalo jeden dom a peniaze.“

„Ale čo ak sa začnú ľudia vypytovať? Napríklad o vašich rodičoch.?“

„Vždy sa nájde starší Luxen, ktorého môžeme predstaviť ako rodiča, alebo aj my môžeme na seba zobrať podobu dospelého.  Tomuto sa v každom prípade radšej vyhýbame, kvôli stope.“

Krútiac hlavou sa oprela dozadu. Viditeľne sa pokúšala stráviť, čo som na ňu navalil.

„Chcela by si, aby som odišiel?“

„Nie. Netreba.  Myslím, akože nemám čo robiť a pokiaľ ani ty nemáš, môžeš zostať alebo čokoľvek“

Cítil som sa, akoby som vyhral obrovskú bitku. Kútikom oka som si všimol na stolíku čakajúci lesklý červený notebook.

„Vidím, že niekto dostal na narodeniny darček.“

„Áno, od mamky. Nemala som počítač odkedy...no odvtedy.“

„Aha“ poškrabal som si bradu.  „Ani za to som sa neospravedlnil, však?“

„Nie“ vzdychla si.

     „Niečo také sa nikdy predtým nestalo“ priznal som o sekundu pozdejšie.

     „Akože, aby vybuchovali veci?“

„Ani mne“

Obrátil som sa k televízoru. Trochu som sa ukľudnil.

„S Dawsonom áno, nejako.  Tak na to prišla Bethany. Zmĺkol som, lebo som potreboval skryť úsmev.  „Boli spolu a on stratil kontrolu. Zmenil sa na Luxena kým sa bozkávali.“

„Joj, muselo byť veľmi...“

„Nepríjemné?“

„Hej, muselo to byť trápne.“

Nastalo medzi nami ticho. A moje myšlienky sa okamžite vrátili k tomu aké to bolo pobozkať a dotýkať sa Kat. Nič na tomto svete ani mimo neho nebolo také úžasné, ako to.

Potiahla si výstrih na tričku.

„Dee mi povedala, že ste sa  veľa sťahovali. Na koľkých miestach ste žili?“

Zmeniť tému bol dobrý nápad.

„Bývali sme v New Yorku, potom v Južnej Dakote. A pokiaľ si myslíš, že tu sa  nič nedeje, to si ešte nezažila Južnú Dakotu.  Potom sme žili v Coloráde pred príchodom sem. Vždy som sa postaral o to, aby sme zmenili klímu. Akoby som niečo bol hľadal, ale nikde som to nenašiel.“

„Stavím sa, že v NewYorku si sa cítil najlepšie.“

„V skutočnosti nie. Tu“

Kat sa zasmiala.

„V Západnej Virginii?“

„Nie je to také zlé.  Býva tu veľa Luxenov, viac ako hocikde inde.  Mám priateľov, pri ktorých môžem byť sám sebou, je to celkom dobrá spoločnosť, čo sa toho týka. To je dôležité.“

„Rozumiem“ Oprela si bradu o vankúš,ktorý mala v lone.

„Myslíš, že Dee je tu šťastná? Trochu to tak vyzerá, akoby nemohla odtiaľto odísť. Akože nikdy“

Natiahol som si nohy a vyložil ich na pohovku.

„Dee si chce vytvoriť svoj vlastný život a ani sa jej nečudujem. Pokiaľ si si to zatiaľ nevšimla je viac mužov Luxenov ako žien. Takže dievčatá sú veľmi rýchlo spárované a nadovšetko ich chránia“

„Nájdu im partnera a pária sa?“ uškrnula sa.  „Rozumiem, pravdaže, musíte reprodukovať svoj druh. Ale nemôžete k tomu nútiť Dee. To nie je poctivé. Každý musí sám rozhodovať o svojom živote.“

Vydržal som jej pohľad.

„Ale nemôžeme, kote“

„To tak nie je správne.“ Vyhlásila vášnivo, akoby chcela so zbraňou brániť  naše práva.

„V skutočnosti nie. Väčšina Luxenov nechce nič iné.  Dawson chcel.  Miloval Bethany.“

Trhane som sa nadýchol.

„My sme boli proti tomu.  A mysleli sme si, že je hlupák, že sa zamiloval do človeka.  Bez urážky!“

„V pohode“

„Bolo to pre neho ťažké. Všetci sme sa naňho hnevali, ale Dawson...on zostal sillný“

S úsmevom som potriasol hlavou. Sakra, aká to bola pravda a ja som si to neuvedomil.

