Summer - 30. kapitola

Překlad: Jalle

LUKE

Nikdy som sa nebál smrti. Keď som začal pracovať pre NYPD, pracoval som na ulici o rok dlhšie než by som mal, lebo som vždy bežal, keď bolo niekde nebezpečenstvo. Samozrejme, nebežal som pred ním. Bežal som k nemu, aby som zistil či je niekto zranený. Aby som zistil či niekto nepotrebuje pomoc. Nebál som sa o svoj život. Len som robil to, čo som musel. Ukázalo sa, že to nie je vlastnosť, ktorú ma mnoho policajtov. Predsa len sú to len ľudia a ľudské bytosti majú silný pud prežiť a vyhnúť sa možným guľkám, nožom a celej škále iných skurvených vecí, ktoré sa môžu ľahko stať počas obyčajného pracovného dňa v New Yorku.

Takže hej, nebojím sa, že ma niekto napadne alebo sa stretnem s gangom kriminálnikov. Ani v najmenšom. Avšak, idem sa posrať, keď si prechádzame generálkou pred koncertom Fallen Saints.

To pódium je masívne. Je tam toľko sedadiel  - doslova tisícky –a všetky budú plné za menej než osem hodín, lebo sa vypredali za dvadsaťtri minút. Som totálne v úžase. Zväčša preto, že vidím sedadlá B23 B24 – sú v druhom rade, preboha – a tam bude sedieť Avery. Ak sa ukáže, samozrejme. Nemala by. Mala by ostať doma. Teraz sa mám oveľa lepšie. ale nie som zázračne normálny. Stále mám dni nanič, keď  mám chuť udrieť do steny. Len teraz už viem, kde presne ma to dostane – budem mať zlomené zápästie a do kapely sa mi bude chcieť vopchať nová gitaristka – takže to teraz neurobím. Stále. Nie je to tak, že som dokonalý. Avery si zaslúži dokonalého muža. Potrebuje vo svojom živote stabilitu a to som ja len sotva. Nemala by prísť.

Ale tak veľmi chcem, aby prišla.

„V poriadku, chlapci. A je to. Znie to fenomenálne. Uvidíme sa večer. Choďte si odpočinúť. Žiadne pitie. A žiadne drogy. Spoznám to. Po šou tu bude kopa koksu a kund.“ Butler je práve najšťastnejšie prasa v bahne. Usmieva sa od ucha k uchu akoby mu niekto roztrhol ústa. Cole mu venuje znechutený pohľad pri spomienke drog.

„Si naozaj debil,“ hovorí. Som rád, že ten magor konečne pôsobí rovnako na mojich kamarátov ako na mňa. Cole si vyzlečie tričko a utrie si ním pot z tváre. Hodí ho na Butlera a vycerí zuby. „Nemusíš ísť s nami, okej? Máme u mňa doma vlastnú oslavu, keď tu skončíme.“

Počujem o tom prvý raz, ale som za to rád. Rešpektujem ich prácu, ale Fallen Saints sú známi drogami a alkoholom. To nikdy nebude moja vec. Našiel som príliš veľa ľudí v tmavých špinavých uličkách s penou vytekajúcou z úst a záchvatom, lebo sa predávkovali alebo zomreli na koktejl chemikálií, ktoré nemajú čo robiť v tele. Možno budem v hudobnom priemysle lúzer, lebo neberiem drogy, ale nie som tu na hľadanie kamarátov. Som tu na tvorenie hudby. Nemôžem to robiť, ak som kurevsky mŕtvy.

Butler si prejde jazykom po zuboch a pomaly prikývne, keď vstrebáva tú informáciu. „Okej. Žiaden problém. Možno som už pripravil pár vecí, ale zmena plánu nie je koniec sveta. Hádam, že budeme mať u teba viac súkromia.“

„Je to len ako pre skupinu, kamoš,“ hovorí Pete. „Neoslavujeme s kopou cudzincov.