„Nevzdal sa a myslím, že  by  ho nebolo odradilo ani to, ak by prišli z kolónie na pravdu.“

„Nemohli ujsť aj pred DOD? Možno sa stalo práve to“

„Dawson to tu zbožňoval. Chodil na turistiku, do prírody. Nadovšetko mal rád vidiecky životný štýl. Pozrel som na Kat.

„Nikdy by nebol odišiel a hlavne nie bez toho, aby to povedal Dee alebo mne. Viem, že sú obaja mŕtvi“ Môj úsmev sa trochu zväčšil. „Viem, že  by si mala Dawsona rada.  Vyzeral presne tak ako ja, ale bol oveľa lepší chlap. Inými slovami, nebol to blbec“

„Iste máš pravdu, ale zato ani ty nie si zlý“

Zdvihol som obočie.

„No dobre, si náchylný k výnimočne blbým spôsobom, ale  zato nie si zlý“ Zmĺkla a stisla vankúš. „Chceš vedieť, čo si úprimne myslím?“

„Mal by som mať obavy?“ opýtal som sa s obavami.  Kat sa na mňa usmiala.

„Podľa mňa sa skrýva za tým blbcom jeden skutočne milý chalan. Ja som ho už párkrát zazrela. Takže napriek tomu, že vo väčšine prípadov by som z teba najradšej vymlátila aj hovno, nepovažujem ťa za skutočne zlého chalana. Máš na pleciach skutočne veľa zodpovednosti.“

„Takže...“

Zaklonil som hlavu.

„Tak si myslím, že to fakt nie je až také zlé. Môžem sa niečo opýtať? Dúfam, že budeš úprimný“

„Vždy“ sľúbil som.

Vytiahla  z výstrihu retiazku s medailónom z obsidiánu, ktorý držala v ruke.

„DOD ti robí väčšie starosti ako Arumovia, však?

Svaly na sánke sa mi napäli.

„Áno“

Prechádzala prstami pro drôtikoch, ktoré držali medailón.

„Čo by urobili, ak by vedeli, že aj ja som schopná hýbať s vecami ako ty?“

Tým vyslovila aj moje predošlé podozrenie.

„Ak by sa to dozvedeli, pravdepodobne by urobili to isté čo s nimi.“ Natiahol som sa a položil som dlaň na jej ruku držiacu obsidián a zastavil jej prsty. „Zatvorili by ťa, alebo by sa stalo niečo ešte horšie. Ale to ja nemienim dopustiť.“

„Ale ako môžete takto žiť? Akože vlastne čakáte, že na to raz prídu, že máte schopnosti na viac.“ Stisol som jej ruku silnejšie.

„Nikdy sme inak nežili. Nikdy, ani jeden z nás.“

Kat rýchlo zažmurkala a šepla: „To je skutočne smutné“

„Je to náš osud“ Zmĺkol som. Neznášal som smutný výraz, ktorý mala zrazu na tvári.

„Ale neboj sa, kvôli tomu. Nič sa s tebou nestane“

Kat sa naklonila dopredu a naše tváre od seba delili už len centimetre.

„Ty vždy chrániš druhých, však“

Jemne som jej stisol ruku a pustil som ju a položil som si hlavu na ohyb ramena.

„Teda nie veľmi sa hodí rozprávať sa o takýchto veciach na narodeniny“

„Nevadí. Prosíš si ešte mlieko, alebo niečo?“

„Nie, len by som sa ešte niečo chcel opýtať“

Aj ona si natiahla nohy, takže skončili vedla mojich.

„Čo je?“

„Ako často beháš po dome  a spievaš?“

Pokúsila sa ma kopnúť, ale zachytil som jej prsty na nohách.

„Teraz už môžeš ísť“  oznámila mi.

Usmial som sa s pohľadom upretým na sobov.

„Milujem tieto ponožky“

„Pusť moje nohy“ prikázala mi.

„Nie vyslovene to, že sú na nich soby, alebo to, že ti siahajú až po kolená“ - pokračoval som – „ale to, že vyzerajú ako rukavice.“

Pokrútila prstami na nohách.

„Mám ich rada takto. A nechaj ich, lebo ťa skopnem dolu z pohovky“

Dvihol som obočie a potom som jej otočil nohu, aby som ju dôkladne preštudoval.

„Rukavičkové ponožky, hm? Nikdy som nič podobné nevidel. Dee by to zbožňovala.“

Kat trhala nohami, tak som ich pustil.