Butler pár krát zamrká, a potom sa začne smiať naozaj veľmi trápnym spôsobom. „Samozrejme, samozrejme. Tak by to malo byť. Len vy. Len skupina.“ venuje Marike bizarný pohľad až sa mi chce usmievať. Myslí si, že má vo vnútri sprisahanca, ale poznám mojich chlapcov. Keď povedia len skupina, myslia tým len skupinu. Butler nedokázal nikoho z nás prinútiť kontrakt, ktorý viazal Mariku k D.M.F na obdobie nie kratšie než tri roky. Každý z nás si našiel právnika a poslal kontrakt našim právnym zástupcom a neodporúčali nám to.

Marika sa usmieva na Butlera, akoby vedela niečo, čo on nie. Mám dosť manipulácie a tajomstiev, takže vezmem zoznam pesničiek a moju fľašu s vodou, a padám odtiaľto. Je divné neniesť so sebou gitaru. Bude to dnes večer ešte divnejšie, keď tu bude dvadsať tisíc ľudí a ja tu budem len stáť  a medzi mnou a nimi nebude nič. Moja gitara pre mňa bola dlho štítom. Naozaj som to nevedel až kým mi ju vzali.

Cole ma dobehne na parkovisku a objíme ma okolo pliec. „Je to,“ hovorí. „Toto je chvíľa, na ktorú sme čakali. Po dnešku budeme nezastaviteľní. Nič nás nezadrží. Mimochodom, niečo pre teba mám. Niečo, z čoho budeš veľmi veľmi šťastný.“

Hodím koženú bundu na zadné sedadlo môjho Fastbacku a urobím grimasu. „Nezačínaj znovu. Nechcem jebať žiadne dievča, ktoré si stretol na Tinder-i.“

„Pche, akoby som potreboval Tinder. Okrem toho, idiot, nie je to ten druh darčeka. Je to niečo praktickejšie. Niečo, čo si dlho chcel.“

„Stále sa bojím.“

„Neboj. Požiadaš ma o ruku, keď to uvidíš, neskôr, prisahám. Uvidíme sa o pár hodín, že?“

Cole odíde a ja sa snažím nemyslieť na to, čo má v rukáve. Možno si myslí, že je jeho prekvapenie najlepšia vec od krájaného chleba, ale je veľká šanca, že nie. Zvyčajne sa mýli.

Zamierim do môjho bytu nachvíľu si odpočinúť pred šou. Ostatní chlapci idú do posilňovne, ale ja už nepotrebujem viac adrenalínu. Potrebujem ticho. Skoro som dosiahol niečo, čo vyzerá ako pokoj pred piatou hodinou a musím sa vrátiť späť na štadión. Butler nám dal všetkým karty, ktoré nás pustia do VIP podzemného parkoviska. Nemienil som to využiť, ale hneď, ako dorazím, nájdem obyčajné parkovisko plné dievčat a všade je kopa ľudí. Skupina dievčat, ktoré stoja v kruhu ma uvidia, otočia sa a cez zatvorené okno ich počujem kričať.

„Ochmôjože, to je on! To je on, spevák!“

„Lucas Reid? Doriti, kde?“

„Nemôžem uveriť, že šoféruje svoje auto. Čo dopekla? Nemal by prísť limuzínou alebo čo?“

„Kurva, je tak sexy. Myslíte, žeby sme sa s ním mali skúsiť porozprávať?“

Nechcem sa s nimi rozprávať. Ani trochu. Nemôžem sa otočiť bez toho, aby som musel prejsť okolo nich, takže zaradím spiatočku a cúvam rýchlo ako môžem. Pri vstupe do VIP parkoviska ma ochrankár ani nepožiada o identifikáciu. Zdvihne päsť, čakajúc, že mu do nej udriem, a potom otvorí ťažkú bránu. „Vitaj, chlape. Milujem tvoju prácu. Kvôli vám som si dnes kúpil lístky.“

Je jedna vec, keď sa na vás hádže kopa žien z vašej ľavice, pravice a zo stredu, ale je trochu divné, keď vás teraz spoznávajú chlapi. Hádam, že mám tak pocit, že sme naozaj dobrí. Väčšinou chlapi nechcú prísť a pozrieť si kapelu, lebo sa zabuchli do jedného člena. Prídu, lebo sa im páči hudba.

„Vďaka, cením si to.“

Nájdem ostatných sedieť v zákulisí, prechádzajú si pesničky a nadšene sa rozprávajú. Rýchlo si zahráme väčšinu pesničiek, uistíme sa, že presne vieme, kedy a kde musí kto byť, a kým sa o tridsať minút ukáže Butler, cítim sa celkom sebavedome. Vedie nás po chodbách, až kým prídeme do miestnosti, kde sa už všetci členovia Fallen Saints pripravujú. Brad Kershaw, gitarista, má v lone dievča. Vyzerá sfetovane, keď ju Brad hladí po dlhých opálených nohách.

Marikin ujo, bubeník Harvey Bruce Sung, spí na gauči a nahlas chrápe, a Reece Fitzpatrick, spevák, pije Jacka Danielsa rovno z fľaše. Sam Perry, legendárny gitarista Fallen Saints však nikde nie je.

Butler nás predstaví a starnúce rockové hviezdy zamrmlú vďaku za to, že sme tu. Mám pocit, že sú našim stretnutím veľmi znudení, a keď odídeme, mám v ústach hnusnú chuť.

„No, to bolo nanič,“ hovorí Paul.

„Hej. Toto som vôbec nečakal,“ Cole súhlasí. „Nikdy nestretni svoj idol. Len ťa sklamú.“

Marika sa s nami stretne pri pódiu a podľa výrazu na jej tvári viem, že presne vie, čo sa stane, keď sa skončí šou. Venuje mi zranený pohľad a skoro mi jej je ľúto.

Zvuk davu na štadióne je ohlušujúci – tisícky ľudia sa tešia, tlieskajú, kričia a smejú sa v tme. Butler nám dá reč o tom, aký sme skvelý tím a ako je toto sotva prvá zastávka mnohých úžasných vystúpení, a vidím, že vie, že Marika je po dnešku mimo hry. Je otravný, na poslednú minútu sa nás snaží presvedčiť, akí sme skvelí s Marikou, čo je očividné a trochu patetické.

Len matne si to všetko uvedomujem. Som nervózny. Vážne šaliem. Nie z más ľudí, ktorí nás čakajú na druhej strane pódia alebo z faktu, že pred nich všetkých prídem bez gitary. Nie, som nervózny z toho, čo uvidím, keď sa pozriem do davu a nájdem sedadla B23 a B24. Bude tam? Príde? Cestovanie z New Yorku je veľká vec, obzvlášť ak pri predstave, že ma uvidí, chce vracať.

Všetci si vymeníme nervózne pohľady, keď usporiadatelia odtiahnu ťažkú čiernu oponu a máme vyjsť na pódium. Dokonca aj Marika vyzerá, že omdlie. Rev davu je viac ako ohlušujúci. Paul je posledný človek zo skupiny od ktorého by som čakal, že ako prvý vyjde spoza opony do svetla no je to on a usmieva sa, keď tam ide, k tomu nám ukáže vtáka cez plece. Cole je Ďalší, potom Pete, a potom Marika. Som posledný. Držím sa tam tak dlho, ako môžem, počítam sekundy, lebo o chvíľu budem vedieť, ako sa Avery rozhodla, keď tam vyjdem. Budem vedieť či mi odpustila a chce mi dať šancu alebo či som to naozaj hrozne posral a navždy ju stratil.

„Budem ťa tam musieť dotiahnuť?“ Butler ma podpichne.

Pokrútim hlavou. „Nie. Nie, nemusíš.“ idem a je to najťažšia vec, akú som kedy musel urobiť. Na moment ma oslepia svetlá a je nemožné niečo vidieť. Hneď, ako sa moje oči prispôsobia, vidím rady a rady ľudí na sedadlách, kričia a revú. Nájdem sedadlá, ktoré patria Avery naozaj rýchlo; celú generálku som na ne hľadel uvažujúc či im teraz budem spievať, takže je moje telo už pripravené tým smerom, ktorým má byť otočené.

Skenujem rady a rady a rady až moje oči nájdu miesto, kde by mala byť Avery a moje srdce prestane biť.

Nikto tam nie je. Sedadlá sú prázdne – sú to jediné prázdne sedadlá na celom štadióne.

Neprišla.