„Je to možné, ale iste sú originálnejšie veci ako moje ponožky s prstami. Nevysmievaj sa, je to to jediné čo mám rada na Vianociach.“

„Jediné?  Myslel som, že si ten typ, čo už na Deň vďakyvzdania postaví stromček.“

„Vy oslavujete Vianoce?“

„Jasne“  prikývol som.  Aj ľudia to robia. Dee miluje Vianoce.  Podľa mňa len kvôli darčekom.“

Na tom sa dobre zasmiala.

Dávno som aj ja milovala Vianoce.  A skutočne som bola hlavná ozdobovačka stromčeka. , keď ešte žil môj otec.  Postavili sme ho na den Vďakyvzdania a pritom sme sa dívali na spievod.“

„Ale?“

„Ale mama teraz už nikdy nie je doma cez sviatky. Ja viem, že ani tento rok nebude.  Ona je nová v nemocnici takže vždy dostane smeny.“ Mykla plecom, ale cítil som, že ju to mrzí. A poriadne.

„Vždy som sama počas sviatkov ako nejaká stará baba s mačkami.“

Aj to som cítil, že z toho jej priznania jej bolo smutno. Skoro som zmenil tému, a hľadal som niečo, čo by vrátilo do jej očí iskru.

„Takže ten chalan Bob...“

„Volá sa Blake a nezačínaj znovu, Daemon!“

„Dobre“ Usmial som sa, lebo som zbadal zmenu v jej pohľade. 

„Aj tak to nie je problém“

„Čo to má znamenať?“

Mykol som plecom a zmenil som zase tému.

„Trochu som bol prekvapený keď si ochorela a bol som v tvojej izbe.“

„Nie som si istá, že toto teraz chcem počuť“ povedala s obavami v tvári.

„Na stene máš poster Boba Dylana. Počítal som s Jonas Brothers alebo niečo podobné.“

„Žartuješ? Nie. Nie som fanúšik popu.  Mám rada Davea Matthewsta a zo starých napríklad Dylana.“

To ma prekvapilo.  Z toho  vzniklo dlhé rozprávanie sa o hudbe, potom o filmoch. Pravda na konci sme sa pohádali, lebo podľa všetkého nedokážeme spolu hovoriť bez hádania sa, ale Kat bola presvedčená, že film Krstný otec dvojka bol lepší ako prvý diel a niečo také povedať je svätokrádež.

Prešli hodiny, ale zdali sa ako minúty. Nakoniec sme si ľahli na oboch stranách pohovky, bok po boku, a naraz sme boli ospalí. Hádali sme sa. Smiali sme sa. Boli sme takí normálni. Bolo to dobré. Nedokázal som si spomenúť, kedy som bol naposledy taký uvoľnený.

Nemal som poňatia, koľko času prešlo odvtedy, čo som zatvoril a zase otvoril oči. Vedel som, že je už poriadne pozde a už sme tam len ticho ležali a ja som sa pohrúžil do toho pokojného miesta v polospánku.V určitom okamihu som otvoril oči nie celkom, len trochu  a zbadal som, že Kat sa díva na mňa s uvoľneným výrazom a ...úplne dokonalá. Potom sa zrazu natiahla, schmatla veľkú prikrývku z operadla a prehodila mi ju cez nohy. Čakal som, že cezo mňa prelezie a nechá ma tam a miesto toho schytila druhú prikrývku pre seba a prikryla sa.

Ďalšie malé víťazstvo.

„Díky“ zamrmlal som a znovu som zavrel oči.

Chvíľu bolo ticho.

„Myslela som, že spíš“

„Skoro, ale zízaš na mňa“

„Nezízam“

Otvoril som napoly oko.

„Vždy sa červenáš, keď klameš“

„Ti nie je pravda“

„Ak budeš pokračovať v klamstvách, budem musieť odísť“ – vyhrážal som sa.

„Nemám pocit, že moja cnosť je tu v bezpečí“

„Tvoja cnosť?“ odfrkla si. „Presne. Viem aká vieš byť“  uškrňajúc som znovu zavrel oči. V pozadí v televízii hrali starú zabudnutú hudbu. Vedel som, že musím onedlho vstať, bez ohľadu na to, čo sa deje. Ak jej matka príde domov a nájde nás tu, nebude to dobré...ale už som pomaly zaspával.

„A našiel si to?“

„Čo či som našiel, kote?“ pretiahol som si ruku po bruchu.

„To, čo si hľadal“

Nadvihol som sa a dívali sme sa na seba.

„Áno, niekedy si myslím, že som to našiel“